Lectio divina úryvku z Jánovho evanjelia pod názvom To som ja, nebojte sa! (Jn 6,16-21) z cyklu Ježiš sa predstavuje.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. septembra 2015.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (36.7MB, 128kbps)

Textu Lectio divina na webových stránkach Bratislavského arcibiskupstva bude ešte doplnený...

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.

Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.

Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Každý z nás si uvedomujeme, ako je pre nás dôležité, aby sme vždy znova počúvali Pána Ježiša a aby sme ho hlbšie poznávali. Nášho Pána počúvame a poznávame prostredníctvom evanjelií. Evanjelisti svätí Matúš, Marek, Lukáš a Ján nám zanechali vo svojich spisoch bohatý zdroj poznania osoby a života Ježiša Krista.

Svedectvá všetkých štyroch evanjelistov sa vzájomne dopĺňajú. Z vlastnej skúsenosti vieme, že keď čítame evanjelium sv. Matúša, sv. Marka a sv. Lukáša, nachádzame medzi nimi zreteľnú podobnosť. Všetky evanjeliá svedčia o tom, kto je Ježiš Kristus. V evanjeliu podľa svätého Jána nachádzame však osobité svedectvo o udalostiach a o vyjadreniach Pána Ježiša, ktoré predstavujú akoby priamo odpoveď na otázku: „Kto si, Pane? Za koho ťa máme pokladať?“

Práve z Jánovho evanjelia nám zaznievajú slová Pána Ježiša, keď o sebe povedal: Ja som chlieb života (Jn 6,48); ja som svetlo sveta (Jn 8,12); ja som brána k ovciam (Jn 10,7); ja som dobrý pastier (Jn 10,11.14); ja som vzkriesenie a život (Jn 11,25); ja som cesta, pravda a život (Jn 14,6); ja som pravý vinič (Jn 15,1).

V evanjeliu svätého Jána nachádzame aj svedectvo o niekoľkých udalostiach, pri ktorých Pán Ježiš vyslovil iba jednoduchú vetu: „ja som“ bez ďalšieho obrazu a toto „ja som“ a samotná udalosť obsahujú v sebe posolstvo, ktoré odpovedá na našu otázku: „Kto si, Pane?

Keď hovorí Pán Ježiš priamo kým je, poskytuje nám príležitosť prehĺbiť poznanie jeho osoby a preto sa týmto Pánovým vyjadreniam chceme postupne venovať.

Naše dnešné stretnutie chceme naplniť duchovným pohľadom, uvažovaním, prežívaním a modlitbou nad udalosťou, v ktorej sa nám Pán Ježiš priamo predstavuje tým najjednoduchším vyjadrením: ja som.

Vypočujem si teraz slová posvätného textu zo 6. kapitoly evanjelia svätého Jána:

Lectio

Jn 6,16-21

¹⁶ Keď sa zvečerilo, zišli jeho učeníci k moru, ¹⁷ nastúpili na loď a plavili sa na druhú stranu mora do Kafarnauma.
Už sa zotmelo, a Ježiš k nim ešte neprišiel.
¹⁸ Dul silný vietor a more bolo rozbúrené.
¹⁹ Veslovali tak dvadsaťpäť až tridsať stadií, keď videli Ježiša kráčať po mori a blížiť sa k lodi, a zľakli sa. ²⁰ Ale on im povedal: „To som ja, nebojte sa!“
²¹ Chceli ho vziať na loď, ale loď bola už pri brehu, ku ktorému sa plavili.

Kontext úryvku

Počuli sme svedectvo evanjelistu svätého Jána o udalosti, ktorá nás privádza do prostredia Genezaretského jazera v severnej časti Svätej zeme. Jazero pre svoju veľkosť je v evanjeliách označované ako more. Opísaná udalosť sa stala na jar, krátko pred židovskou Veľkou nocou (porov. Jn 6,4).

