Lectio divina úryvku z Knihy proka Jeremiáša pod názvom Jeremiáš sa rozhoduje (Jer 1,4-19) z cyklu Mladí v Biblii.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. septembra 2017.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (70.5MB, 192kbps)

Modlitba

Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme žili vzťah s Tebou. Aj v tejto chvíli sa obraciame sa k Tebe, uvedomujeme si Tvoju prítomnosť, a chceme byť vnímavý na Tvoje podnety, ktorými sa nám budeš prihovárať cez slová Svätého Písma a cez Tvojho Svätého Ducha, ktorý objíma naše srdcia.
Chceme Ťa pozorne počúvať, aby sme sa premieňali, pripodobňovali Tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi a aby aj náš spôsob života pripomínal našim bratom a sestrám Tvoje jestvovanie a Tvoje milosrdenstvo, lebo Ty žiješ a kraľuje na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Cirkev sa rozhodla prostredníctvom nasledujúcej synody na tému: „Mladí ľudia, viera a rozlišovanie povolania“, preskúmať, ako sprevádzať mladých, aby spoznali a prijali povolanie k láske a životu v plnosti. Zároveň chce požiadať samotných mladých, aby jej pomohli spoznať spôsoby, ktoré sú dnes pre ohlasovanie evanjelia najúčinnejšie. Cirkev si nesie v sebe nádej a presvedčenie, že „prostredníctvom mladých ľudí bude môcť Cirkev vnímať Pánov hlas, ktorý zaznieva aj v dnešnom svete. Tak, ako za čias Samuela (porov. 1 Sam 3, 1-21) a Jeremiáša (porov. Jer 1, 4-10), existujú aj dnes mladí ľudia, ktorí dokážu rozpoznať znamenia našich čias, zjavené Duchom.” (Prípravný dokument na 15. riadne zasadnutie Biskupskej synody, úvod).

A tak chceme aj my počúvať posolstvo Svätého Písma o Jeremiášovi, ktorý vnímal znamenia svojej doby a vedený Božím Duchom a slovom sprostredkoval pre svojich súčasníkov správny postoj veriaceho človeka, zároveň v mene Božom ako prorok ich napomínal a vystríhal pred zničujúcimi dôsledkami ich odklonu od Božej vôle.

Jeremiáš, keď bol povolaný, nemal ešte dvadsať rokov. Stalo sa to roku 627 pred Kristom, čo je možné vypočítať z presných údajov, ktoré sú uvedené v Knihe proroka Jeremiáša (porov. Jer 25,3).

Jeho služba proroka sa rozvíjala v priebehu nasledujúcich štyridsiatich rokov, čiže až do roku 587, do roku, ktorý predchádzal prvú veľkú deportáciu obyvateľstva do Babylonie. Narodil sa v obci Anatot, asi 7 km od Jeruzalema, ale už na Benjamínovom území, čiže na území kmeňa, ktorý patril k severnému Izraelu, v kňazskej rodine.

A tak obráťme pozornosť k slovám Svätého Písma z 1. kapitoly Knihy proroka Jeremiáša, kde on sám opisuje svoje životné povolanie.

