Lectio divina úryvku z Knihy Genezis pod názvom Manželstvo a ľudská krehkosť (Gn 2,15-3,20) z cyklu Rodina v Knihe Genezis.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. októbra 2016.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (92.3MB, 256kbps)

Modlitba

Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme žili vzťah s Tebou. Aj v tejto chvíli sa obraciame sa k Tebe, uvedomujeme si Tvoju prítomnosť, a chceme byť vnímavý na Tvoje podnety, ktorými sa nám budeš prihovárať cez slová Svätého Písma a cez Tvojho Svätého Ducha, ktorý objíma naše srdcia.
Chceme Ťa pozorne počúvať, aby sme sa premieňali, pripodobňovali Tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi a aby aj náš spôsob života pripomínal našim bratom a sestrám Tvoje jestovanie a Tvoje milosrdenstvo, lebo Ty žiješ a kraľuje na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Chceme sa zahĺbiť do posolstva knihy Genezis, ktorá odpovedá na najzákladnejšie otázky ľudského jestvovania vo vzťahu k Pánu Bohu Stvoriteľovi.

Môžeme si pripomenúť, že posvätný autor píše o Božích stvoriteľských skutkoch na spôsob oslavnej básne. Pre neho nie je rozhodujúci spôsob, akým sa to uskutočnilo, ale aby ukázal, aký je zmysel a poslanie človeka vo vzťahu s Bohom.

A tak sa počúvajme slová nášho dnešného textu z 2. kapitoly knihy Genezis:

Lectio

Gn 2,15-3,20

I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil. A Pán, Boh, prikázal človekovi: "Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš." Potom Pán, Boh, povedal: "Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná." Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. Vtedy Adam povedal: "Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať žena, lebo je vzatá z muža." Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom. A obaja, Adam i jeho žena, boli nahí a nehanbili sa jeden pred druhým.
No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh, a vravel žene: "Naozaj povedal Boh: "Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!"?" Žena odpovedala hadovi: "Z ovocia rajských stromov môžeme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, nám Boh povedal: "Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli!"" Tu povedal had žene: "Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo." A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol. I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky. A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady.
I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: "Kde si?" On odpovedal: "Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý, a preto som sa skryl." Vravel mu: "Kto ťa upozornil, že si nahý?! Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?!" Adam odpovedal: "Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol." Potom povedal Pán, Boh, žene: "Prečo si to urobila?!" A ona odpovedala: "Had ma naviedol, i jedla som." Tu povedal Pán, Boh, hadovi: "Preto, že si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkým dobytkom a medzi všetkou poľnou zverou! Na bruchu sa budeš plaziť a prach zeme hltať po celý svoj život! Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu." Žene povedal: "Veľmi rozmnožím tvoje trápenia a ťarchavosť; v bolesti budeš rodiť deti a hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou." A Adamovi povedal: "Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: "Nesmieš z neho jesť!", nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny. V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!" Adam nazval svoju ženu menom Eva, lebo sa stala matkou všetkých žijúcich.

Kontext úryvku

v. 2,15:

Pán, Boh, umiestnil človeka v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.

Naše slovo raj, pochádza z perzského slova „pairidaeza“, ktoré označovalo ohradený kráľovský park alebo záhradu. Eden je chápané ako označenie určitej oblasti, kde bola táto výnimočná záhrada vysadená. Oblasť Eden mala podľa tradície nachádzať sa na východ od izraelskej krajiny. Ale v posolstve Svätého Písma rajská záhrada v Edene predstavuje na prvom mieste symbolické miesto, ktoré pripravil Boh, lebo v texte nachádzame vyjadrenie o tom, že Boh vysadil záhradu raja v Edene. Sám je tam prítomný, uvádza človeka do tejto rajskej záhrady. Kým je človek v záhrade, je jedinečným spôsobom blízko pri Bohu, naznačuje sa, že plnosť života, ktorú Boh poskytuje človeku už od začiatku, je pre človeka dostupná.

