Lectio divina úryvku z Knihy Genezis pod názvom Muž a žena (Gn 1,24-2,3) z cyklu Rodina v Knihe Genezis.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. septembra 2016.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (93.9MB, 256kbps)

Textu Lectio divina na webových stránkach Bratislavského arcibiskupstva bude ešte doplnený...

Modlitba

Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme žili vzťah s Tebou. Aj v tejto chvíli sa obraciame sa k Tebe, uvedomujeme si Tvoju prítomnosť, a chceme byť vnímavý na Tvoje podnety, ktorými sa nám budeš prihovárať cez slová Svätého Písma a cez Tvojho Svätého Ducha, ktorý objíma naše srdcia.
Chceme Ťa pozorne počúvať, aby sme sa premieňali, pripodobňovali Tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi a aby aj náš spôsob života pripomínal našim bratom a sestrám Tvoje jestovanie a Tvoje milosrdenstvo, lebo Ty žiješ a kraľuje na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Kniha Genesis uchováva veľmi bohaté posolstvo z hľadiska duchovného, teologického a antropologického. A tak chceme obrátiť našu pozornosť na stránky prvej knihy Svätého Písma, aby sme tam hľadali Božiu odpoveď danú pre nás na najzákladnejšie otázky, ktoré si kládli a kladú ľudia všetkých čias, totiž o tom, odkiaľ pochádzame, kam smerujeme, aký je náš pôvod, aký je náš cieľ, čo je naším základným poslaním, akú hodnotu má ľudská osoba, manželstvo a rodina.

Otázka o pôvode sveta a človeka je predmetom mnohých vedeckých výskumov, ktoré veľmi obohatili naše poznatky. Ale sú tu stále aj tie otázky, ktoré presahujú oblasť prírodných vied. Nejde len o to, aby sa vedelo, kedy a ako vznikol vesmír, ani kedy sa objavil človek, ale skôr o to, aby sa zistilo, aký je zmysel toho vzniku. Na našom prvom stretnutí obrátime našu pozornosť na prvé stránky knihy Genezis, kde nachádzame posolstvo o pôvode sveta a človeka.

Ľudský autor posvätného textu, vedený Božím Duchom Svätým, opisuje pôvod sveta a človeka slávnostným, poetickým spôsobom. Rozpráva, svedčí, ohlasuje Boha ako Stvoriteľa a ospevuje skutočnosť, že všetko, čo jestvuje, bolo stvorené Bohom a že človek, posledné stvorenie, dokonalé, vrchol celého stvorenia, je stvorený Bohom a vo vzťahu k svetu je ustanovený ako vládca.

Je jasné, že posvätného autora nezaujíma spôsob, akým sa stvorenie uskutočnilo a spôsob, akým je stvorenie opísané, netreba pokladať za ten, akým sa to skutočne uskutočnilo. Pre autora textu Svätého Písma nie je vôbec rozhodujúci spôsob, akým sa to uskutočnilo. To, čo je jeho zámerom, nie je, aby rekonštruoval udalosti stvorenia, aby zapísal kroniku o stvorení, ale aby ukázal, aký je zmysel stvorení a človeka a teda zmysel jestvovania človeka vo vzťahu s Bohom, ktorý je Stvoriteľom. A tak my ideme čítať tieto texty, aby sme spoznávali zmysel sveta a človeka vo vzťahu s Bohom.

A tak teraz si vypočujme posolstvo o stvorení človeka, ako ho nachádzame v 1. kapitole knihy Genezis.

Lectio

Gn 1,24-2,3

²⁴ Potom Boh povedal: "Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu: dobytok, plazy a divú zver podľa svojho druhu!" A stalo sa tak. ²⁵ Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. ²⁶ Nato Boh povedal:
"Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!" ²⁷ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.
²⁸ Boh ich požehnal a povedal im: "Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!" ²⁹ Potom Boh povedal: "Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm! ³⁰ Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba i všetkému, čo sa hýbe na zemi, v čom je dych života, (dávam) všetku zelenú trávu." A stalo sa tak. ³¹ A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer a nastalo ráno, deň šiesty. ^2,1 Takto boli ukončené nebo a zem a všetky ich voje. ² V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. ³ I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil.

