Lectio divina úryvku z Knihy Jób pod názvom NÁDEJ – V čom môže nádej moja ešte spočívať (Jób 19, 21-29) z cyklu K svojej viere pripojili čnosť.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. októbra 2019.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (48.9MB, 160kbps)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Chceme si postupne predstaviť čnosti ako trvalé dispozície človeka konať dobro na pozadí biblických textov, na osobách zo Svätého písma ako vynikajúcich predstaviteľov v určitom čnostnom konaní.

Naše dnešné stretnutie venujeme duchovnému postoju, ktorý označujeme ako postoj nádeje a v podstate znamená dôveryplné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha vo večnosti.

Ako posvätný biblický text, ktorým sa priblížime k podstate čnosti nádeje, sme zvolili úryvok zo starozákonnej Knihy Jób. Kniha Jób je zaradená medzi múdroslovné knihy Starého zákona. Bola napísaná niekedy po roku 500 pred narodením Pána Ježiša. Pre svoju jedinečnú literárnu formu, ako aj pre vždy aktuálnu tému o mučivom probléme ľudského života a utrpenia, patrí Kniha Jób k nájvýznamnejším dielam nielen starozákonného sapienciálneho písomníctva, ale svetovej literatúry vôbec.

Jej ústrednou témou a problémom je utrpenie človeka. Autor, vedený Božím Duchom, chce poukázať na správny postoj, ktorý má človek zaujať v ťažkej životnej situácii telesného alebo duševného utrpenia. Jób, jeho priatelia Elífaz, Bildad a Sófar a tiež muž menom Elíhu sa v živej diskusii pokúšajú riešiť pálčivý problém. Východiskom ich rozhovoru bola životná Jóbova životná situácia. Jób mal početnú rodinu a veľké bohatstvo. Božím dopustením prišiel o majetok a potom stratil aj o svoje deti.

Podľa názoru starého semitského sveta, ktorého predstaviteľmi sú Jóbovi priatelia, utrpenie a nešťastie sú vždy trestom za hriechy. Proti tomuto vtedy všeobecnému presvedčeniu sa Jób vzpiera a vyhlasuje, že nie je hriešny a tak jeho nešťastie nemožno vysvetliť trest za hriechy. Do dramatického priebehu diskusie zasahuje Elíhu a pripomína, že utrpenie má za cieľ nielen potrestať, ale aj vnútorne očistiť človeka, pričom skúša jeho čnosť a zdokonaľuje ho.

Definitívna odpoveď prišla až potom, keď Jób prežil osobitné hlboké stretnutie s Bohom a uvedomil si vlastnú nedokonalosť, ale aj nekonečnú Božiu moc a múdrosť. Stretnutie s Bohom otriaslo celým jeho bytím, lebo si uvedomil, že beh sveta a ľudské osudy riadi Božia všemohúcnosť a múdrosť, ktoré nesmierne prevyšujú všetky jeho ľudské schopnosti. Následne prijal, že tajomstvá ľudského života, akými sú utrpenie a bolesť, sú časťou vznešeného Božieho plánu, ktorého konečným cieľom je dobro a spása človeka. Viera a nádej v Boha, ktorými sa riešia všetky tajomstvá ľudského života, sú najvyššími dobrami človeka.

A tak si teraz vypočujme posvätný text z 19. kapitoly Knihy Jób, aby sme mohli potom hovoriť pred Pánom o nádeji, ktorú chce vzbudiť v našich srdciach.

Lectio

Jób 19,21-29

²¹ Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou, dotkla sa ma Pánova pravica.
²² Prečo ma prenasledujete ako Boh a nemôžete sa môjho mäsa nasýtiť?
²³ Bár by moje slová napísané boli, vryté do dosky spiežovej,
²⁴ bár by ich rydlom železným a olovom navždy vrýpali do skaly!
²⁵ Som presvedčený, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne zo zeme.
²⁶ Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený a zo svojho tela Boha uvidím.
²⁷ Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím. Moje oči ho uzrú, a nie iný. Mne srdce vnútri túžbou zmiera...
²⁸ Ak hovoríte: "Ako ho budeme stíhať, akú zádrapku na ňom nájdeme?", ²⁹ tak traste sa pred ostrím meča, bo proti vinám vzplanie jeho hnev; že jesto Sudca, potom uznáte."

