Lectio divina textu podobenstva Provokatívny vzor syna sveta - O nepoctivom správcovi (Lk 16,1-9) z cyklu Hovoriť o Bohu obrazmi zo sveta.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. apríla 2015.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (31.1MB, 128kbps)

Uvedenie do stretnutia

Na začiatku Boh zveril zem s jej zdrojmi spoločnému spravovaniu ľudstva, aby sa o ňu staralo, ovládalo ju svojou prácou a tešilo sa z jej plodov (porov. Gn 1,26-29, pozri KKC 2402).

Ľudia nie sú pánmi Božích dobier, ale správcami.

Pán Ježiš použil pri hlásaní evanjelia opakovane obraz správcov. Takto poznáme správcu „verného a múdreho”, ktorý používa prostriedky, ktoré mu boli zverené, podľa vôle svojho pána a zabezpečuje potravu pre ostatných sluhov. Poznáme aj správcu svojvoľného, ktorý v neprítomnosti pána využíva svoje postavenie, robí sa „pánom” a dá sa na nemierne jedenie a pitie (Lk 12,42-48)

Obraz správcu veľmi dobre charakterizuje postavenie človeka pred Bohom.

V evanjeliu svätého Lukáša nachádzame aj podobenstvo o správcovi, ktorý bol síce nepoctivý, ale cez jeho príbeh nám Pán Ježiš zanechal vynikajúce poučenie, ako my máme spravovať materiálne dobrá.

Do rúk každého človeka zveruje Pán poklad. Čo máme robiť, aby sme ho spravovali správne?

Vypočujme si teraz rozprávanie o provokatívnom príklade syna tohto sveta a čo nám Pán týmto podobenstvom chcel povedať.

Lectio

Lk 16,1-9

¹ Učeníkom povedal: „Bol istý bohatý človek, ktorý mal správcu, a toho obžalovali u neho, že mu rozhadzuje majetok.
² Zavolal si ho a povedal mu: „Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo už nemôžeš ďalej šafáriť.“
³ Správca si povedal: „Čo budem robiť, keď ma môj pán zbavuje správcovstva? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. ⁴ Viem, čo urobím, aby ma niekde prijali do domu, keď ma zbavia správcovstva.“
⁵ Zavolal si po jednom dlžníkov svojho pána a vravel prvému: „Koľko dlhuješ môjmu pánovi?“ ⁶ On povedal: „Sto kadí oleja.“ Vravel mu: „Tu máš svoj úpis, rýchlo si sadni a napíš päťdesiat.“ ⁷ Potom povedal inému: „A ty koľko dlhuješ?“ On vravel: „Sto meríc pšenice.“ Vravel mu: „Tu máš svoj úpis a napíš osemdesiat.“
⁸ A pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal. Lebo synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla.
⁹ Aj ja vám hovorím: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov.“

Kontext úryvku

Toto rozprávanie (Lk 16,1-8) o nepoctivom správcovi sa nachádza iba v evanjeliu svätého Lukáša. Je zaujímavé pozorovať, ako Pán Ježiš použil niekedy provokujúco aj obraz zo života ľudí, ktorí nežili spravodlivo, aby pritiahol pozornosť a podčiarkol dôležitosť posolstva. Je tomu tak v dnešnom podobenstve a poznáme napríklad aj rozprávanie o nespravodlivom sudcovi, ktorý nakoniec obhájil vdovu, lebo ho naliehavo prosila (porov. Lk 18,1-8).

V našom dnešnom podobenstve je východisková situácia vykreslená v oboch úvodných veršoch. Dozvedáme sa, že Pán Ježiš povedal podobenstvo svojim učeníkom. Je celkom možné, že ide o vtedajší skutočný pohoršlivý prípad hriešneho konania vo vzťahu k majetku. Pán Ježiš cez túto situáciu prináša dôležité poučenie.

Hlavnou postavou je v podstate správca. Pracuje pre bohatého človeka. V tom čase mohlo ísť aj o otroka. Zdá sa, že sa to aj v našom rozprávaní predpokladá. Vyrozumeli sme, že správca sa nachádza v situácii človeka, ktorý celkovo nemá majetok a je sociálne nezaistený. Podobenstvo totiž predpokladá, že po pozbavení úradu správcu nebude mať žiadne vlastné prostriedky a bude stáť pred dvomi možnosťami: buď bude musieť kopať alebo žobrať. To znamená, že musí počítať s tým, že sa zaradí medzi ťažko pracujúcich roľníckych otrokov, prípadne roľníckych nádenníkov, alebo sa bude musieť po svojom úteku od pána prebíjať žobraním.