Kontext úryvku

V Genesis 1 je zaujímavé si všimnúť, ako sú spôsoby vyjadrovania zamerané k tomu, aby hovorili o Bohu ako Stvoriteľovi a o svete ako o stvorenej skutočnosti.

Prvým spôsobom vyjadrovania, ktoré nachádzame v posvätnom texte, je poukaz na skutočnosť, že Boh ako Stvoriteľ je niekto, kto koná, tvorí, uskutočňuje.

Genesis 1 predstavuje stvorenie ako Božiu činnosť. Tieto texty teda nechcú hovoriť, akým spôsobom sa to v skutočnosti stalo, ale nám chcú poukázať na zmysel toho, čo sa stalo, a toto je významné.

Druhý spôsob, ktorý je použitý, aby sa vyjarilo, že Boh je Stvoriteľom, je formulácia, ktorá hovorí, že keď tvorí svet, Boh oddeľuje veci. Oddeľuje svetlo od tmy. Oddeľuje vody, ktoré sú nad oblohou od vôd, ktoré sú pod oblohou. Spôsobí, aby sa vyzdvihla suchá zem z mora, teda oddeľuje suchú zem a more. Potom nachádzame formuláci, že každá rastlina dáva semeno podľa svojho druhu, čiže všetko je rozlíšené, všetko je oddelené. Aj zvieratá plodia potomstvo, každé podľa svojho druhu.

Tretí významný spôsob vyjadrenia, ktorý nachádzame v Genezis 1 je, že Boh uskutočňuje stvoriteľskú činnosť slovom. Nie iba činnosť, nie iba oddeľovanie, ale aj hovorenie. Boh povie a veci sa uskutočnia. Boh hovorí, Boh volá veci a dáva im meno. A Boh požehnáva.

Podľa Genezis 1 Boh šesť dní tvoril a siedmy deň ukončil stvorenie a odpočíval. Posvätný text chce zdôrazniť rozmer absolútnej slobody a absolútneho darcovstva zo strany Boha v diele stvorenia. Inými slovami Boh nie je odkázaný na to, aby uskutočnil stvorenie, on sa rozhodol, začal a potom skončil. To chce povedať, že Boh nemusel nevyhnutne začať stvorenie a ani nemusel skončiť, mohol by pokračovať v stvorení bez obmedzenia. On však slobodne a ako darca rozhodne sa, a pristúpi k stvoriteľskému dielu a skončí, keď sa svoje dielo rozhodol ukončiť.

²⁶ Nato Boh povedal: "Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!" ²⁷ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.

Človek je stvorený ako vrchol, ako posledné stvorenie, najdôležitejšie, je posledným stvoriteľským činom v tejto následnosti stvorenia živých bytostí. Ale aj napriek tomu a napriek tomu, že je nositeľom aj absolútneho tajomstva, ktoré spočíva v tom, že je stvorený na Boží obraz a podobu, nemá svoj vlastný deň stvorenia. Je stvorený na šiesty deň spolu so suchozemskými zvieratami.

Základným prvkom týchto veršov sú dve slová, obraz a podoba. Odborníci pripomínajú, že v hebrejskom texte sú použité dve slová, selem a demut, ktoré prekvapujúco znamenajú protiklad, blízkosť a vzdialenosť. Slovo selem vyjadruje obraz, sochu, postavu, alebo niečo, čo je veľmi podobné vzoru, zreteľne podobné skutočnosti, ktorú chce zobraziť. Naopak slovo demut znamená niečo abstraktné, nie konkrétne, niečo je podobné len čiastočne, nepriamo. Človek je teda súčasne veľmi podobný Bohu, ale je aj niekým, koho nemôžeme s Bohom stotožniť úplne.

Je zaujímavé, že v období, keď vznikal tento náš text knihy Genezis, už aj v okolitých krajinách blízkeho Východu sa dajú nájsť formulácie o človeku na Boži obraz, ale tento výraz platil výlučne iba na kráľov. Iba panovník bol Božím obrazom, a preto bol zobrazovaný so žiarivým vencom okolo hlavy, bol chápaný ako ten, kto je akoby ponorený do Božej skutočnosti.

