Lectio divina úryvku zo Skutkov apoštolov pod názvom Všetkých naplnil Duch Svätý (Sk 2, 1-21) z cyklu Boh dáva Ducha bez miery.

Prinášame plný text a audio záznam z marcového Lectio divina.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (19,2MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pokračujeme v modlitbe nad textami Svätého písma, ktoré nám prinášajú posolstvo o Božom pôsobení prostredníctvom Ducha Svätého. Dnes chceme obrátiť pozornosť k úryvku, ktorý opisuje prelomovú udalosť zoslania Ducha Svätého na apoštolov.

Pán Ježiš ešte pred svojou smrťou sľúbil učeníkom, že im pošle „iného Tešiteľa“ (Jn 14,16) a po svojom zmŕtvychvstaní im „prikázal [...], aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie“ (Sk 1,4). Oni poslúchli, zdržovali sa v jednom dome a apoštoli, „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1,14)

Započúvajme sa teraz do posvätného textu z 2. kapitoly knihy Skutkov apoštolov, ktorý nám prináša posolstvo o zoslaní Ducha Svätého:

Lectio

Sk 2,1-21

¹ Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste.
² Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. ³ I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden.
⁴ Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.
⁵ V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. ⁶ Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. ⁷ I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? ⁸ A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? ⁹ My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, ¹⁰ Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, ¹¹ Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“ ¹² Všetci žasli a v rozpakoch si vraveli: „Čo to má znamenať?“
¹³ Ale iní s úsmeškom hovorili: „Sú plní mladého vína.“
¹⁴ Tu vystúpil Peter s Jedenástimi a zvýšeným hlasom im povedal: „Mužovia judejskí a všetci, čo bývate v Jeruzaleme, aby vám toto bolo známe, počúvajte moje slová. ¹⁵ Títo nie sú opití, ako si myslíte! Veď je len deväť hodín ráno.
¹⁶ Ale toto je to, čo povedal prorok Joel: ¹⁷ »V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia a vaši starci budú snívať sny.
¹⁸ Aj na svojich služobníkov a na svoje služobníčky vylejem v tých dňoch zo svojho Ducha a budú prorokovať.
¹⁹ Budem robiť divy hore na nebi a znamenia dolu na zemi, krv, oheň a oblaky dymu; ²⁰ slnko sa premení na tmu a mesiac na krv, skôr, ako príde Pánov deň, veľký a slávny.
²¹ A vtedy: Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.«

Kontext úryvku

Posolstvo o udalosti zoslania Ducha Svätého nám zanechal evanjelista svätý Lukáš, ktorý je autorom aj knihy Skutkov apoštolov. Posvätné texty, ktoré opisujú počiatočné udalosti, sú zostavené tak, aby predstavili zásady pre pochopenie toho, čo nasleduje.

Prvý verš 2. kapitoly knihy Skutkov apoštolov obsahuje formulácie, ktoré vzbudzujú očakávania. Opisuje čas, miesto a spoločenstvo osôb. Zhromaždené spoločenstvo môžeme chápať ako predstaviteľov nového dvanásťkmeňového vyvoleného národa. Sú zhromaždení „na tom istom mieste“, čiže v miestnosti, kde vzkriesený Pán Ježiš vyslovil svoje posledné slová a tiež kde bol voľbou Mateja doplnený počet apoštolov. V tejto miestnosti v modlitbe očakávali naplnenie prísľubu.

