Vyvrcholením Národnej púte k Sedembolestnej v Šaštíne bola pontifikálna sv. omša slávená 15. septembra na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie. Hlavným celebrantom bol bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, ktorý sa v homílii prihovoril prítomným pútnikom i televíznym divákom.

Drahí bratia a sestry, milí mariánski ctitelia tu v šaštínskej bazilike, vážení televízni diváci i poslucháči Rádia Lumen!

Keď vyslovíme meno dnešného sviatku, sviatok „Sedembolestnej Panny Márie“, v rôznych osobách to môže vyvolať rôznu vnútornú odozvu. Možno by niekto povedal, že mu to znie priveľmi pochmúrne a bolestínsky, vzdialene od skutočnej kresťanskej radosti. Niekto iní by azda mohol povedať, že je to iba emocionálna pripomienka vhodná iba ak pre starších veriacich. A ďalší by zasa mohol namietať, že mu to všetko znie iba ako dejinná reminiscencia, málo aktuálna pre moderného človeka zo začiatku tretieho milénia. Lenže životný príbeh Božej Matky je nadčasový, je to vlastne sled modelových situácií, ktoré nám Boh ponúka na stále rozjímanie. To, čo ona prežila, vedená Duchom Svätým a stále spojená s Ježišom Kristom, to presahuje konkrétny dejinný kontext a predstavuje nadčasové posolstvo všetkým generáciám všetkých čias. V duchu slov testamentárneho dosahu, vyslovených zomierajúcim Kristom z Kríža: hľa, tvoja Matka, hľa, tvoj syn. Táto transcendentálna adopcia nás oprávňuje hľadieť na Máriin život ako na žriedlo inšpirácie pre náš moderný život, pre bolesti a radosti modernej spoločnosti. Pre život jednotlivca i rodinných spoločenstiev.

Všimnime si niektoré situácie zo života Panny Márie, ktoré môžeme chápať ako udalosti naplnené bolesťou. Bolesťou, uprostred ktorej dokázala zostať verná, dokázala milovať. Začnime Betlehemom. Do radosti nad narodením Božieho dieťaťa sa miesi bolestná trpkosť z jeho odmietnutia v hostinci, kde „preňho nebolo miesta“. Ten výjav, ktorý sme žiaľ zredukovali na vyprázdnenú vianočnú romantiku, je viac ako udalosť spred dvetisíc rokov. Príkra jaskynná maštaľ: je pozadím hrejivej lásky panny Márie a „muža spravodlivého“ Jozefa. Ich láska k Ježišovi, napriek situácii bezdomovcov verná a vytrvalá, bola tým skutočným prístreším, ozajstným bezpečným útočišťom pre dieťa. Uprostred chladu jaskyne je o to markantnejšia existenciálna nevyhnutnosť tepla ľudských vzťahov. To je modelová situácia pre celé dejiny, veď nikdy nič nedokázalo nenahradiť dôvernú blízkosť rodičov a dieťaťa, blízkosť nevyhnutnú pre jeho všestranne zdravý vývoj a rast.

Nie sme my dnes niekedy svedkami opačnej situácie? Snahy kompenzovať vonkajším luxusom nedostatok vnútro - rodinnej komunikácie; snahy nahradiť ľudsky hrejivú intimitu iba prítomnosťou pohodlných vecí? Iste, rodinu treba materiálne zabezpečiť, no nie je niekedy vnútorné vzťahové odcudzenie príliš tvrdou daňou za takúto riskantnú námahu?

Preto povzbudzujem rodičov našich rodín, aby boli svojim deťom vždy blízko. Aby si na ne našli čas, aby si napriek každodennému zhonu našli priestor na neuponáhľaný rozhovor s nimi: to je najväčšia a nenahraditeľná investícia do ich zdravého vyzrievania.

O to viac, že rodičia sú pre svoje dieťa prvými svedkami Božej lásky, čo nie sú schopní bez Božej pomoci. Pomoci, ktorá ich uchráni aj pred paralyzujúcimi obavami, ktoré každý rodič preciťuje azda hneď na začiatku. Nie je to náhodou tak, že vlastne v každej matke a každom otcovi akoby sa ozývali Simeonove slová: neprenikne aj naše rodičovské srdcia meč? Napríklad, bude naše dieťa zdravé? Bude mať dobrých priateľov? Odolá drogám, alkoholu, nezrelej telesnosti? Prejde pubertou bez vážnejších výkyvov, najmä odklonu od Boha? Prinesie naša náboženská a vôbec celá výchova očakávané ovocie? Nájde si naše dieťa svoje miesto v tomto dravom svete, ktorým hýbe výkon, úspech a zárobok?