Osobitosť posolstva Svätého Písma spočíva v tom, že celé ľudstvo, každý človek, je osobou, ktorá panuje na zemi, lebo je Božím obrazom. Nielen ten, kto je hore a má moc, ale každý človek, aj ten najkrehkejší, aj ten zabudnutý, aj ten, ktorý by mal zdeformovanú tvár, je vždy Božím obrazom. A tak vždy, ako zopakuje verš 28, môže podmaňovať si a panovať. Každá ľudská bytosť, nie iba privilegované osoby, majú kráľovskú hodnosť, sú Adamom, človekom, panovníkom na zemi a Božím obrazom.

²⁷ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.

Toto posolstvo je v podstat najzákladnejšie. Sväté Písmo nám na tomto mieste chce skutočne vysvetliť, čo je Božím obrazom v človekovi.

Jestvuje princíp, podľa ktorého v rámci spôsobu vyjadrovania Svätého Písma je možné pochopiť význam jednej veci neznámej, keď sa obrátime k tomu, čo predchádza, alebo nasleduje, ak tá predchádzajúca alebo nasledujúca skutočnosť je daná do súbežnosti. Ide o známy zákon paralely, ktorý je veľmi cenný, aby sa vo Svätom Písme dali pochopiť niektoré pojmy.

A tak sa obrátime k riadku predchádzajúcemu a riadku nasledujúcemu a podľa techniky zákona paralely, usilujeme sa vyrozumieť význam toho, že človek je stvorený na Boží obraz a podobu a súbežne je stvorený ako muž a žena.

Je celkom možné, že pre nás podľa kresťanskej tradície je by bolo celkom logické, chápať ľudskú dušu ako tú skutočnosť, ktorou je človek podobný Bohu. Iste je to správne.

Sväté Písme v knihe Genezis však nevyjadruje vzťah k duchovnému rozmeru jestvovania človeka, ale hovorí o človeku v jeho celosti, v jeho jestvovaní ako živého tvora, stvorenia, ktoré žije, hýbe sa a prichádza pred Boha.

V čom je tá podoba Boha, tá pečať, ktorú máme v sebe cez zákon paralely. Muž a žena sú paralela k obrazu Boha.

Vyjadrenia, ktoré nachádzame vo Svätom Písme Starého zákon stále varujú pred pokušením zúžiť Boha na bytosť, ktorá má pohlavie, vo vedomí, že tak robili obyvatelia Kanaánu. Podľa židovského chápanie nie je prijateľné povedať, že sa podobáme Bohu, lebo sme muž a žena, lebo Boh sám má v sebe princíp mužský a ženský. Toto je nemožné aj na základe židovskej teológie.

A tak čo by znamenalo, že byť ako muž a žena je byť na Boží obraz?

Ľudské pokolenie, ktoré sa zrodilo v mužovi a žene, je povolané ku vzťahu muža a ženy. Vzťah lásky medzi mužom a ženou nesie v sebe možnosť plodnosti duchovnej i telesnej, duchovného i telesného otcovstva i materstva.

V rozmere telesného otcovstva a materstva sa vlastne zo spoločenstva muža a ženy, z ich vzťahu lásky, rodí nový život. Splodením dieťaťa je človek viac podobný Bohu ako sebe samému.

Manželský vzťah je jedným zo základných vzťahov, ktorý v sebe zahrňuje všetky ľudské vzťahy, ktoré tvoria niečo živé, ktoré plodia novú bytosť, ktoré prinášajú život na túto zem. Toto všetko je Božím obrazom.

Z toho dôvodu autor vidí z jednej strany Boha, ktorý tvorí a umožňuje zostúpiť zástup živých bytostí a neživých bytostí, a na druhej strane vidí človeka, ktorý cez svoju lásku spôsobuje, že život sa rozširuje. Jeden a druhý sú si podobní. Človek cez svoj vzťah lásky má možnosť byť podobný svojmu Stvoriteľovi.

A keď chceme vyjadriť túto skutočnosť viac novozákonným spôsobom, môžeme povedať, že podľa posvätného autora, Božím obrazom, ktorý je v nás, tým, ktorý nás vedie k nemu absolútne, je naša schopnosť milovať. Schopnosť milovať, milovať tvorivo sa stáva nakoniec znakom našej príbuznosti s Bohom, naša podobnosť s ním.