Význam má aj skutočnosť, že zoslanie Ducha Svätého sa uskutočňuje v deň dôležitého židovského sviatku. Pôvodne sa ten sviatok označoval ako „sviatok týždňov“, sedem týždňov po začiatku žatvy (Ex 23,16; 34,22; Lv 23,15-21; Dt 16,9). Grécky hovoriaci Židia používali názov „Päťdesiatnik“, „pentekoste“, čiže sviatok na päťdesiati deň po Veľkej noci, ktorý sa slávil ako slávnostné uzatvorenie židovskej Veľkej noci, Pascha sviatku.¹ Svätý Lukáš sprostredkuje posolstvo o zoslaní Ducha Svätého v spojení s Veľkou nocou a teda v spojení so vzkrieseným Pánom. Prísľuby Pána Ježiša (Lk 24,49 a Sk 1,8) sa naplnili, keď sa „naplnil“ sviatok „Päťdesiatnika“. Pánove sľuby sa naplnili zoslaním Ducha Svätého.

Posolstvo o zoslaní Ducha Svätého má jedinečné postavenie v rámci Svätého písma Nového zákona.

Osobne prežitá udalosť zoslania Ducha Svätého, je opísaná svätým Lukášom v knihe Skutkov apoštolov, ale tvorí základ aj posolstiev, ktoré sa nachádzajú v evanjeliu svätého Jána² a v Liste svätého apoštola Pavla Efezanom³. Na týchto troch miestach sa hovorí o Božom Duchu, ktoré sprostredkuje oslávený Pán.

Svätý Lukáš používa pri opise zoslanie Ducha Svätého obrazy a vyjadrenia zo Starého zákona, ktorými inšpirované texty vyjadrovali osobitné Božie pôsobenie v dejinách spásy. Tými spôsobmi vyjadrenia sú predovšetkým skutočnosti ohňa a búrky.

Môžeme si pripomenúť, že Mojžiš prežil Božiu prítomnosť v ohnivom plameni tŕňového kríka, ktorý horel ale nezháral.⁴ Pri odchode z Egypta vyvolený národ prežíval Božiu blízkosť a ochranu v ohňovom a oblačnom stĺpe.⁵ Pri odovzdaní Božieho zákona v Desiatich Božích prikázaniach na vrchu Sinaj posvätný text knihy Exodus hovorí o búrke, hrmení a bleskoch.⁶ Zároveň však netreba zabúdať, že prorok Eliáš prežil Božiu blízkosť cez znak tichého a lahodného vánku.⁷

Užitočné pre porozumenie spôsobu vyjadrovania posvätného autora Skutkov apoštolov môže byť aj to, ako židovský učenec Philo z Alexandrie (zomrel v roku 40 po Kristovi) komentuje posolstvo starozákonnej knihy Exodus o odovzdaní Božieho zákona vyvolenému národu na Sinaji. Napísal: „Uprostred ohňa, ktorý padal z neba, zaznel hlas, ktorý všetkých naplnil úctivým strachom, keď sa ten oheň premenil na jednotlivé zvuky, ktoré boli počúvajúcim známe a to počuté znelo tak zreteľne, že mali dojem, že to skôr vidia, ako počujú (Decal. 11, Ausg. L Cohn IV 278 a nasled.).

Tam, kde vstupuje Boží Duch, je týmto Svätým Duchom naplnené všetko. Človek však Božieho Ducha nemôže ovládať, môže ho iba v modlitbe očakávať. Príchod Božieho Ducha je náhly, čiže ľudsky nevypočítateľný. Naplní všetko tak ako búrka, ktorú nie je možné prepočuť. Zároveň však napĺňa každého jednotlivo. Jeho pôsobenie je ako oheň (= jazyky). Človek, ktorého naplní Duch Svätý, dostáva silu, aby svedčil o Božej skutočnosti tak, ako ho vedie Boží Duch.

Sila Ducha Svätého, ktorú prijali učeníci, im dáva schopnosť hovoriť. Zo svedectiev evanjelií vyplýva, že učeníci boli po smrti Pána Ježiša naplnení strachom. Teraz v sile Ducha Svätého majú silu hovoriť, sú pripravení vydať svedectvo (porov. Lk 11,13-14).

