Lectio divina úryvku z Evanjelia podľa Lukáša pod názvom Moc Najvyššieho ťa zatieni (Lk 1, 26-38) z cyklu Boh dáva Ducha bez miery.

Prinášame plný text a audio záznam z januárového Lectio divina.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (22,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

V tomto ročníku našich stretnutí sa modlíme na základe textov Svätého písma, v ktorých je posolstvo o Božej prítomnosti a o Božom pôsobení pripísané Duchu Svätému. Venovali sme sa už textom zo Starého zákona a teraz obrátime pozornosť k Novému zákonu a teda nevyhnutne k osobe Pána Ježiša.

Pôvod Pána Ježiša je zahalený tajomstvom. Keď Jeruzalemčania namietali proti tomu, že Ježiš je Mesiáš, vyjadrili to takto: „[...] o tomto vieme odkiaľ je, ale keď príde Mesiáš, nik nebude vedieť, odkiaľ je.“ (Ján,7,27) Pán Ježiš reagoval vtedy na ich námietku slovami, ktoré odhalili, aké nedostatočné boli ich domnelé vedomosti o jeho pôvode. Povedal: „Neprišiel som sám od seba, ale pravdivý je ten, ktorý ma poslal a vy ho nepoznáte.“ (7,28) Iste, Ježiš pochádzal z Nazareta. Ale ak vieme udať zemepisné miesto, z ktorého pochádza, vie sa už niečo o jeho skutočnom pôvode? Evanjeliá zdôrazňujú, že skutočným Ježišovým pôvodom je „Otec“, že pochádza od neho úplne a inak ako ktorýkoľvek Boží posol predtým.

O tomto Ježišovom pôvode z tajomstva Boha vydáva svedectvo aj náš dnešný úryvok z Lukášovho evanjelia a robí to nie preto, aby sa tajomstvo odstránilo, ale práve preto, aby bol Ježiš pôvod potvrdený ako tajomstvo.

Pre jeho literárnu krásu a teologickú hĺbku je jedným z ústredných textov Svätého Písma Nového zákona, zvyčajne sa uvádza pod názvom „zvestovanie Panne Márii“. Je veľmi užitočné čítať ho po malých čiastkach, aby bolo možné čo najlepšie priblížiť sa jeho posolstvu.

Započúvajme sa do posvätného textu, ktorý sa nachádza vo veršoch 26-38 v 1. kapitole evanjelia podľa svätého Lukáša:

Lectio

Lk 1, 26-38

²⁶ V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, 27 k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária.

²⁸ Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“

²⁹ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.

³⁰ Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. ³¹ Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš.
³² On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, ³³ naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“

³⁴ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“

³⁵ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. ³⁶ Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! ³⁷ Lebo Bohu nič nie je nemožné.“

³⁸ Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Anjel potom od nej odišiel.

Kontext úryvku

Náš posvätný text môžeme rozčleniť podľa veršov takto:

Svätopisec najprv opísal okolnosti a osoby (verše 26-27) a potom sprostredkoval anjelovo posolstvo. Začal pozdravom a Máriinou odpoveďou (verše 28-29), nasledovalo anjelovo posolstvo v dvoch častiach (verše 30-33, 35-37), ktoré sú od seba oddelené Máriinou otázkou (verš 34). Posvätný úryvok sa uzatvoril Máriinou odpoveďou (verš 38). Venujme sa teraz jednotlivým vyjadreniam.

v. 26: „v šiestom mesiaci.“

Časový údaj sa vzťahuje na udalosť, o ktorej píše evanjelista Lukáš v predošlých veršoch prvej kapitoly svojho evanjelia. Tou udalosťou je neočakávané a Pánom Bohom umožnené počatie dieťaťa manželmi pokročilého veku Zachariášom a Alžbetou. Šesť mesiacov od Alžbetinho počatia nastala chvíľa, aby sa mohlo uskutočniť vtelenie Božieho Syna. Boží posol Gabriel prišiel, aby to oznámil Márii.

v. 26: „Boh poslal do Nazareta anjela Gabriela.“

Evanjelista svätý Lukáš opisuje poslanie anjela Gabriela a tým vlastne síce zahrnuto ale zároveň úplne priamo vyjadruje vieru Cirkvi v to, že pôvodcom udalosti, ktorá sa pripravuje, je samotný Boh.

