Lectio divina textov Sk 9; 22; 26 v rámci programu Škola Pavlovho slova.

Prinášame plný text Lectio divina, ktorá odznela za veľkej účasti veriacich v Katedrále sv. Martina 3. septembra 2008.

Uvedenie do stretnutí Školy Pavlovho slova

Úvodná modlitba (Ef 3,14-21)

Zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá. A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.

Uvítanie

Milí bratia a sestry, všetkých vás srdečne vítam na našom modlitbovom stretnutí, ktoré sme nazvali Školou Pavlovho slova. Svätý Otec pápež Benedikt XVI. rozhodol, že od 29. júna 2008 do 29. júna 2009 budeme sláviť Rok svätého Pavla. V duchu želania Svätého Otca, aby sme počas tohto Pavlovho roka obohatili hlbším poznaním posolstva svätého Pavla o Ježišovi Kristovi, chceme okrem iného aj každý mesiac vždy v prvú stredu mesiaca stretnúť sa a rozmýšľať a modliť sa s pomocou života a slov svätého Pavla.

Uvedenie do stretnutí

Každá generácia kresťanov sa prirodzene pýta: ako dnes urobiť zrozumiteľným kresťanské posolstvo pre seba aj pre iných?

Naša Cirkev sa bude na synode v Ríme v októbri zamýšľať nad úlohou Božieho slova v Cirkvi a v živote kresťana.

Rok sv. Pavla je výzvou na uvažovanie nad našou vierou, na získanie vznešeného poznania Ježiša Krista pod vedením Pavla ako zbožného a zároveň slobodného učiteľa vo viere a pravde (1Tim 2,7).

Pavol je odhodlaný, horlivý a vzdelaný kresťan a mystik, ktorého stretnutie s Kristom úplne pretvorilo. Vo svojom stotožňovaní s Kristom čerpal silu k ohlasovaniu aj z kultúry svojej doby.

Vieme, že človek je taký, ako vykladá skutočnosť a stane sa tým, čo nosí vo svojom srdci a vo svojej hlave... Kristova skutočnosť je rovnaká aj dnes ako vtedy v Pavlovej dobe, ale kultúra našej doby je rozdielna, a preto by sme chceli vo svetle Pavlových textov prehĺbiť v našej dobe náš osobný vzťah ku Kristovi.

Božie slovo Svätého Písma nie je len prvoradý evanjelizačný prostriedok, ale aj katechetický nástroj, lebo má povahu presahujúcu kultúry a je schopné meniť osoby; umožňuje im totiž zakúsiť to, o čom hovorí. Ide tu o životnú skúsenosť poslucháča vo vzťahu s tým, o kom Božie slovo hovorí. Vskutku každý biblický text chce priviesť čitateľa ku skúsenosti s tým, o čom sa hovorí... Nebudeme teda čítať texty spôsobom, ktorý nám zabezpečí len nejaké intelektuálne uspokojenie, ide pôjde o čítanie, ktoré mení moje vnútro a postoje...

Keďže sa budeme počas týchto stretaní zaoberať biblickými textami, v postoji k Písmu existujú dve tendencie:

• tendencia historická s otázkami. čo sa stalo... resp. a stalo sa to presne takto? Nemožno sa jej zrieknuť, lebo inak by sa to skončilo s potlačením dejín Ježiša, preto je dôležitý aj historicko-kritický výskum biblických textov a potvrdil ho aj dokument Interpretácia Biblie v Cirkvi. Bez neho by sa totiž vytratilo aj samotné Slovo, a redukovalo by sa na púhu interpretáciu, čo už nie je Božie slovo, pretože by nekomunikovalo Boha vo svojej úplnosti...Niekedy sa dotkneme aj historických otázok textov.
• po druhé je tu subjektívny postoj, keď sa čitateľ niekedy zjednodušene pýta: čo nastáva vo mne a čo mi prichádza na myseľ pri biblickom čítaní? Máme tu však spôsob ako odhaliť posolstvo pre mňa, no nie živelným spôsobom, v ktorom sa niekedy spontánne pocity mylne považujú za Božiu vôľu.