Lectio

Jer 1,4-19

⁴ Pán prehovoril ku mne takto: ⁵ „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“
⁶ I povedal som: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som.“
⁷ Ale Pán mi riekol: „Nehovor: »Mladučký som,« lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem. ⁸ Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil!“ – hovorí Pán.
⁹ Vtedy vystrel Pán ruku a dotkol sa mi úst. A Pán mi riekol: „Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst! ¹⁰ Pozri, postavil som ťa dnes nad národy a nad kráľovstvá, aby si vytrhával a rúcal, nivočil a pustošil, aby si budoval a sadil.“
¹¹ Pán sa ma pýtal toto: „Čo vidíš, Jeremiáš?“ Odpovedal som: „Vidím prút mandľovníka.“ ¹² A Pán mi povedal: „Dobre si videl, pretože budem bedliť na svoje slovo a splním ho.“
¹³ Pán sa ma pýtal po druhý raz toto: „Čo vidíš?“ Odpovedal som: „Vidím kypiaci hrniec a jeho ústie je od severu.“ ¹⁴ Nato mi Pán povedal: „Od severu kypí nešťastie na všetkých obyvateľov krajiny. ¹⁵ Bo hľa, ja zavolám všetky kmene kráľovstiev severu – hovorí Pán. Prídu a každý postaví svoj trón pred vchodom do brán Jeruzalema proti všetkým jeho múrom vôkol a proti všetkým júdskym mestám. ¹⁶ I prerokujem s nimi svoj spor pre všetku ich zlobu, že ma opustili, že okiadzali cudzích bohov a klaňali sa dielu svojich rúk.“
¹⁷ „Ale ty si opáš bedrá, povstaň a rozpovedz im všetko, čo som ti prikázal! Nemaj pred nimi strach, aby som ťa nimi nenastrašil!
¹⁸ A ja, hľa, urobil som ťa dnes opevneným mestom, železným stĺpom a kovovým múrom proti celej krajine, proti kráľom Júdska a jeho kniežatám, proti jeho kňazom a ľudu krajiny. 19 Budú s tebou zápasiť, ale nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja – hovorí Pán, aby som ťa vyslobodil.“

Kontext úryvku

Jeremiášovo povolanie

Jeremiáš opisuje na začiatku vlastné povolanie. Skôr ako by sa povedalo niečo iné, skôr, ako by sa Jeremiáš obrátil akýmkoľvek slovom na iných, je tu oslovenie, ktorým sa Boh obracia predovšetkým k nemu. Rozprávanie o povolaní je určitým spôsobom Jeremiášovo predstavenie sa, je to svedectvo o autorite, v mene ktorej hovorí. Jeremiáš sa nikdy neobrátil k ľudu skôr, než by mu pripomenul, že na prorockú úlohu bol povolaný Bohom.

[Od chvíle povolania uplynulo už dvadsať rokov (Jer 25,3) a je nepochybné, že Jeremiáš, keď opisuje udalosť z minulosti, ju už chápe vo svetle svojich následných skúseností. Z toho istého dôvodu by sme snáď aj my pochopili lepšie túto prvú stránku Jeremiášovej knihy až na konci, potom, čo by sme boli prešli s ním celú cestu jeho služby. Predsa však nič z toho, čo bude povedané neskoršie, nie je aspoň zahrnuto obsiahnuté v prvých slovách, ktorými sa Pán na neho obrátil. V tomto „začiatku“ môžeme teda nájsť niektoré prvky skutočne podstatné a pôvodné, ktoré vytvárajú celý systém ľudskej a duchovnej skúsenosti proroka.]

Náš úryvok začína oznámením povolania (verše 4-5). Pán oznámil Jeremiášovi, že si ho vybral a zasvätil, čiže si ho oddelil, aby z neho urobil proroka. Oznámenie rozhodnutia sa uskutočňuje cez Pánovo slovo. Jeremiáš, zo svojej strany, bude prorokom vlastne v tom zmysle, že bude mužom slova, Božím hovorcom, ústami, ktoré nehovoria vlastné slová, ale slová toho, kto ho poslal. Prorokom totiž nie je predovšetkým ten, ako si to myslíme, kto predpovedá budúcnosť, ale ten, kto hovorí namiesto iného.

Význam, ktorý je pripísaný slovu ako absolútne výhradnému nástroju komunikácie medzi Bohom a ľuďmi je základným prvkom Jeremiášovej prorockej skúsenosti. Jeremiáš počas svojho života bude vždy prejavovať nedôveru voči snom a víziám iných prorokov, lebo sny a vízie riskujú byť príliš ľahko subjektívnymi, nepreveriteľnými „fantáziami ich srdca“ (porov. Jer 23,16). Jeremiáš sa v tomto prejavil úzko zviazaný s prorockou tradíciou severnej časti Izraela, ktorá vychádzala z Božieho zjavenia na Horebe, zo zjavenia prostredníctvom slova a nie prostredníctvom videnia. Táto prorocká tradícia vychádzala z udalosti, ako je opísané v knihe Deuteronomium uzatvorenie zmluvy medzi Pánom Bohom a vyvoleným národom a odovzdanie desiatich Božích prikázaní: „A Pán hovoril k vám z ohňa; zvuk slov ste počuli, ale postavu ste nevideli, okrem hlasu. A oznámil vám svoju zmluvu, o ktorej nariadil, aby ste ju zachovali – svojich desať príkazov a napísal ich na dve kamenné tabule.“ (Deut 4,12; porov. 1 Kr 19,11-13).

