Lectio divina textu podobenstva Až zo srdca odpúšťať - O odpúšťaní (Mt 18,21-35) z cyklu Hovoriť o Bohu obrazmi zo sveta.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. februára 2015.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (38.5MB, 128kbps)

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile Tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Z každodenného života máme skúsenosť, ako sa nezhodami, škriepkami, rozpormi, vzájomnými menšími i väčšími previneniami zaťažujú naše vzťahy voči Pánu Bohu a voči našim bratom a sestrám.

V starozákonnej knihe Syna Sirachovho čítame: „Ak niekto vypustí vtáka z ruky, (už ho viac nemá), tak ani ty viac nechytíš blížneho, ak si ho opustil. Nehoň sa za ním, lebo je už ďaleko: utečie ti ako srna, keď (sa dostane von) z osídla, lebo zranili jeho dušu.“ (Sir 27,21-22)

Každý poznáme, čo znamená mať zranenú dušu nespravodlivosťou, ktorej sa nám dostalo. Vo vzťahoch nás však ťažia aj vlastné previnenia, keď sme my zranili iných.

Liekom je odpustenie. Odpustenie utišuje vnútro, zmenšuje napätie, upokojuje naše srdce. V mysli, ktorá je trápená nenávisťou, pomstou, horkosťou, odpustenie vytvorí pokoj, odníme veľké bremeno, obnoví vnútornú nezávislosť.

Aj keď vieme, že odpustenie prináša pokoj, predsa však nie je vôbec ľahké vydať sa na túto cestu. Mnoho odporu je v našom vnútri, mnohé sú prekážky, ktoré sa stavajú do cesty.

Pýtame sa: Aká je miera odpúšťania a kde nájdeme k nemu silu? Obraciame svoju pozornosť na Pána Ježiša. Chceme počuť jeho Božie slovo o odpúšťaní. Vypočujme si preto úryvok z evanjelia svätého Matúša, ktorý hovorí o miere a o dôvodoch odpúšťania.

Lectio

Mt 18,21-35

²¹ Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: "Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?" ²² Ježiš mu odpovedal: "Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.
²³ Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. ²⁴ Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. ²⁵ Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. ²⁶ Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: "Pozhovej mi a všetko ti vrátim." ²⁷ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu.
²⁸ No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: "Vráť, čo mi dlhuješ!" ²⁹ Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: "Pozhovej mi a dlžobu ti splatím." ³⁰ On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí.
³¹ Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo.
³² A tak si ho pán predvolal a povedal mu: "Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. ³³ Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?" ³⁴ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu.
³⁵ Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi."

Kontext úryvku

Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi nachádzame iba v evanjeliu svätého Matúša a nachádza sa medzi dvomi vyjadreniami Pána Ježiša o odpustení. Prvé vyjadrenie sa vzťahuje na mieru odpúšťania (v. 22) a druhé vyjadruje výstrahu pred neodpustením (v. 35).

V samotnom podobenstve môžeme rozlíšiť tri časti:

Prvú situáciu (v. 23-27), keď spoznávame kráľa, ktorý kontroluje svoj majetok a má pred sebou sluhu, ktorý má nesmierny dlh.

Druhú scénu (v. 28-30) vytvára stretnutie sluhu z prvej časti, ktorý stretáva svojho spolusluhu, ktorý mu dlží pomerne veľkú sumu.

Tretia časť (v. 31-35) opisuje, ako ostatní sluhovia boli „veľmi zarmútení“ a oznámili kráľovi, čo sa stalo a kráľ následne zadosťučiní spravodlivosti, ktorá je zároveň aj Božím milosrdenstvom, ktoré nikoho neopúšťa, ani toho najzatvrdlivejšieho hriešnika.

Keď padneme na dno slabosti, Boh prichádza a povzbudzuje nás, aby sme prosili o odpustenie. Je to Boh, ktorý vo svojom nekonečnom milosrdenstve vzbudzuje v nás túžbu po odpustení. Len odpustenie, prijaté a poskytnuté, otvára cestu k pokoju. Iba ten, kto prijal Božie milosrdné objatie, môže podobným spôsobom pristúpiť ku svojmu bratovi alebo sestre.

