Lectio divina úryvku z Jánovho evanjelia pod názvom Ja som dobrý pastier (Jn 10,11-18) z cyklu Ježiš sa predstavuje.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. marca 2016.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (55.8MB, 255kbps)

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

Uvedenie do stretnutia

V časoch Pána Ježiša bola služba pastierov a obrábanie pôdy blízke, lebo hospodárenie na poliach a chov zvierat predstavovali základné spôsoby hospodárenia a získavania prostriedkov pre život. Pastier zvyčajne putoval so svojím stádom a bol zodpovedný za to, aby zverené zvieratá v primeranom množstve poskytovali mäso, mlieko, vlnu, kože. Musel mať chovateľské vedomosti a skúsenosti, poznatky a skúsenosti o pastvinách, počasí a aj o správaní zvierat.

Prírodné podmienky vo Svätej zemi vyhovovali viac chovu oviec a kôz, lebo krajina má charakter stepi a je pomerne hornatá.

Vplyv Rímskej ríše a rímskeho spôsobu života obmedzil možnosti pre prácu pastierov a následne oslabil aj ich spoločenské postavenie. Ale vo Svätom písme Starého zákona nachádzame vyjadrenia, ktorými sa využíva obraz pastiera na znázornenie služby svetských vladárov a dokonca aj samotného Jahveho. V časoch Pána Ježiša bolo samozrejmé, že v modlitbe k Bohu sa používali vyjadrenia, ktoré označovali Pána ako Božského pastiera.

Je samozrejmé, že aj Pán Ježiš vo svojom posolstve o svojom Otcovi a o sebe samom využíval obraz pastiera a pastierskeho života; robil to opakovane a tým nám zanechal viacero možností uvažovať a modliť sa na základe týchto vyjadrení.

Teraz sa teda zahĺbme do textu z 10. kapitoly evanjelia svätého Jána, v ktorom sa nám Pán Ježiš predstavuje ako pastier.

Lectio

Jn 10,11-18

Pán Ježiš povedal: ¹¹ „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. ¹² Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. ¹³ Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach. ¹⁴ Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ¹⁵ ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce. ¹⁶ Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier. ¹⁷ Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. ¹⁸ Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“

Kontext úryvku

V tomto úryvku sa Pán Ježiš predstavuje dva razy ako dobrý pastier a dva razy pridáva aj osobitné charakteristiky. Prvou je dobrý pastier, ktorý položí svoj život za ovce a druhou je dobrý pastier, ktorý pozná každú zo svojich oviec a každá z oviec pozná svojho pastiera.

Zaoberajme sa najprv vyjadrením, že Pán Ježiš je dobrým pastierom, ktorý položí svoj život za ovce (v. 11). Máme hlboko vo svojej mysli podobenstvo o stratenej ovci, ktoré poznáme z evanjelia svätého Matúša a svätého Lukáša (Mt 18,12-14; Lk 15,4-7) a je ľahké pripojiť tento obraz k vyjadreniu o Ježišovi dobrom pastierovi, ktorý s jemnosťou a neobmedzeným súcitom ide a hľadá tých, čo sa v živote stratili.

Teraz však dobrý pastier nie je natoľko ten, kto pohladí láskavo zranenú ovečku, ale je bojovníkom, ktorý riskuje vlastný život a postaví sa zoči-voči komukoľvek, kto ohrozuje stádo. Obraz dobrého pastiera sa tu nevzťahuje na pokojnú scénu opísanú v žalme: „Pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám.” (Ž 23,2), ale skôr na obraz Dávida, ktorý v mladosti bojoval s levom a medveďom, ktorí útočili na jeho stádo: keď mu uniesli ovcu, prenasledoval ich, porazil a vytrhol korisť z ich tlamy, ako sa to opisuje v Starom zákone v Prvej knihe Samuelovej (1Sam 17,34-35). Tieto vlastnosti muža odolného a nebojácneho, ktorý sa vzoprie útočníkom a aj dravým zvieratám, sú v našom úryvku tie, ktoré predstavujú Pána Ježiša.