Obvinenia voči správcovi sa javia ako potvrdené a zrejmé. Bohatý človek už o ňom urobil rozhodnutie: správca bude prepustený. Samotný správca sa ani neusiluje nejakým spôsobom brániť voči obvineniam. Z toho všetkého vychádza, že obvinenia zodpovedajú skutočnosti. Potvrdzuje to aj záver nášho textu (8. verš), lebo v ňom je správca označený ako nepoctivý.

A tak výzva pána, aby vydal počet zo svojej činnosti správcu, neobsahovala v sebe nejakú možnosť na ospravedlnenie alebo vyjasnenie obvinení. Keď musí vydať počet, znamená to skôr, že ide o záverečné hodnotenie a konečné uzavretie jeho činnosti, aby mohol prípadný nový správca začať s jasnou situáciou. Správca musí odovzdať výkazy o stave majetku a pokladne, čiže musí uzavrieť svoju činnosť a vykonať konečnú uzávierku.

Ako sa to častejšie deje v tých častiach, ktoré sa nachádzajú iba v evanjeliu svätého Lukáša, prechádza sa k predstaveniu úvah hlavnej postavy na spôsob monologického rozprávania (porov. Lk 15,17-19; 18,4-5.11- 12.13). Prepustenie z úradu správcu je definitívne; na tom správca už nemôže nič zmeniť. Jeho podvody sú zjavná skutočnosť a sú dostatočne dokázané. Teraz ide o to, aby aj túto nepríjemnú situáciu nejako využil pre seba. Správca nechce ťažko pracovať a hanbí sa žobrať, a preto hľadá tretiu možnosť. Nakoniec má nápad, ktorý nie je predstavený v rámci jeho monológu, ale vyrozumie sa z nasledujúceho konania správcu. Cieľom správcu je, aby získal na svoju stranu niekoľko ľudí, aby mohol v ich domoch potom získať zabezpečenie pre seba.

Správca si zavolal dlžníkov svojho pána a požiadal ich, aby dlžobné zmluvy, ktoré on uchovával, sfalšovali. Naviedol ich na vlastnoručné pozmenenie dlžobnej zmluvy. Správca im umožnil zmenšiť dlžoby; nehovorí o zničení dlžobnej zmluvy, ale navedie dlžníkov na falšovanie listín.

Čo sa týka údajov o množstve, z dostupných dokumentov sa dá vyrozumieť, že 100 kadí oleja sa rovná približne 40 hektolitrom oleja, čo je výnos oleja asi zo 160 olivovníkov.

100 meríc obilia sa rovná približne 600 metrickým centom obilia, čo predstavuje úrodu z asi 40 hektárov. 100 kadí oleja malo vtedy hodnotu 1000 denárov a 100 meríc obilia malo hodnotu asi 2500 denárov.

Prvý dlžník v spolupráci so správcom sfalšoval dlžobnú zmluvu a znížil dokument o svojej dlžobe o 50 kadí oleja. Druhý dlžník znížil svoju dlžobu o 20 meríc obilia. A tak vlastne obaja dlžníci mohli falšovaním dlžobnej zmluvy znížiť svoju dlžobu o ten istý obnos (50 kadí oleja malo hodnotu asi 500 denárov a tak isto aj 20 meríc obilia malo hodnotu 500 denárov).

Konštatovaním, že dlžníci v spolupráci so správcom zmenili svoje dlžobné zmluvy, končí vlastný dej podobenstva.

Nasleduje vyjadrenie, že Pán chváli správcu. Môžeme spokojne myslieť na samotného Pána Ježiša a nie pána, pre ktorého správca pôvodne pracoval, lebo tento by ho sotva pochválil za nepoctivé spravovanie a za to, že ho podvádzal. V podstate Pán Ježiš ako rozprávač podobenstva hodnotí opísaný prípad a vyvodzuje z neho povzbudenie. Treba podčiarknuť, že Pán Ježiš nechváli správcu za jeho podvodné konanie, správca je výslovne označený za nepoctivého správcu; ide jedine o jeho opatrnosť a obratnosť. Iba tieto vlastnosti, opatrnosť a obratnosť, sú postavené pred nás. Je to dôležité zdôrazniť, aby sme si nepomýlili skutočný a pravý zmysel podobenstva. Pán Ježiš nechváli bezohľadného podvodníka, ale poukazuje na jeho opatrnosť ohľadom svojej budúcnosti – ako myslí na svoju budúcnosť a usiluje sa ju čo najlepšie zabezpečiť.