Učeníci zišli k brehu Genezaretského jazera a pripravili sa, aby mohli spoločne preplávať na lodi na druhý breh. Evanjelista poznamenáva, že sa zvečerilo. Učeníci mali za sebou deň bohatý na nové a vážne skúsenosti. Počas dňa pozorovali Pána Ježiša, ako sa venoval veľkému zástupu ľudí (porov. Jn 6,2) a ako pre tento zástup rozmnožil chlieb (porov. Jn 6,11-14), ako títo ľudia, telesne nasýtení, boli nadšení nad zázračným rozmnožením chleba, ako Ježiš spoznal, že sa ho chcú zmocniť a urobiť ho kráľom (porov. Jn 6,15) a ako Ježiš im prikázal zísť dolu k jazeru a preplaviť sa na druhý breh a on sám sa utiahol na vrch modliť sa.

Učeníci poslúchli Ježiša, zišli k jazeru, nastúpili na loď a vydali sa po jazere na cestu na druhý breh. Evanjelista Ján pripomenul, že sa už zotmelo (v. 17b). V Jánovom evanjeliu nie je nikdy použité slovo „tma“ (skotia) len v prirodzenom materiálnom význame. Na všetkým miestach, kde sa toto slovo v Jánovom evanjeliu objavuje (1,5; 6,17; 8,12; 12,35.46; 20,1), chce poukázať aj na niečo duchovné. V našom texte je ťažká duchovná situácia ešte zdôraznená údajmi o rozbúrenom mori a o ešte neprítomnom Pánovi (v. 17b).

Učeníci veslovali a dostali sa do vzdialenosti dvadsaťpäť až tridsať stádií od brehu. Jeden „stadion“¹ bola stará grécka mierka vzdialenosti a predstavovala približne 178 metrov. Boli teda štyri a pol až päť kilometrov od brehu. Keď zoberieme, že Genezaretské jazero má vo svojej najväčšej šírke 61 stadií a 109 stadií dĺžky, nachádzali sa približne v strede jazera.²

Učeníci teda napredovali na ceste na druhý breh, ale veslovanie bolo namáhavé, sťažoval ho vietor, proti ktorému veslovali a aj vlny, ktoré vietor vytváral.

Vtedy sa k nim mimoriadnym spôsobom priblížil Pán. Evanjelista zapísal, že učeníci videli Ježiša kráčať po mori a blížiť sa k lodi. Kráčanie po mori nie je prirodzene možné pre človeka. Vo Svätom písme Starého zákona opakovane nachádzame vyjadrenia, ktoré pripisujú logicky nadvládu na všetkými živlami Stvoriteľovi, Bohu. Keď žalmista poeticky ospevuje oslobodenie vyvoleného národa z Egypta, Božie pôsobenie obliekol aj do týchto ľudských slov: „O všetkých tvojich dielach rozmýšľam a uvažujem o tvojich činoch. Svojím ramenom si vyslobodil svoj ľud, synov Jakubových a Jozefových. Bože, uzreli ťa vody, uzreli ťa vody a rozbúrili sa i zvírili sa hlbiny. Tvoja cesta vedie cez more a cez veľké vody tvoje chodníky, ale tvoje stopy nikde nebadať.“ (Ž 77,13.16-17.20)

Učeníci boli v mimoriadnej situácii, nachádzali sa v tme, zápasili s protivným vetrom a vlnami a spozorovali Ježiša ako kráča na Boží spôsob po rozbúrenej vode a nezanecháva stopy. A aj sa im prihovoril osobitným spôsobom: „Ja som“ a „nebojte sa“ (porov. Jn 6,20). Pre nás na prvý pohľad sa môže vyjadrenie „ja som“ zdať ako bežný spôsob predstavenia sa pred osobami, ktoré nás dobre poznajú. Ale pre uši učeníkov ako príslušníkov národa Starého zákona a samozrejme pre apoštola a evanjelistu Jána zaznievajú tieto slová predovšetkým v súvise celého Svätého písma. Ba dokonca v celom Jánovom evanjeliu spoznávame, že formulácia „ja som“ sa stala základným motívom, principiálnym vyjadrením Pána Ježiša o sebe samom.