Boh teda stvoril človeka ako muža a ženu, aby zjavovali Boží obraz, ale z toho vyplýva aj odlišnosť medzi mužom a ženou.

Z hľadiska antropologického je to úplne determinujúce, lebo nám to chce povedať, a Genezis 1 nám v tom pomáha, že človek si musí uvedomiť, že so svojím jestvovaním musí prijať aj odlišnosť od ostatných, a preto musí prijať aj to, že ostatní sú odlišní od neho.

Lebo ak ja neprijme odlišnosť druhého, tak ani ja viac nejestvujem, lebo ja som tiež ten druhý, alebo ten druhý som ja. Ale aby som ja a ten druhý mohli jestvovať a mohli nadviazať rozhovor a vytvoriť spoločenstvo, nevyhnutne treba, aby sme boli rozdielny, odlišný, a nevyhnutné je potrebné, aby táto rozdielnosť bola uznaná a prijatá.

Toto je pravdivé vo vzťahu k iným ľuďom so všetkým, čo obnáša prijatie odlišnosti, čiže nechcieť za každú cenu, aby ten druhý bol taký, ako chceš ty a ako ty rozhodneš. To znamená, že v rodičovských vzťahoch, či už ide rodičovstvo telesné alebo duchovné, prijať, že tvoje dieťa je odlišné a tedy nenárokovať si, aby sa stal tým, akým si ho ty predstavuješ, podľa obrazu, ktorý máš ty o sebe, alebo ako ho ty za každú chceš mať ty, leno on je on a ty si ty.

To znamená, že ide o pochopenie, že nie je možné spoločenstvo, ak nie je prijatý aj určitý rozmer samoty. Lebo keď povieme, že sme rozdielni, to znamená tiež, že sme určitým spôsobom aj sami. A že určité skúsenosti môžem získať len ako sám. Ak ochoriem, pociťujem ťažkosti ja sám, a keď budem zomierať, bude to moje zomieranie. Ak prežívam spokojnosť, je to moje vedomie spokojnosti. Niektoré skutočnosti sa môžu zdielať, niektoré nie, ale môžeš ich zdieľať v miere, v akej prijmeš svoju subjektivutu, čiže v miere, v ktorej prijmeš aj určitý rozmer samoty. A to je skutočnosť, ktorá umožňuje spoločenstvo. Lebo ak ja neprijmem svoje vlastné jestvovanie a teda neprijímam ani moju totožnosť a moju samotu, potom nemôžem vytvoriť spoločenstvo.

Ale toto, keď to platí vo vzťahoch medzi ľuďmi, o to viac to platí vo vzťahu k Bohu. Genezis 1, keď opisuje proces odlišovania, nám hovorí, aby sme boli pozorní a uvedomili si, že musíme prijať nielen odlišnosť medzi nami, ale musíme prijať aj základnú a absolútnu odlišnosť medzi nami a Bohom. Je potrebné, aby človek prijal skutočnosť, že je odlišný od Boha, že nie je Bohom a že Boh je odlišný od človeka a že teda nie je taký, akým by si ho ty chcel mať. A v tomto máme pred sebou cestu obrátenia a táto cesta obrátenia je veľmi dlhá. A vždy, keď my zanechávame toto rozlíšenie, vždy, keď neprijímame našu odlišnosť a predovšetkým odlišnosť Boha, stvorenstvo padá do zmätku, klesá do chaosu.

² V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. ³ I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil.

Toto všetko, hovorí Genezis 1, sa uskutočnilo za sedem dní. Šesť dní Boh tvoril a siedmy deň ukončil stvorenie a odpočíval.

A ten moment, kedy skončil, je sobota, je to Boží odpočinok, čiže radosť z toho, čo urobil. Na konci každého dňa stvorenia text Svätého Písma hovorí: A Boh videl, že, ako to obvykle prekladáme, že to bolo dobré. V hebrejčine je to: ki tob. Tob znamená dobrý ale aj pekný. A toto je tá myšlienka. Boh videl, že stvorenie bolo dobré a pekné. Boh má radosť, nachádza zaľúbenie v tom, čo urobil.