Práve Cirkvou odporúčaná Lectio divina nám v osobnom stretnutí s Písmom môže pomôcť. Lectio divina sa vyvinula v stredoveku najmä ako mníšsky spôsob rozjímavého čítania Božieho slova. Má svoje 4 oporné body:¹

1. lectio (čítanie),
2. meditatio (meditácia),
3. oratio (modlitba),
4. contemplatio (kontemplácia).

Lectio

spočíva v pozornom čítaní biblického úseku, pričom sa kladie dôraz na jeho nosné prvky, na dynamiku textu, na jeho štruktúru, na osoby, činy a ich povahu, blízky a vzdialený kontext lekcie. Je to pomerne náročná práca s cieľom odpovedať na jednoduchú otázku: čo hovorí biblický text.

Meditácia

je druhý stupeň a spočíva v hľadaní stálych hodnôt alebo posolstva textu. Odpovedá na otázku: čo text hovorí mne? Ako mám chápať text dnes? Usilujeme sa tu formulovať akoby dnešný zmysel textu. Keď prenášam text do svojho prostredia, dostáva nové dôrazy. Obsahy, ktoré sme našli v tomto druhom kroku sú podkladom pre modlitbu.

Modlitba

text nás nabáda spontánne k modlitbe. Začnem viesť dialóg s Bohom alebo s Ježišom a pritom vychádzam z textu, môžem vzdávať chvály, vďaky alebo predkladať prosby a otázky. Produktom je tichá radosť a povzbudenie (consolatio) zo zblíženia sa s biblickými postojmi a z darov, ktoré mi Slovo ponúka. Prosme smelo o to, čo nám Slovo sprostredkuje...

Kontemplácia

je veľmi delikátny a osobný krok, je už osobitným Božím darom... Doterajšia činnosť s Písmom vedená našou aktivitou a premýšľaním, ale aj milosťou, ak sme dospeli k spontánnej modlitbe, sa nahradí postupne Božou činnosťou. Je to moment, v ktorom sa postavíme pred tajomstvo, z ktorého sa zrodil biblický text, pred tajomstvo Boha, ktorý je Láska, pred Krista Spasiteľa a Ducha pôsobiaceho v dejinách. Vtedy nielen človek vniká do textu Písma, ale Božie slovo preniká osobu, Božie slovo ma oslobodzuje a zachraňuje...

Lectio divina má zmysel ak smeruje k činom, k akcii, má tu ísť o život v sile toho, čo zažívame pri stretnutí so Slovom. Stretnutia sú v úvode mesiaca aj preto, aby nás dané svetlo zo stretnutia inšpirovalo a moblizovalo počas zvyšku mesiaca...

Nový kurz Pavloho života

Dnes večer si osvetlíme Lukášove texty, ktoré hovoria o zmene „kurzu“ Pavlovho života, v tradícii označovanej ako obrátenie sv. Pavla, ktoré slávime v našej liturgii 25. januára.² Skutky apoštolov hovoria od ôsmej kapitoly o Šavlovi resp. o Pavlovi. Spis je duchovným výkladom časov prvotnej Cirkvi a nesie Lukášov rukopis. Aj texty o sv. Pavlovi sú teologickou interpretáciou osobnosti a spirituality sv. Pavla. Skutky sa pokladajú v exegéze za druhotný zdroj poznania Pavlovho života, prednosť majú Pavlove listy. Skutky však opakovane podávajú správu o zjavení Ježiša Pavlovi na ceste do Damasku, na ktoré sa on sám viackrát odvoláva vo svojich listoch (1 Kor 9,1; 15,8 a v Gal 1,13-17; 1Tim 1,12-16). Lukáš ako sprievodca Pavla túto udalosť zo života Pavla dobre poznal.³

