Lectio divina textu podobenstva O márnotratnom synovi (Lk 15,11-32) z cyklu Hovoriť o Bohu obrazmi zo sveta.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. marca 2015.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (38.9MB, 128kbps)

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Zo Svätého písma vieme, že Pán Ježiš sa stretával so všetkými ľuďmi bez rozdielu, stretával sa s ľuďmi na vidieku i v Jeruzaleme, s bohatými i chudobnými. Stretával sa s farizejmi a zákonníkmi. Stretával sa však aj s mýtnikmi a hriešnikmi. Mýtnici boli v očiach Židov verejnými hriešnikmi, lebo spolupracovali s rímskymi okupantmi.

Otvorenosť Pána Ježiša aj voči spoločensky a nábožensky odmietaným hriešnikom a mýtnikom bola pre farizejov a zákonníkov neprijateľná. Kritizovali ho a nakoniec ho definitívne odmietli.

Pán Ježiš zaujal stanovisko voči tejto kritike vo forme troch podobenstiev, ktoré nachádzame v 15. kapitole evanjelia svätého Lukáša (Lk 15,1-7.8-10.11-32). Je to podobenstvo o zablúdenej ovečke, o stratenej drachme a podobenstvo o márnotratnom synovi. Vo všetkých je zobrazená téma strácania a znovunájdenia a veľkej radosti zo znovunájdenia. Odhaľujú jedinečným spôsobom Boží postoj k nám ľuďom; k ľuďom, ktorí sa pokladajú za spravodlivých, i k tým, ktorí sú hodnotení ako hriešnici.

Dnes sa chceme venovať osobitne podobenstvu o márnotratnom synovi. Vypočujme si, ako ho Pán Ježiš vyrozprával svojim poslucháčom:

Lectio

Lk 15,11-32

Pán […] ¹¹ pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. ¹² Mladší z nich povedal otcovi: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im rozdelil majetok.
¹³ O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. ¹⁴ Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. ¹⁵ Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. ¹⁶ I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. ¹⁷ Vstúpil teda do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. ¹⁸ Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. ¹⁹ Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“
²⁰ I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. ²¹ Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.“ ²² Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! ²³ Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, ²⁴ lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať.
²⁵ Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. ²⁶ Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. ²⁷ Ten mu povedal: „Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.“ ²⁸ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. ²⁹ Ale on odpovedal otcovi: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. ³⁰ No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.“ ³¹ On mu na to povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. ³² Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“

Kontext úryvku

Téma strácania, znovunachádzania a veľkej radosti, ktorá zo znovunájdenia vyplýva, je nádherným spôsobom predstavená aj v tomto podobenstve.

Dozvedeli sme sa, že na základe požiadavky mladšieho syna otec mu vyplatil jeho podiel (porov. Gn 25,5-6; Sir 33,20-24; Tob 8,19-21). Syn si zbalil svoje veci a odišiel do ďalekej krajiny. Chcel byť slobodný, chcel sám “dobyť” svet.

V ďalekej krajine mladší syn žil v márnivosti a užívaní, zažil a prežil v krátkom čase všetky výšky a hĺbky ľudského jestvovania, až všetky svoje materiálne prostriedky prehýril, a tak musel z vlastnej viny hladovať (v. 14b.16.17c).

Narazil na svoje hranice, bola to pre neho trpká hraničná skúsenosť. Upadol do biedy, dostal sa do krízy. Už nebol pánom svojej situácie a v cudzine už nebol ani len objektom hodným povšimnutia niekoho. Nikto, ani len ten, kto ho poslal pásť ošípané, mu neposkytol niečo na jedenie, dokonca ani len z toho, čo predkladali ošípaným. Kvôli tomu, že pásol ošípané, bol pokladaný za nečistého (porov. Lv 11,7; Dt 14,8) a tak vo svojom živote upadol na najnižší stupeň.