Slovesá „obrábať, pracovať“ sa v textoch Svätého Písma používajú na označenia kultivovania zeme, ale často sú použité v náboženskom zmysle pre opis služby Bohu. Rovnako aj sloveso „strážiť“ može mať jednoduchý základný význam pozornosti voči niečomu, aby nebolo poškodené, ale v posvätných textoch označuje aj dodržiavanie náboženských povinností a príkazov.

Povšimnutiahodný je fakt, že od človeka sa očakáva práca už od počiatku, raj nie je miesto záhaľky a nečinnosti, práca je podstatnou súčasťou ľudského života.

v. 2,16-17:

Človek je uvedený do raja, je pánom stvorenstva, je stvorený na Boží obraz, ale zároveň je hlinou a má telo, ktorým sa podobá zvieratám.

Toto tajomstvo, ktoré mu dáva totožnosť, nachádza svoju syntézu v príkaze, ktorý Boh dáva človeku: Môžeš jesť zo všetkých stromov záhrady, ale zo stromu poznania dobrá a zlá nesmieš jesť, lebo keby si jedol, iste zomrieš (Gen 2,15-17).

Čo znamená poznanie dobra a zla? Vo svete Svätého Písma, keď sa používajú dva výrazy, ktoré sú protikladmi alebo sú jeden na začiatku a druhý na konci určitého celistvého postupu, nejde o vyjadrenie tých dvoch skutočnosti, ktoré sú výslovne spomenuté, ale sa chce vyjadriť celý rozsah. Keď čítame: Boh stvoril nebo a zem, to vyjadruje, že Boh stvoril všetko: nebo, zem, vody morí, vlhkosť oblakov, hviezdy. Keď sa v knihe Deuteronomium hovorí dobrému Izraelitovi: Dávaj si pozor, musíš si pripomínaž Božie slová a musíš nad nimi rozmýšľať dňom i nocou, keď budeš vychádzať a keď sa budeš vracať, keď budeš sedieť a budeš stáť, neznamená to, že musíš na ne myslieť, keď vychádzaš a potom ich môžeš zabudnúť, možeš konať podľa svojho a potom si na ne spomenúť, keď sa budeš vracať. Keď sa spomína „vychádzať a vracať sa“, vyjadruje to celú ľudskú činnosť, vychádzať z domu, z mesta, z materského lona. Toto je svet vychádzania a vracania sa a spolu s týmto aj všetko, čo je medzi tým.

Preto, keď sa hovorí o dobre a zle, nemyslí sa na to, čo je dobré a čo je zlé, nevyjadrujú sa dve etické kategórie, kedy by poznanie dobra a zla vyjadrovalo, že viem, čo je dobré a viem, čo je zlé. Nie je to tak, dobro a zlo tu vyjadruje všetko to, čo sa nachádza v celom rozsahu medzi tým, čo je dobré a tým, čo je zlé, ale povedali sme aj, že to, čo je dobré, je aj pekné, čiže celý rozsah dobro a zlo, pekné a skaredé, šťastné a nešťastné, život a smrť, všetko to, čo sa nachádza v tomto rozsahu, čiže chce to vyjadriť celú skutočnosť. Keď teda nachádzame vyjadrenie, že nie je dovolené jesť zo stromu poznania dobra a zla, to neznamená, že nesmieš mať poznanie toho, čo je dobré a čo je zlé. Aj preto, lebo keby to tak bolo, tak potom človek, keď by konal zle a vlastne keby nejedol zo stromu poznania dobra a zla, nemohol by vedieť, že to, čo robí, je zlé, lebo by to nemohol poznať.

To, čo chce formulácia vyjadriť, je nasledovné: Nemôžeš jesť, čiže nemôžeš stráviť, urobiť svojím, poznanie, čiže vlastníctvo, schopnosť byť počiatkom, stvoriteľom, poznať tajomstvá celej reality vo všetkých jej rozmeroch materiálnych a duchovných. Ty sa nemožeš stať, ty si to nemôžeš vziať a stať sa bytosťou, ktorá je pôvodcom všetkého.

