Lectio divina textu Rim 5,1-21 v kontexte Pavlovej náuky o ospravedlnení v rámci programu Škola Pavlovho slova.

Prinášame plný text Lectio divina, ktorá odznela za veľkej účasti veriacich v Katedrále sv. Martina 3. decembra 2008.

Úvodná modlitba

Nebeský Otče, s vierou beriem Sväté písmo.
Verím, že obsahuje slová, ktoré mi majú byť svetlom na životnej ceste.
Pane Ježišu, láskou k tebe mi rozohrej srdce, ako horelo emauzským učeníkom, keď si im vysvetľoval Písmo a daj nech ťa aj pomocou slov sv. Pavla hlbšie poznám.
Duchu Svät,ý ty si vnukol svätému Pavlovi, čo má napísať, prosím ťa, pomáhaj mi pochopiť dnes večer jeho slová a daj mi silu podľa nich žiť.

Uvedenie do stretnutia

Začali sme obdobie prípravy na slávenie Narodenia Pána, na slávenie toho najväčšieho daru v dejinách, ktorý dal Boh ľudstvu, daru seba samého v osobe Syna. V liturgii budeme prežívať tajomstvo, keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo (Gal 4,4-5).

Ježiš, Boží Syn je dar, ktorý má v živote veriaceho človeka ďalekosiahle dôsledky. Dá sa povedať, že život človeka, ktorý tento dar vedome prijal, už nemôže byť taký istý ako vtedy, keď o tomto dare nevedel alebo nechápal jeho zmysel.

A jedným z tých, kto zmysel tohto najväčšieho daru v dejinách prenikol – vďaka svetlu Ducha Svätého – naozaj do hĺbky, bol sv. apoštol Pavol. Keď uvažoval, čo pre neho znamená Ježiš Kristus, v ktorého uveril, ktorý od základov zmenil celý jeho dovtedajší život, jedným zo spôsobov, ako to vo svojich listoch neskôr sformuloval, bol, že Ježiš Kristus ho ospravedlnil, to znamená urobil ho spravodlivým, po čom on sám už od svojej mladosti tak veľmi túžil a sám sa o to ako horlivý farizej zachovávaním zákona veľmi snažil, ale až neskôr pochopil, že vlastnými silami by sa mu to nikdy nepodarilo.

Sv. apoštol Pavol rozvíja túto svoju náuku o ospravedlnení predovšetkým v troch svojich listoch napísaných počas tretej misijnej cesty. Najprv ju načrtol v Liste Galaťanom a Filipanom zaslaným roku 56 z Efezu a asi o rok-dva neskôr ju naplno rozvinul vo veľkolepom Liste Rimanom napísanom z Korintu roku 57, resp. 58.

My sa dnes večer zameriame na kľúčovú 5. kapitolu Listu Rimanom, ktorú si teraz pozorne vypočujme.

Lectio

Rim 5,1-21

A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.
Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou! Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom. A nielen to: ešte sa aj chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie.
Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. Hriech bol síce vo svete už pred zákonom, lenže hriech sa nepočíta, keď nieto zákona. No smrť panovala od Adama až po Mojžiša aj nad tými, ktorí nespáchali priestupok podobný Adamovmu: on je predobrazom toho, ktorý mal prísť.
Ale s darom to nie je tak ako s previnením. Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar. A s darom to nie je tak ako s tým, čo prišlo skrze jedného, ktorý zhrešil. Lebo súd pre jedno previnenie priniesol odsúdenie, milosť však prináša ospravedlnenie z mnohých previnení. Lebo ak previnením jedného skrze jedného zavládla smrť, tým skôr skrze jedného, Ježiša Krista, budú v živote kraľovať tí, čo dostávajú hojnosť milosti a darovanej spravodlivosti.
Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život. Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.
A do toho ešte prišiel zákon, aby sa rozmnožilo previnenie. Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť, aby tak, ako hriech vládol v smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána.

Skôr ako by sme sa vhĺbili do tohto textu, priblížme si aspoň v skratke myšlienky, ktoré túto kapitolu pripravili. List Rimanom má podľa viacerých exegétov formu klasickej reči. Už v úvode rečník formuluje svoju základnú tézu – takzvanú propositio – a túto tézu sa snaží potom dokázať a presvedčiť o jej pravdivosti svojich poslucháčov.

Čo je základnou tézou Listu Rimanom?