„Duchovnú pôdu, v ktorej korení toto vyjadrenie, nemôžeme hľadať hocikde, ale vo svete, v ktorom bol Ježiš doma, v Starom zákone a v judaizme, v ktorom Ježiš žil. [...]

Kniha Exodus 3,14 – [predstavuje scénu] „horiaceho kra, z ktorého Boh volá Mojžiša a on sa potom tohto volajúceho Boha pýta: „Ako sa voláš?“ Ako odpoveď dostane tajomné meno „YHWH“, ktorého význam vykladá sám hovoriaci Boh rovnako tajomnou vetou: „Ja som, ktorý som.“

[...] Boh sám seba jednoducho označuje ako „Ja Som“. On jednoducho jestvuje a to, prirodzene, znamená i to, že je stále prítomný - pre ľudí, včera, dnes i zajtra.“³

Ježiš posilnil učeníkov aj výzvou „nebojte sa“. Od okamihu ako sa objavil, nie je to síce výslovne vyjadrené, ale situácia je od tohto okamihu žiarivá a pokojná, alebo lepšie povedané, víťazne tichá, a náš úryvok sa uzatvára konštatovaním, že loďka s učeníkmi dosiahla cieľ plavby, dorazila na druhý breh (porov. v. 21).

Meditatio

Odvtedy, čo z horiaceho kríka zaznelo Božie „Ja som, ktorý som“ (Ex 3,14), malo pre uši veriaceho Žida každé vyjadrenie „ja som“ zvuk Božieho hlasu. Izraelský filozof Martin Buber († 1965) spomína epizódu o jednom rabínovi, ktorý prišiel neskoršie domov a na otázku svojho priateľa, ktorý ho čakal, a pri jeho vstupe sa opýtal: Kto je to?, prichádzajúci odpovedal jednoducho „ja“ a vtedy si musel vypočuť: „kto je to, čo sa opovažuje, predstavovať slovami „ja som“, ktoré prináležia iba samotnému Bohu?⁴

Emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. pripomína, že udalosť horiaceho kra a Božieho mena „ja som, ktorý som“ dopĺňa aj ďalšie vyjadrenie, ktoré z Božieho vnuknutia naformuloval prorok Izaiáš v čase, keď bol izraelský národ v babylonskom zajatí.

„Vo veľkom okamihu nádeje nového exodu na konci babylonského vyhnanstva nadviazal na posolstvo o horiacom kre [...] Izaiáš a ďalej ho rozvinul. „Vy ste mi svedkami - hovorí Pán - a môj sluha, ktorého som si zvolil, aby ste vedeli a uverili mi a pochopili, že to ja som. Predo mnou nebol utvorený nijaký Boh a ani po mne nebude. Ja, ja som Pán a okrem mňa niet spasiteľa.“ (Iz 42,10-11) [...]

V čase, keď bol Izrael bez zeme a bez chrámu, bol Boh podľa bežných meradiel vyradený z konkurencie božstiev, pretože boh, ktorý nemá zem a nemôže byť uctievaný, ani nie je bohom. V tom čase sa Izrael naučil plne chápať, že jeho Boh je iný a nový: že ani tak nie je len jednoducho „jeho“ Bohom, Bohom jedného národa a jednej krajiny, ale Bohom par excellence, Bohom všetkého, ktorému patria všetky krajiny, ktorému patrí nebo a zem; Bohom, ktorý rozhoduje o všetkom; Bohom, ktorý nepotrebuje uctievanie prostredníctvom obetovania býkov a capov, ale skutočne ho možno uctievať iba spravodlivým konaním.