Svätý Lukáš charakterizuje Ducha Svätého ako „moc z výsosti“⁸, vďaka ktorej sa slovo svedectva stáva prítomným v našich dejinách. Slovo svedectva zaznieva na perách učeníkov predovšetkým ako slovo chvály. V našom úryvku je vyjadrené slovami: „počujeme ich [...] hovoriť o veľkých Božích skutkoch“ (v. 11). Vnútorná sila hovoriť a vydať svedectvo sa prejavila aj ako svedectvo v rozličných jazykoch, aby následne vyvrcholila v prorockých slovách apoštola Petra, ktorý podá vysvetlenie celej udalosti.

Čo to znamená vyjadrene v našom úryvku, že učeníci „začali hovoriť inými jazykmi“ (v. 4)?

Niektorí exegéti vysvetľujú tento jav ako extatický prejav nerozlíšiteľných zvukov a hlások, podobný charizme „glosolálie“.

Glosolália ako extatické neartikulované hovorenie sa vyskytuje v mnohých náboženstvách. Náboženská atmosféra sa môže tak zintenzívniť, že sa úplne zmocní niektorých osôb, ktoré potom v tej uchvátenosti vydávajú zvuky, ktoré ostatní vnímajú ako nezrozumiteľné slová. Aj medzi kresťanmi sa môže vyskytovať tento náboženský jav. Svätý Pavol apoštol dáva triezve rady v 14. kapitole Prvého listu Korinťanom bez toho však, že by to uchvátenie náboženskými skutočnosťami popieral, alebo znevažoval.

Podľa mienky iných sa apoštoli vyjadrovali v jazykoch národov, z ktorých pochádzali osoby, ktoré sa zbehli, keď počuli silné zvuky. V texte svätého Lukáša je posolstvo apoštolov, vyjadrené v jazykoch a zároveň je pre osoby z rozličných národov zrozumiteľné, lebo všetci chápu, že apoštoli svedčia o veľkých Božích skutkoch.

Svedectvo apoštolov o veľkých Božích skutkoch je príbuzné slovám Panny Márie, keď vo svojom Magnificat obdivovala Božie skutky (Lk 1,46-49), alebo ako obdivoval Božie pôsobenie Kornélius, keď sa stal veriacim (Sk 10,46).

Svätý Lukáš predstavuje tieto duchovné prejavy ako schopnosť s nadšením oslavovať veľké Božie činy pred najrozličnejšími ľuďmi (v. 22). Opisuje zázrak hovorenie v jazykoch, aby naznačil cieľ hlásania evanjelia, ktoré je zamerané na celý svet bez výnimky. Používa vtedy známy zoznam národov, ktorý však nemá zásadný význam pre ďalší rozvoj posolstva v knihe Skutkov apoštolov. Podľa verša 5 sú to zbožní Židia z celého sveta, podľa verša 11 sú to aj Židia a aj prozelyti. Prozelyta označuje osobu, ktorá sa nenarodila v židovskej rodine, ale prijala židovské náboženstvo na základe osobnej konverzie. Svätý Lukáša na tomto mieste vyhýba sa tomu, aby otváral otázku šírenia evanjelia medzi pohanmi. To sa bude pomaly pod Božím vedením postupne ukazovať ako cieľ. Keďže ide o osoby, ktoré bývajú v Jeruzaleme, svätý Lukáš zdôrazňuje, že šírenie evanjelia do iných častí bude vyhradené pre apoštola Pavla a jeho spoločníkov.

Nespomínajú sa ostatní obyvatelia Jeruzalema. Sú však zahrnutí ako možní adresáti posolstva. Udalosť príchodu Ducha Svätého a zázrak hovorenia v jazykoch vyvolali zmätok. Jedni sa pýtali, čo to znamená, iní sa vysmievali. Záujem a odmietnutie sa ukazujú ako dva druhy postojov voči prítomnosti evanjeliového posolstva a jeho predstaviteľom. Zároveň sa vytvára priestor pre príhovor apoštola Petra. Peter vo svojej reči prinesie vysvetlenie udalosti.