Ak si pripomenieme dvoch veľkých prorokov svedkov júdejskej, teda južnej, prorockej tradície z Jeruzalema, čiže Izaiáša a Ezechiela, pre oboch udalosť povolania je spojená s videním: videnie Pána, ktorý vládne v chráme a okolo neho sú serafíni, ako je to v Izaiášovom prípade (kapitola 6) a videnie Pánovej slávy ako „postavy, ktorá sa podobala človeku“, ako je to v Ezechielovom prípade (kapitola 1).

V Jeremiášovom prípade naopak od začiatku je rozhodujúce Božie slovo a len slovo.

Rozhovor (verše 6-8)

Po Božom oznámení povolania nasleduje prorokova odpoveď. Pánovo slovo umožňuje rozhovor s človekom. Ľudská odpoveď na Pánovo slovo je však vždy v určitom zmysle neprimeraná. Ľudská odpoveď zvyčajne vyjadruje odpor voči požiadavkám povolania. Jeremiáš si sťažuje, že je mladý a že teda nemá autoritu, aby mohol byť vypočutý v zhromaždení ľudu. Keď by sme si všimli iné reakcie na Božie povolanie, opísané vo Svätom Písme, tak napríklad Mojžiš zasa namietal, že nie je dobrým rečníkom, že je málo schopný vyjadrovať sa. Tieto ťažkosti nie sú teda zavádzajúce, sú skutočné, ale i tak vyvolávajú Boží rozhorčenie, lebo vyjadrujú nedostatok viery v moc jeho milosti, pre ktorú nič nie je nemožné z toho, čo sa zdá nemožné človeku (porov. Ex 4,10-13)

Tu sa prejavuje tá Božia osobitosť, ktorá charakterizuje celé dejiny spásy: Boh si volí vždy to, čo je ľudský slabšie, neschopné, neprimerané, aby sa jasne prejavilo, že je to jeho milosť, ktorá koná a nie ľudské schopnosti. Či v Jeremiášových časoch nežili mnohí dospelí muži? Alebo či sa nenachádzali medzi ľudom, ktorý odchádzal z Egypta, také osoby, ktoré mali väčšie nadanie hovoriť ako Mojžiš? Ale ľudské uvažovanie nezodpovedá Božiemu. Dôsledkom tohto osobitého Božieho postupu je to, že povolanie nie je možné spozorovať ako nejakú obvyklú, prirodzenú skutočnosť, ono prináša do života povolaného vždy náhlu zmenu, zásadnú odlišnosť v porovnaní s jeho predošlým životom. Božie povolanie je udalosť, ktorá nemôže byť žiadnym spôsobom predvídaná alebo pripravovaná, človeku prináša prekvapenie.

A práve táto osobitosť, prekvapivosť vysvetľuje následný odpor zo strany povolaného. Aj v Jeremiášovom prípade nachádzame v posvätnom texte vyjadrenie o jeho vzopretí sa, rovnako tomu je v opise Mojžišovho povolania. Veľmi zreteľne je to vyjadrené pri opise povolania proroka Amosa, ktorý sa takto priznáva: „Nie som prorok, ani nie som syn proroka, ale som pastier a narezávač poľných fíg. Ale Pán ma vzal spoza stáda a Pán mi riekol: "Choď, prorokuj proti môjmu ľudu, Izraelu!"“ (Am 7,14-15). Pre Amosa byť prorokom bolo to posledné, na čo by pomýšľal alebo čo by sa mu mohlo prihodiť. V konečnom dôsledku práve v tom sa prejavuje vierohodnosť povolania, že totiž nejde o ľudské rozhodnutie alebo ľudskú voľbu, ale o Božiu: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ (Jer 1,5).