Stav krajnej biedy priviedol mladšieho syna, aby vstúpil do seba (v. 17a) a aby sa zamyslel. Keď uvažoval nad svojou životnou situáciou, prišiel k porovnaniu svojho života pred odchodom z domu a po svojom odchode a s bolesťou si pripomenul pokojné roky, ktoré prežíval v otcovom dome (v. 17-19). Keď takto zvažoval svoju minulosť, uvedomil si svoje skutky a prišlo mu ich ľúto. A tak, aby vôbec prežil, urobil rozhodnutie, že sa vydá na cestu k svojmu dobrému materskému otcovi, ktorý sa mu vždy venoval, stál pri ňom v dobrom i v zlom, aby sa mu mohol ospravedlniť, keď pred ním prizná svoje previnenia (v. 18d.21b) a keď ho poprosí o odpustenie (v. 19.21c-d).

Otec sa pri návrate svojho mladšieho syna zachoval prekvapujúco. Skôr než by mladší syn mohol pred otcom priznať svoje previnenia a prosiť o odpustenie, otec ho prijíma s otvorenou náručou a s veľkou radosťou. Namiesto odmietania a hladovania v cudzej krajine dostáva sa mu ústretovosť a preukazuje sa mu neobmedzená náklonnosť, keď ho objíma a bozkáva, a prejavuje radosť nad jeho príchodom v tom najhlbšom zmysle slova ústretový otec (v. 20c-h.22a-24d). Namiesto výčitiek, pripomienky, ako sa pomýlil, čo by syna zrazilo na kolená, prejavuje sa porozumenie a dobrotivá reakcia milosrdného a materského otca. A tým je mladší syn otcom rehabilitovaný a dostáva novú šancu. Už bol skoro mŕtvy a znova žije, bol stratený a znova sa našiel.

Návrat a obrátenie mladšieho syna je oprávneným dôvodom k prejavom radosti a k oslave (v. 23c.24c-d.32a-b), k zabitiu vykŕmeného teľaťa (v. 23a.27c.30d) a k hudbe a ku tancu (v. 25c). Táto dobrota však vyvolala u staršieho syna opačnú reakciu.

Postoj staršieho syna (v. 25-32)

Verš 25 uvádza do nášho zorného poľa staršieho syna, ktorý sa vracal z poľa. Z diaľky počul veselú zábavu (v. 25c) a vypytoval sa u niektorých otcových sluhov, či vedia, aký je dôvod oslavy (v. 26). Keď sa to dozvedel, rozhneval sa (v. 28a; porov. tiež 2Sam 6,7; Job 18,4; Ž 37,8) a nechcel vojsť do domu.

Rovnako ako v prípade mladšieho syna vychádza otec z domu von k staršiemu synovi. V rozhovore s otcom nachádzame rozhodujúci rozdiel medzi oboma bratmi, mladší brat v rozhovore s otcom priznáva svoj hriešny spôsob života, ale starší a sebastredný syn vyčítal silno otcovi, ako sa správal k nemu a ako narába s majetkom vo vzťahu k nemu a mladšiemu bratovi.

Starší zo synov bol usilovný, vedomý si svojich povinností, bol aj šetrný bez toho, že by zbytočne míňal peniaze s priateľmi a bol tak protikladom voči nemiernostiam mladšieho brata. Navonok bol stále prítomný, bol doma, ale vo svojom srdci, vo svojom vnútri nezostával doma. Vzťah staršieho syna k otcovi bol naplnený viac vedomím povinnosti ako láskou.

Napriek tomu všetkému mu však otec láskavo a trpezlivo pripomína, že sú spojení, že žijú spolu, že majú spoločný majetok. Oproti otcovej dobrotivosti stojí hnev (v. 28a) a rozhorčené výčitky staršieho syna; starší syn akoby nechcel porozumieť správanie sa svojho otca. Či starší syn nakoniec prijal pozvanie svojho otca, zostalo otvorené.