V Skutkoch apoštolov sa až tri krát hovorí o zjavení Pána Pavlovi; takéto opakovanie len zdôrazňuje určujúci moment tohto zjavenia Ježiša v Pavlovom živote (Sk 9,3-19; 22,6-16; 26,12-18). V Skutkoch sa prvýkrát táto správa nachádza v časti o prenasledovaní apoštolov a Cirkvi (Sk 5,17-9,31) v kap. 9. Lukáš ju podáva v tretej osobe. Toto podanie poznáme celkom dobre z čítania v liturgii. Zvyšné dve podania sú autobiografické, zaznievajú z úst samotného Pavla. Dnes večer si vypočujeme text Skutkov 22. Je to teda „Pavlovo slovo“. Väznený Pavol prehovorí o tomto nevšednom zážitku v pevnosti Antónia v Jeruzaleme pred židovským národom a pred rímskym veliteľom Klaudiom Lyziášom.

Tretí krát sa v Skutkoch hovorí o Pavlovom obrátení opäť ústami samotného Pavla v Sk 26, keď sa Pavol ako väzeň obhajuje tentokrát pred pohanom, rímskym prokurátorom Festom a pred židovským kráľom Agrippom. Deje sa to v Herodesovom paláci v Cézarei prímorskej, kde sedel dva roky vo väzení a kam bol za noci v sprievode okolo 500 vojakov odvlečený z Jeruzalema (Sk 23,23n).

Vypočujeme si teraz pozorne prvé Pavlovo vyznanie o svojom stretnutí s Ježišom, pričom si môžeme predstaviť už väzneného Pavla, ktorý sa zo schodov rímskej pevnosti Antónia díva na židovských poslucháčov a na jeruzalemský chrám.

Čítanie textu Sk 21,40-22,21

Pavol ako stál na schodoch, pokynul ľudu rukou. Keď nastalo úplné ticho, prehovoril k nim po hebrejsky: "Bratia a otcovia, počúvajte, čo vám teraz poviem na svoju obranu!" Keď počuli, že im hovorí hebrejsky, ešte väčšmi zatíchli. A povedal: "Ja som Žid. Narodil som sa v cilícijskom Tarze, ale vychovaný som bol v tomto meste. Pri Gamalielových nohách som sa naučil prísne žiť podľa zákona otcov a horlil som za Boha, ako aj vy všetci dnes. Túto Cestu som prenasledoval až na smrť: spútaval som mužov i ženy a dával som ich do väzenia, ako mi dosvedčí aj veľkňaz a celá veľrada. Od nich som dostal aj listy pre bratov a šiel som do Damasku, aby som aj tých, čo tam boli, v putách priviedol do Jeruzalema na potrestanie.

Ale ako som šiel a blížil sa k Damasku, zrazu ma okolo poludnia zalialo jasné svetlo z neba.
Padol som na zem a počul som hlas, ktorý mi hovoril: “Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?"
Ja som odpovedal: “Kto si, Pane?"
A on mi povedal: “Ja som Ježiš Nazaretský, ktorého ty prenasleduješ."
Tí, čo boli so mnou, svetlo videli, ale hlas toho, čo so mnou hovoril, nepočuli.
I povedal som: “Čo mám robiť, Pane?"
A Pán mi povedal: “Vstaň a choď do Damasku; tam ti povedia všetko, čo ti je určené urobiť."
Keďže som pre jas toho svetla nevidel, viedli ma moji sprievodcovia za ruku, a tak som prišiel do Damasku.

Istý Ananiáš, nábožný muž podľa zákona, ktorému všetci tamojší Židia vydávajú svedectvo, prišiel za mnou, pristúpil a povedal mi: “Brat Šavol, pozeraj!"
A ja som ho v tú hodinu videl.
Tu on povedal: “Boh našich otcov ťa predurčil, aby si poznal jeho vôľu, videl Spravodlivého a počul hlas z jeho úst. Lebo mu budeš pred všetkými ľuďmi svedkom toho, čo si videl a počul. A teraz - čo čakáš?! Vstaň, daj sa pokrstiť, zmy svoje hriechy a vzývaj jeho meno!"

