1. januára 2009 na slávnosť Panny Márie Bohorodičky v Katedrále sv. Martina predsedal bratislavský arcibiskup-metropolita slávnostnej sv. omši, v rámci ktorej sa v homílii prihovoril prítomným veriacim i televíznym divákom.

Vážený pán prezident,
vážení predstavitelia politických, spoločenských a kultúrnych inštitúcií,
vážení členovia diplomatického zboru,
vážení televízni diváci,
milí bratia a sestry!

Novoročný deň ako prvý v roku je dňom, keď si s nádejou a azda i obavami jasnejšie uvedomujeme, ako rýchlo plynie čas, ako rýchlo ubehol rok minulý a nastal tento súčasný. Prítomnosť, ktorú prežívame, je spojivom medzi minulosťou a budúcnosťou, je výsledkom toho, čo uplynulo a je východiskom toho, čo príde. Preto mi najprv dovoľte nakrátko sa zahľadieť na dve udalosti z minulého roka. Na jeho začiatku sme prežívali historickú zmenu v živote katolíckej Cirkvi na Slovensku, vznikli nové diecézy, čoho najzákladnejším motívom bolo umožniť intenzívnejšiu pastoráciu, priblížiť biskupa kňazom i veriacimi. Druhou veľkou cirkevnou udalosťou uplynulého roka bola biskupská synoda o mieste Božieho slova v Cirkvi: konštatovala nezameniteľnú dôležitosť Božieho slova prítomného vo Svätom Písme, jeho posväcujúcu, premieňajúcu, povzbudzujúcu silu. Božie Slovo je výraz, ktorý používame, aby sme vyjadrili Božiu aktivitu, Boží záujem, Božiu činnosť smerom k nám ľuďom. Vo viere vyjadrujeme, že Boh svojím Slovom dal podnet na vznik stvorených viditeľných i neviditeľných skutočností, že Boh svoje Slovo cez stáročia zdieľa ľudom prostredníctvom textov Svätého Písma. Vrcholom Božieho zdieľania sa je skutočnosť, že Božie Slovo sa stalo telom, stalo sa človekom, podobným nám vo všetkom okrem hriechu. Bránou, cez ktorú Božie slovo, ktoré sa stalo človekom, vstupuje do pozemského života, je jeho matka Mária.

Preto nás vo vstupnej bráne do Nového roka nie náhodou víta práve Panna Mária Bohorodička, ktorá je svätým vzorom dynamického vzťahu  k Božiemu slovu: veď cez jej „Fiat“ sa „Slovo stalo telom“; ona o ňom rozmýšľala „hlboko vo svojom srdci; ona na Božie slovo odpovedala horlivým „nech sa mi stane podľa Tvojho slova“. A bola to zasa len Panna Mária, ktorá v Káne Galilejskej vyzvala brať Kristove slová vážne, keď vyzvala: „urobte všetko, čo vám povie“. Bola to ona, ktorá si s kríža vypočula slová Božieho syna, aby sa stala aj našou matkou.

Ako sa minulú polnoc zo starého roka narodil rok nový - a takto sa to deje každoročne – tak je Bohorodička, ktorá porodila Božieho syna a chce duchovne „porodiť“ i nás, opakovane slávená hneď po prelome času. Mária je tiež pozvaním „narodiť sa“, rozvinúť sa, zušľachtiť sa, pokročiť osobnostne, intelektuálne, skúsenostne, a samozrejme i duchovne. Lebo nasledujúcich 365 dní je viac ako obyčajný výsek času – je to dar od Boha, je to talent, ktorý možno zakopať, či zúročiť. A to všetko v  konkrétnom životnom, historickom i spoločenskom kontexte.