Otec však vedome vstúpil do smeru, ktorým sa vo svojich myšlienkach a skutkoch uberali obaja synovia. Obom synom “vstúpil” do ich duchovnej cesty, či mladšiemu ako aj staršiemu. V konečnom dôsledku aj toto podobenstvo nám prináša poznanie, že obrátenie každého človeka, každého z nás, sa deje s Božou pomocou, že Otec vždy vstupuje do tohto duchovného procesu, ktorý má vyústiť do spoločnej radosti nad záchranou a novým životom.

Meditatio

Toto vari najkrajšie podobenstvo je známe pod názvom „podobenstvo o márnotratnom synovi“; a naozaj, postava márnotratného syna je vykreslená takým dojímavým spôsobom a jeho osud v dobrom i zlom tak hlboko zasahuje srdce, že sa musí javiť ako vlastný stredobod textu. No v skutočnosti má text tri hlavné postavy. Niektorí navrhujú nazývať ho radšej „podobenstvom o láskavom otcovi“ – lebo postava milosrdného otca má zásadný význam.

Predsa však je veľmi cenný aj postreh, že veľký význam má aj postava druhého brata, a preto veľmi správnym, by možno najpresnejším pomenovaním by bolo „podobenstvo o dvoch bratoch“. To vyplýva už zo situácie, na ktorú podobenstvo odpovedá a ktorá je v 15. kapitole Evanjelia podľa Lukáša predstavená takto: „Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Stretávame tu dve skupiny, dvoch „bratov“: mýtnikov a hriešnikov; farizejov a zákonníkov. [...] Aj tu ide o vzťah medzi hriešnikmi a farizejmi; aj tu je text v konečnom dôsledku výzvou obnoviť súhlasnú odpoveď Bohu, ktorý povoláva.

Mýtnici a hriešnici sú predstavení v synovi či bratovi, ktorý ide „do ďalekej krajiny“. Spolu s emeritným Svätým Otcom Benediktom XVI. môžeme uvažovať takto:

„Syn ide „do ďalekej krajiny“. Cirkevní Otcovia v tom videli predovšetkým vnútorné vzdialenie sa od otcovho sveta - od Božieho sveta -, vnútorné pretrhnutie vzťahu, veľkosť vzdialenia sa od toho, čo je podstatné a dôležité. Syn svoje dedičstvo premrhá. Chce si jednoducho užívať. Chce vychutnať život až do krajnosti, chce mať „život v hojnosti“ podľa vlastnej predstavy. Už nechce podliehať nijakým príkazom a nijakej autorite: Hľadá radikálnu slobodu. Chce žiť len sám pre seba, nechce sa podriaďovať nijakým iným požiadavkám. Užíva si života; cíti sa úplne nezávislý.

Je pre nás ťažké vidieť v tom práve ducha novovekej vzbury proti Bohu a proti Božiemu zákonu? Vymanenie sa spod všetkého toho, čo bolo doteraz základom jeho života, a túžbu po slobode bez hraníc? [...]

Nakoniec je všetko preč. Ten, ktorý sa stal úplne slobodným, sa teraz v skutočnosti stáva sluhom - pastierom svíň, ktorý by bol rád, keby dostal najesť z krmiva pre svine. Človek, ktorý chápe slobodu ako číru svojvôľu robiť si, čo chce, a ísť, kam chce, žije v lži, pretože zo svojej prirodzenosti je súčasťou spoločenstva, o slobodu sa musí deliť; sama jeho prirodzenosť nesie v sebe príkaz a normu, a preto jeho pravá sloboda spočíva vo vnútornom zjednotení sa s nimi. Falošná nezávislosť teda vedie do otroctva [...].

Márnotratný syn si začína uvedomovať, že je stratený; že doma bol slobodný a že sluhovia jeho otca sú slobodnejší ako on, čo si myslel, že je úplne slobodný. „Vstúpil do seba,“ hovorí evanjelium (Lk 15,17) [...].