Keď som sa potom vrátil do Jeruzalema a modlil som sa v chráme, padol som do vytrženia a videl som ho, ako mi hovorí: “Ponáhľaj sa a rýchlo odíď z Jeruzalema, lebo neprijmú tvoje svedectvo o mne." Ja som povedal: “Pane, oni vedia, že ja som zatváral do väzenia a bil po synagógach tých, čo verili v teba. A keď vylievali krv tvojho svedka Štefana, aj ja som bol pri tom, schvaľoval som to a strážil som šaty tým, čo ho zabíjali."
Ale on mi povedal: “Choď, lebo ťa pošlem ďaleko medzi pohanov."

Zaoberajme sa tým, čo objektívne hovorí text. Text Sk 22 možno rozdeliť na 4 celky:

A horlivec za Boha (22,1-5)

B videnie Krista pri Damasku (22,6-11)

A´ svedok Spravodlivého (22,12-16)

B´ misia od Krista v chráme (22,17-21)

Z Božieho horlivca v židovskom národe (A) sa stáva svedok Spravodlivého Ježiša pre národy (A´). Videnie Ježiša Nazaretského na ceste do Damasku (B) vyústi do videnia a prijatia misie počas extázy v chráme, miesta Božej prítomnosti (B´). Pohyb deja v príbehu je z Jeruzalema do Damasku a späť do Jeruzalema.

Miesto Pavlovej obhajoby je zvlášť symbolické: schody pevnosti Antónia, ide o schody ktoré vedú z chrámu, príbytku Najvyššieho do pevnosti Antónia, sídla rímskej posádky. Zvláštne sú aj okolnosti: Pavol stojí zadržený v strede medzi Židmi a Rimanmi. Židia z Ázie ho zajali a vyhodili z chrámu, neskôr ho bili. Veliteľ kohorty ho ochránil pred nimi, spútal ho a voviedol do pevnosti. Pavlovi židovskí bratia ho chú mŕtveho, pohanský veliteľ mu umožní brániť sa pred všetkými. S Rimanmi hovorí Pavol grécky, so židmi aramejsky.

Hlavné postavy v obhajobe Pavla sú:

• Šavol predstavený ako žid, hovoriaci aramejsky, ako Boží horlivec, prenasledovateľ kresťanov, svedok kameňovania Štefana. Pre Ananiáša sa po zjavení Ježiša stáva bratom a svedkom Spravodlivého Ježiša (Pavol prehovorí trikrát v dialógu).
  Poznámka k menám Pavla: Isté je, že meno Pavol pochádza z latinského tvaru Paulus (nepatrný, malý). Neisté je ako Šavol získal toto meno. Nie je označením výšky Pavlovej postavy, ktorý bol vraj: malý vzrastom, holohlavý, s vystúpeným nosom, so zrasteným obočím a plný láskavosti. Je to však záznam z apokryfu Skutky Pavla a Tekly (bod 3). Meno by sa mohlo týkať skôr Pavlovej nepatrnosti medzi apoštolmi. Sám sa označil ako najmenší spomedzi apoštolov (1Kor 15,8n). Paulus bolo však pravdepodobne občianske meno Pavlovej rodiny, alebo si ho Pavol odvodil od latinského patróna Tarzu, ktorému je vďačná Pavlova rodina za rímske občianstvo. V rímskych záznamoch sa často týmto menom označoval rod gens Emília. K pôvodnému hebrejskému menu Šaúl (vyprosený, vyžiadaný) je mano Pavol akýmsi rímskym prímením, odrážajúce Pavlovo rímske občianstvo. Pavol ho používa v grécko-rímskom prostredí, pričom Šaúl bolo meno vhodné pre židovsko-aramejskú diasporu priateľov a príbuzných. Za zmienku stojí, že v Skutkoch nájdeme aj inú postavu s týmto menom, prokonzula Sergia Pavla, ktorý sa stal veriaci v Krista na základe kázania Šavla; od tohto stretnutia začne Lukáš používať meno Pavol aj pri Šavlovi (porov. Sk 13,9).
• Druhou postavou je Ježiš; nesie tituly Nazaretský a Spravodlivý (celkovo zaznieva 5 krát jeho priama reč).
• Treťou postavou je Ananiáš, nábožný muž v Damasku (dva krát zaznieva jeho priama reč). Piatim rečiam Ježiša zodpovedá päť vyjadrení od ľudí: Pavla a Ananiáša.