Bezprostredne pred naším dnešným úryvkom evanjelista opisoval, ako anjel Gabriel bol poslaný do jeruzalemského chrámu, aby odovzdal posolstvo Zachariášovi. Teraz je poslaný do jednoduchého príbytku ďaleko od hlavného mesta Jeruzalema. Galilea bola vlastne územím na hraniciach Svätej zeme a Nazaret bol obcou, ktorá sa do tohto okamihu nespomínala vo Svätom písme ani raz. Božie posolstvo prichádza na nové miesto. Aj to naznačuje, že prichádza úplne niečo nové.

v. 27: „k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho.“

Anjel Gabriel bol teda najprv poslaný ku kňazovi, Áronovmu potomkovi, ktorý bol ženatý a pokročilý vekom. Teraz sa nachádza v príbytku mladej ženy, ktorá nemá iný titul len ten, že označená ako panna, ktorá je zasnúbená Jozefovi, ktorá pochádzal z rodu kráľa Dávida. Mária ako taká nepochádza z Dávidovho rodu. Do Dávidovho rodu je začlenená preto, lebo tam patrí jej budúci manžel Jozef. Pričom Jozef je síce z Dávidovho rodu, ale usadil sa ďaleko do pôvodného Dávidovho územia. Dávidov rod však oslabol a schudobnel, stratil význam (ako o tom hovoria Amos 9,11¹ a Skutky apoštolov 15,16-17²). Teraz bude veľkosť a význam Dávidovho rodu obnovená (porovnaj Lk 2,10-12³). Dávidov rod sa stane znakom nezaslúženého Božieho daru, bude obnovený jeho význam, aby bolo na ňom ukázané pred všetkým národmi, že Boh je milostivý (Iz 11,10⁴).

v. 28: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“

Anjel oslovil Máriu. Jeho pozdrav v našom úryvku je vyjadrený slovom: Zdravas. V pôvodnej reči Lukášovho evanjelia, v gréčtine, je anjelov pozdrav vyjadrený slovom, ktoré doslova znamená: Raduj sa.

Anjel nepozdravuje Máriu zvyčajným hebrejským „šalom“ („Pokoj s tebou“), ale gréckym výrazom „chaire“, „raduj sa!“. Radosť sa v týchto textoch ukazuje ako skutočný dar Ducha Svätého, ide o radosť z daru Vykupiteľa. Výzva k radosti v anjelovom pozdrave obsahovo zodpovedá základnému slovu, ktorým sa označuje celé kresťanské ohlasovanie: evanjelium - radostná zvesť.

„Raduj sa!“ je, ako sme povedali, grécky pozdrav. Ale výzva k radosti je vyjadrená opakovane aj v Starom zákone, a preto tvorí kontinuitu s biblickými dejinami spásy. Gabrielov pozdrav adresovaný Márii nadväzuje napríklad na starozákonné proroctvo v knihe proroka Sofoniáša a je jeho uskutočnením. Prorok Sofoniáš napísal: „Raduj sa, dcéra Siona! Jasaj, Izrael! Kráľom Izraela uprostred teba je Pán.“⁵ Zásadný dôvod, prečo sa má dcéra Siona radovať, je obsiahnutý v slovách „uprostred teba je Pán“ (Sof 3,15.17).

Anjel teda pozdravil pozvaním k radosti, ale Máriu neoslovil jej vlastným menom. Oslovil ju inak, v podstate jej dal nové meno: Plná milosti. Nové meno vyjadruje dokonalosť, ktorá môže pochádzať výlučne od Pána Boha. Je vyjadrením Božej starostlivosti, poukazuje na nezaslúženú Božiu lásku. Vyjadruje súhrn všetkých Máriiných privilégií.

Ale Božia milosť nezostala len Máriiným privilégiom. Apoštol svätý Pavol napísal, že každý kresťan je vedený a spasený Božou milosťou: „ktorou nás [Boh] obdaroval v milovanom Synovi“ (Ef 1,6).

V anjelovom oslovení je aj formulácia: „Pán s tebou.“

Tento výraz sa nachádza vo Svätom písme opakovane predovšetkým v opisoch povolaní k osobitným poslaniam, je použitý v opise povolania Mojžiša (Ex 3,12), Gedeona (Sdc 6,12) alebo Jeremiáša (Jer 1,8). V Máriinom prípade toto vyjadrenie „Pán s tebou“ platí v plnej miere, lebo Syn, ktoré počne a porodí, bude sa menovať Emanuel, čo znamená: Boh s nami (Iz 7,14; porovnaj: Mt 1,22-23), čiže: Pán s nami.