Náš dnešný úryvok začína otázkou: (v. 21-22) Koľko razy mám odpustiť? Peter sa pýta Pána, koľko razy má poskytnúť odpustenie. Už v Starom Zákone nachádzame viacero postojov odpustenia: Mojžiš, ktorý odpúšťa spurnému a šomrajúcemu ľudu (Ex 16; 32,11-14; atď.); Dávid, ktorý odpúšťa Šaulovi, ktorý ho prenasleduje (1Sam 24 a 26); žalmista prenasledovaný a trápený, ktorý sa odovzdáva do Božieho milosrdenstva (Ž 7; 16 (17), atď.); prorok Izaiáš píše o trpiacom sluhovi, ktorý nemá v srdci túžbu po pomste (Iz 53,7-8); v sapienciálnych knihách nachádzame viaceré výzvy k odpúšťaniu, napr. Sir 28,2-8.

“Mám odpustiť až sedem ráz?” Rabíni učili, že Pán Boh odpúšťa iba dva razy a na tretí raz trestá. Peter ide ďalej za túto rabínsku náuku, ale Pán Ježiš vo svojej odpovedi prekonáva akúkoľvek ľudskú mieru. Symbolické číslo sedem vyjadruje, že odpustenie má byť poskytnuté kajúcnikovi po každom previnení, bez ohľadu po koľký raz sa stalo. Sedem vyjadruje plnosť a jeho násobky vyjadrujú plnosť plnosti. Násobky sedmičky, či už 77 alebo 490 ako 70 krát 7, zostávajú ako čísla aj znakom určitej hranice, ale tu majú význam ten, že nejestvujú hranice, vždy a navždy. Keby to tak nebolo, ako by sme sa mohli modliť k Otcovi: Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom, prosbu, ktorú prednášame každý deň nášho života?

(v. 23) Pán Ježiš svoju odpoveď vysvetľuje podobenstvom. Hovorí o kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Vyúčtovanie kráľa alebo pána so svojimi sluhami sa v evanjeliách niekoľko razy opakuje. Podobnú situáciu nachádzame opísanú aj v podobenstve o talentoch (Mt 25,19), v podobenstve o nečestnom správcovi (Lk 16,6). Vždy, keď Pán Ježiš hovorí príklad o vyúčtovaní, ide o vyúčtovanie konečné. Je dopredu známe, že príde, dotýka sa každého, každý je vyzvaný, aby zodpovedal za svoje skutky.

(v. 24) Pri vyúčtovaní kráľa v našom podobenstve sa dozvedáme o dlžníkovi, ktorý mal veľmi veľký dlh desiatich tisícov talentov. V texte podobenstva nenachádzame spresnený materiál, z ktorého by boli tieto talenty. Talent bol totiž mierkou váhy, mal okolo 40 kilogramov. Ak by išlo o zlato, dostali by sme sa k dlhu štyristotisíc kilogramov zlata1, ak zoberieme 42 eur za gram, tak ide o sumu viac ako 16,5 miliardy eur.¹ Aj jeden talent predstavoval veľkú sumu peňazí, lebo bol hodnotený ako suma, ktorá sa dala zarobiť za 6 až 10 tisíc pracovných dní. A tak je zrejmé, že desať tisíc talentov predstavovalo astronomickú sumu; dlh, ktorý sluha nemohol v žiadnom prípade nikdy splatiť.

(v. 25). Kráľ nariadil dlžného sluhu predať. Aj keď niektoré biblické texty pripúšťajú, že synovia mohli byť predaní ako otroci, aby sa vyrovnali dlhy otcov (2Kr 4,1; Iz 50,1), v časoch Pána Ježiša toto nebolo prípustné. Podľa židovského zákona žena nemohla byť predaná zo žiadneho dôvodu. Keď vychádzame z toho, že získaná suma z predaja rodiny sluhu do otroctva nemohla splatiť veľký dlh, potom tento predaj nebol trestom. Staroveké zákony ohľadom dlhov boli veľmi kruté: veriteľ, ktorému nebol splatený dlh, mohol použiť na splatenie nielen dlžníka, ale aj jeho rodinných príslušníkov a predať ich ako otrokov. Netreba sa nad tým pohoršovať, lebo aj dnes môžeme povedať, že sú zotročovaní ľudia, keď musia pracovať v neľudských podmienkach. Svätý Otec František na to poukazuje ako na novodobé súčasné otroctvo: „Neplatiť spravodlivú mzdu, nedávať prácu, pretože sa pozerá iba na účty a finančné uzávierky: hľadí sa iba na to, ako môžem profitovať. Toto je proti Bohu! [...] V súčasnom svete existuje otroctvo a je vytvorené práve z toho najkrajšieho, čo dal Boh človeku: schopnosť tvoriť, pracovať a budovať vlastnú dôstojnosť. Koľko bratov a sestier vo svete je v takej situácii kvôli týmto ekonomickým, sociálnym, politickým prístupom...“²

Kráľ v podobenstve postupoval najprv podľa starovekého zákona a usiloval sa niečo získať naspäť.