Slovom, mnohí rodičia všetkých čias si kladú podobné otázky, ktoré sa otvárajú pred neistou budúcnosťou. Aj Mária, napriek tomu, že jej Syn sa volal „synom najvyššieho“, počuje neurčitú predpoveď o bližšie nedefinovaných bolestiach, čo rania jej srdce. Počúva o mečoch čo ho zasiahnu, no nevie, čo to konkrétne bude znamenať. Neistota bolí. Bolí pre širokú rôznorodosť možných alternatív a preto bolí pre nemožnosť účinnej prípravy na ne. No odpoveďou je už priestor, kde Mária tieto slová počúva: v priestoroch chrámu, ktorý je miestom obetí a prežívania Božej prítomnosti. Nuž, naozaj je to len Boh, len Všemohúci, do ktorého možno vložiť všetku dôveru. Prichádzajúce bolesti a s nimi spojené obete sú nejasné, jasný je však prísľub Božej pomoci a podpory. Jej účinné prijatie však predpokladá odvahu milovať, milovať vytrvalo, milovať napriek všetkému.

Ako dobre, že mnohí rodičia, podobne ako Jozef s Máriou, prinášajú a potom privádzajú svoje dieťa do chrámu. V duchu slov, ktoré vyslovujú už pri krste: Bože žehnaj naše dieťa... Drahí rodičia, povzbudzujem vás často v chráme opakovať tieto slová, lebo modlitba otca i matky má v sebe zvláštnu silu a je pokračovaním spolupráce na božom stvoriteľskom diele. Lebo biologický pôrod je len začiatok, musí pokračovať „rodením“ duchovným, zrodením jedinca, ktorý cez ďalšie sviatosti postupne Krista stále osobnejšie prijíma za svojho osobného Vykupiteľa. Áno, Bože, žehnaj naše dieťa, aby v tomto svete, plnom nástrah, obstálo ako dobrý, zrelý, aktívny kresťan.

V Máriinom živote sa Simeonovo proroctvo o jej bolestnej ceste začalo napĺňať Herodesovým rozhodnutím povraždiť deti od dvoch rokov nadol. Opäť modelová situácia, ktorej najvnútornejšia logika presahuje až do súčasnosti. Lebo Herodesom je každý, kto akýmkoľvek spôsobom siaha na mladý bezbranný sa život, telesný či duchovný. Zdravotník, ktorý čakajúcej rodičke navrhuje dať „to“ preč. Díler, ktorý ponúka drogu. Producent, ktorý cieľavedome demoralizuje. Zlá partia, zvádzajúca konať zlo. Pedagóg, spochybňujúci mravný zákon... To všetko so postoje Herodesovho štýlu, ktoré fyzicky i morálne devastujú mladú generáciu.

Mária s Jozefom učinili pre záchranu svojho dieťaťa všetko, ich láska sa mení na čin, na konkrétne rozhodnutie. Na Boží podnet menia plány, menia miesto pobytu, prekonávajú namáhavú vzdialenosť do ďalekého Egypta. Najvyššou prioritou bolo zachrániť dieťa, bolo zachrániť život. Drahí otcovia a matky, vašou prioritou zostáva uchrániť vaše deti pred všetkými nebezpečnými vplyvmi. No čím budú väčšie, tým menej bude možné celkom ich uchrániť pred negatívnymi podnetmi. Núkajú sa z rôznych zdrojov a z mnohých strán nášho životného prostredia, vnemovo tak agresívneho na ľudské zmysly. Ťažko dnes čo i len prejsť ulicou bez toho, aby naše oči neatakovala naliehavá reklama, nečistý obraz, bulvárny nápis. Drahí rodičia, osobným príkladom ponúknite svojim deťom pozitívnu alternatívu k mnohým negatívnym vplyvom. Nech ich hodnoty, ktoré si zvnútornili cez vaše vytrvalé svedectvo, ochránia pred všetkým nezdravým prichádzajúcim zvonka.

A neobávajte sa ani vtedy, keď sa vám bude zdať, že sa vám vaše dospievajúce deti akosi vzďaľujú. Spomeňte si na ďalšiu bolesť Sedembolestnej: tri dni spolu s Jozefom hľadajú strateného syna. V tomto príbehu je moment jeho nájdenia rovnako dôležitý ako tie tri dni jeho hľadania. Bol to totiž čas vyzrievania, plodonosného tápania, opätovného rozjímania nad mystériom Božieho Syna. Platilo to vtedy rovnako ako dnes. Bolestné hľadanie dieťaťa je súčasne prehĺbením a nájdením nového rozmeru vo vzťahu k nemu. Keď sa totiž rodič učí byť rodičom dospievajúceho potomka. Mária a Jozef dvanásťročného Ježiša našli v chráme. On ho prehlasuje za svoj domov, za „dom svojho otca“.