v. 29: „Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.“

Panna Mária sa nezarazila natoľko nad uvedomením si prítomnosti anjela, ale skôr nad jeho slovami. Nezostáva však len pri tom. Nasleduje vnútorné zamyslenie sa nad anjelovým pozdravom. Mária rozmýšľa, uvažuje vo svojom srdci, čo má pozdrav Božieho posla znamenať. Už tu vystupuje do popredia charakterová črta Ježišovej matky, s ktorou sa v evanjeliu v podobných situáciách stretneme ešte dvakrát: vnútorné spracovávanie počutého slova (porov.: Lk 2,19.51).⁶

Nezastavila sa pri prvotnom preľaknutí z uvedomenia si Božej blízkosti v Pánovom anjelovi, ale snaží sa pochopiť. Na jednej strane sa ukazuje ako odvážna žena, ktorá nestráca vnútornú rovnováhu ani zoči-voči neočakávaným situáciám. Zároveň stojí pred nami ako žena zameraná na vnútro, žena, ktorá spája rozum a srdce a usiluje sa pochopiť súvislosti a celkový obsah Božieho posolstva. Stáva sa tak obrazom Cirkvi, ktorá rozjíma nad Božím slovom, snaží sa ho pochopiť v jeho celosti a vo svojej pamäti opatruje všetko, čo dostala do daru.

v. 30: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boh.“

Vo Svätom písme Starého zákona sa opakovane opisuje, ako v situácii uvedomenia si osobitnej Božej blízkosti nastupuje pocit strachu. Vo Starom zákone nachádzame opis ako napr. Mojžiš, Gedeon, Izaiáš, alebo Daniel, keď si uvedomia Božiu prítomnosť, prežívajú silnú bázeň pred Pánom. Rovnako je to aj v Máriom prípade. Boží posol však Máriu povzbudzuje, aby sa nebála. Sväté písmo vychádza z toho, že človek potrebuje povzbudenie, keď prežíva Božiu blízkosť a vníma posolstvo o Božom pôsobení (pozri: Iz 41,10)⁷.

Anjel povzbudzuje Máriu, vlastne len inými slovami vyjadruje zmysel nového Máriinho meno: našla si milosť u Boha. Boh hľadí na Máriu milostivo, ale nie že by si to Mária zaslúžila svojimi ľudskými danosťami, stále ide o nezaslúžený, milostivý Boží dar.

v. 31: „Počneš a porodíš syna, dáš mu meno Ježiš.“

Pre ženu je zvyčajne dobrou správou, keď sa dozvie, že sa stane matkou, že bude mať dieťa. Mária pochopila z anjelovho posolstva, že tu ide o uskutočnenie toho, čo je opísané prorokom Izaiášom takto: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7,14).

„Dáš mu meno Ježiš.“

Evanjelista svätý Lukáš, keď opisoval počatie a narodenie syna Zachariáša a Alžbety, zaznamenal, že dieťa dostalo meno Ján na základe Božieho vnuknutia. Aj pri zvestovaní Panne Márii je vyjadrené, že meno je stanovené samotným Pánom Bohom. Je to meno Ježiš, hebrejsky Jehošua alebo skrátene Ješua a znamená „Boh je záchrana“, alebo „Boh zachraňuje, Boh spasí“, je to teda meno, ktoré je plné nádeje.

v. 32: „On bude veľký“.

Boží posol hovorí o Ježišovi jednoznačne: „On bude veľký“. Aj pri predpovedi narodenia Jána Krstiteľa sa hovorilo o tom, že bude veľký, ale Jánova veľkosť vyplýva z veľkosti jeho poslanie, že má pripravovať cestu pre toho, ktorý je veľký v plnom zmysle, ako to odhaľuje nasledujúce vyjadrenie:

„Bude sa volať Synom Najvyššieho.“

Máriino dieťa nebude mať len meno Ježiš, bude mať aj iné meno, Syn Najvyššieho, tým sa v slovách Božieho posla odhaľuje pravá totožnosť dieťaťa, ktorá sa stane pre všetkých ľudí vo vzťahu k Ježišovi veľkou výzvou.

Titul „Syn Najvyššieho“ nadväzuje na Božie slová o potomkovi kráľa Dávida, ako sa nachádzajú v Druhej knihe Samuelovej. „Ja mu budem otcom a on mi bude synom.“ (2Sam 7,14)⁸, alebo ako sú vyjadrené v 2. žalme: „Pán mi povedal: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“ (Ž 2,7).

„Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida.“

Ježiš je tým Dávidovým potomkom, v ktorom sa naplnia slová, ktoré sprostredkoval prorok Amos: „V ten deň vyzdvihnem padnutú Dávidovu chalupu, zamurujem jej trhliny, postavím jej sutiny a vybudujem ju ako kedysi.“, lebo Dávidov bol v sutinách už viac ako šesť storočí. Posolstvo o Dávidovom synovi predstavuje prvý stupeň zjavenia: Záchrana, ktorú prináša prisľúbené dieťa, má podobu definitívneho založenia Dávidovho kráľovstva. Dávidovmu kráľovstvu bola sľúbená trvalosť: „Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!“ oznámil z Božieho poverenia prorok Nátan (2Sam 7,16). V nasledujúcom texte sa dostaneme k vyššiemu stupňu zjavenia.

v. 33: „naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“

Pán Boh splní, čo bolo sľúbené Dávidovi (2Sam 7). Privádza k zavŕšeniu dejiny svojho vyvoleného národa. Uskutočňuje to podľa svojho plánu prostredníctvom Dávidovho rodu, ktorý je pokračovaním Jakubovho rodu. Jakub, ktorý mal aj meno Izrael, bol zasa vnukom Abraháma, praotca vyvoleného národa. Boží plán sa uskutočňuje podľa Božích prísľubov daných Abrahámovi, Jakubovi i Dávidovi. Zavŕšenie Božieho plánu sa však uskutoční aj novými cestami.

v. 34: Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?

Máriina otázka otvára cestu zjaveniu. V odpovedi na túto otázku nachádzame potom Božie zjavenie a konštatuje sa aj Máriina situácia. Mária svojou otázkou nenamietala voči posolstvu, pýtala sa len, akým spôsobom sa to posolstvo uskutoční. Máriine slová „ja muža nepoznám“, môžu byť vyjadrené slovami: Ja som panna. Vyjadrovali jej stav. Bola zasnúbená s Jozefom, ale ešte nežili spolu ako manželia.

Máriina otázka viedla Cirkev od najstarších čias k tomu, aby hovorila o Ježišovom panenskom počatí. Je to vysvetlené v nasledovnom texte: dieťa má Boží pôvod, v tomto prípade pôsobí Duch Svätý. Tu sa dostávame k podstate posolstva, k druhému stupňu zjavenia, ktorý je vyjadrený slovami:

v. 35: Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni, bude to Boží Syn.

Táto formulácia vyjadruje základný a rozhodujúci zásah veľkého pôvodcu diela spásy. V evanjeliu svätého Lukáša a v knihe Skutkov apoštolov je Božie pôsobenie obvykle opísané ako dielo, ktoré je uskutočnené Duchom Svätým. Ešte predtým než by sa Duch Svätý prejavil pri Ježišovom krste v Jordáne (Lk 3,22), spôsobil začiatok Mesiášovho ľudského jestvovania (pozri: Iz 11,1-2)⁹. Výraz „Duch Svätý“ je súbežný s výrazom „moc Najvyššieho“: dielo Ducha Svätého bude prejavom Božej moci, je dôvodom toho, že dieťa bude veľkým (Lk 1,32) a svätým takým spôsobom, ktorý prevyšuje všetky ľudské možnosti.

Evanjelista Lukáš používa aj formuláciu: „moc Najvyššieho ťa zatieni. V pôvodnom jazyku je použité to isté slovo, ktoré bude potom použité na vyjadrenie premenia Pána Ježiša na vrchu pred apoštolmi Petrom Jakubom a Jánom, keď sa im ukázal vo svojej sláve, aj apoštoli boli v tieni Božej prítomnosti (Lk 9,34).

Zároveň táto formulácia naznačuje skúsenosť vyvoleného národa počas putovania na púšti, kedy žiarivý oblak viedol ľud a tieň toho oblaku dopadal na stan, ktorý Mojžiš vždy postavil mimo tábora (Ex 40,34-35). Ten stan bol Božím domom uprostred putujúceho ľudu. Mária sa javí ako živý Boží stánok, v ktorom Boh chce novým spôsobom prebývať medzi ľuďmi.

Ale je tu aj niečo, čo sa v proroctvách nenachádza. Boh stavia v Dávidovom dome, čiže v Dávidovom potomstve, skutočne celkom sám svoj pravý príbytok pod Máriiným srdcom. Prostredníctvom Márie Boh spôsobí narodenie svojho pravého a jediného Syna. Dávidova rodina, teda to, čo z nej zostalo, predovšetkým Jozef, je povolaná, aby si adoptovala Božieho Syna, čiže Pán Boh obnoví Dávidovu rodinu a bude naplnená Božou milosťou, lebo Ježiš je darovaný do tejto rodiny nezaslúžene ako milostivý Boží dar.