Mnohí ju vidia jasne sformulovanú už v 1. kapitole vo veršoch 16-17. Pavol tam píše: Lebo ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí, najprv Židovi, potom Grékovi. V ňom sa totiž zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: „Spravodlivý bude žiť z viery.“

Hlavným Pavlovým cieľom v celom liste je teda dokázať, že evanjelium, ktoré zmenilo celý jeho život a ktoré teraz hlása, je adresované každému bez rozdielu. Týmto evanjeliom, touto dobrou zvesťou je jeho presvedčenie, že „spravodlivý bude žiť z viery“ v Ježiša Krista. Takáto je osobná skúsenosť samotného Pavla a práve o tejto svojej osobnej skúsenosti chce svedčiť v celom svojom liste.

Po vyjadrení tohto svojho základného cieľa sv. apoštol Pavol pristupuje k jeho zdôvodneniu. V závere 1. kapitoly listu poukazuje na smutný stav ľudí, ktorí nepoznajú Boha, ktorí nepoznajú Ježiša Krista. V 2. kapitole vyjadruje, že ani Židia, ktorí síce poznajú Boha, nie sú na tom o moc lepšie. V 13. verši tejto kapitoly sa po prvýkrát v tomto liste objavuje termín „ospravedlnenie“, keď Pavol hovorí, že „ospravedlnení“ nemôžu byť tí, čo zákon iba počúvajú, ale tí, čo ho aj plnia. Kto však môže o sebe povedať, že ho naozaj vo všetkom plní? A tak sv. Pavol v 3. kapitole prichádza iba k smutnému konštatovaniu, že „všetci sú pod hriechom“, že žiaden človek sa nemôže dopracovať sám k spravodlivosti. Jediná možnosť, ako dosiahnuť spravodlivosť, je dostať ju darom od toho, ktorý jediný je jej zdrojom, od Boha.

Sv. Pavol to v 23. a 24. verši tejto kapitoly vyjadruje takto: Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. A v 30. verši dopĺňa: Lebo je len jeden Boh, ktorý ospravedlní obrezaných z viery a neobrezaných pre vieru. Vyplýva teda z toho, že cesta k ospravedlneniu je rovnaká aj pre Židov, aj pre pohanov. Tou cestou je aj pre jedných, aj pre druhých viera v Ježiša Krista.

V 4. kapitole poskytuje pre toto svoje tvrdenie dôkaz zo samotného Sv. písma. Na dôkaz si vybral postavu nikoho menšieho ako Abraháma. Aj u Abraháma bola rozhodujúca viera. Aj Abrahám najprv uveril a až potom konal skutky, ktoré mu prikázal Boh. Veď všetkým je dobre známe, že Abrahám sa stal milým Bohu ešte omnoho skôr, ako podstúpil obriezku. Abraháma možno teda právom považovať za otca nielen Židov, ale za otca všetkých veriacich.

A po tomto svojom veľmi presvedčivom dôkaze sv. Pavol v 5. kapitole Listu Rimanom jasne formuluje svoju náuku o ospravedlnení skrze vieru v Ježiša Krista aj s jej dôsledkami pre život tých, ktorí uverili.

1) Prvou vecou, ktorú si v tomto texte môžeme všimnúť je, že Pavol v tejto kapitole začína hovoriť omnoho častejšie v 1. osobe množného čísla. Doteraz hovoril väčšinou v tretej osobe – hovoril o pohanoch, hovoril o Židoch. Teraz keď začína hovoriť o dôsledkoch ospravedlnenia skrze vieru v Ježiša Krista, zahŕňa aj seba. No zahŕňa aj nás, ktorí jeho list čítame, lebo predpokladá, že sme aspoň minimálne otvorení pre vieru, ku ktorej sa dopracoval on sám a o ktorej podáva svoje svedectvo. Píše: A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista.

2) Ďalšou vecou, ktorú si azda treba uvedomiť hneď na začiatku, je jedno Pavlovo tvrdenie, ktoré sa v tejto kapitole vyskytuje až trikrát, čo svedčí o tom, že Pavol ho chcel veľmi zdôrazniť. Je to tvrdenie o našej počiatočnej bezmocnosti a hriešnosti.