Lukášovo podanie zjavenia Ježiša je modelované na príbehoch zjavenia Boha patriarchom a prorokom. Lukáš predstavuje odlišnú reakciu Pavla a jeho spoločníkov, tieto rozdiely sú zjavné a uvádza ich tabuľka (v dvoch podaniach padá iba Pavol, v treťom všetci; v prvom podaní počujú hlas, inde ho počuje hlas iba Pavol; v dvoch podaniach vidia aj svetlo; Pavol nespomenie oslepnutie, ani Ananiáša a ani krst v treťom podaní).

Rozdiely v správach o Pavlovom obrátení:

Skutky 9 (opis v 3. osobe)	Skutky 22 (Pavol sa obhajuje v Jeruzaleme)	Skutky 26 (Pavol sa obhajuje v Cézarei)
Iba Pavol padá na zem	Iba Pavol padá na zem	Všetci padajú na zem
Spoločníci počujú hlas, ale nevidia nikoho	Spoločníci vidia svetlo, ale nikoho nepočujú	Spoločníkov ožiarilo svetlo, ale iba Pavol počuje hlas
Pavol zostal tri dni slepý a postí sa	Pavol nevidel zo svetla	- - - - -
Prijatie apoštolátu od Ananiáša a krst Pavla	Prijatie apoštolátu od Ananiáša a krst Pavla	Prijatie apoštolátu priamo od Krista bez krstu

Odlišná reakcia Pavlových spoločníkov v troch podaniach, dáva najavo, že oni nie sú adresáti Božieho zjavenia. Iba Pavol ho osobne prežíva a prijme posolstvo. Spoločníci sú tak dôveryhodnými svedkmi, že Pavlova skúsenosť nebola len nejaká subjektívna halucinácia zo zvuku alebo svetla. Silné svetlo na poludnie doprevádza hlas.

Všetko sa v troch podaniach sústreďuje na dialóg Pavla s Ježišom. Obsah dialógu je v podstate rovnaký vo všetkých troch príbehoch. Dvojité zvolanie: Šavol, Šavol je odrazom naliehavosti a tiež odraz Božích zjavení Abrahámovi, Jakubovi a Mojžišovi (Gn 22,1; 46,2; Ex 3,4). Otázka: prečo ma prenasleduješ odhaľuje jedinečnú situáciu: ten čo hovorí z Božieho svetla sa identifikuje s prenasledovanými, čo donúti Pavla zmeniť svoje plány. Iné odlišnosti v podaniach sú odrazom odlišného literárno-teologického zámeru Lukáša v spracovaní udalosti.

Historickým problémom v troch podaniach sú poverovacie listiny Pavla od veľkňazov na zajatie kresťanov v Damasku. Nezdá sa, že by veľrada mala moc mimo synagóg v Palestíny, a už aj tá bola obmedzená a určite nemali moc zabíjať. Samotné zabitie Štefana je pravdepodobne výsledok masovej vzbury a vymyká sa z práva. Pavol si možno dal napísať odporúčacie listiny veľkňazom a potom s horlivosťou väčšou od ostatných, sa vybral do Damasku, aby tam presvedčil obyvateľov prenasledovať kresťanov. Pavol bol človek vynachádzavý v tom, čo sa mu zdalo správne.⁴

Spôsob cesty: Pavol cestoval z Jeruzalema do Damasku po obchodnej ceste, región okolo Damasku sa volal Arábia, pretože oblasť Damasku spravoval Aretas IV. z arabskej pevnosti Petra, ležiacej dnes v Jordánsku. Pavol ide v karaváne bez vojenského sprievodu a bez chrámovej stráže. Na prevoz vody a stravy ľudia používali bežne osly, mulice alebo kone. Bohatší ľudia cestovali na voze. Lukáš spôsob cesty neupresňuje, nebolo to dôležité. Keď však hovorí, že Pavol padol na zem, používa bežné biblické vyjadrenie reakcie človeka na Božie zjavenie (Ez 1,28; Dn 10,7.9).⁵ Udalosť sa bežne datuje do obdobia rokov 34-36 po Kristovi.