Označenie „dobrý” sa nevzťahuje v tejto chvíli na city, neznamená natoľko nežný, milý, ale „pravý“, „skutočný“, „odvážny“. Pán Ježiš je pravý pastier, lebo je zviazaný silným putom so svojimi ovcami v takej miere, že je ochotný obetovať za nich aj svoj život.

A aby sa zdôraznil ešte viac predošlý obraz, Pán Ježiš stavia do protikladu k dobrému pastierovi obraz nájomníka (v. 12-13).

Obyvatelia nejakej obce, keď nemohli každý z nich samostatne pásť svoje ovce a kozy, zvyčajne využili službu plateného pastiera, ktorý sa staral o stáda všetkých. Podľa presných predpisov boli vymedzené jeho povinnosti: musel sa postaviť na odpor vlkovi, dvom psom, menším zvieratám, ale mohol utiecť pred levom, leopardom, medveďom a pred zlodejom. V jeho zmluve nebola spomenutá požiadavka, aby bol ochotný obetovať za ovce svoj život. On sa necítil zviazaný vnútorne so stádom a v prípade nebezpečenstva, len čo mu to bolo možné, utiekol; nešlo mu o osud oviec ale skôr o jeho mzdu.

V druhej časti úryvku (v. 14-16) sa Pán Ježiš vracia k vyjadreniu „ja som dobrý pastier“, aby pripojil druhú charakteristiku. Pravým pastierom je ten, kto pozná jednotlivo svoje ovce a ktorý sa dáva ovciam poznať.

Vo Svätom písme sloveso „poznať“ neznamená iba to, že o niekom niečo vieme; že vieme, ako sa volá, ale „poznať“ vo Svätom písme sa vzťahuje na vzťahy medzi osobami, zahŕňa v sebe aj vzájomnú hlbokú skúsenosť, poukazuje na plné zapojenie sa do vzťahu lásky. Je to skôr záležitosť srdca ako rozumu.

Toto poznanie sa vzťahuje, samozrejme, na vzťah s Pánom. Keď svätý Pavol písal Galaťanom, pripomenul im čas, keď nepoznali Boha a slúžili božstvám a pokračuje: „Ale teraz, keď ste poznali Boha, alebo skôr, keď Boh pozná vás, ako to, že sa znova vraciate k slabým a úbohým živlom a chcete im zasa slúžiť ako predtým?!“ (Gal 4,9). Svätý Pavol vlastne vyčítal Galaťanom, že ak vstúpili do životného vzťahu s Bohom, tak ako nevesta a ženích vstupujú do osobitného životného vzťahu, ako sa potom môžu ľahkovážne od jeho lásky odlúčiť?

Pán Ježiš vie, že sú ešte mnohí, ktorí neprijali jeho lásku: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú v tomto ovčinci.“, ale dobrý pastier ako on sa nevzdáva nikdy, aby nestratil ani jedinú zo svojich oviec, a preto uisťuje: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier.“ (v. 16)

Otázka kresťanských misií medzi pohanmi patrila medzi citlivé otázky prvotnej cirkvi. Všetky evanjeliové tradície obsahujú vyjadrenia Pána Ježiša ohľadom obrátenia pohanov. Napríklad v evanjeliu svätého Marka spomína Pán Ježiš, že pokladá chrám za dom modlitby pre všetky národy, nielen pre vyvolený národ (Mk 11,17)¹ a že do Božieho kráľovstva sa dostanú ľudia nielen z jednej krajiny, ale od východu a západu (Mt 8,11)².

Cirkev postupne vždy hlbšie chápala význam týchto obrazných vyjadrení Pána Ježiša ohľadom pohanov; vyjadrení, ktoré práve preto, že boli obrazné, neboli pochopené do hĺbky v čase, keď boli vyslovené, a postupne sa otvárala pre misijné pôsobenie medzi pohanmi.