Kontext úryvku

Jób a jeho traja priatelia rozprávali spolu opakovane a dlho. Náš dnešný úryvok predstavuje vrcholný bod týchto rozhovorov.

Jób zvolal: ²¹Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou, dotkla sa ma Pánova pravica.

Jób sa obracia na svojich priateľov a žiada ich, aby aspoň oni boli k nemu milosrdní. Prosí ich: Zmilujte sa aspoň vy, veď vidíte, že ma zasiahla Božia ruka. Aj keď Jób prosí, aby priatelia boli k nemu milosrdní, neznamená to, že by opustil presvedčenie o svojej nevinnosti. On nechce, aby mu prejavili nesprávne zľutovanie, ktoré by vychádzalo z ich nesprávneho chápania Boha.

Jób myslí na pravé a primerané zľutovanie, na zmilovanie a zľutovanie v tom, že uznajú jeho nevinu. On od nich iné nežiada a po inom netúži. Stratil rodinu a majetok , svet ho opustil. Cíti sa opustený aj od Pána Boha, ba cíti sa potrestaný.

Vo veľkom smútku sa obracia na priateľov, aby sa nad ním zmilovali. Aby aspoň oni uznali, že je nevinný. V tom spočíva jeho túžba, tak si predstavuje zmilovanie, ktoré mu majú prejaviť. Inú potechu si neželá a nechce ani žiaden neúprimný predstieraný súcit. Predstieraná a nepravdivá spoluúčasť a zmilovanie by predstavovalo ďalšie veľké utrpenie. Stačilo by len, aby jeho priatelia prijali jeho slová o jeho nevine ako pravdivé, aby uznali, že ju potvrdzujú všetky udalosti. V tomto zmysle prosí o ich zmilovanie.

²²Prečo ma prenasledujete ako Boh a nemôžete sa môjho mäsa nasýtiť?

Zľutovanie sa zo strany Jóbových priateľov má spočívať v tom, že nebudú sa znova a znova snažiť dokázať mu, že sa previnil. Jób sa nevzdáva a znova hovorí o svojej pravde. Postoj priateľov, ktorí ho presviedčajú o opaku, o tom, že je hriešnik, vyjadruje veľmi silným obrazom prenasledovania a trhania mäsa. Jób vo veľkej bolesti hovorí o prenasledovaní z Božej strany, lebo nepokladá za spravodlivé nešťastia, ktoré ho postihli. Jeho priatelia ho tiež prenasledujú výčitkami, lebo ho presviedčajú, že v jeho živote musí byť niečo bezbožné a hriešne. Obraz zranení na tele vyjadruje opakované upozorňovanie zo strany priateľov, že sa previnil a že to nechce uznať. Vytrvalo pokračujú v pripomínaní mu toho, že musí byť niečo zlé a hriešne v jeho živote a týmto pripomínaním ho neustále zraňujú.

²³Bár by moje slová napísané boli, vryté do dosky spiežovej,

Svätopisec predstavuje Jóba, ktorý vidí, že jeho prosba o zmilovanie nepohýna srdce jeho priateľov, preto nasleduje volanie: Bár by moje slová napísané boli, vryté do dosky spiežovej. Spiežová doska je doska vyrobená zo zliatiny mede a mosadze, má byť miestom, kde sa má zachytiť pravda, ona má byť svedkom toho, čo je pravdivé, má svedčiť o pravde. Ale aj kovová doska nie je večná a je vystavená aj možnosti, že sa stratí, že ju niekto odcudzí.

A tak Jób pokračuje:

²⁴bár by ich rydlom železným a olovom navždy vrýpali do skaly!