Posolstvo o udalosti zoslania Ducha Svätého stojí na skúsenosti vo viere, že Zmŕtvychvstalý Pán prostredníctvom svojho Svätého Ducha účinne a zreteľne je prítomný a že život, riadenie a vzrast spoločenstva Cirkvi sú umožnené prostredníctvom tohto Ducha, ktorý je podivuhodnou Božou silou.

v. 14:

Príhovor apoštola Petra, ako sa nachádza v 2. kapitole Skutkov apoštolov, má viacero častí. V našom dnešnom úryvku máme iba jej prvú časť:

„Tu vystúpil Peter s Jedenástimi a zvýšeným hlasom im povedal: „Mužovia judejskí a všetci, čo bývate v Jeruzaleme, aby vám toto bolo známe, počúvajte moje slová.“

To, že Peter vystúpil a začal hovoriť zvýšeným hlasom, dáva tušiť, že ide o verejné vystúpenie a má slávnostný charakter. Nie sme v synagóge, kde rabín pri vyučovaní sedí. A naviac je príhovor určený pre celý Jeruzalem, lebo poslanie svedectva o Vzkriesenom žiada, aby začali v srdci židovskej totožnosti, samaritáni a pohania prídu na rad neskoršie.

Petrova kázeň nerobí iné, ako vysvetľuje a legitimizuje príchod Ducha Svätého vo sviatočný deň, zároveň umožňuje, aby Boží Duch pôsobil prostredníctvom apoštolových slov. Ostatne Peter nevystupuje ako jednotlivec, ale ako predstaviteľ skupiny Dvanástich. Jeho výzva k pozornosti je prejavom biblického štýlu.

v. 15-16:

„Títo nie sú opití, ako si myslíte! Veď je len deväť hodín ráno. Ale toto je to, čo povedal prorok Joel.“

V prvej časti príhovoru apoštol Peter najprv vyvracia zlomyseľné posúdenie udalosti zoslania Ducha Svätého. Uvádza vecný dôkaz zo skúsenosti. Zo zdravého rozumu vyplýva, že skupina ľudí nemôže byť opitá o deviatej hodine predpoludním, lebo ľudia v tej dobe zvykli prvý raz jesť o desiatej hodine. Svätopisec citlivo vníma nejednoznačnosť náboženských prejavov a pozorne odmieta zjednodušené posudzovanie, ktoré môžu niekedy vyvolať (porovnaj: Sk 3,12⁹ a 14,15¹⁰).

Vyjadrovanie sa v jazykoch poukazuje na Božie pôsobenie, ktoré ohlásil už prorok Joel. Verš 16 zodpovedá židovským komentárom Svätého písma. Aj bez toho, že by sa výslovne spomenulo sloveso „naplniť“, tento význam má formulácia „toto je to, čo povedal prorok Joel“, čiže jeho proroctvo sa naplnilo. Prorok Joel vo 4. storočí pred Kristom opísal s pomocou apokalyptických vyjadrení, že na konci časov sa uskutoční prorocká obnova celého Izraela, Spôsobí ju Boh svojím Duchom. Keď príde veľký deň Jahveho, „deň tmy a mrákavy“ (Joel 2,2), ktorý bude sprevádzané kozmickými úkazmi, tí zo zvyšku Izraela, vedení Božím Duchom spoznajú, že pred Božím súdom sa zachránia, keď budú vzývať Pánovo meno. Svätý Lukáš tu cituje verše 1-5 z 3. kapitoly proroka Joela¹¹.