V závere nachádzame slová „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem.“ (v. 17)

Keď nachádzame tieto slová pripojené k vyjadreniu o zhromažďovaní iných oviec, znamená to, že aj iné ovce sa spoja s Ježišovým stádom prostredníctvom Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania.

Vzkriesenie, ako je opísané v evanjeliu svätého Jána, nie je len určitá okolnosť, ktorá nasleduje po smrti Pána Ježiša, ale znamená podstatné naplnenie smrti Pána Ježiša. Utrpenie, smrť, vzkriesenie a nanebovstúpenie sú predstavené ako jeden neoddeliteľný spásny čin návratu k Otcovi. Ako je napísané v Jn 12,24, že obilné zrno musí zomrieť – ale zomiera, aby mohlo vyklíčiť nanovo a priniesť úrodu.

Všímame si, že v oboch veršoch 17 a 18 je to Pán Ježiš sám, kto sa nanovo vracia do života. Obvyklý spôsob vyjadrovania v Novom zákone je, že Otec vzkriesil Syna (Sk 2,24; Rim 4,24; Ef 1,20). Ale v evanjeliu svätého Jána Otec a Syn majú tú istú moc (Jn 10,28-30), je to teda malý rozdiel, či je vzkriesenie pripísané činnosti Otca alebo Syna. Keď Pán Ježiš obetoval svoj život, aby si ho znova vzal, jeho motív nie je sebecký. Je to Otec, ktorý to tak chcel, aby Ježišova smrť viedla ku vzkrieseniu a k návratu k nemu.

Meditatio

Emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. uvažuje takto: „[...] dôležitým motívom v reči o pastierovi je vzájomné poznanie sa pastiera a oviec [...]: „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce.“ (10,14-15) [...]

V týchto veršoch je nápadné prelínanie dvoch myšlienkových rovín, nad ktorým sa musíme zamyslieť, aby sme porozumeli, čo to znamená „poznať“. Ponajprv sa navzájom prelínajú slovesá „poznať“ a „patriť“. Pastier pozná ovce, lebo mu patria, a ony ho poznajú, lebo sú jeho. Poznať a patriť (v gréckom texte byť „vlastné“: ta idiá) sú vlastne jedno a to isté. Pravý pastier „vlastní“ ovce nie ako nejakú vec, ktorú človek používa a spotrebúva: „patria“ mu práve tým, že sa poznajú, a toto „poznanie“ je vnútorným prijímaním. Znamená vnútornú príslušnosť, ktorá siaha oveľa hlbšie ako vlastnenie vecí.

Objasnime si to na príklade z nášho života. Nijaký človek „nepatrí“ druhému, ako mu patrí nejaká vec. Deti nie sú „vlastníctvom“ rodičov; manželia nie sú „vlastníctvom“ jeden druhého. Ale sú „vlastníctvom“ oveľa hlbším spôsobom, ako napríklad kus dreva alebo kus pozemku, alebo čohokoľvek, čo sa nazýva „vlastníctvom“. Deti „patria“ rodičom, a napriek tomu sú slobodnými Božími tvormi, každé so svojím vlastným povolaním, so svojou vlastnou originálnosťou a jedinečnosťou pred Bohom. Nepatria si ako majetok, ale patria k sebe v zodpovednosti. Navzájom si patria práve tým, že prijímajú slobodu toho druhého a navzájom sa podporujú v láske a v poznaní – v tomto spoločenstve sú navždy slobodní a zároveň sú jedno.

Tak ani „ovce“, ktoré sú predsa Bohom stvorené osoby, Božie obrazy, nepatria pastierovi ako veci – ako veci ich vníma zbojník a zlodej. Práve v tomto spočíva rozdiel medzi vlastníkom, pravým pastierom a zbojníkom: pre zbojníka, pre ideológov a diktátorov sú ľudia len vecami, ktoré oni vlastnia. Pre pravého pastiera sú však ovce slobodné z pohľadu pravdy a lásky; pastier sa javí ako ich vlastník práve tým, že ich pozná a miluje, že ich chce mať v slobode pravdy. Patria mu v jednote „poznania“, v spoločenstve Pravdy, ktorou je on sám. Práve preto ich nevyužíva, ale dáva za ne svoj život. Tak ako k sebe patria Logos a vtelenie, Logos a umučenie, tak sú aj „poznanie“ a „sebadarovanie“ v podstate jedno a to isté.