Dynamika rozprávania: Scéna Pavla padnutého na zemi a oslepeného svetlom je v protiklade s Pavlom ako prenasedovateľom plného iniciatívy. Musí byť za ruku odvedený do Damasku. Pavol získa opäť zrak ale až po príchode Ananiáša a bude pokrstený. Cesta obrátenia, ktorá vychádza z Ježišovej iniciatívy, prepokladá prijatie slova vo viere a dar Ducha Svätého v krste. Pavol sa na základe toho stáva jedným z bratov spoločenstva, čo Ananiáš vyjadril slovami: brat Šavol. V dvoch vyjadreniach Ananiáša sa prepájajú dva rozmery Pavlovej skúsenosti: jednak fyzického uzdravenia (vetou brat Šavol pozeraj) a duchovnej premeny (výzvou daj sa pokrstiť, zmy svoje hriechy a vzývaj jeho meno!).
Pohyb deja je z Jeruzalema do Damasku a späť do Jeruzalema, kde Ježiš Pavlovi potvrdí jeho misiu medzi pohanim, čím sa potvrdí to, že Cirkev cez Ananiáša tým Pavla už poverila.

Meditácia

V meditácii chceme vnímať, čo hovorí text mne osobne alebo nám spoločne.

Ako možno pochopiť tento osobitný zmenu kurzu Pavlovho života v optike môjho života? Pomôže nám v tom iste aj Pavlovo chápanie tejto udalosti v jeho listoch, o ktorej nikde nejako rozsiahlo nepíše, ale ju jasne naznačuje a najmä dôsledky z nej prežíva v neustálom stotožňovaní s Kristom, až môže povedať: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa (Gal 2,20).

Ak by sme však chápali Pavlovu zmenu, iba ako obrátenie v oblasti morálky, znamenalo by to, že Pavol pochopil zlo, ktoré robil a začne usilovne meniť svoj život. Poukazovalo by to opäť na Pavlovu húževnatú vôľu, len v inom smere.

Skúsenosť na ceste do Damasku nie je ani prechodom Pavla pod druhú zástavu, kde horlivý strážca Zákona od určitého bodu vloží svoju horlivosť a činnosť do služby novej zástave Krista. Bola by to len zmena v objekte, od Zákona ku Kristovi.
Jeho zmenu pochopíme, ak vnímame Božiu iniciatívu ako rozhodujúcu v Pavlovom živote.
Pavol svoju skúsenosť s Ježišom vyjadrí v listoch slovesom: zjaviť (Gal 1,15; 1Kor 15,8), ktoré dobre poznáme cez podstatné meno apokalypsis (zjavenie). Bohu a zapáčilo zjaviť mi svojho Syna.

Vo svojom dovtedajšom živote sa Pavol pokúšal zmocniť a hľadať Boha, no na ceste do Damasku sa Boh zmocní jeho a nájde si ho práve cez zjavenie svojho Syna, Ježiša. Cez neho pochopí Pavol svoje omyly a zmyje ich vo vode krstu, ktorý len dotvrdí jeho bytie v Kristovi (daj sa pokrstiť, zmy svoje viny... Sk 22,16).
Pavlova dovtedajšia antropologická (na človeka zameraná) spiritualita bola o jeho osobnej snahe, čo vyjadril v Liste Filipanom 3,4-7: Ja by som mohol aj do tela vkladať nádej. Ak si niekto iný myslí, že môže mať nádej v tele, tým skôr ja: na ôsmy deň obrezaný, z Izraelovho rodu, z Benjamínovho kmeňa, Hebrej z Hebrejov, čo sa týka zákona farizej, čo do horlivosti prenasledovateľ Cirkvi, čo do spravodlivosti, ktorá je v zákone, žil som bezúhonne. Ale čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista.