Boh robí toto. Prostredníctvom príkazu, z dôvodov, ktoré sme spomenuli, hovorí človeku: Ty si človeka a toto je pravda o tebe samom a ty si musíš uvedomiť to a rešpektovať to, lebo iba tak budeš môcť byť v spoločenstve so mnou.

v. 2,18-23:

Pán, Boh, povedal: Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.

Človek má vzťah k Bohu, má vzťah k svetu, ale jeho jestovanie na zemi nie je úplné. Potrebuje ešte niečo. Vo Svätom Písme často spánok a sen sú miestom zjavenia. Človek, keď spí a má sny, objaví veľký poznatok o svojej plnosti, objaví konečne, keď sa zobudí, čo je pre neho tým pomocníkom jemu podobným, ktorého potrebova a teraz stojí pred ním a on ho osloví ako svoje mäso a svoje kosti. Povie: Ty si skutočne moje telo, ty si skutočne moja kosť. Mäso a tieto kosti prechádzajú z jedného na druhého a rebro je akoby komunikačným mostom a medzi dvomi vzniká hlboké spojenie, hlboké spojenie, sú z tej iste matérie, majú to isté telesné tkanivá.

V jednom starobylom komentári sa píše (objavenom na jednej tabuľke v Ugarite v Sýrii), že keď Boh Stvoriteľ chcel stvoriť ženu a človeka, urobil to isté, čo robí sochár, keď vytesáva sochu z kameňa. Každá socha je novou jedinečnou skutočnosťou, ale je to stále kameň. Tak aj muž a žena sú medzi sebou súbežne z mäsa a kostí, ako socha je z kameňa, ale zároveň sú to dve Božie diela.

V posvätnom texte je to vyjadrené slovami, ktoré sú vložené do úst Adama, ktorý sa prebúdza k novému poznaniu. Adamovo vyjadrenie je veľmi symbolické práve v pôvodnom hebrejskom jazyku. Hebrejsky sa muž povie aj „ish“. Ženská varianta v hebrejčine sa vytvára pridaním prípony –ah. Muž, keď sa zobudil z významného zjavujúceho sna a našiel pomoc, ktorá je mu podobná, povedal: ja som „ish“ a ty si „ishah“, ide o to isté meno v mužskom a ženskom rode. Ja som muž a ty si moja žena, muž a žena sú vždy tou istou skutočnoťou ľudskej prirodzenosti, jeden v mužskom spôsobe a druhá v ženskom.

Môžeme si pripomenúť, že jedným spôsobom, ktorým je opisované Božie stvoriteľské dielo, je aj formulácia, že keď Boh tvorí, oddeľuje veci. Oddeľuje svetlo od tmy. Oddeľuje vody, ktoré sú nad oblohou od vôd, ktoré sú pod oblohou. Boh Stvoriteľ s láskou aj vo vnútri ľudského jestvovanie zavŕší svoje dielo rozlíšením muža a ženy, aby otvoril človeka pre nový rozmer jestvovania.

Možno tiež povedať, že skutočnosť, že človek je muž a žena, je ešte iným spôsobom, ktorým sa zjavuje, že človek nie je Boh, a že iba Boh je jeden, absolútny, úplný. Naproti tomu jestvovanie človeka nie je absolútne, že si vystačí samo v sebe, má potrebu toho druhého pohlavia, v zmysle odlišnosti, v uznaní potreby a neúplnosti. Človek, ktorý uznáva túto vzájomnosť muža a ženy, ten je pravou ľudskou bytosťou a tým aj pravým obrazom Boha.

A tak muž a žena zanechávajú otca a matku, spájajú sa a stávajú sa jedným telom. Je to dosiahnuteľné v ľudskom jestvovaní, lebo keď sa prijíma táto radikálna príslušnosť jedného k druhému, ktorá nemôže byť iná len definitívna a kvôli tomu sa stáva plodnou. Stať sa jedným telom predstavuje zjednotenie, ktorého najvyšším symbolickým prejavom je telesné spojenie, znak najhlbšiu a najzásadnejšej jednoty, ktorá sa uskutoční potom aj v jednom tele, ktorým je dieťa. Dieťa nesie v sebe zapísané všetky gény z otcovo i matkinho tela, podobá sa na otca a na matku, nesie tie znaky na svojom tele. Je telom matky a je telom otca. Jedným telom, lebo dieťa sa nemôže deliť, inak by zomrelo.

v. 3,1-7:

Žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol.

