Lectio divina úryvku z Knihy Genezis pod názvom Zmierenie v rodine (Gn 44,14-45,5) z cyklu Rodina v Knihe Genezis.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. júna 2017.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (50.6MB, 192kbps)

Modlitba

Pane, ďakujeme Ti, že si môžeme hlbšie uvedomiť Tvoju prítomnosť, prítomnosť Boha, ktorý hovorí a pozýva nás, aby sme počúvali jeho Slovo, aby sme vnímali láskavé zjavenie sa, ktorým sa odhaľuje nášmu hľadaniu a naším otázkam.
Prosíme Ťa, Pane, nedopusť, aby sme stratili svetlo Tvojho slova a Tvojej prítomnosti. Máme skúsenosť, ako niekedy strácame v živote istotu a len v Tebe nachádzame cestu, ktorá nám prináša pokoj.
Nech naše nevyhnutné vyjdenie zo seba samých vždy prežívame ako skúsenosť návratu k Tebe. Vezmi, Pane, do Tvojich rúk naše slabosti, námahy, nepokoje a obavy a predovšetkým naše pokušenia uzatvoriť sa do seba samých, do toho, čo už poznáme, čo máme a čo sme.
Urob nás poddajnými Tvojmu slovu a teda Tvoje vôli, formuj nás a pripodobni nás Tvojej nekonečnej láske, v ktorej sa ani Tvoj jednorodený Syn nepridŕžal len svojej rovnosti s Tebou, Otče, ale prijal naše ľudské jestvovanie, aby si nás Ty vyslobodil zo všetkých našich slabostí (porov. Flp 2,6-7). Cez neho nech stúpa vo svetle Ducha táto naša prosba k Tebe, ktorý si naším Pánom po všetky veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Našou dnešnou témou je posolstvo Svätého Písma o zmierení v rodine.

Jeden zo vzácny príklad nachádzame v knihe Genezis, keď nám predstavuje zmierenie v Jakubovej rodiny.

Jakuba poznáme zo Svätého Písma ako Izákovho syna a Abrahámovho vnuka. Keď si založil vlastnú rodinu a Boh mu požehnal dvanásť synov. Medzi súrodencami vznikali prirodzene aj nedorozumenia a napätia, ale osobitným spôsobom Jakubovi synovia žiarlili na svojho brata Jozefa, ktorého si otec Jakub veľmi zamiloval.

Jakubovi synovia sa poddali žiarlivosti a hnevu voči svojmu bratovi a rozhodli sa ho odstrániť z rodiny. Predali ho do otroctva, otcovi odovzdali zakrvavenú Jozefovu tuniku a povedali, že ho roztrhala divá zver.

Jozef s Božou pomocou a pre svoje dobré vlastnosti, hoci bol pôvodne otrokom, dosiahol významné postavenie v Egypte a mal právomoc aj nad zásobami obilia egyptského faraóna.

Po viacerých rokoch nastal v krajine Kanaán nedostatok potravín, a preto poslal otec Jakub svojich synov práve do Egypta, aby zadovážili obilie pre svoje rodiny.

Jakubovi synovia v Egypte museli s pokorou prosiť o obilie od egyptského predstaviteľa, ktorý mal na starosti faraónove zásoby obilia, ale nevedeli, že tou dôležitou osobou je práve ich brat Jozef, ktorého sa chceli zbaviť.

Jozef im poskytol obilie, ale žiadal ich, aby priviedli do Egypta najmladšieho z Jakubových synov Benjamína. Keď v Kanaáne pretrvával nedostatok, museli ísť Jakubovi synovia druhý raz prosiť o pomoc a nevyhnutne museli zobrať so sebou aj najmladšieho brata Benjamína.

Druhá prítomnosť Jakubových synov v Egypte bola pre Jozefa príležitosťou, aby vyskúšal zmýšľanie svojich bratov, či sú stále naplnení vzájomnou žiarlivosťou a neprajnosťou.