Aby nevzniklo nedorozumenie, že by Pán Ježiš chválil nemorálne správanie, nasleduje ešte doplnok o tom, že pochvala opatrnosti správcu je vymedzená na „synov sveta“. Títo sú vo svojom priestore opatrnejší ako „synovia svetla“ – ako Ježišovi učeníci v ich životnom priestore. Opatrnosť správcu je teda opatrnosťou len v oblasti „tohto sveta“, čiže pozemského života.

Záverečná veta nášho úryvku obsahuje formuláciu „a ja vám hovorím“, ide o dôležitú výzvu. „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov.“ (Lk 16,9) Výraz „mamona“ pochádza pravdepodobne z hebrejského výrazu „äman“ (byť spoľahlivý) a môže znamenať niečo, na čo sa môžeme spoľahnúť, a môže mať aj význam ako majetok, bohatstvo, peniaze.

Ide teda o výzvu, aby sme zodpovedne narábali s vlastným majetkom. Nepožaduje nejaké radikálne zrieknutie sa majetku, očakáva skôr správne narábanie s materiálnymi hodnotami. Teda vyžaduje to teraz správne narábať s majetkom, aby sme získali výhody v budúcnosti. Zreteľne sa tým myslí, že či sme ochotní, aby sme sa delili s naším majetkom a pomáhali chudobným. Kto tak koná, ten si robí z materiálnych hodnôt priateľa, to znamená, že sa stáva Božím priateľom a bude prijatý do večného príbytku, do Božieho kráľovstva.

Meditatio

Ľudia si dávajú v živote veľa cieľov: rodinných, školských, v povolaní, v materiálnych veciach a mnohé iné. Tieto ciele sú dôležité a potrebné, aby sme mohli prežívať náš život zodpovedne a užitočne. V konečnom dôsledku však treba mať, podobne ako to robíme v pozemskom živote, zameranie smerom k poslednému cieľu ľudského života, smerom k večnému jestvovaniu u Boha. „Opatrný“ je ten, kto svoj život tak uspôsobí, že všetky svoje pozemské ciele a činnosti zameria k veľkému cieľu, ktorým je večné spoločenstvo s Bohom. Život kresťana a jeho eschatologické zameranie, čiže zameranie na večnosť, neznamenajú zásadný odklon od pozemského života, ale práve naopak úsilie o naplnený pozemský život, usporiadanie pozemských vzťahov tak, aby naše konanie bolo vedené láskou k Bohu a ľuďom. Večný život s Bohom sa stáva centrom, ku ktorému sa zbiehajú všetky životné rozhodnutia.

Je zrejmé, že nevyhnutne musíme robiť rozhodnutia aj vo vzťahu k materiálnym veciam, k majetku, ktorý sme nadobudli, k predmetom, ktorými narábame v materiálnej oblasti, lebo sme správcami toho, čo máme tu v pozemskom živote k dispozícii. Zároveň si uvedomujeme, že osobitnú príťažlivosť materiálneho zabezpečenia, ktoré nás môžeme časom dostať do pozície, že ovládne naše myšlienky, naše slová a skutky, že stane akoby božstvom v našom živote.

Emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. uvažuje takto: „[...] mohli by sme povedať, že v bohatstve je zobrazený bôžik, ktorému sa obetuje všetko, len aby sme dosiahli vlastný materiálny úspech a tak sa [...] podnikateľský úspech stáva [...] skutočným bohom pre človeka. Je nevyhnutné rozhodnúť sa medzi mamonou a Bohom, je to rozhodnutie medzi logikou zisku ako posledného kritéria nášho konania a logikou zdieľania a solidarity. Ak prevládne logika zisku, tak sa zvýši napätie medzi bohatými a chudobnými, ako aj zničujúce vykorisťovanie planéty. Ak však naopak preváži logika delenia sa a solidarity, je možné napraviť smerovanie a zamerať ho na spravodlivý rozvoj, k spoločnému dobru všetkých. V základe ide o rozhodnutie medzi sebectvom a láskou, medzi spravodlivosťou a nepoctivosťou, v konečnom dôsledku medzi Bohom a satanom. Keď nebudeme považovať lásku ku Kristovi a k bratom ako niečo postranné a povrchné, ale práve ako pravý a konečný zmysel nášho jestvovania, treba to rozumieť, ako výzvu k základnému rozhodnutiu, mať ochotu k radikálnemu zriekaniu, ak by to bolo potrebné až k mučeníctvu. Dnes tak ako i včera vyžaduje život kresťana odvahu, aby plával proti prúdu, aby miloval ako Ježiš, ktorý v obetovaní seba samého šiel na kríž.