Svätopisec vkladá do úst Jóba ďalší obraz. Je to obraz skaly. Skala je podstatne odolnejšia nech papyrus, je odolnejšia ako kovová doska. Keď sa Jóbovo vyznanie vytesá do skaly, môže mať väčšiu trvácnosť. Vo Svätom Písme je skala zvyčajne obrazom toho, čo je trváce bez ohrozenia a bez obmedzenia. Svedectvo vryté do skaly môže navždy svedčiť o tom, k čomu dospel vo svojom vnútri Jób očistený utrpením a zažívajúci v hĺbke svojho vnútra Božiu blízkosť.

²⁵Som presvedčený, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne zo zeme.

Očistený bolesťou Jób vydáva svedectvo viery. Vyznáva: Som presvedčený, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne zo zeme. Toto miesto posvätného textu je mimoriadne vážne.

Svätopisec bol vedený Božím Duchom k tomu, aby opísal Jóba v mimoriadne silnom citovom rozrušení, aby potom ešte zreteľnejšie vystúpilo do popredia, že napriek všetkým slovám o bolesti a sklamaní, v Jóbovom srdci je skrytá čistá a hlboká viera. Jób vie, že jeho Pán, Boh, je dokonale spravodlivý a úplne pravdivý. Jób vo svojom srdci nachádza vedomie, že spravodlivý a pravdivý Boh ho nenechá v bolesti, že ho neopustí. Svätopisec ukazuje, že Jób má v hĺbke svojho srdca nádej, že sníva o záchrane, o spravodlivosti, o ospravodlivení, o dokonalom šťastí z Božích rúk. Jób vyznáva, že vo viere a nádeji je presvedčený, že keď toto všetko tu na zemi skončí, že vtedy jeho Boh, Záchranca, vystúpi do popredia na pozadí celej pominuteľnosti. Zjaví sa a potvrdí Jóbovu nevinu, lebo Boh je najdokonalejšia spravodlivosť, najdokonalejšia pravda a najdokonalejšia vernosť. Jób prijíma skutočnosť, že jeho Pán a Boh nezasiahne počas jeho života, ale bude konať následne. Aj Jóbovi priatelia Elifaz, Bildad a Sofar, ktorí neuznávajú Jóbovu nevinu, budú môcť porozumieť, že Jóbova záchrana z obvinení a z nešťastia je v Božích rukách. Je Jóbov Záchranca a Spasiteľ má posledné slovo. A jeho posledné slovo bude slovo dokonalého ospravodlivenia a spásy.

²⁶Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený a zo svojho tela Boha uvidím.

Svätopisec vkladá do Jóbových úst ďalšie významné svedectvo. Jób je presvedčený, že uvidí svojho Pána po svojej smrti. Jób je presvedčený, že smrťou nestratí svoju celistvosť, preto sa vyjadruje, že ho uvidí vo svojom tele, nevyhnutne však premenený Božou mocou. Jóbova nádej je veľmi vznešená, po smrti vo vlastnej celistvosti bude môcť vnímať svojho Pána a Boha.

²⁷Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím. Moje oči ho uzrú, a nie iný. Mne srdce vnútri túžbou zmiera...

Jóbova nádej obsahuje presvedčenie, že smrť nezoberie nič Jóbovi z jeho osobnej podstaty, a preto opakovane vyznáva, že on sám bude vnímať svojho Boha. Zároveň priznáva, ako v jeho srdci už silno horí táto túžba a že oheň tej túžby spôsobuje mu utrpenie, kým nebude naplnená. A samotná bolesť tej nenaplnenej túžby zároveň potvrdzuje jej pravdivosť. Jób chápe svojho Pána Boha ako Osobu, s ktorou je vo vzťahu. Vzťah so svojím Pánom a Bohom je pre Jóba prameň jeho nenahraditeľnej nádeje.

²⁸Ak hovoríte: "Ako ho budeme stíhať, akú zádrapku na ňom nájdeme?",

V tomto verši Jób istým spôsobom provokuje svojich priateľov. S iróniou sa pýta, aké ďalšie ťažkosti a výčitky nájdu. Inými slovami ako keby im chcel povedať, že vy, ktorí ste presvedčení, že príčinou môjho utrpenia je môj hriech, čo potom vymyslíte, čo budete namietať, keď sám Boh potvrdí moju nevinu.