Ježiš sa zrazu pre Pavla stáva najdrahšou perlou, cez ktorú nadobudne udivujúci odstup od všetkého, hoci aj veľmi cenného, čím bolo dovtedy jeho židovstvo.

Pavol totiž dovtedy nevnímal Boha ako autora a pôvodcu všetkého dobra, ale v centre všetkého bolo jeho vlastníctvo, jeho pravda, jeho poklady. Bol to síce postoj bezúhonný zvonku, ale znútra to bol postoj zosilňujúceho sa vlastníctva a akejsi majetníckej lásky k Bohu, ktorá narušovala vzťah k nemu. A práve slepota z oslnivého Božieho svetla túto duchovnú temnotu v živote Pavla jasne symbolizovala. A krst prijatý v Cirkvi zasa povstanie z tejto temnoty zasa sviatostne naznačil.

Pavlova dráma je zložitou drámou, ktorú môže žiť každý jeden z nás, a dokonca aj veľmi nábožný človek, kedy hrozí, že takýto postoj zvráti obraz Boha v nás. Z tohto postoja vychádzala i Pavlova násilnosť voči kresťanom, bol to plod akéhosi náboženského fanatizmu, hoci navonok žil Pavol bezúhonne.

No neskôr v 1Tim 1,13 povie smelo o sebe: bol som predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo, lebo som to robil z nevedomosti v nevere.

Bol rúhač, no nie proti Bohu, ale bez toho, že by o tom vedel, obracal sa proti Kristovi v záujme pokladu svojej židovskej viery. Neskôr s úplnou samozrejmosťou opisuje svoju prvú etapu života ako prežitého v hriechu, pretože jeho vzťah k Bohu bol od základov nesprávny. Takže veľmi nebezpečný hriech je ten, keď páchame zlo, a nechceme si pripustiť, že to, čo robíme je zlé. Je to podľa Pavla hriech nevedomosti, na pozadí ktorého je nevera.

Pavol by predtým nikdy nepriznal, že je slabý a krehký. A práve takýto postoj kritizoval Ježiš aj na farizejoch, ku ktorým Pavol patril. V evanjeliu od Ježiša zaznelo: mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva (Mt 21,31). Prečo? Lebo oni si svoj hriech uvedomujú ako zlo a môžu sa z neho kajať, no nepriznať sa k slabostiam a hriechom v mene domnelej dokonalosti, ktorá je istou formou duchovnej sebestačnosti, je pomýlené a vylučuje to človeka z Božieho kráľovstva. Pre Ježiša bolo vždy zvrátenosťou myslieť si, že sa zachránime a spasíme sami bez neho, iba na základe vlastnej spravodlivosti a našich dokonalých výkonov.

Pavol je na ceste do Damasku Kristom „uchvátený“ a krst v Damasku to sviatostne symbolizuje. Šavol sa z pozície protagonistu vlastného života zrazu odovzdá Bohu cez Krista. V Liste Galaťanom povie, že Bohu sa zapáčilo povolať ho už od lona jeho matky, aby zjavil v ňom svojho Syna (porov. 1,15n). Pavlovo obrátenie je aj povolaním zvestovať evanjelium medzi pohanmi. No Pavol nemieni ako predtým, keď usilovne ničil Božiu Cirkev, organizovať zo zjavenia Ježiša celú svoju misiu, ktorá mu je zverená, ale utiahne sa do ticha a skrytosti a strávi pravdepodobne dlhé roky v hĺbaní, v modlitbe a v zvnútornení v Arabskej púšti pri Damasku (porov. Gal 1,17). V tomto období dozrievajú nové konštanty, ktoré neskôr objavíme u Pavla rozvíjať sa.