Mohli by sme to vyjadriť, podobne ako v jednej úvahe o tom hovorí svätý Augustín, že si musíme získať pravé a večné bohatstvo cez pozemské bohatstvo. Ak sa vždy objavujú ľudia, ktorí využívajú najrôznejšie spôsoby nečestnosti len aby si zaistili materiálne aj keď nestále bohatstvo, o to viac musíme sa my, kresťania, usilovať, aby sme s pomocou pozemských dobier získali naše večné šťastie (porov. Sermones 359,10). A tak jediným spôsobom, ako môžeme naše talenty a naše osobné schopnosti ako aj majetok, ktorý vlastníme, urobiť plodným pre večnosť, spočíva v tom, aby sme sa delili s našimi bratmi a aby sme sa tak ukázali ako dobrí správcovia toho, čo nám Boh zveril. Ježiš hovorí: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom.“ (Lk 16,10). (Benedikt XVI., homília pri sv. omši pred Katedrálou vo Velletri, na Námestí sv. Klementa, 23. septembra 2007)

Oratio

Svätý František Saleský venuje človeku, milujúcemu Boha, alebo správnejšie Filotei, duši milujúcej Boha, tieto slová o spravovaní materiálnych vecí:

„Drahá Filotea, chcel by som ti na srdce položiť dve veci: veľkú starosť o časné dobrá a súčasne nepripisovať im veľkú cenu. Majetky, ktoré máme, nepatria nám, ale Bohu. Na to nám ich dal, aby sme z ich užívania prinášali ovocie a úžitok pre večnosť. Usiluj sa preto ešte väčšmi než iní ľudia svoj majetok užitočne a výnosne spravovať, brániť a zveľaďovať. Povedz, drahá Filotea, či kráľovskí záhradníci nepracujú svedomitejšie a usilovnejšie na skrášlení a obrobení im zverených záhrad než svojich vlastných? Prečo? Preto, aby svojou prácou získali priazeň a lásku kráľov a kniežat. Tak isto aj my sa musíme usilovať získať si Božiu priazeň starostlivým a verným spravovaním Bohom nám zvereného majetku. Sebecká láska je prudká, nespokojná a taká je i starosť, ktorá sa z nej rodí, plná nepokoja a pudovosti. Láska k Bohu je plná pokoja, spokojnosti a preto aj starosť z nej pochádzajúca je vždy pokojná, láskavá, oblažujúca, hoci sa tiež často týka len pozemských záležitostí. Maj sa na pozore, aby ťa samoláska nepomýlila. Často sa totiž stane, že predstiera lásku Božiu a pritom sleduje svoje vlastné ciele. Pozoruj svoje myšlienky, city a srdce, keď niekedy utrpíš stratu na majetku. Ak sa ťa to silno dotkne, vtedy ešte priveľmi lipneš k zemským veciam. Nič nepoukazuje lepšie na našu príchylnosť k veciam ako smútok, keď veci strácame.

Ak si bohatá, chráň si srdce od veľkej lásky k bohatstvu. Nebuď otrokom pominuteľných vecí. Tvoja duša ich musí ovládať, opanovať a nesmie sa dať spútať. Jed mať a jedom sa otráviť, to je predsa rozdiel. Lekárnici majú v lekárňach veľa jedov, ale sami nie sú otrávení, lebo jed majú len v lekárni a nie v tele. Tak aj ty môžeš mať bohatstvo a nemusíš sa ním dať otráviť, kým ho totiž máš len pri sebe a nie vo svojom srdci.“ (sv. František Saleský, Filotea, III., 8., 4. vydanie, SÚSCM Rím 1989)

Contemplatio

„Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov.“

(Lk 16,9)