V knihe Genezis nachádzame opísanú skúšku, ktorú vytvoril Jozef. Do obilia, ktoré dostal aj Benjamín, nechal vložiť cenný pohár. Jozef najprv dovolil, aby bratia odišli, ale po určitom čase poslal za nimi svojich sluhov s príkazom, aby priviedli toho, u koho nájdu cenný pohár.

Sluhovia našli pohár u Benjamíma, zatkli ho a odviedli naspäť. S Benjamínom sa vrátili sa aj ostatní bratia a tak sa všetci bratia dostali späť do Jozefovho domu.

A tu sa dostávame k nášmu dnešnému úryvku, nad ktorým sa chceme hlbšie zamyslieť a modliť sa. Vypočujme si teraz opis stretnutia Jakubových synov, pri ktorom príde k ich vzájomnému zmiereniu sa, ako nám opisuje kniha Genezis v 44 a 45 kapitole.

Lectio

Gn 44,14-45,5

¹⁴ Keď Júda a jeho bratia vošli opäť do Jozefovho domu bol ešte stále tam -, padli pred ním na zem.
¹⁵ Jozef im však povedal: "Akého skutku ste sa to dopustili? Nezbadali ste, že muž ako ja sa vyzná aj v hádaní?"
¹⁶ Vtedy Júda povedal: "Čo my môžeme povedať môjmu pánovi? Čo hovoriť? Čím sa ospravedlniť? Boh navštevuje tvojich sluhov za previnenie! A teraz, pán môj, sme tvoji sluhovia, aj my, aj ten, u koho sa pohár našiel!"
¹⁷ Ale on odpovedal: "Nech je ďaleko odo mňa niečo také urobiť! Iba ten, u koho sa našiel pohár, bude mojím otrokom. Vy ostatní môžete v pokoji odísť k svojmu otcovi!"
¹⁸ Tu pristúpil k nemu Júda a vravel: "Pán môj, dovoľ, aby ti tvoj sluha povedal pár slov! Nehnevaj sa preto na svojho sluhu! Veď ty si ako faraón! ¹⁹ Môj pán sa opýtal svojich sluhov: "Máte ešte otca alebo brata?" ²⁰ My sme vtedy odpovedali môjmu pánovi: "Máme ešte staručkého otca a tiež dosť neskoro narodeného malého brata. Jeho vlastný brat je už mŕtvy, a tak on ostal ako jediné dieťa po svojej matke; a preto je miláčkom svojho otca." ²¹ Vtedy si rozkázal svojim sluhom: "Priveďte ho sem ku mne, aby som ho videl na vlastné oči!" ²² My sme môjmu pánovi odpovedali: "Chlapec nemôže opustiť svojho otca. Ak opustí svojho otca, ten isto zomrie!" ²³ Na to si ty odpovedal svojim sluhom: "Ak váš najmladší brat nepríde s vami, neukazujte sa mi viac na oči!"
²⁴ Keď sme potom došli k tvojmu sluhovi, môjmu otcovi, oznámili sme mu slová môjho pána. ²⁵ A keď potom náš otec vravel: "Nože choďte a kúpte nám trochu potravy!", ²⁶ my sme mu odvrávali: "My nemôžeme ísť. Pôjdeme len vtedy, keď bude s nami aj náš najmladší brat. Veď sa nesmieme ukázať tomu mužovi na oči, ak náš najmladší brat nebude s nami!" ²⁷ Vtedy nám povedal tvoj sluha, náš otec: "Vy viete, že moja žena mi porodila len dvoch. ²⁸ Jeden odo mňa odišiel tak, že som musel povedať: Istotne je roztrhaný, roztrhaný! a dodnes som ho nevidel. ²⁹ Ak vezmete spred mojej tváre aj tohoto a ak sa mu prihodí nešťastie, tak od bôľu privediete moje šediny do podsvetia!"
³⁰ Keby som teraz prišiel k tvojmu sluhovi, môjmu otcovi, a chlapec, na ktorom on lipne celou dušou, by nebol s nami, ³¹ on by zomrel, keby videl, že chlapec nie je s nami, a tvoji sluhovia by naozaj priviedli šediny tvojho sluhu, nášho otca, od bôľu do podsvetia! ³² pretože sa tvoj sluha otcovi za chlapca zaručil slovami: "Ak ti ho neprivediem späť, celý svoj život budem vinný pred tebou," ³³ tak teraz nech zostane namiesto chlapca tvoj sluha za otroka môjmu pánovi! Chlapec však nech odíde so svojimi bratmi! ³⁴ Veď akože by som mohol prísť k svojmu otcovi bez toho, že by bol chlapec so mnou? Nemohol by som pozerať na trápenie, čo zastihne môjho otca!"
¹ Tu sa už Jozef nemohol ovládať pred všetkými, čo ho obkľučovali, a zvolal: "Nech všetci vyjdú odtiaľto von!" A tak nebol nik pri ňom, keď sa Jozef dal poznať svojim bratom. ² Tu sa dal do hlasitého plaču až tak, že ho počuli Egypťania a zvedel o tom aj dom faraónov.
³ Potom Jozef povedal svojim bratom: "Ja som Jozef! Žije ešte môj otec?" Jeho bratia sa tak naľakali, že nemohli odpovedať bratovi. ⁴ Jozef sa svojim bratom privrával: "No poďte ku mne!" Keď pristúpili bližšie, povedal: "Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. ⁵ A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma sem predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali nažive.