Povedzme to ešte raz: Izrael spoznal, že jeho Boh je par excellence „Boh“. A tak nadobudlo „Ja Som“ z horiaceho kra nanovo svoj význam: tento Boh jednoducho je. V slovách ,Ja som to“ sa predstavuje práve ako ten, ktorý je, predstavuje sa vo svojej jedinosti. Iste je to vymedzenie voči mnohým božstvám, ktoré vtedy existovali, ale predovšetkým je to celkom pozitívne zjavenie jeho neopísateľnej jedinosti a jedinečnosti.

Keď Ježiš hovorí „Ja Som“, preberá tieto dejiny a vzťahuje ich na seba. Ukazuje svoju jedinosť: V ňom je tajomstvo jediného Boha osobne prítomné. „Ja a Otec sme jedno.“ [...] práve tým hovorí aj o sebe samom. Ide tu práve o neoddeliteľnosť Otca a Syna. Pretože je Synom, môže vziať do svojich úst Otcovu sebaprezentáciu. „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ (Jn 14,9) Pretože je to tak, môže ako Syn vziať do svojich úst Otcovo zjavujúce slovo.“⁵

Všimnime si teraz, ako svätý Augustín v jednej svojej kázni vysvetľoval udalosť, nad ktorou uvažujeme: „ [...] Kým teda sa on zdržoval tam hore, v akej situácii sa nachádzali učeníci v loďke? On bol tam hore, dolu loďka zobrazovala Cirkev. Ak v tejto udalosti s loďkou nepomyslíme hneď na Cirkev, všetko sa nám bude zdať akoby bez významu a úplne náhodné, ale ak vidíme, že tie obrazy vidíme zobrazenú Cirkev, vtedy aj Kristove skutky sa stanú pre nás presným vyjadrením.

[...] zotmelo sa a Ježiš ešte k nim neprišiel. Ako sa približuje koniec sveta, rozmnožujú sa omyly, narastá strach, rozširuje sa zloba, rozrastá sa nevera. A svetlo, ktoré evanjelista Ján jasne stotožňuje s láskou, veď hovorí: Kto nenávidí svojho brata, je v tme (1Jn 2,11), [toto svetlo lásky] rýchlo vymiera. Vzrastajú tmy nenávisti medzi bratmi, každým dňom sa zväčšujú a Ježiš ešte stále neprichádza. Na čom spoznávame, že rastú tieto temnoty? Keď sa rozmnožila neprávosť, ochladne u mnohých láska (Mt 24,12). Rozmnožujú sa temnoty a Ježiš akoby meškal so svojím príchodom. Temnoty, ktoré narastajú, láska, ktorá sa ochladzuje, zloba, ktorá sa zväčšuje, toto sú tie vlny, ktoré brzdia a kolíšu loďkou. Búrky a vetry sú výkrikmi, ktoré pochádzajú od zlých. Keď ochladla láska u mnohých, zdvíhajú sa hrozivé vlny, ktoré kolíšu loďkou.

[...] Veslovali asi dvadsaťpäť alebo tridsať stádií (Jn 6,18-19). Učeníci medzitým sa dostali dosť ďaleko, ani vietor, ani búrka, ani vlny, ani tma neprekazili loďke, aby napredovala a držala smer. Uprostred tých všetkých prekážok, loďka postupovala dopredu. Lebo zloba, ktorá sa rozmnožuje a láska, ktorá chladne, sú ako protivné vlny, ktoré rastú, sú ako tma, ktorá sa zväčšuje, sú ak vietor, ktorý silnie. A v tejto situácii loďka napredovala. Ten totiž, kto vytrvá až do konca, ten bude spasený (Mt 24,13).

[...] veslovali asi dvadsaťpäť alebo tridsať stádií, keď k nim prišiel Ježiš. [...] A ako k nim prichádza? Kráča po vode, stúpa po pýche sveta, prechádza ponad všetky tie hrdé skutočnosti pozemského života. A toto sa deje tým viac, čím viac plynie čas a zvyšuje sa vek sveta. Keď v tomto svete sa zväčšujú ťažkosti, keď rastie zlo, opakujú sa pády, potom prichádza utíšenie: Ježiš kráča po vlnách.