Na zavŕšenie posolstva prichádza vyjadrenie: bude to Boží Syn, čo vlastne umožňuje prehĺbiť poznanie Ježišovej totožnosti. Medzi výrazom „syn Najvyššieho“ (Lk 1,32) a výrazom „Boží Syn“ (Lk 1,35) je ťažké rozoznať rozdiel.

Boží Duch je v Starom zákone Božou stvoriteľskou mocou; je to on, čo sa na počiatku vznášal nad vodami a z chaosu vytvoril kozmos (Genezis,1,2). Keď Boh zošle svojho Ducha, povstávajú živé bytosti (Žalm,104,30). To, čo sa deje s Máriou, je nové stvorenie: Boh, ktorý z ničoho povoláva k bytiu, začína uprostred ľudstva nanovo; jeho Slovo sa stáva telom.

Lebo Božie synovstvo, o ktorom hovorí viera, nie je biologickou, ale ontologickou, bytostnou skutočnosťou, neuskutočňuje sa v čase, ale v Božej večnosti: Boh je vždy Otec, Syn a Duch. Ježišovo počatie neznamená, že povstal nový Boh Syn, ale znamená, že Boh ako Syn si v človeku Ježišovi „obliekol“ stvoreného človeka a tak sám „je“ človekom.

Ale všetko to, čo bolo povedané, že Mária je panna, že tu pôsobí Duch Svätý, vedie k tomu, aby sme si uvedomili, že v tomto dieťati vytvára Boh úplne nový vzťah k ľuďom. Ide o večný vzťah Boha Otca k Synovi, ktorý ale tým, že prijal ľudskú prirodzenosť, nadobudol nový rozmer, je nový na základe novej skutočnosti, že Boží Syn sa stal človekom, čiže jedným z nás. Je naším Stvoriteľom a stal sa naším ľudským bratom.

Tento nový vzťah nachádzame potvrdený Otcovým hlasom pri krste Pána Ježiša v Jordáne (Lk 3,22)¹⁰, rovnako aj Otcovým hlasom pri premenení Pána Ježiša na vrchu (Lk 9,35)¹¹, je vyjadrený v modlitbách Pána Ježiša, keď on sám tu v pozemskom živote oslovuje Boha ako Otca (po návrate učeníkov Lk 10,21-22)¹², aj pri agónii (Lk 22,42)¹³ a rovnako na kríži (Lk 23,46)¹⁴, na verejnosti bol vyjadrený pred židovskou veľradou (Lk 22,70)¹⁵.

v. 36: Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe.

Mária nežiadala od Božieho posla žiadny osobitný znak na overenie pravdivosti. Ale anjel vo svojom posolstve uvádza skutočnosť, že Alžbeta sa stala matkou v pokročilom veku a akoby jemným spôsobom pozýva Máriu, aby sa išla o tom presvedčiť. Keď Boh uskutočňuje svoje veľké dielo, je primerané ísť a všimnúť si ho, lebo Božie diela nám pomáhajú rásť vo viere, tak to opakovaným spôsobom naznačuje evanjelista svätý Lukáš svojom evanjeliu a aj v Skutkoch apoštolov (Lk 2,15; Sk 8,15-17; 10-11).

v. 37: Lebo Bohu nič nie je nemožné.

V tomto vyjadrení nachádzame vysvetlenie toho, čo je nevysvetliteľné: Boh je „pánom nemožnosti“. Človek si uvedomuje, že Boh je mocnejší a na tom zakladá svoju vieru, že Bohu nič nie je nemožné. Táto formulácia vychádza z textu v knihe Genezis: „Tu Pán povedal Abrahámovi: Je azda Pánovi nejaká vec nemožná? O rok v tomto čase sa vrátim k tebe a Sára bude mať syna!“¹⁶ Viera, že Pánovi nie je žiadna vec nemožná, viedla Abraháma a Sáru, aby uverili, že Boh im dá syna, hoci oni boli v podobnej situácii ako Zachariáš a Alžbeta (neplodnosť a pokročilý vek). Rovnaká viera v Božiu moc sa vyžaduje vo všetkých obdobiach ľudských dejín.

v. 38: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.