Ale na konci všetkého text Svätého Písma mení formuláciu a namiesto toho, aby povedal, že to bolo dobré a pekné, povie, že to bolo veľmi dobré a pekné. A toto je zmysel soboty. Explózia krásy a dobra v Božom stvorení, v ktorom Boh nachádza zaľúbenie, a ktoré Boh dáva darom človeku, aby aj človek nachádzal v ňom zaľúbenie, keď aj človek prežíva sobotu. A tak je človek posledným dielom stvorenia, vykonaným v šiesty deň, ale je potrebné, aby mohol vstúpiť do siedmeho dňa, aby dozrel do toho rozmeru zaľúbenia vo stvorení, ktoré bolo veľmi dobré.

Meditatio

Je to paradox, človek, Boží obraz, zdieľa ten istý deň stvorenia so zvieratami a zdieľa so zvieratami ten istý pokrm, lebo v texte je vyjadrené, že Boh dal za pokrm, či človeku alebo zvieratám, zelené rastliny. Človek je ako Boh, je podobný Bohu, lebo je na jeho obraz, ale je aj ako zvieratá, je podobný zvieratám, lebo je stvorený v ten istý deň, živí sa tou istou potravou a, všimnime si to, dostal to isté požehnanie ako zvieratá: Ploďte sa a množte sa.

Potom je požehnanie pre človeka pozmenené. Je doplnené: Podmaňte si zem a panujte. Lebo človek je odlišný od zvierat, ale je zvieratám podobný. Toto je paradox, ktorý si nosíme v sebe a ktorý nám určitým spôsobom kompikuje život, lebo sme povolaní, aby sme žili v týchto dvoch rozmeroch bez toho, aby sme jeden z nich zabudli. Byť podobní zvieratám a zároveň žiť na Boží spôsob. Je to mimoriadne náročné zosúladiť tieto dva rozmery, a preto stále sa objavuje pokušenie zjednodušovať a povedať, že človek patrí medzi zvieratá. Narodí sa, zomrie a všetko je skončené. Všetko sa naplní v dňoch pozemského života, ktoré sú nám dané, snažme sa urobiť čo vládzeme najlepšie, ale nerobme si ilúzie, sme ako zvieratá. Hoci riadime svet, vylepšujeme naše jestovanie, dokonca sme už schopní aj vyrobiť deti v skúmavke. Ale aj to dieťa, ktoré sme vyrobili v skúmavke, zomrie, je ako zviera. Druhým pokušením je povedať: Sme ako Boh. Po v krátkom čase príde k tomu, že odstránime to „ako“ a tvrdenie potom znie: Sme Boh. A tak sa usilujeme my tvoriť človeka, chceme vytvoriť život, tvoríme veci, správame sa ako vlastníci nášho života, ako páni nad svojím životom. Sme bohmi.

Ale obe tieto postoje sú mylné. Je pravda, že sme ako zvieratá, ale nie sme len ako zvieratá. Je pravde, že sme ako Boh, ale nie sme len Boží a teda nie sme Bohom. Našou úlohou je žiť obe skutočnosti, žiť v úplnosti naše Božie povolanie, ale nikdy nesmieme zabudnúť, že sme boli stvorení v ten istý deň ako zvieratá a teda nesmieme zabudnúť, že nie sme bohmi, ale iba stvorení na Boží obraz.

Komplementarita muža a ženy je základým princípom. Tento princíp nachádza svoj základ vo Svätom Písme. Pre iných to môžu byť aj iné zdroje.

Keď sa sústredíme na pohľad Svätého Písma, vychádzame z formulácie: Boh stvoril človeka na svoj obraz, na obraz Boží ho stvoril, muža a ženu ich stvoril (Gn 1,27). Posolstvo Svätého Písma zakladá pohlavnú odlišnosť na úkone Stvoriteľa. Mužská a ženská pohlavná identita patria k prvotným danostiam, ktoré určujú v spôsobe jestvovania a konania povolanie muža a ženy.

Každá osoba je skôr či neskôr povolaná k tomu, aby prijala tú skutočnosť, že vlastní iba jednu z dvoch základných variant ľudstva a že tá druhá bude pre ňu navždy nedostupná. Pohlavná rozdielnosť je teda znakom našej ohraničenosti. Každý musí priznať, ja nie som plnosť človeka. Každá osoba vo svojej identite alebo muža alebo ženy nepredstavuje plnosť svojho druhu, potrebuje osobu iného pohlavia, aby mohli spolu splodiť im podobnú bytosť.