Kontext úryvku

44,14-15:
Náš úryvok začína konštatovaním, že Jozef bol ešte v dome a pridáva sa aj Jozefovo vyjadrenie, že má schopnosť zvážiť udalosti a predpokladať ich vývoj. Sú vytvorené podmienky na dôležité stretnutie. Hneď na začiatku bratia cítia povinnosť pokloniť sa pred vysokopostaveným predstaviteľom egyptského faraóna. V tejto ich poklone sa napĺňa Jozefove sny o tom, že bratia mu budú prejavovať úctu aj týmto spôsobom (porov. 37,9).

44,16:
Bratia sa nielen poklonili, ale boli si vedomí, že sa musia snažiť aj slovami čo najlepšie vysvetliť svoju situáciu. V mene bratov hovoril Júda. Jeho slová prinášajú pre Jozefa veľmi cenné poznatky. Júda bez rozlišovania priznáva zodpovednosť všetkých bratov za to, čo sa stalo, bez toho, aby rozlišoval, ktorý z bratov je viac alebo menej vinný. Priznáva v mene všetkých, že ich ťaží svedomie pre Pánom Bohom, že predali svojho brata do otroctva, že to spôsobilo nesmiernu bolesť ich otcovi, že túžia, aby sa také niečo už neopakovalo a že v tom, čo sa im stalo spoznávajú utrpenie, ktoré chcú prijať ako pokánie za svoje previnenie z minulosti.

44,18-37:
Júdova obranná reč je dojímavá a nesie v sebe hlboké posolstvo. Je postavená na tom, že Júda sa vracia k udalostiam, ktoré viedli k tomu, aby bratia vzali so sebou do Egypta Benjamína aj napriek tomu, že otec Jakub sa tomu veľmi bránil. Júda vo svojej reči použil aj určité rečnícke nadsadenie, lebo sa vyjadroval o Jozefovi tak, ako keby Jozef bol na rovnakej úrovni samotného faraóna. V závere svojej reči úpenlivo prosí Jozefa, aby tým, že zadrží najmladšieho a milovaného syna, nespôsobil smrť ich otcovi Jakubovi.

44,32-34:
Júdova prosba sa silno dotkla Jozefovho srdca, Júda totiž navrhol, že zostane on sám ako otrok u Jozefa namiesto Benjamína, lebo on sľúbil otcovi Jakubovi, že naisto privedie naspäť najmladšieho syna.