Všimnime si teraz skutočnosť, že muž a žena nerešpektovali Boží príkaz, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla. Obrazný opis uvádza na scénu hada, ktorý je charakterizovaný ako ľstivejšie zviera od všetkých ostatných. Natíska sa otázka: Koho predstavuje hovoriaci had? Je zrejmé, že v rozprávaní je podstatnejšia ako povaha tohto stvorenia, je povaha jeho slov. Otázka, ktorú had kladie, odráža poznanie Božieho zákazu pre človeka. Zámerom hada bola diskreditácia Pána Boha v očiach ženy. Had je v tomto rozprávaní výstižným predobrazom diabla, ktorého neskôr Pán Ježiš označil za luhára a otca lži (Jn 8,44). Had nehovorí žene úplnú lož, ktorá sa dá ľahko rozpoznať, ale podsúva jej polopravdy. Jeho slová sú dvojznačné a v tom spočíva jeho ľstivosť. Had nevyzýva muža a ženu, aby priamo jedli zo stromu. Jeho pokušiteľská reč sa točí okolo autora zákazu jedenia, Pána Boha. Dvojznačnosť jeho reči je najvýraznejšia vo výroku o otvorení očí. Ľudom sa naozaj otvoria oči a dokonca aj niečo spoznajú, ale pri opise predmetu poznania znie v slovách aj určitá irónia: a spoznali, že sú nahí (v. 7)

Po zjedení zakázaného ovocia dvojica spozná svoju nahotu, urobí si zástery, zakryje sa nimi a skryje sa aj pred Bohom. Pred pádom do hriechu muž i žena takto nekonali, prežívali pôvodnú pohlavnú odlišnosť ako pozitívny rys svojho bytia. Prvnotná nahota nevzbudzovala hanbu v človeku, je úplným prijatím vlastného tela. Človek bez pocitu strachu alebo ohrozenia je v stave plnej dôvery k Bohu, k druhému človeku, k zvieratám. Nepotreboval sa zahaľovať, skrývať a chrániť sa pred niečím. Využíval celé svoje telo v súlade s Božou vôľou, nie na uspokojenie osobných túžob.

Vyjadrenie hada, že isto nezomrú sa týka smrti v úzkom zmysle, čiže ide o fyzickú smrť, ktorá nenastala. V Božom varovaní má pojem smrti hlbší význam, ide v nej o kritický stav duchovnej povahy, pochádzajúci z opozície voči Bohu, ktorý by nevyhnutná fyzická smrť iba spečatila, ak by človek sa neobrátil aspoň v poslednom momente.

v. 3,8:

A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady.

Opis rajskej záhrady kladie dôraz na Božiu prítomnosť. Boh býva v záhrade ako vo svojom dome. Človek je jej správcom a je v jeho dome, v jeho blízkosti. Nie je preto nezvyčajné, že počuť Božie kroky v záhrade. Za týmto obrazom môže byť aj predstava každodenného rozhovoru Boha s ľuďmi. No reakcia ženy a muža na hlas krokov je nevšedná. Pred kým sa pokúša dovjica ukryť? Ich unáhlené správanie pred stretnutím Boha poukazuje na pocit viny, ktorý zacítia skôr, ako sa na nich Boh obráti. Pôvodná nevinná dôvera ľudí je nahradená strachom z viny. Po hanbe prišiel na rad strach pred Bohom. Človek stratil k nemu dôveru, ktorej prejavom bola otvorená komunikácia.