V kontexte, ktorý v tento deň charakterizuje zavedenie jednotnej meny Euro. Kým výročie štátnosti, ktoré si tiež dnes pripomíname, vyvoláva v nás kategórie dejín a národnej identity a zameriava nás skôr dovnútra, zavedenie eura evokuje otvorenie sa širšiemu európskemu spoločenstvu, znamená univerzalizáciu vzťahov smerom navonok. Inšpiratívnou zvláštnosťou je, že ako jediný máme na „jednoeurovke“ kresťanský symbol kríža: na symbole materiálnych hodnôt symbol hodnôt duchovných. Kríž, ani ako štátny symbol, nesmie stratiť svoju základnú výpovednú hodnotu, danú Kristovou smrťou za všetkých i následným Zmŕtvychvstaním pre všetkých. Takto je kríž naozaj osou, ktorá vnútorne prepája dejiny, identitu, integráciu i univerzalitu. Keď Ježišovi jeho súčasníci raz podali mincu vyjadrujúcu dobovú „univerzálnu menu“, aj s touto mincou v ruke dokázal hovoriť o Bohu, o tom, čo je Božie, o tom, čo patrí jedine Bohu. Tým poukázal na to, že existujú východiskové hodnoty, od ktorých sa odvíjajú všetky ostatné; že jestvujú hodnoty nadčasové, všeobecné, vždy platné – lebo pochádzajú od Stvoriteľa. To on vpísal zákon lásky hlboko do ľudského srdca, kde sa vo svedomí ozýva ako Boží hlas: preto je obnova, nové „narodenie“ sa človeka viac ako jednoduché dodržiavanie zákonov, je to aktivizujúce stotožnenie sa s prirodzeným mravným zákonom; s etickým základom prijateľným pre všetkých, o ktorých znel spev nad Betlehemom: „pokoj ľuďom dobrej vôle“. Boh sa teda vo svedomí prihovára každému človeku, nalieha na každého prežívať empatiu s núdznymi. Meny i krízy v dejinách prichádzali a odchádzali, no Boží zákon nad tým a za tým všetkým zostáva a platí: potrebujeme osobitnú solidaritu schopnejších a bohatších voči tým, ktorí sú z akéhokoľvek dôvodu zraniteľní, ohrození.

Zraniteľní, ako bolo aj ono dieťa, ktorého narodenie v Betleheme sme oslávili na Vianoce. Vianočné obdobie ešte trvá, premosťuje míľniky občiansky rátaného času, aby sme nezabudli, že tamojšie odmietnutie Krista sa odohráva a uskutočňuje vždy v každom ľudskom odmietnutí. A predsa práve tam Bohorodička v Kristovi darovala svetu nového, druhého Adama, súčasne Božieho syna i Syna človeka, dokonalý vzor dokonalej mravnosti. Nový Adam, ktorého život začal chudobou Betlehema a zavŕšil sa chudobou kríža - tento Nový Adam je pôvodcom novej civilizácie lásky, ktorá za najväčšie bohatstvo pokladá pomoc chudobným, za najväčšie šťastie šťastie zdieľané s druhými, za najväčší zisk dávanie tým, ktorí strádajú.

Zavedenie Eura v situácii finančnej krízy nás ešte hlbšie zapája do organizmu európskeho kontinentu a činí nás účastnými jeho úspechov i problémov. Otázky, ktoré kladie svet uprostred finančnej krízy sa tak začínajú ešte viac týkať aj nás: bolo možné predvídať riziká globálneho finančného sektoru? Môže tento sektor jestvovať izolovane, v akejsi morálnej nedotknuteľnosti? Je etické ponúkať ilúziu rozvoja - založeného iba na spotrebe jednotlivcov? Je etické meniť globalizovaného človeka na zadĺženého spotrebiteľa, neraz núteného hľadať prácu ďaleko od domova a rodiny? Je etické, je morálne vedome riskovať, že tvrdou daňou za ilúziu bude realita vážnych ekonomických problémov, doliehajúcich v konečnom dôsledku aj na jednotlivca?

„Bojovať s chudobou, budovať pokoj“ – tak znie téma tohoročného posolstva pápeža Benedikta XVI. k 42. svetovému dňu pokoja. Podľa pápeža musí byť globalizácia sprevádzaná, vedená solidárnosťou, sama osebe nemôže zaručiť pokoj, ba môže vyvolať nepokoj. K takémuto ponímaniu súvislostí vedie dlhá a namáhavá cesta, cesta zmeny mentálnych schém a dosiaľ zaužívaných prístupov. Napríklad v postoji ku chudobným a biednym: nezdá sa niekedy, že sú pokladaní za nežiaduce bremeno, akoby sa len priživovali na tom, čo iní produkujú? Ak sú však títo chudobní, bezbranní a maličkí iba trpení ako bremeno, potom sa tento kolektívny či individuálny egoizmus stáva prameňom ďalších opatrení, ktoré ohrozujú existenciu ľudskej civilizácie v jej najhlbších koreňoch. Pápež v novoročnom posolstve poukazuje na známe, no stále rovnako horúce témy: globalizácia nemôže byť izolovaná od morálnych a etických kategórií; ak sa ekonomický rozmach uskutočňuje bez primeraného kultúrneho a duchovného zázemia, poskytnuté zdroje môžu zostať nevyužité, alebo využité zle.