45,1-5:
Stretnutie v Jozefovom dome, ktoré opisuje náš úryvok, predstavuje záver súboru mnohých jednotlivých príbehov, ktoré sa dotýkali Jozefa a jeho bratov.

Keď Júda uzavrel svoj precítený príhovor, Jozef prežíval veľmi silné vnútorné dojatie, lebo sa uvedomoval, že prišla chvíľa, kedy sa môže dať spoznať bratom. Dal príkaz, aby egyptskí spolupracovníci a sluhovia vyšli von z miestnosti. Dôvodom mohlo byť, že nechcel svojich bratov ponížiť pred cudzími ľuďmi, keď následne spomínal previnenie svojich bratov voči jeho osobe.

Jozefovo vnútorné rozrušenie bolo veľké. Keď sa v ňom akoby prelomila už aj posledná zábrana, ktorá ho doteraz zdržiavala, so slzami dojatia v očiach sa predstavil svojim bratom, odokryl im svoju totožnosť.

Aj keď egyptskí úradníci opustili miestnosť, predsa sa dozvedeli o Jozefovom veľkom dojatí, lebo bolo počuť aj von z miestnosti Jozefov plač. Jozef sa teda už mohol predstaviť svojim bratom. Bratia boli zaskočení a akoby stratili reč, hlboko ich zasiahlo prekvapenie a aj obavy, lebo si uvedomili, čo všetko zlé v minulosti Jozefovi urobili.

Jozef nespomínal nič negatívne, povzbudzoval a potešoval svojich bratov a následne ich vyslal k ich otcovi do Kanaánu, aby ho presvedčili, že by aj on s celou rodinou prišiel do Egypta aspoň dovtedy, kým sa neskončí obdobia nedostatku. Jozef vyhlásil, že samotný faraón s tým súhlasí. A tak sa bratia, naplnení pokojom pred Bohom a aj zásobami na cestu, vrátili sa do Kanaánu ku otcovi Jakubovi a porozprávali mu, čo prežili a čo sa dozvedeli. Jakub po určitom váhaní nakoniec sa rozhodol, že pôjde do Egypta s celou rodinou, aby mohol znova vidieť a žiť spolu s Jozefom, so synom, o ktorom si myslel, že je stratený.

Jozef vo svojom postoji k bratom preukázal veľkodušnosť, priznal smutné udalosti, keď ho bratia odmietli, ale poukázal na to, že Boh to využil pre ich dobro. Boh ho týmto síce bolestným spôsobom priviedol do Egypta, aby sa potom mohol stať záchrancom svojej rodiny v čase nedostatku. Akákoľvek nenávisť a pomsta nemá zmyslu.

Meditatio

Jozefova skúška s ukrytím vzácneho pohára poslúžila dobrému cieľu. Bratia spoločne ústami Júdu odhaľujú svoj vnútorný postoj.

Júda v mene bratov predniesol reč zmierenia. V jeho reči sa zračila hlboká ľudská zrelosť. Júda nakoniec pochopil význam otcovho osobitného vzťahu k Jozefovi a Benjamínovi. Boli to deti Jakubovej milovanej ženy Ráchel. Odstrániť Jozefa, roztrhať jeho pestrofarebnú tuniku, klamať o jeho smrti, znamenalo vlastne zaútočiť na otca Jakuba a matku Ráchel, čo viedlo aj k jej smrti a prirodzene viedlo k dlhým rokom trúchlenia.

Júda pochopil, že láska otca Jakuba k Ráchel a k jej synom sa nedá od Jakuba oddeliť. Dozrel k úcte voči tejto láske, uvedomil si jej hĺbku a bol schopný prijať svoje miesto, úlohu akoby druhoradého syna, len aby zachránil milovaného syna, lebo len tak môže otec a jeho srdce ožiť (porov. 45,27). Ponúkol seba samého namiesto Benjamína a táto jeho ponuka je znakom premeny celej rodiny. (porov. AA.VV., Genezis, Trnava 2008, str. 766-767)

Júda povie svoj prejav a oni pochopia, že kým nie sú všetci pospolu, nemôžu sa v pokoji vrátiť k Jakubovi. Život jedného je spojený so životom toho druhého a nemôžeme sa sami vrátiť a postaviť sa pred Otcovu tvár, ak nie sme pospolu.