Posolstvo pokračuje vo v. 17-18:

„V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia a vaši starci budú snívať sny. Aj na svojich služobníkov a na svoje služobníčky vylejem v tých dňoch zo svojho Ducha a budú prorokovať.“

Posolstvo proroka Joela sa zakladá na nádeji, ktorú živili veriaci Židia, že schopnosť prorokovať, ktorá sa v tej dobe stratila, bude obnovená na konci dejín, v posledných časoch a bude ju mať každý veriaci Žid. Prekvapujúci je ten inkluzívny rozmer, že totiž každý veriaci Žid dostane dar Božieho ducha, aj muži i ženy, mladí i starí, sluhovia a slúžky. Ide o prelomové chápanie účasti na daroch Božieho Ducha. Na základe textu proroka Joela aktuálna udalosť zoslania Ducha Svätého je uskutočnením toho, že nie jednotlivec ale spoločenstvo sa stáva prorokom.

Je vhodné pripomenúť, že do citátu z proroka Joela v príhovore apoštola Petra je vložená formulácia „hovorí Boh“, ktorá podčiarkuje závažnosť Božieho aktuálneho pôsobenia.

Na druhom mieste si treba uvedomiť, že vyjadrenie „v posledných dňoch“ znamená, že zoslaním Ducha Svätého sa začína posledná fáza dejín ľudstva a dejín spásy. Nie je to posledný deň dejín, ale je to záverečné obdobie, ktoré smeruje k Božiemu kráľovstvu. Dar Božieho Ducha je završujúcim Božím darom.

Ako tretiu skutočnosť je dobré všimnúť si, že posolstvo nášho úryvku kladie dôraz na prorocký rozmer prejavov Božieho Ducha a tým oznamuje, že prorocké poslanie pre svet v posledných časoch preberajú Ježišovi učeníci.

Ďalšia veta z Joelovho proroctva znie (v. 19-20):

„Budem robiť divy hore na nebi a znamenia dolu na zemi, krv, oheň a oblaky dymu; slnko sa premení na tmu a mesiac na krv, skôr, ako príde Pánov deň, veľký a slávny.“

Po opise premien, ktoré sa uskutočnia v Božích služobníkoch, nasledujú v proroctve vyjadrenia o zásadných a hrozivých premenách vo vesmíre, ktoré však chcú vyjadrovať predpoklad pre zásadnú premenu, ktorú prináša „Pánov deň, veľký a slávny“.

Apoštol Peter vo svojom príhovore prerozprával slová proroka Joela a rozlíšil „divy hore na nebi“ a „znamenia dolu na zemi“. Týmto spôsobom bola vytvorená dvojica „divy a znamenia“, ktorú potom posvätný autor používa, keď v knihe Skutkov apoštolov poukazuje na zázraky Pána Ježiša (Sk 2,2), keď spomína na Mojžiša (Sk 7,36) a predovšetkým, keď opisuje mimoriadne udalosti, ktoré z Božej moci sa udiali prostredníctvom apoštolov (Sk 2,43; 4,30; 5,12; 6,8; 14,3; 15,12). Keď sa teda hovorí o „znameniach dolu na zemi“, slová proroka Joela sa takto spájajú so skutočnosťou zázrakov, ktoré počas svojho pozemského života vykonal Pán Ježiš (Sk 2,22) a ktoré sa uskutočnili prostredníctvom apoštolov (Sk 2,43).

A ešte záverečná veta nášho úryvku.

Verš 21: „A vtedy: Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.“

V texte proroka Joela je iste pod pojmom Pán chápaný Boh. Príhovor apoštola Petra však v záverečných vetách, ktoré nie sú v našom dnešnom úryvku, obsahuje definitívnu odpoveď na otázku, na koho sa vzťahuje titul Pán: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.“ (Sk 2,36)

Vzývanie Pánovho mena znamená prosiť o ochranu a vyjadriť plnú dôveru v neho. V príhovore apoštola Petra nachádzame poukaz na to, že už prorok Joel počítal s tým, že každý bude môcť vzývať meno Pána, že to nebude ohraničené na jeden národ. Posvätný autor teda podčiarkuje univerzálne zameranie pôsobenia Božieho Ducha.