²⁹tak traste sa pred ostrím meča, bo proti vinám vzplanie jeho hnev; že jesto Sudca, potom uznáte."

A následne Jób silnými slovami vyzýva svojich priateľov, aby uznali svoj mylný postoj. Keď Boh potvrdí jeho nevinu, aj oni majú povinnosť zmeniť svoj postoj a priznať omyl. Ak by neuznali svoj omyl, vlastne by sa postavili Bohu. A tak ako Boží súd uznáva, že Jób je nevinný, aj Jóbovi priatelia budú vystavení Božiemu súdu, ktorý je znázornený obrazom meča. V prípade, že by neuznali, že sa v posudzovaní Jóba mýlili, postavili by sa do opozície voči Božej pravde a spravodlivosti. Jób vo svojom srdci má hlboké a pevné presvedčenie, že Boh je pravdivý a spravodlivý.

Meditatio

Uvedomujeme si, že táto nádej je vnuknutá Božím Duchom Svätým, že sa nemôže objaviť len tak v ľudskom srdci. Objaví sa v srdci, v ktorom pôsobí Pánov Duch. Prostredníctvom Jóba si môžeme uvedomiť dve základné skutočnosti: skutočnosť utrpenia, utrpenia, ktoré môže byť veľmi veľké až neopísateľné a skutočnosť nádeje, ktorá tiež sa ukazuje ako silná a neopísateľná. V Jóbovi sa prelínajú tieto dve skutočnosti: veľmi veľké utrpenie, ktoré ho vedie k tomu, aby hlasno volal po spravodlivosti a na druhej strane hlboká bytostná nádej, ktorá dúfa v záchranu.

Keď sa zdá, že utrpenie víťazí nad nádejou, práve vtedy nastáva prielom a ukáže sa ako nádej víťazí nad utrpením. Keď sa zdá, že Jób už musí len čakať na smrť bez potvrdenia jeho neviny, vtedy nastáva prielom k poznaniu najdokonalejšej pravdy, že Boh je Spasiteľom a Záchrancom človeka. Nikdy nedovolí, aby nespravodlivosť bola potvrdená ako spravodlivosť a spravodlivosť, aby bola vyhlásená za nespravodlivosť. Jób je nevinný a tak Jóbov Boh sa zjaví a obnoví jeho celistvosť, zdravie, nevinnosť.

Jóbovi priatelia zostali v pozícii sklamaných. Opakovane vyjadrovali svoje presvedčenie o Jóbovej vine a majú uznať, že ich stanovisko bolo mylné. Ak neuznajú, že sa mýlili, postavia sa proti Bohu. Pre nich je riešením, aby uznali, že nesprávne hodnotili Jóba. A v tomto spočíva tiež jedna veľká múdrosť, ktorá je pre ľudí nevyhnutná. Múdrosť, ktorá spočíva v tom, že je potrebné, aby som uznal, že som sa mýlil a tým spôsobom, aby som sa oslobodil a otvoril pre plnosť Božej pravdy.

Meditáciu o nádeji môžeme ešte rozvinúť krátkou úvahou o úkone nádeje, o spôsobe, akým sa nádej prežíva. Pekný obraz nádeje sa nachádza v adventných kázňach svätého Bonaventúru. Serafínsky učiteľ to vyjadril prirovnaním postoja nádeje letu vtáka. Vták, aby mohol vzlietnuť a letieť, rozprestrie svoje krídla do šírky, ako je to len možné, a všetky sily sústredí, aby ich rozhýbal. Tak vloží celého seba samého do pohybu, ktorým sa zdvihne a vznesie do výšky a letí. Nádej to znamená letieť, hovorí svätý Bonaventúra: nádej vyžaduje, aby sme sústredili všetky sily, vyžaduje od nás, aby sa všetky naše údy zapojili do pohybu, aby sme prekonali príťažlivosť zeme, aby sme sa mohli vzniesť k pravej dôstojnosti nášho jestvovania, aby sme sa vzniesli k tomu, čo nám sľubuje Boh.