Boh ako rodič hľadá svoje deti, teraz skryté a ustráchané, a volá na ne nielen kvôli tomu, aby ich prinútil vyjsť, ale jeho otázka je viacznačná. Odpoveď človeka jasne naznačuje, že otázku pochopil nielen ako pozvanie vyjsť von, ale najmä ako impulz k tomu, aby vysvetlil svoje správanie.

v. 3,9-14:

Kto ťa upozornil, že si nahý?! Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?! Boh dvoma otázkami vypočúva človeka a pedagogicky zisťuje ďalej. Chce priviesť človeka k vyznaniu viny, iba tak si uvedomí svoju zodpovednosť v konaní. Nie sú to otázky niekoho, kto nepozná fakty. Ich formulácia naznačuje vševediaceho sudcu a vyšetrovateľa, ktorý skúmaním faktického stavu podnecuje vinníka priznať vinu.

v. 3,15-21:

V závere nášho dnešného úryvku nachádzame Boží rozsudok.

Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.

Pán Boh kladie nepriateľstvo medzi dve skupiny stvorení, had a žena, potomstvo hada a potomstvo ženy. Súvislosti príbehu napovedajú, že pojmom nepriateľstvo sa mieni dlhotrvajúci konflikt. Tí, čo boli pôvodne spojení proti Stvoriteľovi, budú odteraz bojovať proti sebe. Nepriateľstvo bolo ustanovené nie medzi Bohom a človekom, ale medzi dvoma skupinami, ktoré sa postavili proti Bohu.

Posolstvo kliatby nad hadom spočíva v tom, že hoci získal zdanlivú prevahu nad Bohom tým, že oddialil ženu a s ňou aj muža, Boh sám prostredníctvom človeka, potomka ženy, zvíťazí nad hadom, ktorý je symbolom hriechu, smrti a moci zla. Boj medzi dobrom a zlom sa stane dlhým, ale na konci je ľudstvu sľúbené víťazstvo.

Žene povedal: "V bolesti budeš rodiť deti a hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou. [...]Tŕnie a bodľačie ti bude [zem] rodiť [...] V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý [...]!

Bolesťou a námahou budú postihnuté tie oblasti života ženy a muža, v ktorých sa najviac podobajú Stvoriteľovi. Žena bude trpieť vo svojej schopnosti dávať život deťom, muž bude zasa postihnutí pri svojej práci, ktorou kultivuje zem. Je veľmi ťažké vystihnúť zámer posvätného autora, keď hovorí o ženskej podriadenosti, ide tu o dôsledok celkového narušenia vzťahov muža a ženy. Lebo napr. v náklonnosti medzi mužom a ženou sa stáva, že sa obaja niekedy podriaďujú vzájomným nerozumným a úražlivým požiadavkám a tak život muža i ženy je marený v tej najhlbšej úrovni bytia.

Meditatio

Keď muž a žena už nie sú v spoločenstve s Bohom, nie sú a nemôžu byť ani v spoločenstve jedni s druhými. Berú si plod poznania dobra a zla, lebo chcú byť ako Boh, takým spôsobom, aby sa ich oči otvorili. A vtedy odhalia, že sú nahí a že sa musia zakrývať. Tu nejde o zrod cudnosti, tu nehrá rolu sexuálny rozmer nahého tela, muž a žena majú potrebu chrániť sa pred iným, že majú strach jeden pred druhým. Uvedomujeme si to aj na sebe, že keď podliehame ambícii byť ako Boh, keď sa rozširuje v našom živote prítomnosť hriechu, čiže odmiednutia Boha, následne sa v tej miere rozširuje naša zraniteľnosť, naša samota, naša slabosť k pravým vzťahom, či už vzťahu voči Bohu alebo ľuďom.

Človek potrebuje spoločenstvo s Bohom, aby mohol správne tvoriť spoločenstvo s inými ľuďmi. Aj základné spoločenstvo muža a ženy v manželstve môže a musí čerpať silu zo spoločenstva, v ktorom žije muž vo vzťahu k Bohu a v ktorom žije žena vo vzťahu k Bohu.

Oratio

Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.

Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ. Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý; umy ma a budem belší ako sneh.

Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny. Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.

Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu.

Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.

(Ž 51,3-6.8.11-14.17.19)

Contemplatio

Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.

(Ž 51,12)