(v. 27) Predsa však nastáva nová situácia, keď Pán Ježiš opisuje kráľa, že sa zľutoval. Je to vyjadrenie pohnutia srdca a tým sa zobrazuje Božie milosrdenstvo. Ako je matka zviazaná so svojím dieťaťom, ktoré priviedla na svet, aj Boh je zviazaný s každým človekom a každého miluje viac ako jeho matka (porov. Sir 4,10). „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49,15).

V Novom zákone sa vyjadrenie o zľutovaní používa vždy len v súvislosti s postojom zľutovania zo strany Pána Ježiša, aby sa vyjadril Boží postoj voči tým, ktorí trpia. Je to teda jedna z výrazných vlastností Pána Ježiša, postoj zľutovania a môžeme si všimnúť, ako Pán Ježiš prejavuje vnútorné hnutie súcitu navonok. Môžeme nájsť časti, kde sa hovorí, že Pán Ježiš sa zľutoval nad zástupmi ľudí, lebo boli “roztratené a ako bez pastiera”, keď posiela apoštolov, poveruje ich nielen, aby hlásali evanjelium, ale aby aj uzdravovali a vyháňali diablov a rovnako ho vedie zľutovanie, keď rozmnožil chleby a ryby pre hladný zástup. Keď sa Pán Ježiš zľutúva nad jednotlivcom, zvyčajne nasleduje zázrak uzdravenia (porov. Mt 20,34 a Mk 1,41) alebo dokonca vzkriesenia (porov. Lk 7,13). Pán Ježiš bol pozorný voči bolesti, utrpeniu, opustenosti jednotlivca i zástupu, tých, s ktorými sa stretá a konkrétne sa o nich stará.

V podobenstve pohnutie kráľovho srdca vedie k láskavému skutku, kráľ odpustil dlh sluhovi. Prejavil sa veľkodušný a milosrdný (porov. Ž 7,11; 85,15; 102,8; 144,8) a uskutočnil podľa Svätého písma úplné odpustenie dlhov (Lv 25,8-22), ku ktorému sa malo v Starom zákone pristúpiť vždy v jubilejných rokoch.

Je to prejav milosti, nezaslúžený, pre sluhu v každom smere nedostupný jeho silami. Kráľ má súcit so sluhom, vracia mu dôstojnosť a prijíma ho znova do svojho spoločenstva. Je to kráľovské gesto, mocné a vznešené. Na sluhovu prosbu o trpezlivosť, kráľ odpovedá tým, že mu odpustil dlh, ale vlastne akoby mu požičal tie veľké peniaze, aby mu ten dlh virtuálne zaplatil, lebo následne od sluhu už nič iné nevyžaduje.

(v. 28) Nasleduje druhá časť podobenstva. Omilostený sluha stretol spolusluhu. Vo Svätom písme Starého zákona, keď sa píše o odpustení dlhov z príležitosti Jubilejného roka, píše sa o odpustení úplnom a vzájomnom. Sluha stretol svojho kolegu, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Išlo o sumu, ktorá predstavovala hodnotu, ktorá sa dala zarobiť za sto pracovných dní, išlo síce o nie malú sumu, ale smiešnu v porovnaní s tým, čo bolo jemu odpustené.

(v. 29-30) Následne sa dozvedáme, že dlžník padol k nohám svojmu veriteľovi a prosil ho. Táto situácia sa podobá na predošlú, keď prvý sluha prosil kráľa o trpezlivosť, rozdiel je však v tom, že tu nasleduje odmietnutie prosby a odovzdanie dlžníka do väzenia, kým nezaplatí svoj dlh. Oproti kráľovej trpezlivosti stojí zloba sluhu, ktorý sa nenaučil byť pokorný a milosrdný z toho, čo sám zakúsil.

