Lectio divina úryvku z Evanjelia podľa Lukáša pod názvom Mária patrí Pánovi, a preto aj sestrám a bratom (Lk 1,39-58) z cyklu Mladí v Biblii.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. februára 2018.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (64.0MB, 192kbps)

Modlitba

Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme žili vzťah s Tebou. Aj v tejto chvíli sa obraciame sa k Tebe, uvedomujeme si Tvoju prítomnosť, a chceme byť vnímavý na Tvoje podnety, ktorými sa nám budeš prihovárať cez slová Svätého Písma a cez Tvojho Svätého Ducha, ktorý objíma naše srdcia.
Chceme Ťa pozorne počúvať, aby sme sa premieňali, pripodobňovali Tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi a aby aj náš spôsob života pripomínal našim bratom a sestrám Tvoje jestvovanie a Tvoje milosrdenstvo, lebo Ty žiješ a kraľuje na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Na našom predošlom modlitbovom stretnutí sme uvažovali nad úryvkom zo starozákonnej knihy Pieseň piesní a pripomenuli sme si, že táto časť Svätého Písma je osobitným posolstvom obdivu nad schopnosťou vzájomnej lásky medzi mužom a ženou, ktorú vložil do ľudského srdca samotný Stvoriteľ.

Mali sme možnosť pripomenúť si slová z 2. kapitoly knihy Pieseň piesní, kde sa poeticky hovorí o tom, ako ženích sa ponáhľa za svojou nevestou takto: „8 Hlas môjho milého! Hľa, on prichádza! Po horách skáče, po vŕškoch hupká. 9 Milý môj je sťa srna, je ako jeleníča. Hľa, veď už stojí pred naším múrom!“ (Pies 2,8-9).

Schopnosť vzájomnej lásky medzi ľuďmi, o ktorej spieva kniha Pieseň piesní, je východiskom, na základe ktorého vieme aspoň sčasti porozumieť lásku, ktorú má Boh k nám.

A tak sa nám otvára duchovná brána k nášmu dnešnému uvažovaniu. Boží ženích, ktorý prichádza ku svojej neveste Cirkvi, k vyvolenému Božiemu ľudu, sa tiež ponáhľa, tiež prichádza po vŕškoch a nevesta Cirkev môže hlas svojho milého ženícha spoznať už v hlase jeho matky Panny Márie, keď ho ešte nosí pod svojím srdcom.

Započúvajme sa do slov nášho dnešného úryvku, ktorý nám pripomenie posolstvo Svätého Písma z evanjelia svätého Lukáša o Panne Márii, ktorá nesie pod srdcom Božieho Syna, čiže Božieho ženícha a ponáhľa sa po vrchoch júdskeho kraja, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu.

Lectio

Lk 1,39-58

³⁹ V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. ⁴⁰ Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. ⁴¹ Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. ⁴² Vtedy zvolala veľkým hlasom: "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. ⁴³ Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? ⁴⁴ Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. ⁴⁵ A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán."
⁴⁶ Mária hovorila: "Velebí moja duša Pána ⁴⁷ a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, ⁴⁸ lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, ⁴⁹ lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno ⁵⁰ a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. ⁵¹ Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. ⁵² Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. ⁵³ Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. ⁵⁴ Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ⁵⁵ ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky."
⁵⁶ Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov. ⁵⁷ Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. ⁵⁸ Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou.

Kontext úryvku

[39] Keď sa o Panne Márii hovorí, že sa ponáhľala, dá sa to najjednoduchšie vysvetliť jej vnútorným stavom. Je naplnená svätým nadšením nad Božou dobrotou, ktorá sa prejavila v jej osobnom jedinečnom omilostení a vo veľkom zásahu Božej milosti aj do života jej príbuznej Alžbety.

Podľa tradície tým mestečkom, do ktorého sa Mária ponáhľala, je Ain-Karim v hornatom júdskom kraji. Keď zvážime vzdialenosť z Nazareta do Ain-Karim, tak jej cesta trvala tri až štyri dni.

[40] Mária prišla do domu kňaza Zachariáša a pozdravila Alžbetu. Kvôli nej sa vydala na cestu. Alžbetin manžel Zachariáš zostáva v tomto prípade v úzadí. O spôsobe pozdravu sa nepíše nič podrobnejšieho. Môžeme si iba predstaviť, že zvítanie sa zodpovedalo východnej tradícii a že teda predstavovalo srdečný a výrečný pozdrav z oboch strán.

[41] Máriin pozdrav mal na Alžbetu zreteľný účinok, lebo dokonca dieťa v jej lone sa pohlo. Pohyb dieťaťa pod srdcom matky sa opakovane nachádza v starozákonných rozprávaniach, niečo podobné sa spomína o Rebeke, keď očakávala narodenia dvojičiek Ezaua a Jakuba (porov. Gen 25,22 a nasl.).

V tomto prípade má Alžbeta vo svojom lone dieťa, ktoré je predstavené tak, že má prorockého ducha už pred svojím narodením. Alžbetino dieťa vyrozumelo, že k jeho matke prišla matka túženého Mesiáša. Istým spôsobom sa dá hovoriť už o stretnutí Alžbetinho dieťaťa a Máriinho dieťaťa, čiže dá sa hovoriť o stretnutí predchodcu, Jána Krstiteľa, a Mesiáša, Ježiša Krista.

Posvätný text pripomína, že Alžbeta spoznáva význam prežívanej chvíle nie na základe vlastného uvažovania ale v sile Ducha Svätého, ktorým bola zázračne naplnená.

[42] Vo Alžbetiných vyjadreniach: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,42-43), sa prejavuje prorocké posolstvo, ktoré odhaľuje zmysel toho, čo je ešte skryté. Alžbeta nielenže vie o tom, že Mária sa stala matkou, ale v Duchu Svätom vie pomenovať aj ten najvyšší pôvod Máriinho dieťaťa. Kvôli „plodu svojho lona“ je Mária požehnaná medzi ženami. Žiadna zo žien na svete nie je omilostená takým spôsobom ako Mária. Veľmi jemným spôsobom sa v Alžbetiných slovách naznačuje začiatok kresťanskej mariánskej úcty, ktorá má svoje odôvodnenie v eschatologickej radosti na vtelením Božieho Syna. Alžbetine slová sú potvrdením slov anjela, ktorý zvestoval Panne Márii narodenie Ježiša.

[43] Alžbetina otázka: Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?, je prejavom údivu. Je celkom možné, že na pozadí môže byť poukaz na starozákonný text z 2 Sam 6,2-11, ktorý hovorí o arche zmluvy a Mária by mohla byť označená ako novozákonná archa zmluvy, ktorá nesie v sebe to najposvätnejšie, čo kedy bolo na svete. Vlastný význam vety však spočíva v osobnom Alžbetinom vyznaní, že aj ona v Duchu Svätom prijíma Máriino dieťa ako Mesiáša, ktorý je tu označený ako Pán.

[44] Alžbeta zdôvodnila svoje slová pohybom dieťaťa pod svojím srdcom. S pomocou Ducha Svätého dostala schopnosť správne vysvetliť prirodzený jav, ktorým je pohyb dieťaťa v matkinom lone. Dieťa sa teší z prítomnosti Mesiáša a jeho matky. Alžbeta si uvedomuje, že nastal mesiášsky čas.

[45] V závere pozdravu sa nachádza poznámka o viere: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Alžbeta predkladá dôvody, prečo si treba Máriu uctiť. Alžbeta v sile Ducha Svätého poukazuje na to, že prirodzené prejavy tehotenstva, ktoré vyplynuli z vtelenia Božieho Syna, sú postavené na Máriinej viere a úplnej odovzdanosti Bohu.

Na začiatku dejín vyvoleného národa stojí Abrahám. A teraz sa Mária stala reprezentantkou nového Božieho ľudu.

[46-55] Na Alžbetine slová odpovedá Panna Mária vznešeným spevom. Chválospev Magnificat, „velebí moja duša Pána“, obsahuje v sebe formulácie, ktoré zodpovedajú starozákonným žalmom, čiže pochádzajú zo stáročnej židovskej modlitbovej praxe. Magnificat je však predovšetkým vyjadrením Máriinej vnútornej radosti a obdivu voči Bohu, ktorými bola Mária naplnená od chvíle zvestovania archanjelom Gabrielom.

Chválospev Magnificat začína chválou Boha, ospevuje Boha mocného, svätého a milosrdného (1,49 a nasl.), potom obdivuje Božie pôsobenie, ktoré vedie k spáse ľudí (1,51-53) a uzatvára sa obdivom nad Božou vernosťou voči prísľubom, ktoré dal svojmu ľudu (1,54). Aj keď sú v ňom použité obvyklé modlitbové vyjadrenie zo žalmov, predsa však obsahuje úplné nové teologické posolstvo.

[46] Mária vo svojej odpovedi na Alžbetine slová prekračuje rámec udalosti návštevy a preniká až do hĺbky tajomstva, ktoré jej bolo zverené. Ďakuje za istotu omilostenia. Tým, že prežíva na sebe mimoriadnym spôsobom veľké skutky Božie, svojím chválospevom sa môže postaviť na čelo modliaceho sa spoločenstva všetkých veriacich.

[47] Máriino srdce jasá pred Bohom, ktorý sa voči nej prejavil ako Spasiteľ. Môžeme si všimnúť, že Mária radosť vyrastá z jej osobného vnútorného prežívania, nevzťahuje sa natoľko na minulé Božie zásahy v dejinách Izraela, ale výlučne na aktuálny zásah, ktorým Boh omilostil Máriu.

[48] V chválospeve sa nachádzajú aj ďalšie dôvody oslavy: Boh zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Mária sa pokladá za malú a málo významnú a obdivuje, že sa Boh k nej znížil.

Istým spôsobom môže prekvapiť Máriino vyjadrenie v Magnificate, keď ona sama hovorí, že ju budú blahoslaviť budúce generácie. Treba si však uvedomiť, že Mária sa stala matkou Mesiáša, Záchrancu, Spasiteľa ľudí a tak je primerané a pravdivé povedať, že túto ženu budú nevyhnutne blahoslaviť ľudia všetkých generácií.

Aj na iných miestach Svätého Písma Starého zákona sa nachádzajú chválospevy žien, ktoré sa tešili zo svojho materstva. Jakubova manželka Lea je v knihe Genezis predstavená ako ďakuje Bohu, že na ňu zhliadol a doprial jej stať sa matkou a predpokladá, že aj iné ženy sa budú s ňou radovať a chváliť Boha. Ale v Máriiných ústach nadobúda chválospev matky úplne osobitný význam.

[49-52] Ďalším dôležitým vyjadrením je formulácia o veľkých Božích skutkoch. Vyvolený národ spoznával počas svojich dejín, že Boh konal v prospech svojho ľudu veľké skutky, ale Božie vtelenie je neprekonateľne najväčší a jedinečný Boží skutok v prospech všetkých ľudí.

Potom nasledujú vyjadrenia o Božej svätosti a o Božom milosrdenstve. A práve tí, ktorí si ctia Boha a prejavujú pred ním bázeň, podľa Svätého Písma pokorní, malí a zbožní, ku ktorým patrí aj Mária majú osobitné právo na Božie milosrdenstvo.

Slovami: „rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených.“ (Lk 1,51-52) sa vyjadruje obrátenie mocenských pomerov. Mocní sú zhodení z trónov a ponížení sú povýšení (porov. Ž 147, 6; Sir 10, 14; Ez 21,26.31; 1 Sam 2, 7 a nasl.; Job 5, 11). Tieto slová zodpovedajú evanjeliovému princípu služby, ktorý nachádza svoje uskutočnenie v Márii „služobnici Pána“.

[53] Aj napriek veľmi ostrej formulácii, že „Boh hladných nasýtil dobrými vecami a bohatých prepustil naprázdno“, netreba myslieť na nejaké revolučné zmeny spoločnosti, ale tieto slová zodpovedajú posolstvu, ktoré Pán Ježiš vyjadril slovami o chudobných a hladujúcich v blahoslavenstvách a následne, keď vyslovil svoje „beda“: „beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu! Beda vám, čo ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať! [...] Beda, ak vás budú všetci ľudia chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom!“ (Lk 6, 24-26).

Slová chválospevu Magnificat realisticky vnímajú situáciu v spoločnosti so zameraním na večný život. Nemá ísť na prvom mieste o hrozby určitým spoločenským skupinám, ale tieto slová sú zahrnuto výzvou k obráteniu a zároveň prísľubom pre tých, ktorí sú pripravení k službe a neviažu sa na bohatstvo sveta. Ochotou k službe a slobodou od bohatstva sa približujú Božiemu zmýšľaniu, ktoré sa zreteľne prejavilo v živote Ježiša Krista.

[54-55] „Pán Boh sa ujal svojho služobníka Izraela a pamätá na svoje milosrdenstvo.“ V týchto slovách je vyjadrený istý prechod od jednotlivého ku spoločnému. V Panne Márii, ktoré je predstaviteľkou služobníka Izraela, vyvoleného národa, sa uskutočňuje predpovedaná otvorenosť pre Božie zámery a Božia láska nachádza v Márii odpoveď. Duchovný pohľad chválospevu Magnificat sa rozprestiera na celé dejiny spásy. Prisľúbenia, ktoré boli dané Abrahámovi, sa teraz napĺňajú. Ale duchovný pohľad sa obracia predovšetkým k budúcnosti, ktorú Boh pripravil pre svoj vyvolený ľud a Panna Mária je jeho prvým a najvznešenejším reprezentantom.

[56] V závere nášho úryvku nachádzame poznámku o trojmesačnom pobyte Panny Márie u Alžbety. Súvisí s informáciou, ktorá bola uvedená na inom mieste, že Alžbeta bola v šiestom mesiaci tehotenstva (porov. Lk 1,36), keď k nej Mária prišla. Mária zostala u svojej príbuznej Alžbety až do narodenia syna Jána. Narodenie Alžbetinho dieťaťa Jána má svoj veľký význam v dejinách spásy práve vo vzťahu k tomu, ktorého nosí pod srdcom Panna Mária.

Meditatio

Evanjelista svätý Lukáš opisuje stretnutie dvoch žien, Márie a Alžbety, pomerne jednoduchým spôsobom. V podstate navonok nie je možné spozorovať nič také, čo by poukazovalo na dajakú mimoriadnu skutočnosť. Jedinečnosť opísanej situácie spočíva vo vnútri, v srdciach oboch žien, ktoré sa stretávajú a pre obe toto stretnutie predstavuje duchovné obohatenie.

Rozprávanie o návšteve Panny Márie u Alžbety môžeme rozpoznať aj situácie z nášho života, pri ktorých sa uskutočňujú rozličné stretnutia. Stretáme z rozličných dôvodov: máme stretnutia rodinné, stretnutia s priateľmi, pracovné stretnutia, stretáme sa pri farských aktivitách alebo ako dobrovoľníci a do nášho života často vstupujú aj celkom náhodné stretnutia s osobami, ktoré sme predtým nepoznali. V rozprávaní evanjelia o Panne Márii, ktorá sa stretá s Alžbetou, môžeme skutočne nájsť aj pre nás spôsob ako prehĺbiť náš duchovný život a vzťah k Bohu a ako rásť aj v ľudskosti.

Na prvom mieste si uvedomujeme, že stretnutie Panny Márie s Alžbetou nie je povrchné alebo banálne. Panna Mária vyhľadala Alžbetu, lebo vedela, že Alžbetinho života sa osobitným spôsobom dotklo Božie pôsobenie. Na druhej strane je neočakávaná návšteva zo strany Panny Márie pre Alžbetu skutočne príležitosťou uvedomiť Božiu blízkosť osobitným spôsobom. Stačí iba Máriin pozdrav a v hlase svojej mladej príbuznej z Nazareta Alžbeta vie porozumieť veľmi rýchlo Božiu lásku.

Návšteva Panny Márie u Alžbety však nepredstavovala niečo celkom ľahké a bezprostredné. Mária musela prekonať dlhú cestu pešo.

Aj pre nás pravé ľudské stretnutia vyžadujú, aby sme vyšli zo svojho domu, zo svojho pohľadu na svet, ktorý nás môže niekedy obmedzovať ako dajaká pevnosť. Aby som aj mohol prežiť skutočné stretnutia musím vyjsť a vystúpiť, musím prekonať napríklad aj kopce predsudkov, ktoré si sám alebo na základe slov iných vytváram vo vzťahu k iným ľuďom. Niekedy sa stretáme s osobami, ktoré prežívajú vylúčenie zo spoločnosti alebo zo svojej rodiny a vtedy ten vrch, na ktorý musím vystúpiť, to je vlastne odpustenie a vnímavosť voči inému, čo sa môže niekedy javiť ako naozaj strmý výstup do výšky. Ak sa vydáme na cestu k inému človeku, nebudeme môcť neprijať námahu, ktorá rozsah môže byť nepredvídateľný.