Mária vyjadruje svoju pokoru pred Bohom a svoju ochotu. V tom vyjadrení sa nachádza jej spôsob zmýšľania o sebe vo vzťahu k Bohu a zároveň aj túžby spolupracovať na Božom pláne. Vo Svätom písme bývajú označené titulom „Boží sluha“ veľké osobnosti. Mária patrí k nim. Je Božou služobnicou, slúži tým, že prijíma Božie Slovo. Potvrdí svoju ochotu slúžiť aj cestou ku svojej tete Alžbete.

Nech sa mi stane podľa tvojho slova. To slovo, ktorým sa prostredníctvom anjela Gabriela obracia na Máriu samotný Pán Boh, obsahuje to najdôležitejšie, celé evanjelium, radostnú zvesť o Bohu, ktorý v Synovi prichádza, aby zachránil svet. Mária sa stala prvou žiačkou evanjelia. Prijíma Božie slovo, verí v účinnosť tohto slova v celých dejinách spásy, od Abraháma až po túto chvíľu. Nepochybuje o tom, že Boh svoje rozhodnutie v jej živote uskutoční.

v. 38: Anjel potom od nej odišiel.

Boží posol splnil svoju úlohu. Nehovorí sa o ďalších skutočnostiach, ktoré by boli Márii zjavené. Ona sa nechá potom viesť a osvietiť udalosťami, osobami v jej blízkosti a predovšetkým Ježišom, ktorý je jej darovaný.

Meditatio

Keď spoločenstvo veriacich v Cirkvi počúva posolstvo o zvestovaní, uvedomuje si, že duchovným zrakom hľadí na tajomstvo vnútorného Božieho života. Mária, podľa vyjadrenia posvätného textu “zatienená Duchom Svätým”, je dotknutá tajomným vnútorným Božím životom. Duch Svätý je Láska ktorou miluje Otec Syna a Syn Otca. Syn vo svojej láske k Otcovi je poslušný Otcovi a uskutočňuje sa to, čo je v Liste Hebrejom vyjadrené slovami: “Preto keď prichádza na svet, hovorí: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne –, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“ (Hebr 10,5-7)

Boží Syn súhlasí a prijíma vôľu svojho Otca. Keď Boží Syn súhlasí a prijíma vôľu svojho Otca, odpovedá na túžbu ľudí, aby boli zachránení a spasení. A preto sa odovzdáva Márii a prostredníctvom svojej ľudskej matky Márie sa dáva všetkým Adamovým synom a dcéram, čiže všetkým ľuďom. Keď Boží Syn prijíma Otcovu vôľu v láske Ducha Svätého a vstupuje do času a priestoru ako Ježiš, prináša ľuďom posvätenie , ktoré je ponúknuté všetkým ľuďom bez rozdielu.

Slová nášho úryvku nám prinášajú posolstvo o pláne Najsvätejšej Trojice zachrániť a spasiť ľudí: v Duchu Svätom Otec posiela svojho Syna, aby sa človekom a tým aby ľudstvo zranené hriechom mohlo byť obnovené, v Ježišovi nanovo stvorené. Uvedomujeme si paradox tohto poslania, keď hľadíme na jednej strane na Božieho Syna, Otcovo Slovo, ktorý je nesmrteľný stvoriteľ a na druhej strane vnímame, že prijíma ľudské telo, ktoré je stvorené a smrteľné. Boh Otec chce zachrániť ľudí a tak v láske pozýva svojho Syna, aby z lásky prijal telo a aby pravým synovským spôsobom odpovedal Otcovi, čo Boh Otec očakáva vždy od ľudí.

V tajomstve vnútorného Božieho života Syn hovorí Otcovi: Tu som, chcem plniť Tvoju vôľu a stáva sa „synom človeka“, čiže synom Márie. Počas celého pozemského života Ježiš znova a znova uskutočňoval to, čo sa udialo pri vtelení, že totiž znova a znova hovoril Otcovi: Hľa, tu som, chcem plniť Tvoju vôľu. Smrť na kríži je najvyšším prejavom Synovej ochoty plniť Otcovu vôľu. Boží Syn, ochotný plniť Otcovu vôľu, však chcel byť odkázaný aj na rozhodnutie človeka. Aby mohol uskutočniť svoju veľkonočnú obetu v ľudskom tele a tak zmieriť ľudí v láske Božieho Ducha Svätého s Otcom, chcel, aby podľa vzoru jeho odpovede Otcovi aj niekto z ľudí rovnako odpovedal.

V nazaretskom dome sa uskutočnil rozhovor, o ktorom sme počuli v našom dnešnom úryvku, na jednej strane je Boží posol, verný sprostredkovateľ Božieho slova a na druhej strane je Mária.