Dlžoba je charakterizovaná ako dlh “sto denárov”. V porovnaní so sumou desať tisíc talentov bola suma sto denárov smiešna, išlo o dennú mzdu za sto pracovných dní, čo mohlo byť v podstate pri troche trpezlivosti iste splatené. Spôsob, ako sa sluha správa voči svojmu dlžníkovi, je vo veľkom kontraste so správaní sa kráľa voči nemu.

(v. 31) Dostávame sa k tretej časti podobenstva, ktorá opisuje reakciu ostatných, ktorí sa dozvedeli, čo sa stalo. Ostatní sluhovia sa zarmútili. Boli nešťastní a rozrušení. Na jednej strane obdivovali svojho kráľa, boli mu vďační za jeho milosrdenstvo, videli v tom príklad pre svoj život. Na druhej strane boli sklamaní za správania svojho kolegu.

(v. 32) Do deja vtedy znova vstupuje kráľ. Zavolal si nemilosrdného človeka k sebe a oslovil ho: Zlý sluha. Kráľ bol presvedčený, že jeho postoje milosrdenstva budú nasledovať aj jeho sluhovia. Keď sa tak nestalo, otvorene vyslovuje posudok o sluhovi, ktorý tak nekonal a označil ho za zlého a pokračoval: (v. 33) „nemal si aj ty odpustiť?” Medzi kráľom a jeho sluhami musí byť súzvuk, sluhovia musia byť milosrdní ako je milosrdný ich kráľ. Boh je jediným skutočným vzorom pre človeka, lebo človek bol stvorený na Boží obraz a podobu. Človek má povinnosť nasledovať príklad svojho Boha.

(v. 34) Rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom. Kráľ poskytol veľkodušné odpustenie, ktoré však neprinieslo účinok zmeny srdca a tak sa následne rozhorčil a pristúpil k tvrdému trestu voči nemilosrdnému sluhovi, odovzdal ho, aby vykonali na ňom tresty, lebo vyrovnanie jeho dlhu je nemožné.

(v. 35) V závere nasleduje dôležité stanovisko z úst Pána Ježiša: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ Ak sú ľudia k sebe nemilosrdní, nebeský Otec je tiež takto prinútený potrestať zlých sluhov, ktorí sa mu nesnažia podobať. V evanjeliu nachádzame takto zahrnuté vysvetlenie, že ľudské odpustenie je v konečnom dôsledku odpoveďou na Božie odpustenie. (porov. Sir 28,2-7: „Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý? Pre človeka sebe podobného nemá milosrdenstva, a pritom oroduje za svoje hriechy? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba človekom, a pritom prosí o zľutovanie u Boha? Veď kto iný môže jeho hriechy uzmieriť? Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo [...]“)

Pán Ježiš prišiel a priniesol odpustenie v sile Božieho Ducha Svätého (porov. Lk 1,18-19, Iz 61,1-2), učí nás tomu aj cez modlitbu, ktorú nám zanechal a tam nás naučil opakovať veľmi zaväzujúce slová: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom“ (Mt 6,12). Tu nachádzame aj pohyb opačným smerom, teda ak my odpustíme, len tak môžeme prosiť o odpustenie pre nás samých.

Pán Ježiš žiada, aby sme odpustili „zo srdca“. Ide o to, aby sme napodobňovali Božie srdce, čiže srdce úprimné, bezhraničné v láske, ktoré miluje, nehľadí na vlastný záujem.

Schopnosť odpúšťať presahuje duchovné sily človeka. Milosrdné Božie pôsobenie v nás aktivuje schopnosť prosiť o odpustenie. Do Božieho kráľovstva vstupujú tí, ktorým bolo odpustené, lebo oni odpúšťali.

Meditatio

Keď odpúšťame, pripravujeme sa, aby aj nám bolo odpustené, stávame sa duchovne silnejšími, pokojnejšími, sme schopnejší vykonať viac dobra, posilňuje sa naša schopnosť k miernosti, utrpené zlo sa naisto premení na dobro v našom živote.

Ak by sme neodpustili, nemôže byť ani nám odpustené, zostaneme v napätí, hneve, nenávisti, horkosti, túžbe po pomste. To všetko nás oberá o duchovné i telesné sily a ničí naše zdravie telesné i duchovné.