[...] Prečo sa bojíte, kresťania? Kristus vám hovorí: Ja som, nebojte sa. Čoho sa bojíte, čo vyvoláva váš strach? Ja som, ktorý som vám to všetko povedal dopredu, ja som to, čo to všetko naplním, a je nevyhnutné, aby sa to stalo: Ja som, nebojte sa. Chceli ho zobrať do loďky, spoznali ho, boli šťastní a plní istoty. A hneď loďka dosiahla breh, ku ktorému sa plavili (Jn 6,20-21). Keď prišli konečne na breh, prešli z vody na pevnú zem, z rozbúreného mora do bezpečného prístavu, z cesty do cieľa.“⁶

Oratio

Pane Ježišu, vo svojom vnútri vstupujeme do udalosti, ktorú nám predstavuje dnešný posvätný text. Duchovným zrakom pozeráme na teba, počúvame tvoj hlas, ktorým hovoríš každému z nás: Neboj sa, ja som. Ty, Pane, máš jestvovanie v plnosti, dáva ti ho Boh Otec a jestvuješ ako Otec, lebo ty a Otec ste jedno. Ale z plnosti tvojho jestvovania vyplýva, že nie si obmedzený v čase a priestore, a preto aj slovami vyjadrujeme, čo je pravdou aj bez našich slov, ale čo my potrebujeme povedať si pre seba samých, aby sme nezabudli, alebo aby sme aspoň teraz pokojne a sústredene mysleli na to, čo platí stále, že si, jestvuješ a si s každým z nás. Ďakujeme ti, Pane, že nám dopraješ tieto posvätné chvíle a pomáhaš nám, aby sme mohli vnímať tvoju prítomnosť. Prosíme ťa každý sám za seba, že pre našu slabosť nevládzme stále myslieť na to, čo platí stále, že si s každým z nás. Uvedomujeme si, Pane, že istota tvojej prítomnosti nemusí znamenať pre nás osobitný citový zážitok, lebo tvoja blízkosť nezávisí od našich citov. Jednoducho ťa vnímame, možno niekto z nás je ubolený, možno iný z nás je radostný, ale pre každého z nás platí, že si s nami.

Ďakujeme ti, že môžeme tvoju prítomnosť vnímať aj cez obraz, ako kráčaš po rozbúrených vlnách Genezaretského jazera. Máš jestvovanie v plnosti, a preto o tebe platí v plnej miere, že rozbúrené more nemôže pohltiť svojho Stvoriteľa, že ty, zajedno s Otcom, kráčaš po vlnách a nezanechávaš stopy. Ďakujeme ti, že môžeme tvoju prítomnosť vnímať aj cez obraz lode, v ktorej sa nachádzame my, tvoji učeníci a bratia a sestry. Loď nášho spoločenstva, loď Cirkvi zažíva tmavé miesta a protivný vietor. Koľko temnoty a protivného vetra, vzdúvajúcich sa vĺn odporuje lodi Cirkvi v našej súčasnosti. Pane, ty si s nami, i nám hovoríš: Nebojte sa, ja som.

Contemplatio

Nebojte sa, Ja som, Ja som s vami po všetky až do skončenia sveta.

(porov. Jn 6,20 a Mt 28,20)

__________

¹ de.wikipedia.org/wiki/Längenmaß

² R.E. Brown, Giovanni, Assisi 2010, str. 326.

³ Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., str. 359-360.

⁴ H. Zimmermann, Das absolute „ego eimi“ als die neutestamentliche Offenbarungsformel, in BZ 4 (1960) str. 269.

⁵ Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., str. 360-361.

⁶ Agostino, Commento al Vangelo di Giovanni, omelia 25, č. 5-7, Rím 2012, str. 492-495.