Jeho obrat, jeho „obrátenie“ spočíva v tom, že uzná túto skutočnosť, že sám seba uzná za odcudzeného, za toho, čo naozaj zašiel do „cudziny“ a teraz sa vracia k sebe samému. V sebe však nachádza smerovník, ktorý ho vedie k otcovi, k pravej slobode „syna“. Slová, ktoré si pripravuje pre návrat domov, nám dovoľujú rozpoznať rozsah vnútornej púte, ktorou teraz prechádza. Sú putovaním existencie, ktorá sa - kráčajúc všetkými možnými pustatinami - opäť vydáva na cestu „domov“, k sebe samému a k otcovi. Márnotratný syn putuje k pravde svojej existencie, a teda „domov“. Týmto „existenciálnym“ výkladom cesty domov nám cirkevní otcovia zároveň objasňujú, čo je to „obrátenie“, akú bolesť a vnútorné očisťovanie zahŕňa, a pokojne môžeme povedať, že tým správne pochopili podstatu podobenstva a pomáhajú nám spoznať jeho aktuálnosť.

Farizeji a zákonníci sú predstavení v synovi alebo bratovi, ktorý zostal doma.

V podobenstve vstupuje na scénu starší brat, keď sa vracia z práce na poli.

[...] počuje, že doma sa oslavuje, dozvedá sa dôvod a nazlostí sa. Jednoducho sa mu nezdá správne, že pre tohto naničhodníka, ktorý celé svoje vlastníctvo - otcov majetok - prehýril s prostitútkami, sa teraz z ničoho nič, bez akéhokoľvek pokánia, hneď vystrojila pompézna hostina. Protirečí to jeho zmyslu pre spravodlivosť: život, ktorý strávil v práci, sa teraz v porovnaní so špinavou minulosťou toho druhého zdá bezvýznamný. Dvíha sa v ňom žlč: „Už toľko rokov ti slúžim,“ hovorí otcovi, „a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi.“ (Lk 15,29) Aj jemu vyšiel otec v ústrety a teraz sa mu láskavo prihovára. Starší brat nevie o vnútornej premene a púti svojho brata, o ceste, ktorú podstúpil taký vzdialený, o jeho páde a o tom, ako znovu našiel sám seba. Vidí len nespravodlivosť. A tu sa dobre ukazuje, že aj on tajne sníval o bezhraničnej slobode, že vo svojej poslušnosti sa stával vnútorne zatrpknutý a nevie nič o tom, aká je to milosť, že môže bývať doma, kde je pravá sloboda, ktorú požíva ako syn. „Syn môj, ty si stále so mnou,“ vraví mu otec, „a všetko, čo ja mám, je tvoje.“ (15,31) Vysvetľuje mu tým veľkosť toho, že je dieťaťom. Sú to tie isté slová, ktorými Ježiš vo veľkňazskej modlitbe opisuje svoj vzťah k Otcovi: „Všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje.“ (Jn 17,10)

O reakcii staršieho brata nám [podobenstvo] nehovorí nič. V podstate nemusela byť vôbec nijaká, pretože v tomto bode podobenstvo prechádza bezprostredne do reality: Slovami otca Ježiš prehovorí do duše reptajúcim farizejom a zákonníkom, ktorí sa pohoršovali nad jeho dobrotou voči hriešnikom (porov. Lk 15,2). Teraz je dokonale jasné, že Ježiš stotožňuje svoju láskavosť k hriešnikom s láskavosťou otca v podobenstve a že všetky slová, ktoré vkladá do úst otca, hovorí on sám svojim nábožným poslucháčom. Podobenstvo nerozpráva o nejakej vzdialenej záležitosti, ale zaoberá sa tým, čo sa deje tu a teraz Ježišovým prostredníctvom. Pokúša sa získať si srdcia svojich protivníkov. Prosí ich, aby v tejto hodine návratu domov a zmierenia vstúpili a zúčastnili sa na veselí. Tieto slová zostali v evanjeliu ako prosiace pozvanie. Svätý Pavol na toto úpenlivé pozvanie nadväzuje, keď píše: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5,20)