Skôr ako by odpovedala vlastným darom, Mária je pozvaná, aby prijala dar, aby uverila. Na prvom mieste nie je nedotknutá panenskosť Márie, ktorá by vytvárala podmienky pre príchod Božieho Slova, ale na prvom mieste je Božie Slovo, ktoré sa chce byť darom pre ľudí a žiada absolútne a ničím nepodmienené prijatie vo viere, túto duchovnú pripravenosť, nenarušenú pochybnosťou. Máriina otázka smerom k anjelovi, nie je prejavom nedôvery a pochybnosti, skôr priznaním neschopnosti pochopiť, ako je možné počať niekoho, kto nemá začiatok, ako je možné dať telo tomu, kto je Stvoriteľom ľudských tiel a ako je možné dať pozemský život tomu, kto je prameňom všetkého Života.

Boží posol vysvetľuje Márii, že je to dielo Božieho Ducha Svätého, ktorý pôsobil, keď bol vdýchnutý život do tela prvého človeka utvoreného zo zeme, aby sa Adam zázračne mohol stať živou bytosťou (porovnaj: Gn 2,7). Ide teda o nové stvorenie Adama. Ten, ktorý sa narodí, je „prvorodeným nového ľudstva“. Mária je zatienená Duchom Svätým. A Mária, zatienená Duchom Svätým, odpovedá podobným spôsobom ako v láske Ducha Svätého odpovedá Boží Syn na Božiu Otcovu vôľu: Hľa, tu som, aby som plnil tvoju vôľu. Aj Mária odpovedala: Hľa, som služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojej vôle. Kto sa dá Bohu k dispozícii, zmizne spolu s ním v oblaku, v zabudnutí a v nepatrnosti, a práve tým nadobudne účasť na jeho sláve.

Oratio

A teraz sa modlime s pomocou myšlienok svätého pápeža Leva Veľkého takto:

Obdivuhodný Bože, náš nebeský Otec, oslavujeme Ťa a ďakujeme Ti, lebo s vierou prijímame tajomstvo, že pôsobením Tvojho Ducha Svätého sa Tvoj Syn stal človekom.

Božia vznešenosť vzala na seba poníženosť, sila slabosť, večnosť smrteľnosť. Na splatenie dlhu, ktorý nás ťažil, spojila sa Tvoja neporušiteľná prirodzenosť s našou krehkou, lebo na našu záchranu bolo potrebné, aby jeden a ten istý prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus (porov. 1Tim 2,5), podľa jednej prirodzenosti mohol zomrieť a zasa podľa druhej zomrieť nemohol.

Ty, pravý Boh, si sa narodil v úplnej a dokonalej prirodzenosti pravého človeka, si celý v tom, čo je tvoje, a celý v tom, čo je naše. Naším nazývame to, čo si do nás od počiatku vložil ako Stvoriteľ a čo si vzal na seba, aby si to napravil. Lebo z toho, čo vniesol zvodca, zlý duch, a oklamaný človek pripustil, nebolo v Tebe, Spasiteľovi, ani stopy. A preto hoci si vzal na seba slabosť človeka, na našich hriechoch nemal si nijakú účasť.

Ako to vyjadril apoštol Pavol, prijal si prirodzenosť sluhu (porov. Flp 2,7) ale bez poškvrny hriechu. Ľudské si povzniesol, ale neumenšil si božské. Lebo keď si sa zriekol seba tým, že si sa Ty, neviditeľný, dal vidieť a Ty, ktorý si Stvoriteľ i Pán všetkého, chcel si byť jedným zo smrteľníkov, bolo to z milosrdnej náklonnosti, a nie z nedostatku moci. A tak si sa Ty, ktorý si v božskej prirodzenosti stvoril človeka, v prirodzenosti sluhu si sa stal človekom.

Obdivuhodný Bože, Tvoj Boží Syn teda vstúpil na tento biedny svet: zostúpil z nebeského trónu, no slávy, ktorú má od Teba, Otče, sa nevzdal; prišiel medzi nás novým spôsobom, novým narodením.

Prišiel si novým spôsobom: lebo Ty, ktorý si neviditeľný v tom, čo je Tvoje, stal sa viditeľným v tom, čo je naše; Ty, ktorý si nepochopiteľný, chcel si sa dať pochopiť; jestvujúci prv, ako bol čas, začal si žiť v čase; Ty, ktorý si Pán vesmíru, skryl si svoju nesmiernu velebu a vzal si si prirodzenosť sluhu; Boh, ktorý nemôže trpieť, nezdráhal si sa byť človekom podrobeným utrpeniu a nesmrteľný podrobiť sa zákonu smrti.