Vypočujme si ešte raz najdôležitejší výrok: „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce.“ (Jn 10,14-15) V tejto vete sa skrýva ešte jedno prelínanie myšlienok, ktoré si musíme všimnúť. Vzájomné poznanie medzi Otcom a Synom sa prelína so vzájomným poznaním pastiera a oviec. Poznanie, ktoré spája Ježiša so svojimi, sa nachádza vo vnútri priestoru jeho poznávajúcej jednoty s Otcom. Tí, čo sú jeho, sú zahrnutí do trojičného dialógu; toto znovu uvidíme pri úvahách nad veľkňazskou modlitbou. Potom pochopíme, že Cirkev a Najsvätejšia Trojica sú vzájomne popretkávané. Tento vzájomný prienik dvoch rovín poznania má veľký význam pre pochopenie podstaty „poznania“, o ktorom sa hovorí v Jánovom evanjeliu.

Ak toto všetko premietneme na svet, v ktorom žijeme, môžeme povedať: Len v Bohu a vychádzajúc z Boha človek poznáva správne. Poznávanie, ktoré zužuje človeka na empirickú a hmatateľnú oblasť, vôbec nepreniká do vlastnej hĺbky človeka. Človek pozná seba samého len vtedy, keď sa naučí chápať, že vyšiel z Božej ruky, a druhého spozná len vtedy, keď v ňom zbadá Božie tajomstvo. Pre pastiera v Ježišovej službe to znamená, že nesmie ľudí viazať na seba, na svoje vlastné malé ja. Vzájomné poznanie, ktoré ho spája s jemu zverenými „ovcami“, musí viesť k tomu, aby sa navzájom viedli k Bohu, aby k nemu kráčali; musí to byť nájdenie sa v spoločnom poznaní Boha a v láske k nemu. Pastier v Ježišovej službe musí vždy viesť ponad seba, aby ten druhý našiel celú svoju slobodu; a preto tiež musí neustále ísť ponad seba k jednote s Ježišom a s trojičným Bohom.

Ježišovo vlastné Ja je stále otvorené smerom k bytostnému spoločenstvu s Otcom; nikdy nie je sám, stále prijíma svoje bytie od Otca a stále sa mu odovzdáva. „Moje učenie nie je moje“ (Jn 7,16), jeho Ja je Ja otvorené smerom k Trojici. Kto poznáva jeho, „vidí“ Otca, vstupuje do tohto jeho spoločenstva s Otcom. Práve toto dialogické prekročenie, ktoré je obsiahnuté v stretnutí s Ježišom, nám znova ukazuje pravého Pastiera, ktorý sa nás nezmocňuje, ale vedie nás k slobode nášho bytia tým, že nás vovádza do spoločenstva s Bohom a dáva nám jeho vlastný život.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., str. 297-299)

Oratio

Teraz máme cennú možnosť, aby sme sa vhĺbili do skutočnosti Božej prítomnosti a uvedomili, že náš Pán Ježiš Kristus, ktorý je Božím Synom, každého z nás pozná a stará sa o nás s láskou pastiera, ktorý položil svoj život na kríži aj za každého z nás.
Prežívajme skutočnosť, že Ježiš nás každého úplne pozná a miluje pomocou slov žalmu:

„Pane, ty [...] vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať. Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku. Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdrosť; je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť.
Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.
Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský.“ (Ž 139,1-6;13-14;17)

Contemplatio

Pán je môj pastier (porov. Ž 23), pozná ma (porov. Jn 10,14), miluje ma a vydal seba samého za mňa (porov. Gal 2, 20).

__________

¹ Mk 11,17: A učil ich: „Nie je napísané: „Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy“? A vy ste z neho urobili lotrovský pelech.“

² Mt 8,11: Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve.