Milí bratia a sestry,

na začiatku občianskeho roku slávime sviatok Bohorodičky Panny Márie. Zároveň si pripomíname, že práve dnes uplynulo 25 rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Čo znamená dnešný sviatok pre našu vieru a čo si z neho môžeme vziať pre budúcnosť našej krajiny?

Dnešné evanjelium nám predstavuje Pannu Máriu ako tú, ktorá počúva, zachováva slová vo svojom srdci a premýšľa o nich. Dalo by sa povedať, že s počúvaním a premýšľaním sú spojené celé Vianoce: môžeme si to všimnúť u Zachariáša, ktorý mlčí až do narodenia svojho syna Jána Krstiteľa. Aj u svätého Jozefa, ktorý nepreriekne ani jediné slovo. A dnes, keď čítame o vtelení Boha, o narodení Krista, svätý Lukáš nám ukazuje Pannu Máriu ako tú, ktorá v tichosti počúva a premýšľa.

Zo všetkých strán sa na nás valia slová - priam nepreberné množstvo. Súčasný svet vyzdvihuje vyjadrovanie názorov, presadzovanie myšlienok. Kto mlčí, vyvoláva dojem, že mu ušiel vlak. Kto chce byť „in“, musí komentovať, alebo aspoň zdieľať, fejsbúkovať, instagramovať, tvítovať...

Pri jednom z najdôležitejších okamihov v dejinách ľudstva Panna Mária mlčí. Počúva a premýšľa. Nepotrebovala by smartfón na fotografovanie, aby zachytila posolstvo tých chvíľ. Uchováva všetko vo svojom srdci. Potichu vníma, čo znamená príchod Boha na svet. A neupriamuje pozornosť na seba.

Dnešný sviatok je vlastne o upriamení pozornosti na druhého. Aj keď ho nazývame slávnosťou „Bohorodičky, Panny Márie“, tento titul Mária dostala kvôli svojmu Synovi. Ona porodila Boha - i keď to neznamená, že by bola jeho príčinou. Boh si Máriu v istom okamihu dejín vybral za Matku Spasiteľa, svojho jediného Syna, ktorý má s Otcom i Svätým Duchom od večnosti tú istú podstatu.

To, že je Mária Bohorodičkou, sa však týka nás všetkých: Boh nás Vtelením nesmierne vyzdvihol. V Ježišovi Kristovi, narodenom z Panny Márie, ľudí k sebe ešte viac priblížil: stali sme sa Božími deťmi. A to je viac, než akékoľvek ocenenia, ktoré možno dosiahnuť na tomto svete. Žiadneho človeka preto nemožno ponižovať ani pokladať za menejcenného.

Upriamenie pozornosti na druhého, počúvanie, premýšľanie, rozlišovanie, vedomie vlastnej dôstojnosti. Toto sú dôležité posolstvá dnešného sviatku. Ako ich premietnuť do našich životov?

Za dvadsaťpäť rokov svojej samostatnosti naša krajina v mnohom pokročila. Otvorili sme sa modernému svetu a prijali veľa pozitívnych zmien - za to treba byť úprimne vďačnými. Zároveň sa ukázalo, že je nemálo oblastí, v ktorých sme úspešní, aj prospešní pre iných. Obyvatelia našej vlasti sa dokázali presadiť v ekonomike, kultúre i športe. Náš národ má bohatstvo darov a talentov: tisíce žien a mužov zo Slovenska v Európe i po celom svete dokáže držať krok, ba aj viesť ostatných, objavovať nové cesty.

Zahraničie vníma našu pracovitosť i spoľahlivosť, a napríklad aj schopnosť rozumieť technickým veciam, kapacitu rýchlo sa učiť, prichádzať so zlepšeniami a novými riešeniami. Ochota a pracovitosť sprevádzali náš národ celé generácie a sú dôvodom na povzbudenie aj dnes. A k týmto vlastnostiam si dovolím pripomenúť ešte jednu, na ktorú sa dnes, bohužiaľ, nehľadí rovnako pozitívne ako v minulosti. Je ňou nenáročnosť a skromnosť - vedieť byť spokojný aj v nie najlepších okolnostiach. Ako ľudia vravievali: „Nielen do koča, ale aj do voza.“

Náš človek má slabosti, nikdy však nebol synonymom spupnosti, povýšenectva, či arogancie. Dokázal vydržať, poradiť si v nepohode, a zároveň nestratiť zmysel pre vyššie veci. Naša literatúra je plná takýchto príkladov! Našim ľuďom neraz pomohli viera a obyčajný sedliacky rozum rozlíšiť podstatné od druhoradého. V tejto súvislosti je však na mieste obozretnosť. Totiž, slovenská pokora, skromnosť alebo aj zdravý rozum sa pre niektorých stali akoby príležitosťou na posmeškovanie.

V atmosfére posledných rokov možno vnímať isté zhadzovanie všetkého, čo je slovenské. Opakované podsúvanie toho, že sme horší, zaostalejší, že nestíhame s moderným svetom, atď. Iste, máme veľa chýb. Myslím si však, že akékoľvek podceňovanie Slovákov je nemiestne. Nepodvoľme sa mu! Nenaskakujme na vlnu pohŕdania sebou samými!

Nenechajme sa zhadzovať a sami sa nezhadzujme! Uchovajme si skromnosť, ale aj zdravé sebavedomie, optimizmus a vlastný pohľad. Nemusíme byť vo všetkom ako „tí na západe“ - nemusíme slepo kopírovať druhých, najmä bohatších a chcieť sa im - za každú cenu - vyrovnať. Len aby na nás nepozerali cez prsty a nedávali nám pocítiť našu druhotriednosť. Svet, za ktorým sa dnes toľkí ženú, nie je vo všetkom hoden nasledovania. Najmä nie v tom, čo sa týka sebastrednosti.

Stačí si pripomenúť, že 85% zdrojov našej planéty využíva 15% jej obyvateľov. A tí chcú stále viac. Odborníci hovoria, že keby všetci ľudia na zemi mali žiť ako niektoré vyspelé národy, potrebovali by sme 5 zemegúľ. Skromnosť a nenáročnosť sa v pokrokovom svete nenosí. Otázkou je, dokedy? Pápež František v príhovore Urbi et Orbi kritizoval súčasný model rozvoja, že je príčinou ľudského, sociálneho aj enviromentálneho úpadku.

Nenásytnosť a sústredenie na prostriedky namiesto cieľov je stále vážnejším rizikom. Vedci dokonca dvíhajú varovný prst, že ľudia alebo upravia svoje správanie, aby systém našej planéty mohol fungovať, alebo si ten systém upraví nás.

Je zaujímavé pomyslieť, že Boh nepokladal za nevyhnutné, aby sa jeho Syn narodil v čase a priestore vysokej prosperity. Pred 2000 rokmi ho vložil do rúk dvoch úplne chudobných ľudí. Úroveň prostriedkov ho nezaujímala. Našiel si pracovitého Jozefa a ochotnú Máriu. Ľudí, ktorým bola cudzia sebastrednosť, a ktorí za lásku nepovažovali len emočné vzplanutia. „Myslíte, že Mária a Jozef vedeli niečo o láske?“ - pýtajú sa občas mladí. „Bezpochyby“ - odpovedám. A chce sa mi dodať: „Oveľa viac, než mnoho iných ľudí.“ Len sa vyhýbali egoizmu, sebaláske.

Obyvatelia tzv. vyspelého sveta, hnaní túžbou po stále väčšom blahobyte, za kritérium všetkých vecí čoraz viac považujú seba. Ako pripomína Svätý Otec, auto-referencialita preberá vládu nad vzťahmi i nad fungovaním spoločností. Ja určujem, ja stanovujem ako veci budú - podľa toho, čo ja pokladám za správne. A aj bez ohľadu na to, aká je objektívna skutočnosť.

Svet stále viac rozpráva, ba aj kričí, aby bolo „po jeho“. A stále menej počúva. Kto sa odváži protirečiť, že človek nie je, nemôže byť mierou všetkých vecí, je tzv. tolerantnou spoločnosťou onálepkovaný za bigotného, či tmára.

Neraz tí ístí, ktorí druhým radia ako žiť v súlade s prírodou - preferujú eko, bio, či raw - ale čo sa týka človeka, bez problémov obhajujú opak. Chráňte prírodu, rešpektujte jej systém, nelejte olej do Dunaja! Ale nikomu nevravte, čo je správne pre ľudské vzťahy! Do toho nech sa nik nemieša!

Ak teda pri výžive či ekológii ešte možno povedať, čo je správne a čo nesprávne, čo prirodzené a čo neprirodzené, v morálnej oblasti už nie! Tam nech sa každý kŕmi čímkoľvek a žije akokoľvek. Lebo do platnosti vstúpila nová dogma: „Ja určujem!“ Sebastrednosť až na prvom mieste.

Abraham Lincoln vraj kedysi položil svojim spolupracovníkom otázku: „Koľko nôh má pes?“ „Štyri“, odpovedali všetci. „Ale, čo ak nazveme chvost nohou?“ pýtal sa: „Koľko nôh bude mať pes potom?“ A tam sa už v odpovediach rozchádzali. Niektorí vraveli: „Päť! Ak chvost nazveme nohou, tak päť.“ „Omyl, vážení,“ odpovedal prezident, „aj keď chvost nazveme nohou, pes má len štyri nohy.“ Počet nôh zvieraťa sa neodvíja od nášho pomenovania.

Na chvoste sa chodiť nedá. Noha sa môže zlomiť, alebo nedajbože ochrnúť, o nohu možno dokonca prísť. Ale noha zostáva nohou. Predpisovať barly pre chvost - tu sa zastavuje, aj končí zdravý rozum. Lenže v sebastrednom, egomaniackom svete - sa nad tým už nik ani nepozastaví.

Slovenský zdravý rozum ešte dokáže rozlišovať. Nenazýva rôzne veci rovnakým menom. Ten vo všetkom „vyspelejší“ svet, ktorý nám dnešné elity pokrokového myslenia udierajú o hlavu, sa s tým už neobťažuje.

Namiesto imperatívu „Dobre žiť!“ nastupuje imperatív: „Dobre sa mať!“ Ak nás otcovia a mamy napomínali: „Do roboty! Snaž sa! Nemárni čas!“ Dnes sa zdôrazňuje: „Rob veci podľa seba! Nech vynikne tvoje ja, tvoja odlišnosť! Užívaj!“ Samozrejme, znie to lákavejšie... Lenže, ak pracovitosť, nenáročnosť, zmysel pre poriadok a vernosť vymeníme za vzplanutia vášní, za nekončiaci rad zážitkov a emócií, ak uveríme v seba - do tej miery, že už nedokážeme sebe v ničom rozkázať - ak budeme robiť to, čo sa nám chce, namiesto toho, čo treba, ak naše ego prebije všetko ostatné, kam sa dostaneme?

Jedného dňa sa nás už nebudú pýtať, či sme sa dobre mali. Ale či sme dobre žili. Otec rodiny, ktorý si našiel inú ženu, sa možno „má dobre“. Ale žije dobre? Iný, ktorý sa stará o chorú manželku a nevie, kde mu hlava stojí, aby opatril deti... Ten si príliš dobre nežije. Ale žije dobre! A tiež matka, ktorá ako lev bojuje o prežitie detí, miluje, odpúšťa, dáva zo seba všetko, vždy znovu vstáva a odmieta sa vzdať, napriek utŕženým ranám. Táto matka si zasluhuje našu úctu a obdiv!

Kto v bulvári obdivuje tých, čo striedajú partnerov, nakupujú letenky, šaty a dovolenky, nech sa spamätá. Nenechajme si vykradnúť hlavu! Pred obyčajnými, pracovitými, poctivými ľuďmi sa nám treba s úctou skloniť. A kto si myslí, že tí v časopisoch spoznali skutočnú lásku a pravú slobodu, nech sa znovu zamyslí. Neraz len uhli pred skúškou.

Dodajme si odvahy a neuhýbajme! Je zrejmé, že ak chcú muž a žena zostať jedno, musia opustiť egocentrizmus. No práve to je dnes skutočná výzva: prestať riešiť seba! A to neplatí len pre ľudí žijúcich v manželstve. Obrazne povedané: zalepme selfie kameru na telefóne. A otvorme viac oči pre druhých, pre ich potreby a trápenia. Treba nám nielen hovoriť, ale aj počúvať. Nehnať sa za prostriedkami na úkor cieľov. Rozlišovať - zdravým rozumom - čo je skutočne dobré a potrebné.

Keď vstupujeme do nového roku, ako veriaci i ako občania nášho Slovenska - s uvažovaním nad našou budúcnosťou - prosím vás: dajme pozor na sebastrednosť. Zachovajme si sebavedomie, ale aj schopnosť rozlišovať a rešpektovať poriadok vložený do sveta. Nehanbime sa za skromnosť a nenáročnosť. Zostaňme pracovití, obetaví, všímaví. Nezhŕňajme, ani netúžme, nechcime mať viac, než je potrebné pre slušný život!

Drahí bratia a sestry! Neželajme si banálne veci, prostriedky namiesto cieľov. Ich dosiahnutie nám neprinesie šťastie. Na prahu nového roka si uvedomme potrebu vďačnosti za to, čo máme a kým sme. Všetkým nám prajem, aby nám posolstvo dnešného sviatku pomohlo uvedomiť si to podstatné pre budúcnosť: nestratiť srdce otvorené pre druhých, neopustiť zdravý rozum - a túžiť po skutočných pokladoch. Ak v duchu týchto hodnôt dokážeme napredovať, prinesie to úžitok nám i celej našej milovanej vlasti - na mnoho nasledujúcich rokov. Za to sa úprimne modlím a celému Slovensku vyprosujem štedrosť Božieho požehnania.