Emeritný Svätý Otec pripomína, že „Božie naliehavé pozvanie neprestáva. Ale na koho sa teraz obracia? Cirkevní otcovia celkom všeobecne vzťahovali tematiku dvoch bratov na vzájomne vzťahy židov a pohanov. Nebolo pre nich ťažké spoznať v nerestnom synovi, ktorý zašiel ďaleko od otca i sám od seba, pohanský svet, ktorému teraz Ježiš otvoril brány milosti a spoločenstva s Bohom a pre ktorý vystrojil slávnosť svojej lásky. Takisto nebolo pre nich ťažké spoznať v bratovi, ktorý zostal doma, izraelsky národ, ktorý o sebe právom mohol povedať: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz.“

[...] Všimnime si, že otec v podobenstve nielenže nepopiera vernosť staršieho brata, ale výslovne potvrdzuje jeho synovstvo: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje.“ [...]

Ak môžeme považovať výklad podobenstva o dvoch bratoch v súvislosti s Izraelom a pohanmi za jeden rozmer textu, ostávajú však aj ďalšie rozmery. U Ježiša nie je reč o staršom bratovi mierená jednoducho na Izrael (veď aj hriešnici, čo k nemu prichádzali, boli židia), ale [...] na typické nebezpečenstvo týkajúce sa nábožných, ktorí sú pred Bohom „na poriadku“, majú čistý štít. [...] Seba vidia v právnom vzťahu s Bohom a v tomto ohľade majú pred ním čistý štít. Boh je však väčší: Od Boha - Zákona sa musia obrátiť k väčšiemu Bohu, k Bohu lásky. Pritom sa nevzdajú svojej poslušnosti, ale táto bude prameniť z hlbších zdrojov, a tak bude väčšia, otvorenejšia, čistejšia, ale predovšetkým pokornejšia.

Pridajme ešte ďalšie hľadisko, na ktoré sme už poukázali: v zatrpknutosti voči Božej dobrote sa ukazuje vnútorná zatrpknutosť preukázanej poslušnosti, ktorá odhaľuje hranice tejto poslušnosti. Vo svojom vnútri by títo ľudia takisto radi odišli za väčšou slobodou. Je v nich tichá závisť voči tomu, čo si mohol dovoliť ten druhý. Neprešli však púťou, ktorá mladšieho brata očistila a umožnila mu spoznať, čo znamená sloboda, čo znamená byť synom. Svoju slobodu v podstate znášajú ako otroctvo a ešte nedozreli ku skutočnému synovstvu. Aj oni ešte potrebujú prejsť nejakú cestu. Môžu ju nájsť, keď dajú jednoducho za pravdu Bohu, keď jeho slávnosť prijmú za svoju. Tak sa v podobenstve cez Krista Otec prihovára nám, čo sme zostali doma, aby sme sa aj my opravdivo obrátili a tešili sa zo svojej viery.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., Trnava 2007, str. 218-227)

A tak spoznávame, že milosrdného otca potrebujeme všetci, aj tí, ktorí sa pokladáme za márnotratných synov a dcéry a aj tí, ktorí si myslíme, že sme otcov dom neopustili.

Oratio

A teraz sa modlime slovami žalmu 103:

² Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia. ³ Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; ⁴ on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou;
⁸ Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. ⁹ Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. ¹⁰ Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. ¹¹ Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja. ¹² Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť. ¹³ Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja.
²¹ Dobrorečte Pánovi, všetky jeho zástupy, jeho služobníci, čo jeho vôľu plníte. ²² Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela, všade, kde on panuje. Dobroreč, duša moja, Pánovi.

Contemplatio

Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne.

(Ž 103,8)