V 6. verši čítame: Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. Čosi veľmi podobné sa nachádza v 8. verši: Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. A napokon v 10. verši: Ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom. Pavol teda opakovane tvrdí v podstate to isté, že pred poznaním Ježiša Krista sme boli bezmocní, hriešni, ba dokonca, že sme žili ako nepriatelia Boha. A aj napriek tomu nám Boh vyšiel v ústrety, aj napriek tomu sa rozhodol pomôcť nám. Jednoznačne tým chcel sv. Pavol zdôrazniť, že to, čo Boh urobil pre nás, bolo úplne nezaslúžené.

Stále je veľmi dôležité, že Pavol používa 1. osobu množného čísla. Všetci bez rozdielu sme boli hriešni, všetci sme žili ako nepriatelia Boha. Boh nás aj napriek našej hriešnosti naďalej miloval a hľadal spôsob, ako sa s nami opäť zblížiť.

A Pavol, plný údivu nad touto bezhraničnou Božou láskou voči nám, píše tieto slová: Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. A práve toto dôležité presvedčenie umožňuje Pavlovi v celej 5. kapitole uviesť celý rad dôsledkov Božieho ospravedlnenia. Veď ak bol Boh ochotný opäť nás postaviť na nohy, keď sme boli hriešni, keď sme žili ako jeho nepriatelia, o to skôr nám bude ochotný pomáhať po tom, ako nás Kristus ospravedlnil svojou smrťou.

3) Ktoré dôsledky ospravedlnenia Pavol uvádza? Hneď v 1. verši 5. kapitoly uvádza ako prvý dôsledok pokoj. Čítame tam takto: A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Tento pokoj s Bohom je plodom našej viery, ktorá je v prvom rade našou dôverou v nášho Pána Ježiša Krista. Nie je to pokoj dočasný, ale trvalý. Nemusíme sa obávať budúcnosti. Môžeme sa „chváliť“ dokonca „nádejou na Božiu slávu“.

Je pravda, že sme stále ešte na ceste a na tejto ceste nás stretajú rôzne súženia, pochybnosti i pokušenia. Ale aj napriek tomuto všetkému sa podľa Pavla aj tak môžeme „chváliť“, to znamená môžeme zostať pokojní, pretože v konečnom dôsledku všetky tieto ťažkosti slúžia na naše dobro, keďže posilňujú našu trpezlivosť. Trpezlivosť, po grécky hypomoné, označuje schopnosť človeka niesť ťarchu, ktorú má na ramenách. Človeka síce ťaží bremeno, ale vládze ho udržať. A tak toto bremeno v konečnom dôsledku posilňuje jeho svalstvo. A to, čo platí v oblasti fyzických síl, platí rovnako aj v oblasti duchovnej. Človek, ktorý znáša ťažkosti vo viere, sa stáva vnútorne silnejším. Trpezlivosť podľa Pavla teda nie je nejakým pasívnym postojom, ale má jasný dynamický rozmer. Trpezlivosť podľa Pavla prináša „osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej“. A táto nádej je naozaj reálna, lebo jej prameňom je „Božia láska rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“.

Duch Svätý sa pri tomto Pavlovom opise skúsenosti ospravedlnenia spomína po prvý raz. Jeho pôsobenie v tých, čo vierou prijali svoje ospravedlnenie pred Bohom, ktoré uskutočnil Ježiš Kristus, je však nevyhnutné. Práve on, Duch Svätý, je tým, kto pôsobí v nás, aby sa dôsledky nášho ospravedlnenia Kristom naplno v nás prejavili.

Ak by sme to, čo bolo doteraz povedané, zhrnuli, Pavol vlastne tvrdí, že celá naša kresťanská existencia je nezaslúženým Božím darom. Ako už bolo zdôraznené, úplne nezaslúženým Božím darom bolo aj naše zmierenie s Bohom, ktoré za nás uskutočnil Ježiš Kristus, keď sme boli ešte pred Bohom bezmocní a hriešni, avšak aj po tomto úplne nezaslúženom zmierení sme aj naďalej podnecovaní pôsobením Ducha Svätého v našich srdciach. Jediné, čo nám teda zostáva, je chváliť sa Bohom.

Toto je veľmi dôležité tvrdenie sv. Pavla. Človek nemá sám zo seba nič, čím by sa mohol pred Bohom vystatovať. Človek za všetko vďačí Bohu – jeho daru, jeho milosti. Ide o veľmi radikálne tvrdenie, ale Pavol si za ním pevne stál, už aj preto, že takáto bola aj jeho osobná skúsenosť. To, že sa stal apoštolom Ježiša Krista, vnímal vždy ako čosi úplne nezaslúžené. V liste Korinťanom napríklad napísal: „Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som...“ (15,9-10).