Zasvätenie (verše 9-10)

Potom nasleduje opis zasvätenia. Uskutočnilo sa istým druhom vkladania rúk a odovzdaním základnej úlohy. Vkladanie rúk je opísané takto: „Vtedy vystrel Pán ruku a dotkol sa mi úst.” (Jer 1,9) Odovzdanie základnej úlohy je vyjadrené slovesami, „aby si vytrhával a rúcal, nivočil a pustošil, aby si budoval a sadil“ (Jer 1,10), činnosťami, z ktorých sú vytvorené dve protikladné skupiny, na jednej strane vytrhávanie, rúcanie, ničenie, pustošenie a na druhej strane budovanie a sadenie.

Od prípadu k prípadu Jeremiáš bude raz prorokom utrpenia alebo prorokom potechy. Žiaľ bude musieť byť predovšetkým prorokom utrpenia až do tej miery, že ho budú všetci vysmievať a oslovovať prezývkou „hrôza zôkol-vôkol“ (porov. Jer 20,10).

Ale aj keď bude poverený, aby oznamoval utrpenie a to aj utrpenia veľmi ťažké a temer beznádejné, nikdy nestratí on sám vieru v Božiu moc, ktorá ak dopustí rúcanie a pustošenie, následne buduje a sadí. Je to tá istá viera prorokov, ktorú vyjadril s neopakovateľnou silou prorok Izaiáš: „Čakám teda na Pána, ktorý si zakryl tvár pred domom Jakuba, a dúfam v neho.“ (Iz 8,17)

Dva nasledujúce symbolické úkony predstavujú charakteristiky Jeremiášovej služby viac ako proroctva nešťastia, ale k nim sa vrátime neskoršie. Všimnime si však najprv, ako je v závere nášho úryvku opísané Jeremiášovo vyslanie (verš 17a). „[...] povstaň a rozpovedz im všetko, čo som ti prikázal!”

Obsah prorockej úlohy bude stanovený Bohom prostredníctvom slova vždy po častiach. Udalosť povolania neobsahuje celé Božie posolstvo, ale je iba začiatkom prorokovej cesty. To, čo sa od Jeremiáša žiada v tejto chvíli je to, že má byť pripravený, aby sa postavil a vydal na cestu, na ktorej mu Boh bude postupne ukazovať, kadiaľ má ísť.

Tieto slová, ktoré počul Jeremiáš, odrážajú Abrámovo povolanie: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem.” (Gen 12,1). Pre Jeremiáša ako aj pre Abráma povolanie predstavovalo zlom vo vzťahu k vlastnej minulosti a začiatok novej cesty poslušnosti, ktorej jednotlivé časti a záver sú teraz ešte neznáme. Jeremiáš ešte nevie, čo bude musieť povedať, ako Abrám nepoznal ešte prisľúbenú krajinu. Jeden i druhý však majú vieru v Pána, ktorý im ukáže cestu, ktorý im dá poznať svoje slovo v príhodnom čase.

Povolanie však nie je nevyhnutne alebo snáď nikdy chvíľou, v ktorej sa uskutočňuje mimoriadne poznanie o vlastnom živote, je to skôr krok do tmy. To isté svetlo, ktoré ožiarilo Pavla na ceste do Damasku, ho zároveň aj na tri dni úplne oslepilo. Je to začiatok diela, ktoré Boh chce uskutočniť v nás a ako každé práve začaté dielo všetko je ešte nejasné, neusporiadané, neprehľadné, jedinou istotou, ktorú je možno mať, je istota viery v moc a vernosť Boha, ktorý privedie k zavŕšeniu, čo sa práve začalo. Povolanie je prísľub, ktorý dáva Boh tomu, kto je povolaný. Toto vysvetľuje aj hlboký význam, aký má pre Jeremiáša, ako aj pre každého veriaceho, spomienka na vlastné povolanie. Naša vernosť povolaniu sa zakladá vlastne viac ako na našej poslušnosti práve na Božej vernosti voči jeho vlastnému prísľubu. Spomienka na Boží zásah do svojho života je teda pre Jeremiáša niečo podstatné, znamená to, že je potrebné udržať si živé vedomie, živú spomienku, že keď ho Boh povolal, Boh sa tým aj s ním zviazal a neodstúpi od svojho rozhodnutia a neopustí ho.