V Skutkoch 9 navyše vidíme ako sa zo Šavla, prenasledovateľa kresťanov stane Kristov učeník prenasledovaný samotnými židmi. Pavol sa musí dokonca aj po viacročnom tichu v Arabskej púšti odobrať napokon aj z Jeruzalema, jednak kvôli židom, ale aj kvôli helénskym kresťanom. A tak na niekoľko rokov ho odvedú do ticha rodného mesta Tarzu (roky 39-42). Až neskôr sa z neho v Antiochii (r. 43) stane apoštol národov, ktorý sa angažuje v tejto misii až do konca života. Jeho tri veľké misijné cesty o dĺžke 14 – 16 tisíc km sú toho dôkazom. Táto plodná činnosť mu od začiatku navodzuje utrpenie a väzenie, čoho svedkami sme práve v našej práve rozobranej stati.

Napokon si položme s láskou tieto otázky a v tichu srdca nech zanechajú ozvenu:

• Kedy som sa obrátil ja? Je v mojom živote nejaký presný bod v obrátení? Sú aspoň isté okamihy zmeny, zlomov, ktoré nás priviedli k novému pochopeniu tajomstva Boha? Nastáva u mňa kontinuálny prechod z temnoty do svetla, z nepoznania Boha k poznaniu? Alebo si myslím, že netrpím žiadnym stupňom duchovnej slepoty?
• Chápem žitie krstu, či kňazstva poprípade zasvätenia ako stotožňovanie sa s Kristom?
• Čo je vo mne blízke, analogické s Pavlovou skúsenosťou?
• Ako môžem zahrnúť do svojho života aktivitu vychádzajúcu od Boha, ktorá ma robí tým, čím som? Žijem svoj krst ako celoživotný projekt stotožňovania sa s Kristom?
• Ako je Ježiš, ktorý bol pre Pavla zjavením Božieho milosrdenstva pre mňa základným východiskovým bodom na pochopenie toho, čím som, čo som, odkiaľ som a k čomu som volaný?
• Ktoré z vecí, čo vlastním alebo osoby na ktoré sa upínam mi zabraňujú slobodne sa chopiť Božej iniciatívy, ktorú on voči mne prejavuje?

Modlitba

Pane Ježišu, uvedomujem si, že chvíle veľkej slabosti v mojom osobnom živote sú pre Teba vždy príležitosťou, aby si ma pozval k pravdivejšiemu pohľadu na seba samého, k pevnejšiemu rozhodnutiu pre dobro a lásku. Želám si, Pane, aby som prijal také chvíle ako požehnané, aby som si bol vedomý, že na obrátenie nie je neskoro nikdy. Pane, buď milostivý mne hriešnemu, verím, Pane, pomôž mojej nevere.

Kontemplácia

(celkom osobné prežívanie posolstva textu Svätého Písma, nad ktorým som rozmýšľal)

(Otčenáš...)

__________

¹ Niektorí autori ako kardinál Martini praktizujú Lectio divina v pôvodných ôsmych bodoch; okrem spomenutých je to consolatio (povzbudenie), discretio (rozlišovanie) medzi hodnotami a príťažou, deliberatio (oslobodenie pre nové postoje), actio (skutok zmeny).

² Pojem obrátenie nie je jednoznačný: pre pohana ide o prechod od modloslužby k spoznaniu Boha, pri židovi (aj kresťanovi) ide o „návrat“ k Bohu z pokánia po hriechu a z rozhodnutia znovu nadviazať vzťah s Bohom (s Ježišom). Tu ide o povolanie a návrat zároveň.

³ Lukášovo sprevádzanie Pavla dokladajú v Skutkoch štyri my správy, kde sa hovorí v prvej osobe množného čísla, Lukáš sa pridal počas druhej misijnej cesty v Troade: Sk 16,10-17; 20,5-15; 21,1-18; 27,2-28,10.

⁴ C.M. Martini, Vyznania apoštola Pavla, Bratislava 2005, 25

⁵ R. Fabris, Paolo di Tarso, Milano 2008.