Šťastní to rodičia, ktorých dospievajúce deti vedia zájsť do chrámu, prijímajúc ho za „dom svojho nebeského Otca“. No koľké matky a otcovia prežívajú bolesť, že svoje deti nenachádzajú v chráme. Hoci ich tam v detstve vodili. Hoci tam boli na prvom svätom prijímaní, hoci tam prijali sviatosť birmovania. Týchto rodičov povzbudzujem: aj tak hľadajte v chráme! Hľadajte tam v modlitbách - útechu, posilu, nádej. Nádej, ktorá vám nedovolí prehlásiť vaše dieťa za „beznádejný“ prípad. Ak to dlhé roky nepovedala svätá Monika o svojom synovi Augustínovi, nepovedzte to ani vy. Či azda Ježiš, v každom Bohostánku každého chrámu prítomný v Eucharistii, nepovedal, že Bohu nič nie je nemožné? Áno, duchovný pôrod pokračuje. S očami upretými na horizont - kedy sa na ňom zjaví márnotratný syn? Aj toto čakanie, naplnené modlitbami, je fázou vyzrievania a hlbokého sebaposvätenia.

Najhlbšie zasiahol meč bolesti Máriino srdce na Golgote. Tam, na jej úpätí stretla svojho syna s krížom. O niekoľko hodín jej ho - z toho istého kríža – odovzdali do náručia. Onen meč bolesti prenikol do jej najhlbšieho jadra, zasiahol najhlbšie vrstvy jej materinskej identity. Veď pred jej očami zomieral ten, komu dala život. Miera jej bolestí sa zavŕšila. Zostáva milostiplnou, stáva sa bolestí - plnou, sedembolestnou, addoloratou. Jej bolesť je priamo úmerná vernosti a láske, s akou kedysi prijala, obetovala, zachraňovala a hľadala svojho Syna.

Nemôžem pri tomto obraze nemyslieť na všetky matky i otcov s podobným údelom; na rodičov tvrdo skúšaných utrpením a smrťou svojich detí. Na rodičov z detskej onkológie; na matky i otcov detí zabitých pri úrazoch; na matky synov zosnulých v nasadení pre poriadok a bezpečnosť. Je vôbec možné v takýchto situáciách vysloviť účinné slová útechy bez toho, aby nevyzneli ako slabé? Je vôbec možne vtesnať do akýchkoľvek slov mystérium, keď smrť detí doľahne na pôvodcov ich života?

Možno iba pietne mlčať a rozjímať. Aj nad Máriiným mlčaním pod krížom. To mlčanie je mnohovravné. Akoby sa cez neho predierala nahlas vyrieknutá otázka: či toto môže byť koniec? Môže sa takto zavŕšiť život toho, koho jej pri počatí Archanjel predstavil ako Božieho syna, ako Syna najvyššieho? A vôbec, môže sa smrťou zavŕšiť život kohokoľvek, kto sa cez sviatosť krstu stal Božím dieťaťom? Na najtemnejšom dne bolesti sa musí otvoriť nový horizont. Z vrúcnej lásky k Synovi vyplýva rovnako vrúcne hľadanie východiska. Horizont nového, večného života.

Chcem vyjadriť úctu a solidaritu všetkým rodičom, ktorý museli zakúsiť stratu vlastných detí. A tiež úctu a obdiv všetkým rodičom, ktorý s veľkou láskou a empatiou dlhodobo opatrujú svoje postihnuté deti, nesúc s nimi ich celoživotný kríž. Nech je im všetkým na povzbudenie najhlbšia logika Kristovho evanjelia, podľa ktorého s láskou prijaté a prežité utrpenie prináša ovocie večného života. V tomto zmysle je naša nebeská matka nielen sedembolestná, ale aj „sedemradostná“. Lebo sedembolestná sa stala oslávenou, nanebovzatou, korunovanou. Zo ženy, skúšanej najponurejšími temnotami smrti vlastného syna sa stala „žena odetá slnkom“...

V posledných dňoch sme viac hovorili o médiách. V súvislosti s Božou matkou Máriou je zaujímavá informácia viacerých odborných zdrojov: historickou postavou, ktorej je v dejinách kinematografie venovaná najčastejšia pozornosť, je práve Ježišova matka Panna Mária. Iste aj preto, že jej materstvo, jej životná cesta, jej utrpenie i oslávenie, majú čo povedať aj modernému človeku. Lebo existenciálnou osou Máriinho života je život Ježiša Krista, čo ona sama vyjadruje jedinou vetou na svadbe v Káne Galilejskej: „urobte všetko, čo vám povie“. Ona sama urobila naozaj všetko, čo jej Boh povedal cez vnuknutia i udalosti jej života. Zostala vernou „služobnicou pána“ až do konca. Konca, ktorý bol súčasne novým začiatkom.

Lebo najslávnejší hrob tejto planéty je prázdny hrob. Niekoľko hodín po tom, čo Ukrižovaného zložili do náručia Sedembolestnej, vložili ho do tohto hrobu. Dnes je prázdny, lebo Boh „nie je Bohom mŕtvych, ale Bohom živých“. Brány jeho kráľovstva sa otvárajú všetkým, čo jeho vôľu verne zo dňa na deň plnia napriek úskaliam, skúškam a krízam.

Bolestná Panna Mária predstavuje človeka, ktorý žije lásku v tom pravom zmysle slova. Lebo k pravej láske patrí: milovať aj v bolestných situáciách.