Meditatio

Boží plán spásy neskončil utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša, ale napĺňa sa zoslaním Ducha Svätého. Vyliatie Ducha Svätého je eschatologickou udalosťou, udalosťou posledných časov, lebo ide o medzník, kedy do pozemských dejín ľudí vstupuje osobitným spôsobom Boží Duch. Jestvovanie sveta je udržované Božou mocou, ale tu ide o osobitné pôsobenie Božieho Ducha Svätého, ktoré nie je vlastné ľudským dejinám. Boží Duch je sila, ktorá zostupuje zhora, z Božieho sveta a vstupuje do dejín, aby ich oživila. Je to skutočnosť, ktorú ľudia môžu prijať len ako dar. Apoštol Peter to v závere svojho prvého príhovoru po zoslaní Ducha Svätého vyjadril slovami: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Sk 2,38)

Vyliatie Ducha Svätého je eschatologickou udalosťou aj preto, lebo zakladá spoločenstvo posledných časov, čiže začína obdobie Cirkvi, v ktorej samotný Pána Ježiš, ktorý sa svojím zmŕtvychvstaním stal Pánom dejín, pokračuje prostredníctvom Ducha Svätého vo svojom spásnom diele, ktoré je rozšírené časovo a priestorovo na celý svet.

Podnet a obsah toho, čo apoštoli hovoria, pochádza z pôsobenia Ducha Svätého. On je hybná sila a usmerňovateľ misijného poslania Cirkvi. Duch Svätý napĺňa silou, odvahou a slobodou pri ohlasovaní, aby apoštoli a hlásatelia evanjelia v každej dobe prekonali všetky ťažkosti, ktoré stretajú pri ohlasovaní evanjelia.

Apoštol Peter začal svoj príhovor citátom proroka Joela a porovnal situáciu zoslania Ducha Svätého s Božím slovom. Peter tak vysvetlil aktuálnu dejinnú udalosť prorockým spôsobom, čiže vydal svedectvo o Božom zjavení sa v dejinách. Poslucháči boli pozvaní, aby prijali toto prorocké chápanie udalosti, ktorú mohli pozorovať a zároveň boli postavení pred voľbu. Nejde tu len o rozumové pochopenie, že Ježiš je Pán a Mesiáš (Sk 2,36), ale ide skôr o bytostné rozhodnutie sa s dôsledkami pre osobný život a to bytostné rozhodnutie sa následne stáva osobným vyznaním viery, osobným svedectvom o Ježišovi.

Chápanie dejinných udalostí prorockým spôsobom môže byť uskutočnené aj dnes tými, ktorí prijali Ducha Svätého v krste a v birmovaní a majú schopnosť nájsť v Božom slove nevyhnutné svetlo pre správne pochopenie životných udalostí. Vyliatie Ducha Svätého pokračuje v Cirkvi aj v našich dňoch, v jeho sile Boží ľud kráča dejinami, tvorí prorocké spoločenstvo, ktoré je schopné čítať znamenia časov a ísť správnym smerom, lebo je vedené a posilňované Duchom, ktorý prináša oživujúcu silu.

Duch Svätý nie je darovaný v limitovanej miere, on je hojnosťou života (2Kor 3,6)¹², on prináša nezmerateľný prebytok, stvoriteľskú hojnosť, on je prekypujúci prameň, oheň, ktorý premieňa. Ako to vyjadril už žalmista: „Keď zošleš svojho ducha, [...] obnovuješ tvárnosť zeme.“¹³

Každý z nás v nejakom momente svojho života zakúsil tajomný premieňajúci dotyk Božieho Ducha, mohol to byť vnútorný otras, vnímanie vnútorného ohňa, tajomnej radosti, nádej v beznádeji.