Potvrdenie (verše 17b-19)

Predovšetkým v situáciách odporu zo strany ľudí, ťažkostí a prenasledovania, ktoré prorok stretá vo svojej službe, bolo aj pre Jeremiáša neustále si pripomínať Božie slová: „lebo s tebou som ja - hovorí Pán, aby som ťa vyslobodil.“ (Jer 1,19). Tieto slová presviedčajú Jeremiáša, že nejestvuje pre neho záchrana iným spôsobom len tak, keď bude nasledovať svoje povolanie a teda aj vo všetkých ťažkostiach, ktoré toto povolanie prináša. Záchrana, ktorú Boh sľubuje svojmu vyslancovi neznamená, že ho oslobodí od ťažkostí, ale práve naopak, jeho poslanie sa práve uskutočňuje cez ťažkosti. Misionárska skúsenosť prvotnej cirkvi vyjadruje rovnaký poznatok. V Skutkoch apoštolov čítame: „Posilňovali srdcia učeníkov a povzbudzovali ich, aby vytrvali vo viere a že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia.“ (Sk 14,22). A slová o záchrane, ktoré Pán povedal Jeremiášovi, že totiž „budú s tebou zápasiť, ale nepremôžu ťa,“ (Jer 1,19) zodpovedajú tým slovám, ktoré povedal Pán Ježiš Petrovi a cirkvi, ktorú na ňom postavil: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16,18).

V našom úryvku sa nachádzajú aj štyri osobitné obrazy (verše 11-19). Je to prút mandľovníka, kypiaci hrniec, opásanie si bedier a obraz opevneného mesta. Každý z týchto obrazov obsahuje duchovné posolstvo o Jeremiášovom poslaní.

Prút mandľovníka

Začnime slovami o prúte mandľovníka (verš 11). „Pán sa ma pýtal toto: „Čo vidíš, Jeremiáš?“ Odpovedal som: „Vidím prút mandľovníka.“ A Pán mi povedal: „Dobre si videl, pretože budem bedliť na svoje slovo a splním ho.“ (Jer 1,11-12). Ide o hru slov. Vo Svätej zemi už do od polovice januára je možné vidieť kvety mandľovníkov a tu je práve v tom osobitná hra slov, ktorá sa nedá úplne sprostredkovať do prekladu do slovenčiny. A táto hra zvuku slov v pôvodnom jazyku je vytvorená z toho, že mandľovník po hebrejsky znie „shaqed“ a sloveso bdieť v hebrejčine sa povie „shoqued“.

Keď zakvitajú mandľovníky, je to znakom, že je prekonané zimné obdobie a je teda znakom toho, že po zime príde jar. A tak aj prorok je schopný, keď bude vedený Božím slovom, aby videl aj v temnotách prítomného času, ktorý môže byť charakterizovaný zimou, znamenia nových nádejí, kvetov mandľovníka, ktoré predstavujú nádej, že napriek všetkému život pokračuje.

Kypiaci hrniec

Druhým obrazom je kypiaci hrniec (verš 13). Jeremiáš videl „kypiaci hrniec a jeho ústie je od severu.“ Predstavte si, že Jeremiáš videl veľmi veľký hrniec, ktorý bol naklonený zo severu na juh, čiže to znamenalo, že z Babylonska sa vyleje na Izrael „hrniec“. A hneď potom Boh pripojil slová: „Od severu kypí nešťastie a všetkých obyvateľov krajiny.“ (Jer 1,14)

Opásanie si bedier

Tretím obrazom je opásanie si bedier (verš 17). Príkaz „opásať si šaty na bedrách“, má súvis s najzákladnejšou udalosťou dejín vyvoleného národa Starého zákona, ktorou je oslobodenie z Egyptského otroctva. V knihe Exodus čítame, ako mali Izraeliti jesť veľkonočného baránka pred odchodom z Egypta: „A budete ho jesť takto: Bedrá budete mať opásané, obuv na nohách a palicu v ruke. Budete jesť narýchlo. lebo je to Pánov prechod (Pesach).“ (Ex 12,11)

Opásanie si bedier je teda obrazom Pesachu, prechodu, je obrazom Veľkonočného odchodu z Egypta, keď sa odchádza z otroctva do slobodnej zeme. A tak prorok, ktorý má „opásané bedrá, je obrazom slobodného človeka, ktorý sa nenecháva ovplyvňovať verejnou mienkou, ani dosadeným panovníkom, je slobodným človekom, ktorý poslúcha iba jediné slovo a to Božie.