Vo svojom Synovi si medzi nami ako pravý Boh i pravý človek. A v tomto zjednotení niet nijakého podvodu, hoci sa stretá ľudská poníženosť a Božia vznešenosť.

Veď ako sa, Bože, nemeníš, keď sa zľutúvaš, tak sa ani človek neničí, keď rastie jeho dôstojnosť. Lebo každá z oboch prirodzeností v spojení s druhou robí to, čo je jej vlastné. Jedna z nich sa skvie zázrakmi, druhá podlieha príkoriam. A ako sa Slovo nevzdáva rovnosti s Otcom v sláve, tak zasa telo neopúšťa prirodzenosť nášho rodu.

Znova a znova chceme zdôrazňovať a obdivovať, že v Ježišovi je jeden a ten istý naozaj Boží Syn a naozaj syn človeka. V Ježišovi je Boh, lebo „na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh“ (Jn 1,1), a v Ježišovi je človek, lebo „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14).

( Text z Listov svätého pápeža Leva Veľkého, Epist. 28 ad Flavianum, 3-4: PL 54, 763-767, prispôsobený na modlitbu).

Contemplatio

Keď sme s vďačnosťou obdivovali za Boží príchod na svet v Ježišovi, privlastnime si aj nasledovnú prosbu a opakujme si ju niekoľko krát:

Boh pokoja, nech nás utvrdí v každom dobre, aby sme plnili jeho vôľu; a nech v nás skrze Ježiša Krista vykoná, čo sa jemu páči.

(porov. Hebr 13,20-21)¹⁷

__________

¹ Am 9,11: „V ten deň vyzdvihnem padnutú Dávidovu chalupu, zamurujem jej trhliny, postavím jej sutiny a vybudujem ju ako kedysi.“

² Sk 15,16-18: »Potom sa vrátim a znova vybudujem zborený Dávidov stánok; znova postavím jeho ruiny a vztýčim ho, aby aj ostatní ľudia hľadali Pána, všetky národy, nad ktorými sa vzývalo moje meno, hovorí Pán, čo robí tieto veci, známe od vekov.«

³ Lk 2,10-12: „ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“

⁴ Iz 11,10: „V ten deň bude koreň Jesseho stáť ako zástava národov, budú ho vyhľadávať kmene a jeho príbytok bude slávny.“

⁵ Sof 3,14-17: „Plesaj, dcéra Siona, jasaj, Izrael, teš a raduj sa z celého srdca, dcéra Jeruzalema! Pán zrušil tvoje pokuty, odvrátil nepriateľa; kráľom Izraela uprostred teba je Pán, nešťastia sa viac neobávaj! V ten deň povedia Jeruzalemu: „Neboj sa, Sion, nech ti neovisnú ruky! Uprostred teba je Pán, tvoj Boh, spásonosný hrdina; zajasá nad tebou od radosti, obnoví svoju lásku, výskať bude od plesania.“

⁶ Lk 2,19.51: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.“

⁷ Iz 41,10: „Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilňujem ťa, ba pomáham ti, držím ťa svojou spásnou pravicou.“

⁸ 2 Sam 7,11-14: „Pán ti oznamuje, že Pán postaví dom tebe. Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom.“

⁹ Iz 11,1-2: „Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti.“

¹⁰ Lk 3,22: „zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“

¹¹ Lk 9,35: „A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“

¹² Lk 10,21-22: „V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“

¹³ Lk 22,42: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“

¹⁴ Lk 23,46: „a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol.“

¹⁵ Lk 22,70: „Tu povedali všetci: „Si teda Boží Syn?“ On im povedal: „Vy sami hovoríte, že som.“

¹⁶ Gn 18,13-14: „Tu Pán povedal Abrahámovi: „Prečo sa Sára smeje a myslí si pri tom: »Mohla by som naozaj ešte porodiť, takáto starena?« Je azda Pánovi nejaká vec nemožná? O rok v tomto čase sa vrátim k tebe a Sára bude mať syna!“

¹⁷ Hebr 13,20-21: „A Boh pokoja, ktorý pre krv večnej zmluvy vzkriesil z mŕtvych veľkého pastiera oviec, nášho Pána Ježiša, nech vás utvrdí v každom dobre, aby ste plnili jeho vôľu; a nech v nás vykoná, čo sa jemu páči, skrze Ježiša Krista. Jemu nech je sláva na veky vekov. Amen.“