Františkánsky učiteľ pritom vytvoril peknú syntézu medzi vonkajším a vnútorným zmyslom slov. Svätý Bonaventúra hovorí, že kto dúfa, musí zdvihnúť hlavu a to urobí tak, že zameria hore svoje myšlienky, povznesie ich do výšky nášho jestvovania, teda k Bohu. Musí zdvihnúť oči, aby si uvedomil všetky rozmery skutočnosti. Musí pozdvihnúť aj svoje srdce, aby svoj citový a duchovný život otvoril pre najvyššiu lásku a pre všetky jej prejavy vo svete. Musí začať hýbať aj svojimi rukami, aby tvoril, aby slúžil. Tu zaznieva aj podstata zmyslu našich činností na svete. Naša činnosť, naša práca, plnenie každodenných povinností, keď si našu prácu konáme dobre, keď rozvíjame svoje schopnosti, keď sme tvoriví, to všetko je prejavom nádeje. Správne konaná denná činnosť predstavuje jeden rozmer nádeje. (porov. J. Ratzinger, Benedikt XVI., Auf Christus schauen, Herder 1989/2006, str. 75-77).

Oratio

„Kto z ľudí by mohol byť pre nás väčšmi svetlom nádeje než Mária, ktorá svojím „áno“ otvorila samotnému Bohu bránu nášho sveta, tá, ktorá sa stala živou Archou zmluvy, v ktorej sa Boh stal telom, jedným z nás a postavil si svoj stan uprostred nás (porov. Jn 1, 14)?

Obraciame sa preto na ňu: Svätá Mária, [...]
[Ty] si prijala slová: „Žena, hľa tvoj syn!“ (Jn 19, 26). Z kríža si prijala nové poslanie. Počínajúc krížom si sa stala matkou novým spôsobom: matkou všetkých, čo chcú veriť v tvojho Syna Ježiša a nasledovať ho. Meč bolesti prenikol tvoje srdce. Bola mŕtva aj nádej? Zostal svet definitívne bez svetla a život bez cieľa? V tej hodine si pravdepodobne znova začula vo svojom srdci anjelove slová, ktorými odpovedal na tvoju bázeň vo chvíli zvestovania: „Neboj sa, Mária!“ (Lk 1, 30). Koľkokrát povedal Pán, tvoj Syn, to isté svojim učeníkom: Nebojte sa! V golgotskej noci si opäť počula tieto slová. V hodine zrady svojim učeníkom povedal: „Dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33). „Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14, 27). „Neboj sa, Mária.“ V nazaretskej hodine ti anjel povedal aj toto: „jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 11, 33). Skončilo sa azda skôr, než začalo? Nie, pod krížom si sa na základe slov samotného Ježiša stala matkou veriacich. V tejto viere, ktorá bola aj v temnotách Bielej soboty istotou nádeje, si vykročila v ústrety veľkonočnému ránu. Radosť vzkriesenia sa dotkla tvojho srdca a novým spôsobom ťa spojila s učeníkmi, aby sa prostredníctvom viery stali Ježišovou rodinou. Tak si tu bola uprostred spoločenstva veriacich, ktorí sa v dňoch po nanebovzatí jednomyseľne modlili za dar Ducha Svätého (porov. Sk 1, 14) a dostali ho v deň Turíc. Ježišovo kráľovstvo bolo iné, než si ho ľudia mohli predstaviť. Toto „kráľovstvo“ začínalo v onú hodinu a nikdy sa neskončilo. Ty zostávaš uprostred učeníkov ako ich matka, ako Matka nádeje. Svätá Mária, Matka Božia, nauč nás spolu s tebou veriť, dúfať a milovať. Ukáž nám cestu do jeho kráľovstva! Hviezda morská, oroduj za nás a veď naše putovanie!“ (Benedikt XVI., Spe salvi, č. 49-50).

Contemplatio

„Pane, túžim za tebou, ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti.“

(porov. Ž 71,5)