Opevnené mesto

Štvrtým obrazom je obraz opevneného mesta (verš 18), akým chce urobiť Pán samotného Jeremiáša, aby bol „opevneným mestom, železným stĺpom a kovovým múrom proti celej krajine, proti kráľom Júdska a jeho kniežatám, proti jeho kňazom a ľudu krajiny.” (Jer 1,18). To ukazuje, že v ťažkostiach povolania a poslania, Jeremiáš je chránený a zachránený Božou mocou.

Meditatio

Pripomeňme si niekoľko myšlienok z prípravného dokumentu na biskupskú synodu o mladých ľuďoch, viere a rozlišovaní povolania:

Viera nám dáva podiel na spôsobe Ježišovho videnia sveta (porov. Lumen fidei, 18), viera je pre každého aj zdrojom rozlišovania povolania. Viera prináša životnému povolaniu základný obsah, viera obohacuje každé životné povolanie o špecifické vyjadrenie, jedinečný štýl, viera poskytuje v každom životnom povolaní osobitný rozvoj. Je potešujúce, keď si uvedomíme, že dar Božej milosti, ktorým je naša viera, sa môže a má stať plodnou, viditeľnou, užitočnou prostredníctvom konkrétnych a dôsledných životných rozhodnutí. (porov. Prípravný dokument, II., 1)

„Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“ (Jn 15, 16-17). Ak je povolanie k radosti lásky základným povolaním, ktoré Boh vložil do srdca každého mladého človeka, aby jeho život mohol prinášať ovocie, potom viera je darom zhora a zároveň odpoveďou na to, že sa človek cíti vyvolený a milovaný.

Viera „nie je útočišťom pre ľudí bez odvahy, ale rozletom života. Pomáha objaviť veľké povolanie na lásku a uisťuje, že tejto láske možno dôverovať, že stojí za to sa jej odovzdať, lebo jej základ spočíva na Božej vernosti, ktorá je mocnejšia ako každá naša krehkosť“ (Lumen fidei, 53). Táto viera „sa stáva svetlom osvecujúcim všetky sociálne vzťahy“ a prispieva k „vybudovaniu všeobecného bratstva“ medzi mužmi a ženami každej doby (Lumen fidei, 54).

Biblia opisuje mnohé príbehy povolania mladých ľudí, ako aj ich odpovede. Vo svetle viery si postupne uvedomujú, že Boh má pre každého plán vášnivej lásky. To je zámerom každej Božej činnosti, počnúc od stvorenia sveta ako „dobrého“ miesta, ktoré je schopné prijať život, a dostávame ho ako dar predstavujúci spleť vzťahov, na ktoré sa možno spoľahnúť.

Veriť znamená načúvať Duchu a s celou svojou mysľou a afektivitou viesť dialóg so Slovom, ktoré je cestou, pravdou a životom (porov. Jn 14, 6) a naučiť sa dôverovať mu, „vteliť ho“ do každodenného života. Teda do konkrétny chvíľ, v ktorých sa stretávame s krížom, ako aj do tých, v ktorých vidiac znaky vzkriesenia zakusujeme radosť. [...]

Miestom tohto dialógu je svedomie. [...] Svedomie je teda nedotknuteľným miestom, v ktorom zaznieva pozvanie prijať prisľúbenie. Rozlišovať hlas Ducha od ostatných hlasov a rozhodnúť sa, akú mu dám odpoveď, je úlohou, pred ktorou stojí každý človek. Ostatní ho v tom môžu sprevádzať a utvrdiť, ale nikdy nie nahradiť.