Práve v tomto je tá skutočná veľkosť sv. Pavla. Aj napriek svojim veľkým misionárskym úspechom nikdy neprepadol pokušeniu myslieť si, že niečo dokázal sám. On si bol vždy naopak vedomý toho, že na začiatku jeho povolania nestálo nič iné, ako úplne nezaslúžená Božia milosť, a že táto Božia milosť ho aj naďalej sprevádzala v celom jeho pôsobení. A vlastne toto svoje jasné poznanie chcel odovzdať aj všetkým svojim adresátom.

V 11. verši nášho textu sv. Pavol teda vyjadruje toto: Skrze nášho Pána Ježiša Krista sme teda obsiahli zmierenie, a preto sa chválime iba Bohom, nie svojimi skutkami, ani žiadnymi svojimi zásluhami.

4) Dvanástym veršom začína druhá časť 5. kapitoly Listu Rimanom. Ústredným Pavlovým tvrdením v tejto časti je vyjadrenie univerzálnosti toho, čo Ježiš uskutočnil pre spásu ľudí.

Sv. Pavol – ako je to u neho bežné – opäť vychádza zo Sv. písma. Vracia sa až k samotnému Adamovi. Adama predstavuje ako toho, ktorý privolil, že do sveta vstúpilo zlo, hriech a smrť. V akom stave sa po tejto voľbe Adam nachádzal? V 12. až 21. verši tejto kapitoly sa až 9-krát vyskytuje slovo „hriech“ a sloveso „zhrešiť“. Adamova voľba teda viedla do stavu hriechu. V gréckom svete slovo hriech, hamartía, označovalo v prvom rade minutie terča. Vieme, že v Adamovom príbehu išlo o vzťah k stromu poznania dobra a zla, teda o otázku múdrosti a pravdy. Adam teda svojou voľbou minul terč, ktorým bola pravda. Skončil v omyle, pretože na podnet hada uveril nepravdivej predstave o Bohu a nepravdivej predstave o sebe samom.

Ďalším termínom, ktorý Pavol v tejto časti opakovane používa, je termín „previnenie“, grécky paráptoma. Tento termín je odvodený od gréckeho slovesa „padnúť“, a teda označuje pád. Keď človek padá na zem, často sa stáva, že sa udrie natoľko, že sa už nedokáže bez pomoci niekoho druhého postaviť. A práve toto sv. Pavol vyjadruje svojím termínom „previnenie“. Adamova voľba teda spôsobila stav úplnej bezmocnosti, stav, v ktorom si človek sám nedokáže nijako pomôcť.

Poslednými dvoma výrazmi, ktorými Pavol opisuje stav po Adamovej voľbe, sú „priestupok“ a „neposlušnosť“. Slovo „priestupok“, parábasis, v pôvodine vyjadruje, že človek nielenže uskutočnil niečo, čo mu bolo zakázané, ale zároveň vyjadruje aj jeho svojvoľnosť a pýchu, vyjadruje, že človek svoju zlú voľbu nielenže neľutuje, ale svojím spôsobom sa k nej ešte aj hrdo hlási. A čosi veľmi podobné vyjadruje aj posledný termín „neposlušnosť“, po grécky parakoé.

Tieto štyri negatívne termíny vyjadrujú, že dôsledkami Adamovej voľby boli život v omyle a klamstve, v nemožnosti tento stav vlastnými silami nejako zmeniť a navyše aj v pyšnom uzatvorení sa pred Bohom. Okrem toho boli dôsledkami tejto voľby – ako to vieme už z Knihy Genezis – aj život v bolesti a námahe a napokon smrť.

A Pavol vysvetľuje, že táto Adamova voľba, ktorá mala takéto negatívne dôsledky, ovplyvnila aj voľbu ľudí, ktorí prišli po ňom. Adamova zlá voľba bola prielomom ku zlu v človeku a medzi ľuďmi, bola zlým precedensom, zlým prvým prípadom. Ľudia, ktorí prišli po Adamovi, v jeho negatívnom príklade získali akýsi počiatočný sklon k hriechu, dostali negatívne dedičstvo, ktoré ich pri vlastnom slobodnom rozhodovaní orientovalo aj na možnosť rozhodnúť sa proti Bohu. A Pavol vlastne iba smutne konštatuje, že Adamova voľba ovplyvnila slobodnú voľbu každého človeka, čo malo za následok aj všetky negatívne dôsledky. Pavol to vyjadruje takto: Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili (5,12).