Kniha Genezis vidí podobnosť ľudskej bytosti s Bohom v spoločenstve muža a ženy a nie v každom z nich oddelene. Každá osoba na základe svojej totožnosti alebo muža alebo ženy je odkázaná, aby sa otvorila ponad svoju ohraničenosť. Od chvíle, kedy si začne uvedomovať svoju totožnosť či muža alebo ženy, každá osoba sa musí zaoberať niečím, čo ju presahuje. Nevyhnutne musí zvažovať to, čo ju prekračuje a uznať osobu iného pohlavia ako istým spôsobom nedostupnú, podstatne síce podobnú, príťažlivú, ale nikdy úplne pochopiteľnú.

Skúsenosť rozdielnosti medzi mužom a ženou sa stáva tak východiskom pre každú inú skúsenosť toho, čo nás presahuje a zakladá tak nerozlučiteľný vzťah ku skutočnosti, ktorú však tiež nikdy úplne neprenikne. Na tomto základe je možné pochopiť, prečo vo Svätom Písme sa tak ochotne používa vzťah muža a ženy ako obraz vzťahu Boha a človeka a to nie preto, akoby Boh mal identitu mužskú a človek ženskú, ale preto lebo ľudská dvojitosť totožnosti je tým, čo jasnejšie vyjadruje neprekonateľnú odlišnosť aj vo Boha a človeka.

Muž a žena ako ľudské osoby chápu seba samých ako rozdielnych vo svojej totožnosti a uvedomujú si potrebu dopĺňania sa a spoločenstva. Mužský a ženský, alebo muž a žena, sú pojmy, ktoré vyjadrujú vzťah. Niečo je mužské v tej miere, nakoľko je vo vzťahu k niečomu, čo je ženské a cez ženu smerom k dieťaťu, v každom prípade cez otcovstvo, či už je telesné alebo duchovné. Niečo je ženské v tej miere, nakoľko je vo vzťahu k mužskému a cez muža smerom k dieťaťu, v každom prípade k materstvu, či už je telesné alebo duchovné.

Od stvorenia ani muž a ani žena nepredstavujú ľudská úplnosť, žiaden z nich nebude vedieť všetko o tom, čo je človek.

Tu je vyjadrená dvojita ohraničenosť: Ja nie som všetko, nie som ani plnosť človeka. Ja nepoznám všetko o človeku, druhé pohlavie zostáva pre mňa navždy čiastočne nespoznateľné.

Z toho vyplýva, že muž alebo žena si nevystačia sami. Toto obmedzenie nie je však nedostatkom, ale darom, ktorý umožňuje objavenie lásky, ktorá sa rodí z obdivu voči niekomu odlišnému.

Oratio

Uvedomili sme si, že Sväté Písmo predstavuje Božiu spokojnosť a radosť nad tým, že stvorený svet a človek sú dobrým a pekným stvorením. Aj my sme pozvaní, aby sme takto hľadeli na stvorenie všetkého, čo je okolo nás a predovšetkým na nás ľudí. Teraz sa chceme akoby pripojiť k tomu, čo robí Boh, keď odpočíva po skončení stvorenia, prežíva dobro a krásu stvorenia. Tento Boží postoj nie je zmenený ani ľudským hriechom. Božie milosrdenstvo aj v človeku, zranenom hriechmi, stále vidí pôvodné dobro a krásu.

A tak si osvojme ako vlastnú modlitbu slová žalmu:

Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.
Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce. Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči.
Vzácnejšie sú než zlato, než veľký drahokam, sladšie sú než med, než medové kvapky z plástu. Tvoj služobník sa v nich vzdeláva; veď kto ich zachováva, dostane hojnú odmenu.
Nech sa ti páčia slová mojich úst i rozjímanie môjho srdca pred tvojou tvárou. Pane, ty si moja pomoc a môj vykupiteľ.

(Ž 19,1-5;9.11-12.15)

Contemplatio

Pane, náš Stvoriteľ, nech Ťa oslavuje všetko stvorenie, aké vznešené je Tvoje meno na celej zemi.

(porov. Ž 8,2)