Cesta Panny Márie je cesta, ktorú urobila v dôvere a láske. Mária dôverovala anjelovi a láska ju poháňala, aby išla ku svojej staršej príbuznej. Ak nebudeme mať v srdci dôveru a lásku, potom naše stretnutia budú iba vonkajšie, nebudú to skutočné stretnutia srdca, ba môžeme sa vystaviť nebezpečenstvu, že bez dôvery a lásky sa naše stretnutie premení na súboj.

Ale keď sa po námahe prípravy uskutoční stretnutie , tak potom prevládne radosť. Alžbeta prežívala radosť celým telom, jej radosť bola viditeľná a citeľná. Aj radosť Panny Márie a jej chválospev Magnificat je inšpirovaný aj radosťou Alžbety. Radosť je nákazlivá a prináša odpočinok po namáhavej ceste a príprave.

V stretnutí týchto dvoch žien nenájdeme žiadnu stopu po súperení. Stáva sa, že naše stretnutia skrývajú kdesi na pozadí nepriznanú túžbu zvíťaziť nad tým druhým, dokázať mu, že som lepší. A tak to potom vyzerá tak, ako keby sme boli stále na dajakých pretekoch, alebo v dajakom súboji, premeníme sa na sudcov a na posudzovaných.

Pravé stretnutie, ktoré môžeme vidieť medzi Pannou Máriou a Alžbetou, nám dosvedčuje, že nemôže mať v sebe žiaden nárok vyjsť z neho ako víťaz a druhá strana ako porazená, alebo jedna strana presadí svoju pravdu a druhá strana sa len podriadi. Žiaľ, v našich stretnutiach to mnohokrát končí takto.

Túžime po stretnutiach, ktoré majú v sebe evanjeliového ducha, po skutočných pravdivých ľudských stretnutiach. Stretnutie Panny Márie a Alžbety nás vedie k tomu, aby sme si uvedomili, že nesmieme zabudnúť na toho, kto je prameňom pravého priateľstva a z ktorého lásky žijeme. Netreba myslieť na prvom mieste na to, čo prinesieme materiálne ako darček na naše stretnutie, ale prinesme na stretnutie ako dar našu otvorenosť, našu lásku, našu trpezlivosť, našu miernosť a ochotu k odpusteniu. Lásku, trpezlivosť, miernosť, ochotu k odpusteniu môže priniesť na stretnutie s iným len ten, kto si nesie v sebe vedomie Božej prítomnosti a otvorenosť pre Božiu vôľu.

Oratio

Keď Panna Mária išla na stretnutie s Alžbetou Mária bola vo veku medzi 14. až 16. rokom života. Alžbeta bola už v zrelom veku, s veľkou pravdepodobnosťou mala viac ako 40 rokov.

Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že nám dnes dávaš možnosť uvedomiť si, že Božia matka Mária, keď sa pod jej srdcom začal život Božieho Syna, bola mladým dievčaťom.

Niesla si vo svojom vnútri Tvoju prítomnosť. Ešte predtým, než si uskutočnil začiatok pozemského života Tvojho Syna pod jej srdcom, jej srdce bolo Tvojím príbytkom.

Stretla vekom zrelú ženu Alžbetu, s ktorou si však porozumela do hĺbky. Aj Alžbeta si niesla v sebe Božiu prítomnosť, prítomnosť Božieho Ducha Svätého.

Aké duchovne krásne môže byť stretnutie rozličných generácií, keď ich spája otvorenosť pre Božiu blízkosť a prítomnosť.

Prosíme, Pane, naplň svojím Duchom Svätým našich mladých bratov a sestry, aby na svoje stretnutia okrem svojej prirodzenej krásy a prirodzených talentov prinášali aj nenahraditeľnú krásu vedomia Tvojej prítomnosti.

Mária, naša nebeská Matka, prihováraj sa za nás, modli sa za nás, myslíme teraz pred Pánom na to, ako veľmi potrebujeme prichádzať na naše stretnutia naplnení vedomím Božej blízkosti.

Contemplatio

Ježiš hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“

(porov. Jn 14,23)