Život a dejiny nás učia, že pre ľudskú bytosť nie je vždy jednoduché spoznať konkrétnu formu tej radosti, ku ktorej ju Boh volá a po ktorej túži, čo platí ešte viac v dnešnej situácii neustálych zmien a rozšírenej neistoty. Inokedy musí človek rátať s malomyseľnosťou, či silou iných naviazaností, ktoré ho odďaľujú od jeho cesty k plnosti. To je skúsenosť mnohých mladých ľudí, napríklad aj mladíka z evanjelia, ktorý bol veľmi bohatý, čo mu bránilo slobodne prijať Ježišovo povolanie, a preto odišiel smutný, namiesto toho, aby bol naplnený radosťou (porov. Mk 10, 17-22). Ľudská sloboda, hoci musí byť neustále očisťovaná a zdokonaľovaná, predsa nikdy však celkom nestráca radikálnu schopnosť rozpoznať dobro a konať ho: „Ľudia, ktorí sú schopní upadnúť do extrému, sa vedia aj prekonať, znova sa rozhodnúť pre dobro a obrodiť sa bez ohľadu na akúkoľvek spoločenskú alebo psychologickú podmienenosť, ktorá sa im vnucuje“ (Laudato siʼ, 205).“ (Prípravný dokument, II., 1)

Oratio

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Zdá sa tvrdé a ťažké, čo Pán žiada, ak ho niekto chce nasledovať: musí zaprieť sám seba. No nie je ani tvrdé ani ťažké, čo žiada ten, kto pomôže splniť, čo žiada.
[…]
Lebo toto nemajú počuť len panny, a tie, čo sú vydaté, nie; alebo len vdovy, a tie, čo majú muža, nie; len mnísi, a tí, čo sú ženatí, nie; alebo len klerici, a laici nie: ale celá Cirkev, celé telo, všetky údy — odlišné, ale usporiadané podľa vlastných úloh — majú nasledovať Krista.
Má ho nasledovať celá Cirkev, jeho jediná, jeho holubica, jeho nevesta, vykúpená a obdarená krvou Ženícha. Tu má svoje miesto panenská neporušenosť, tu má miesto vdovská zdržanlivosť a tu má svoje miesto aj manželská čistota.
Všetky údy tu majú miesto: podľa svojho postavenia, podľa svojej úlohy a svojím spôsobom majú nasledovať Krista. Majú sa zaprieť, teda si nemajú o sebe namýšľať; majú vziať svoj kríž, teda pre Krista znášať vo svete všetko, čo im svet spôsobuje. Majú ho milovať, lebo on jediný nepodvádza, jeho jediného nemožno oklamať a on jediný neklame: majú ho milovať, lebo čo sľúbil, splní. Ale pretože nedáva hneď, viera sa kolíše. Čakaj, vydrž, vezmi a nes odďaľovanie; tak naozaj ponesieš svoj kríž.” (Z Rečí svätého biskupa Augustína, O všeobecnom povolaní k svätosti, Sermo 96, 1. 4. 9: PL 38, 584. 586. 588)

Ďakujeme Ti, Pane, lebo Ty máš stále pripravené Tvoje slová pre nás, nie sme to my, ktorí sa usilujeme, aby sme ich pochopili, ale Ty stále túžiš, aby si mohol darovať svoje slovo do nášho srdca.

Prosíme Ťa, daj nám otvorené a učenlivé srdce, aby sme boli vnímaví na Tvoju blízkosť a Tvoje slová.

Prosíme Ťa, Pane, predovšetkým za našich mladých bratov a setry, ktorí túžia, aby pred Tvojou tvárou, vo viere v Teba, hľadali svoje životné povolanie.

Daj im duchovné poznanie, aby vedeli spoznať, čo máš od večnosti pre každého z nich pripravené, ako ich osobitné životné povolanie. Obdar ich duchovnou silou, aby sa mohli správne a pokojne rozhodnúť, sprevádzaj ich, aby vždy znova hľadali u Teba silu vernosti Tebe a sebe.

Pane, bedli na každým z nás, nad celou Cirkvou, nad celým ľudstvom a nedovoľ, aby žiadne z Tvojich slov nezostalo bez prijatia. Daj nám silu, aby sme Tvoje slová do nášho svedomia prijali s podobnou láskou, s ako nám ich Ty dávaš na príhovor Márie našej Matky a v mene Ježiša, Tvojho Syna a nášho Pána. Amen.

Contemplatio

„[...] ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo“

(Jn 15, 16)