Tu sa teraz zjavuje veľké tajomstvo príbehu: odhliadnuc od žiarlivosti, závisti, upodozrievania, v podstate sú si bratmi. A život môžu realizovať iba pospolu, iba ak držia spolu. Povolanie možno prežívať iba s inými a za pomoci iných. Človek môže v živote robiť viaceré veci, ale úprimne neodpovedá na svoje povolanie k životu, ak iných neberie do úvahy ako bratov alebo sestry v jedinej Otcovej láske.

Aj keď môžeme trpieť mnohými predsudkami, či už v rovine osobnej alebo náboženskej, či spoločenskej, naša viera nám ukazuje, že povolanie človeka sa uskutoční, ak sa vrátime pred tvár nášho Otca, s pozornosťou jeden voči druhého. Nie je možné vrátiť sa bez bratov, sestier.

Iného človeka môžem objaviť ako brata alebo ako sestru iba v Kristovi, v ktorom všetko spočíva. Určité veci iného človeka mi môžu vadiť, môžu ma hnevať, nemôžem ich „prehltnúť“, búria sa vo mne zmysly, keď by som sa mu chcel priblížiť a pokladať ho za brata alebo za sestru. Lenže Otcova láska sa ho dotkla v Kristovi. A práve v Kristovi, v jeho milovanom Synovi, aj ja spolu s tým človekom, čo mi je proti srsti, volám vo Svätom Duchu: „Abba, Otče!“ Pretože Kristus mu umožnil stať sa synom Otca a jeho bratom, a teda stať sa aj mojím bratom. A práve prostredníctvom Kristovej lásky mi Svätý Duch umožňuje prijať toho druhého ako brata alebo sestru. Možno medzi nami dvoma ešte dlho budú pretrvávať rôzne ťažkosti a rozpory, kým, ako to vyjadril svätý apoštol Pavol v Liste Efezanom, nedospejeme, „k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13). (porov. Rupnik, Marko Ivan, Hľadám svojich bratov, Bratislava 2016, str. 103)

Oratio

Dobrý Bože, aj my, každý z nás osobne, túžime prežívať Tvoju lásku. Tešíme sa, že nás miluješ ako náš nežný nebeský Otec. Ale zároveň sa aj akoby ľakáme poznania, že Tvoja láska ku každému z nás je skutočnosťou, z ktorej vyplýva nevyhnutnosť aj našej lásky ku všetkým, ktorých Ty miluješ, teda ku všetkým bratom a sestrám.

V tomto kľúči Otcovej lásky nachádza svoje opodstatnenie povolanie a poslanie každého človeka. Každý človek, ktorému sa skrze Svätého Ducha umožňuje mať podiel na Otcovej láske (porov. Rim 5, 5), je povolaný vložiť do tejto lásky celú svoju skutočnosť, nechať sa touto láskou preniknúť a slobodne prežívať rôzne vzťahy, ktoré mu táto láska umožňuje objaviť. Preto úlohou každého človeka, ktorý sa modlí k svojmu Bohu Otcovi, je prejsť od tohto synovského vzťahu k Bohu k bratskému alebo sesterskému vzťahu s inými, aby sa so všetkými mohol obrátiť na Otca s opravdivým synovským a dcérskym postojom.

Vhĺbme sa do Otcovej lásky a prosme ho v Duchu Svätom o poznanie a silu, aby sme v Otcovej láske odpustili všetkým, aby sme sa odhodlali k zmiereniu, aby sme ich s úctou prijali, aby sme vo svojom vnútri obnovili bratský a sesterský vzťah ku všetkým, lebo sa spoločne modlíme k jednému Otcovi, ktorý je na nebesiach.

Contemplatio

Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“

(Rim 5,5)