„Čo je to vlastne odpustenie? Čo sa pri ňom deje? Vina je skutočnosť, objektívna moc, spôsobila skazu, ktorá sa musí prekonať. Odpustenie musí byť preto niečím viac než nevšímaním si, než túžbou zabudnúť. Vina musí byť spracovaná, vyliečená a tak prekonaná. Odpustenie dačo stojí - najprv toho, kto odpúšťa: Ten musí v sebe prekonať zlo, ktoré sa mu stalo, musí ho vo svojom vnútri akoby spáliť a pritom sa obnoviť, aby do tohto procesu premeny a vnútorného očisťovania prijal aj druhého, vinníka, a aby sa tak obaja prostredníctvom pretrpenia a prekonania zla obnovili. Na tomto mieste narážame na tajomstvo Kristovho kríža. No predovšetkým tu narážame na hranice našej sily uzdraviť sa, sily premôcť zlo. [...] Kardinál John Henry Newman [...] raz povedal, že Boh síce mohol jedným slovom z ničoho stvoriť svet, ale vinu a utrpenie ľudí mohol premôcť iba tak, že sám vstúpil do hry, že sa vo svojom Synovi sám stal trpiacim, ktorý znášal toto bremeno a prekonal ho obetovaním vlastného života. Prekonanie viny si vyžaduje nasadenie srdca - ba viac: nasadenie celej našej existencie. A ani toto nasadenie nestačí. Môže byť účinné iba prostredníctvom spoločenstva s tým, ktorý niesol bremeno nás všetkých.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, str. 175-176)

Oratio

„Svoje prvé slová na kríži Ježiš vyriekol bezprostredne pri akte pribíjania na kríž. Sú prosbou o odpustenie pre tých, čo sa k nemu takto správajú: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34) Pán na sebe samom uskutočňuje to, čo ohlásil v reči na vrchu. Nevie, čo je nenávisť. Nevolá po pomste. Prosí o odpustenie pre tých, čo ho priviedli na kríž, a svoju prosbu motivuje tým, že „nevedia, čo robia“.

[...] Je zrejmé, že takéto prelínanie vedomia a nevedomia, materiálneho poznania a nepochopenia hlbokej podstaty, je záležitosťou všetkých dejinných období. Preto by Ježišove slová o nevedomosti a ich variácie v rozličných situáciách na stránkach celého Písma mali otvoriť oči všetkým domnele vediacim. Nie sme slepí práve preto, že si myslíme, že niečo vieme? Nebránia nám práve naše vedomosti poznať samu pravdu, ktorá sa nás chce v tom, čo vieme, dotknúť? Neutekáme pred bolesťou srdca preniknutého pravdou [...]? Nevedomosť zmierňuje vinu a necháva otvorenú cestu k obráteniu. Nie je však jednoducho ospravedlnením, pretože prezrádza otupenosť srdca zdráhajúceho sa odpovedať na nároky pravdy. O to viac pre ľudí všetkých čias zostáva útechou, že Pán tak v prípade nevediacich popravcov, ako i v prípade vediacich, ktorí ho odsúdili, robí z ich nevedomosti motív svojej prosby o odpustenie. Považuje ju totiž za bránu, ktorá nám umožňuje prístup k obráteniu.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský II, str. 203-204)

Prosba o odpustenie [..] pripomína nám toho, ktorý odpustenie zaplatil zostupom do útrap ľudskej existencie a smrťou na kríži. Preto nás v prvom rade vyzýva, aby sme boli za to vďační. A vyzýva nás aj k tomu, aby sme s ním zlo znášali, nesúc jeho ničivé dôsledky, s láskou. A ak každý deň musíme zakusovať, ako málo na to stačia naše sily, ako často sa sami znovu a znovu previňujeme, potom bude pre nás útechou to, že naša prosba nachádza útočisko v jeho láske a s ňou, skrze ňu a v nej sa môže stať silou uzdravenia.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, str. 175-177)

Contemplatio

Otče náš na nebesiach, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.

(porov. Lk 11,4)

__________

¹ zlatesporenie.sk/aktualna-cena-zlata-za-gram, 2.2.2015: 42,67 Euro za gram.

² http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20130501008