Pavol nepozná nikoho z ľudí, kto by vo svojom živote nezhrešil. No toto smutné konštatovanie sa s príchodom toho najväčšieho Daru, Božieho Syna Ježiša Krista, mení na posolstvo nádeje. Pavol to plný nadšenia vyjadruje takto: Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar (5,15). Tento smutný stav ľudstva nebol teda definitívny. V tomto temnom svete sa totiž objavil ktosi, kto nastúpil na úplne novú cestu, na cestu slobodného rozhodnutia pre poslušnosť voči Stvoriteľovi. A tak ako slobodná Adamova voľba naplnila svet akousi negatívnou energiou, pod vplyvom ktorej sa Adamovi potomkovia rozhodovali proti Stvoriteľovi, tak poslušnosť Ježiša Krista naplnila svet energiou pozitívnou, ktorá dáva ľuďom novú silu a schopnosť rozhodovať sa pre Stvoriteľa.

5) Ježiš Kristus opäť upriamil na pravdu ľudstvo zblúdené v omyloch a opäť postavil na nohy ľudstvo, ktoré padlo a nachádzalo sa v stave bezmocnosti. Ježiš Kristus umožnil nájsť ľudstvu, ktoré sa v pýche uzavrelo pred Bohom, cestu z tohto zovretia. On stvoril nového človeka a dal každému možnosť začať odznova. Ponúkol každému ospravedlnenie a život.

Samozrejme ani v tomto prípade nejde o nejaký determinizmus. Pred každým človekom stojí aj naďalej zodpovedné rozhodnutie prijať alebo odmietnuť tento jeho dar. Nachádzame sa na križovatke. Stojí pred nami otázka: Chceme nasledovať Ježišovu poslušnosť alebo Adamovu neposlušnosť?

Pri hľadaní odpovede na túto rozhodujúcu otázku nášho života máme však aj jednu výhodu. My už – na rozdiel od Adama – pomerne jasne vidíme, aké dôsledky môže mať naše rozhodnutie. Z prejdenej cesty sa ľahšie vidí východisko. Vieme, že ak sa rozhodneme pre poslušnosť, vďaka Ježišovi získame život. Ak sa rozhodneme ako Adam, už vieme, ako skončíme.

Ako veriaci v Krista sme síce ospravedlnení, sme adresátmi toho jeho neoceniteľného daru, ale neplatí, že by sme automaticky museli v plnosti užívať všetky jeho dôsledky. Veriaci kresťan nemá totiž automaticky zaručenú plnosť života. Aj pred veriacim kresťanom zostáva plná zodpovednosť, ktorá je vlastná každej ľudskej osobe, a teda aj možnosť rozhodnúť sa úplne slobodne pre ponúkaný dar, pre život, pre Boha.

Meditatio

Ako chápať inak naše ospravedlnenie skrze vieru? Niektorí teológovia toto tajomstvo vyjadrili opisom, že „Boh nás rehabilituje v Kristovi - Boh nás prijíma za svojich - Boh nás uvádza do spravodlivého vzťahu s ním - Boh nám odpúšťa a oslobodzuje¹ nás, Boh nám ako vinným udelil amnestiu a stali sme sa jeho deti, môžeme sa chváliť spravodlivosťou a zároveň aj posväcovať sa a zdokonaľovať v láske.

Ako možno chápať lepšie Božiu spravodlivosť, ktorá je v pozadí našej spravodlivosti z viery v Krista? Boh je spravodlivý, lebo je verný svojej zmluve a prísľubom vo vzťahu k nám ľuďom. Typickým symbolickým znázornením spravodlivosti ako takej sa stal aj obraz váh. Ak sa niečo vezme z jednej misky váhy, pre dosiahnutie rovnováhy je nevyhnutné vziať niečo aj z druhej misky váhy. A práve z tohto obrazu môžeme vychádzať aj pri našej snahe pochopiť Božiu spravodlivosť.