Osoby, naplnené Duchom Svätým, sú novými stvoreniami, lebo sú premenení Duchom, ktorý nanovo tvorí veci. Boží Duch utvára ľudí, naplnených láskou, s otvoreným srdcom, s čistým pohľadom, so žiarivými očami. Každý z nás na svojej životnej ceste stretol iste takého človeka, v ktorom si uvedomil túto stvoriteľskú sviežosť Božieho Ducha Svätého.

Zo stáleho pôsobenia Božieho Ducha vzišiel vesmír, bol stvorený Otcom, keď Boží Duch sa vznášal nad vodami (Gn 1,2), pôsobením Ducha Svätého je splodený v Otcovom lone Syn, ktorý prišiel medzi nás. V sile Ducha Svätého spoznávame v Ježišovi Pána (1Kor 12,3)¹⁴ a Božím Duchom sme stále posilňovaní (Jn 16,14)¹⁵.

Oratio

A teraz obdivujem dar Ducha Svätého slovami svätého Bazila Veľkého:

„Kto by nezbystril pozornosť a nepozdvihol svoje myšlienky až k najvyššiemu bytiu, keď počuje rôzne názvy Ducha? Veď sa nazýva Duchom Božím (porov. 1Kor 3,16) a Duchom pravdy, ktorý vychádza z Otca (porov. Jn 15,26): Duch silný (porov. Ž 51,12 [LXX]), Duch, ktorý riadi (porov. Ž 51,14 [LXX]). Jeho vlastné a osobitné meno je Duch Svätý (porov. Ž 51,13 [LXX]).

Na neho sa obracia všetko, čo potrebuje posvätenie. Po ňom túži všetko, čo žije čnostne, a jeho dychom je akoby zavlažované a posilňované, aby dosiahlo svoj cieľ, ku ktorému podľa svojej prirodzenosti smeruje.

On je pôvodcom svätosti, duchovným svetlom. Každej duchovnej mohutnosti poskytuje zo seba [...] osvietenie pri hľadaní pravdy.

Podľa prirodzenosti je nedostupný, ale možno sa k nemu dostať, lebo je dobrý. Všetko síce napĺňa svojou silou, ale dáva sa iba tým, čo sú toho hodni. A nedáva sa im rovnakou mierou, ale svoju silu rozdeľuje úmerne viere (porov. Rim 12,3).

Svojou podstatou je jednoduchý, v prejavoch svojej moci mnohoraký (porov. Hebr 2,4). Je celý v každom jednotlivcovi a je celý všade. Tak sa rozdeľuje, že sám tým netrpí. Všetci majú na ňom účasť, a pritom ostáva celý, podobne ako slnečný lúč. Aj ten akoby bol iba u jedného, čo sa teší z jeho dobrodenia, a pritom osvecuje zem i more a mieša sa so vzduchom.

Tak aj Duch Svätý: je u každého, kto je schopný prijať ho, akoby bol iba u neho, a predsa všetkým vlieva dostatočnú a úplnú milosť. A čerpajú z neho všetci, čo majú na ňom účasť, nakoľko im to dovoľuje ich prirodzenosť, a nie nakoľko sa môže on darovať.

On dvíha srdcia do výšav, slabých vedie za ruku a pokročilých zdokonaľuje. On osvecuje tých, čo sú očistení od všetkej špiny, a spoločenstvom, ktoré s ním majú, robí ich duchovnými.

A ako lesklé a priehľadné telesá stávajú sa pri dotyku lúča aj samy žiarivými a vydávajú zo seba iný jas, tak aj duše, ktoré nesú Ducha a Duch ich osvecuje, stávajú sa samy duchovnými a vyžarujú milosť aj na iných.

Odtiaľ pochádza predvídanie budúcnosti, chápanie tajomstiev, prenikanie do záhad, rozdeľovanie darov, nebeský život (porov. Flp 3,20), plesanie s anjelmi. Odtiaľ je radosť, ktorá sa nikdy neskončí, odtiaľ je trvalé spojenie s Bohom, odtiaľ podobnosť s Bohom. [...]