Pojem chudoba okrem toho presahuje čisto materiálne aspekty, veď aj v rozvinutých spoločnostiach existujú ľudia chudobní – chudobní nie materiálne, ale vzťahovo, morálne, či duchovne. Nezasiahne práve ich najviac súčasná finančná kríza? Kríza, ktorá poukazuje na krehkosť prepojení protagonistov finančného sektoru, pričom snaha o trvalo udržateľný rozvoj neraz nerešpektuje spoločné dobro a stavia na okamžitom zisku, čím oslabuje schopnosť konštruktívne premostiť súčasnosť a budúcnosť. Podľa Benedikta XVI. sa hospodárstvo, zamerané iba na krátke, ba veľmi krátke horizonty, stáva nebezpečným pre všetkých, vrátane tých, čo prosperovali vo fáze finančnej eufórie.

Možno sa tieto úvahy zdajú na prvý pohľad trochu vzdialené od reálnej situácie v našej domovine, v domovine, ktorá sa však politicky, kultúrne i duchovne integruje do celoeurópskeho spoločenstva. Tomu úmerne nemôže necítiť záchvevy v ktoromkoľvek kúte európskeho organizmu. Nemôžu nám byť cudzími skutočnosti, že blahozvesť evanjelia začala prenikať Európu od najstarších čias kresťanstva, a hoci ho obývali a dodnes obývajú rôzne národy a národnosti, práve v Kristovi nachádzajú svojho spoločného menovateľa a cez neho sa stávajú duchovnou rodinou, bratmi a sestrami. Ak to platí o nich, platí to - z hľadiska osobnej zodpovednosti - o tých, čo k nám stoja najbližšie. Podobne, ako bola Mária s Jozefom pre narodeného Ježiša hrejivým prístreším uprostred chladnej betlehemskej maštale, podobne je našou úlohou zohriať tých, ktorí sa trasú zimou odmietnutia a opustenosti. Vianoce sú slávnosťou spoločenstva, v ktorom sú si práve ľudia, jeho členovia, navzájom najväčším darom. Najväčším darom pre ľudí je Kristus, ktorý jediný nás vie zomknúť do skutočnej rodiny, ktorý ako jediný nás môže posilniť v odhodlaní nežiť naše vzťahy ako citovú improvizáciu, ale ako zodpovedný a trvalý postoj príčinlivej lásky. Veľkoplošné finančné a politologické dôvodenia sa napokon musia ukotviť v drobnokresbe medziľudských vzťahov: tam sa musí realizovať solidarita, solidarita ako rozhodnutie, ako čin, ako skutok. Ako hmatateľná ľudská podpora.

Robert Schuman, duchovný pôvodca zjednotenej Európy, svojho času vyhlásil: “Všetky európske krajiny sú súčasťou kresťanskej civilizácie - ona je dušou Európy, ktorú Európe treba vrátiť“. Kto iný môže Európe vrátiť dušu ak nie tí, ktorých preniká kresťanský duch, duch Ježiša Krista, čiže Boží Duch Svätý. Ten, čo sa pred stvorením vznášal nad vodami, ten čo sa pri Zvestovaní dotkol srdca Božej Matky, ten, ktorý prišiel na Turíce: iba on nás môže oduševniť pre budovanie civilizácie lásky. Tento nový rok je darom i povolaním - pokračovať v jej budovaní zo dňa na deň.

Dnes si navzájom želáme požehnaný nový rok. Všetkým vám ho želám a vyprosujem i ja. Nech stretnete čím viac dobrých ľudí. Nech Pán vedie vaše kroky. Nech vám uštedrí zdravie na tele i na duchu. A najmä, nech vám dá mnoho príležitostí mať radosť z radosti, ktorou ste vy obdarovali tých druhých.