Zo strany človeka sa hriechom narušila rovnováha vzťahu so Stvoriteľom. Čo môže urobiť Stvoriteľ, aby sa rovnováha vzťahu opäť obnovila? Jedným z možných riešení tejto situácie narušenej rovnováhy vzťahu vinou človeka by bolo, že aj Boh uskutoční čosi, čo by bolo v neprospech človeka, čosi, čo by bolo v rozpore s prvotnou zmluvou. Takto väčšinou riešime podobné situácie narušenej spravodlivosti my ľudia.

Boh si však zvolil inú možnosť. On sa rozhodol, že on sám na misky váh doplní, čo človek vzal a vyplní to prázdno, ktoré vzniklo sebeckým rozhodnutím človeka. A preto Boh v osobe Syna sám prichádza na svet v ľudskom tele, aby uskutočnil presný opak toho, k čomu sa rozhodol prvý človek Adam, a aby tak opäť obnovil narušenú rovnováhu vzťahu. Božia spravodlivosť znamená teda to isté ako nekonečná Božia láska. Toto vďaka osobnej skúsenosti pochopil sv. Pavol. A práve toto jeho nové osobné poznanie od základov zmenilo jeho život a stalo sa základom jeho evanjelia, jeho dobrej zvesti, ktorú chcel priniesť k čím viacerým ľuďom, najlepšie všetkým...

Práve pre túto osobnú skúsenosť s Ježišom kladie Pavol do centra svojho evanjelia protiklad medzi dvoma cestami k spravodlivosti: jedna spočíva na skutkoch podľa zákona, druhá je založená na milosti viery v Ježiša.

Práve alternatíva medzi spravodlivosťou zo skutkov podľa zákona a spravodlivosťou z viery v Ježiša, sa stáva jednou z hlavných tém dvoch listov. Galaťanom Pavol napísal: „My sme rodení Židia, nie hriešni pohania, a vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista. Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek“ (Gal 2, 15 – 16). A kresťanom v Ríme pripomenul, že „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi“ (Rim 3, 23 – 24) a dodal: „človek je ospravedlnený skrze vieru bez skutkov podľa zákona” (3,28).

Čo značí tento zákon, spod ktorého sme oslobodení a čo sú to tie „skutky podľa zákona“, ktoré neospravedlňujú. Išlo osobitne o obriezku, predpisy o čistých pokrmoch i o rituálnej čistote všeobecne, predpisy týkajúce sa zachovávania soboty.... O ich dodržiavaní často hovoril aj samotný Pán Ježiš v diskusiách so svojimi súčasníkmi. Všetky tieto predpisy, vyjadrujúce židovskú identitu, sa stali zvlášť dôležitými v čase helénskej kultúry. Pavol si osvojil toto zachovávanie predpisov práve ako ochranu Božieho daru, dedičstva viery v jediného Boha, videl ohrozenie tejto identity práve v slobode kresťanov: preto ich prenasledoval. V okamihu svojho stretnutia s Ježišom zmŕtvychvstalým však pochopil, že Ježišovým vzkriesením sa situácia radikálne zmenila. V Ježišovi Kristovi sa jediný pravý Boh Izraela stáva Bohom všetkých národov.

Oratio

Našou spoločnou identitou v rozličnosti kultúr si ty, Ježišu Kriste, ktorý nás ospravedlňuješ. Byť spravodlivým jednoducho značí byť s tebou a v tebe, Ježišu. A to stačí.

Veriť značí hľadieť na teba, Kriste, zveriť sa ti, primknúť sa k tebe, pripodobniť sa tebe a tvojmu životu.

Tvojou podobou a životom, je láska; preto veriť v teba znamená pripodobniť sa ti a vstúpiť do tvojej lásky.

Nakoniec ťa prosíme Pane, aby si nám pomohol veriť skutočne, kde veriť značí žiť byť jedno s tebou a tak premieňať svoj život. A takto, premenení tvojou láskou k nám, láskou k Bohu a k blížnemu, sa môžeme stať v očiach nášho nebeského Otca skutočne spravodlivými.

Contemplatio

Ospravedlnení z viery v Ježiša Krista žijeme v pokoji s Bohom (porov. Rim 5, 1)

Pozývam vás na naše ďalšie modlitbové stretnutie nad slovami z listov sv. apoštola Pavla, 7. januára 2009 na tému:

Súlad a jednota Kristovho tela, (Pavlove podnety pre ekumenické snahy)

__________

¹ Tieto návrhy pochádzajú zo spisov kardinála C. M. Martiniho, G. Mieggeho, K. Bartha a P. Tillicha.