(Z traktátu svätého biskupa Bazila Veľkého O Duchu Svätom, Cap. 9, 22-23: PG 32, 107-110)

Contemplatio

„Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť [...], ako im Duch dával hovoriť.“

(Sk 2,4).

alebo:

Zošli svojho Ducha a obnovíš tvárnosť zeme

(porov. Ž 104,30).

alebo:

„Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti, [...] Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení.“

(porov. Rim 8,16-17)

__________

¹ Po zničení chrámu (v roku 70 po Kristovi) už nemohli byť obetované prvotiny úrody. A tak sa tento sviatok stal pre Židov sviatkom pripomienky a obnovy vernosti Božiemu zákonu, ktorý dostali na vrchu Sinaj na päťdesiaty deň po odchode z egyptského otroctva (Ex 19,1).

² Jn 20,19-23: „Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

³ Ef 4,7.10-13: „Ale každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus. [...] Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko. On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku [...]“.

⁴ Ex 3,2: „Tu sa mu zjavil Boží anjel v ohnivom plameni z tŕňového kríka. Keď naň hľadel, videl, že tŕňový krík horí plameňom, ale nezhára.“

⁵ Ex 14,20: „Takto sa dostal medzi egyptské vojsko a medzi izraelské vojsko. A oblak bol na jednej strane temný, na druhej osvetľoval noc, a tak sa celú noc nedalo k tamtým priblížiť.“ Ex 14,24: „V čase rannej stráže Pán hľadel v ohňovom a oblačnom stĺpe na Egypťanov a egyptské vojsko uviedol do zmätku.“

⁶ Ex 19,16-19: „Keď nastal tretí deň, začalo za rána hrmieť a blýskať sa. Hustý mrak zakrýval vrch a silno zaznieval zvuk rohu. I chvel sa strachom všetok ľud v tábore. Mojžiš však vyviedol ľud z tábora v ústrety Bohu a oni sa postavili pod samým vrchom. Vrch Sinaj bol celkom zahalený v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni, a dym vystupoval z neho ako z pece. Celý vrch sa hrozne triasol. Zvuk rohu bol čoraz silnejší. Mojžiš hovoril a Pán mu odpovedal v hrmení.“

⁷ 1Kr 19,11-12: „On mu povedal: „Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána!“ Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum.“

⁸ Lk 24,49: „Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“

⁹ Sk 3,12: „Keď to Peter videl, prehovoril k ľudu: „Mužovia, Izraeliti, čo sa tomu divíte a prečo hľadíte na nás, akoby sme boli vlastnou mocou alebo nábožnosťou urobili, že tento chodí?”

¹⁰ Sk 14,15: „Mužovia, čo to robíte? Aj my sme smrteľní ľudia ako vy. Hlásame vám evanjelium, aby ste sa od týchto márností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich.”

¹¹ Joel 3,1-5: „Potom vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia. Aj na služobníkov a služobnice vylejem v tých dňoch svojho ducha. Dám znamenia na nebi i na zemi, krv, oheň a kúrňavu s dymom. Slnko sa zmení na tmu a mesiac na krv, skôr než príde veľký a hrozný Pánov deň. A každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude zachránený, lebo na vrchu Sion a v Jeruzaleme bude záchrana, ako riekol Pán, a medzi pozostalými bude, koho volá Pán.“

¹² 2Kor 3,4-6: „Takto dôverujeme Bohu skrze Krista. Nie že by sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba, akoby to bolo z nás, ale naša schopnosť je z Boha. On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, kým Duch oživuje.“

¹³ porov. Ž 104,30: „Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme.“

¹⁴ Kor 12,3: „Preto vám vyhlasujem, že nik, kto hovorí v Božom Duchu, nepovie: „Prekliaty Ježiš!“, a nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom.“

¹⁵ Jn 16,14: „On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.“