(Pavol väznený v Ríme)

Lectio divina textu zo Skutkov apoštolov na tému Evanjelium v Ríme (Sk 28,16-31) z cyklu Cirkev plná života.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. júna 2014.

Modlitba

Milosrdný Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme si hlbšie uvedomili Tvoju prítomnosť a počúvali Tvoje slová, v ktorých nám zjavuješ svoju lásku a dávaš nám poznať Tvoju vôľu. Nech stíchne v nás každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím, aby nám nebolo na odsúdenie, že Tvoje slová počúvame, ale nezachovávame. Daruj nám svojho Ducha, aby otvoril naše mysle a uzdravil naše srdcia na príhovor našej nebeskej matky Panny Márie Sedembolestnej. O to ťa prosíme skrze Krista nášho Pána.

Uvedenie do stretnutia

Cirkev je nevyčerpateľným dielom Božieho Ducha Svätého. Aj podľa svedectva knihy Skutkov apoštolov, predovšetkým tých úryvkov, nad ktorými sme uvažovali a modlili sa, pozorovali sme ako Boží Duch Svätý viedol Cirkev od začiatku: vyberal si verné osoby, pripravoval rozhodujúce kroky, vytváral spoločenstvo medzi bratmi a sestrami, vzbudzoval vieru v srdciach neveriacich, dodával odvahu k námahe pri hlásaní evanjelia, pomáhal prekonať neistoty pri dôležitých rozhodnutiach. Pôsobenie Ducha Svätého v Cirkvi je neúnavné a nevyčerpateľné, On je zdrojom života Cirkvi ako celku a pre každého jednotlivo. Duch Svätý dáva zmysel a účinnosť všetkým snahám ľudí, ktorí sú pre Neho otvorení a dajú sa k dispozícii pre službu spoločenstvu.

My sme postupne pozorovali službu osôb, ktoré boli otvorené Duchú Svätému a tým umožňovali, aby sa spoločenstvá veriacich rozšírili z Jeruzalema cez Antiochiu, do Filíp v Európe, do Atén a aj do Ríma, hlavného mesta vtedajšieho sveta.

Spoločenstvo veriacich v Ríme bolo vytvorené na základe ohlasovania evanjelia apoštolom svätým Petrom. Podľa tradície svätý Peter účinkoval v Ríme v rokoch 43 až 49 a tam skončil svoj pozemský život mučeníckou smrťou. Apoštolské základy spoločenstva v Ríme sú jedinečné nielen kvôli svätému Petrovi, ale sú posilnené aj osobitnou činnosťou apoštola svätého Pavla. Svätý Pavol najprv v roku 57 napísal veriacim do Ríma list, ktorý mi poznáme ako List Rimanom a následne v roku 60 alebo 61 bol privedený do Ríma ako väzeň.

Dnes chceme rozmýšľať a modliť sa na úryvkom, ktorý nám priblíži príchod svätého apoštola Pavla do Ríma. Vypočujme si teda posolstvo, ktoré je zároveň poslednou časťou knihy Skutkov apoštolov.

Lectio

Sk 28,16-31

¹⁶ Keď sme prišli do Ríma, dovolili Pavlovi bývať oddelene len s vojakom, čo ho strážil. ¹⁷ O tri dni zvolal popredných Židov. Keď sa zišli, povedal im: "Bratia, ja som nič neurobil ani proti ľudu, ani proti otcovským zvykom, a predsa ma v Jeruzaleme uväznili a vydali do rúk Rimanov. ¹⁸ Oni ma vypočuli a chceli ma prepustiť, lebo som neurobil nič, za čo by som si zasluhoval smrť. ¹⁹ Ale Židia boli proti tomu a bol som donútený odvolať sa na cisára; ale nie že by som chcel niečo žalovať na svoj národ. ²⁰ Pre toto som sa chcel stretnúť a hovoriť s vami. Lebo pre nádej Izraela som sputnaný touto reťazou." ²¹ Oni mu odpovedali: "My sme nedostali ani list o tebe z Judey, ani neprišiel nik z bratov a neohlásil, ani nehovoril o tebe nič zlé. ²² Ale radi by sme od teba počuť, ako zmýšľaš, lebo je nám známe o tejto sekte, že jej všade odporujú." ²³ Určili mu deň a mnoho ich prišlo k nemu na byt. On im od rána až do večera vysvetľoval, svedčil o Božom kráľovstve a presviedčal ich o Ježišovi z Mojžišovho zákona a z Prorokov. ²⁴ Niektorí verili tomu, čo hovoril, iní zasa neverili. ²⁵ Keď sa nevedeli medzi sebou dohodnúť, rozišli sa a Pavol povedal iba toto slovo: "Dobre povedal Duch Svätý skrze proroka Izaiáša vašim otcom: ²⁶ "Choď k tomu ľudu a povedz: Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť a neuvidíte. ²⁷ Lebo otupelo srdce tohoto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zažmúrili, aby azda očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa - aby som ich neuzdravil." ²⁸ Nech je vám teda známe, že sa táto Božia spása posiela pohanom. Oni budú počúvať." ²⁹ (Ako to povedal, Židia od neho odišli, ale medzi sebou sa veľmi dohadovali.) ³⁰ Pavol potom zostal celé dva roky vo svojom najatom byte a prijímal všetkých, čo k nemu prichádzali. ³¹ Ohlasoval Božie kráľovstvo a učil o Pánu Ježišovi Kristovi so všetkou odvahou a bez prekážky.

Kontext úryvku

Na začiatku nášho úryvku sa konštatuje, že apoštol Pavol spolu s inými osobami dorazili do Ríma. Táto informácia má za úlohu jednoducho označiť moment, od ktorého je apoštolovi dovolené využívať určitú slobodu pre činnosť. Bol v stave väzneného človeka, aj keď pomerne miernym spôsobom, ale nemohol sa hýbať slobodne. Na rozdiel od toho, ako bol väznený v Jeruzaleme a v Cézarey, teraz je v súkromnom byte, ktorý má pre seba prenajatý (porov. v. 30). Napriek obmedzeniam domáceho väzenia si zachoval vnútornú slobodu a nezávislosť a hneď hľadal možnosti na činnosť.

Pavol po príchode do určitého mesta zvykol hneď vyhľadať spoločenstvo Židov v synagóge. Tento dôležitý zvyk, ktorý odzrkadľoval prednosť Izraela v dejinách spásy, sa z určitého hľadiska prejavil aj teraz v Ríme s tou zmenou, že apoštol ako strážená osoba musel pozvať Židov do svojho bytu.

Informácia o čase, že to urobil “po troch dňoch”, nám ukazuje, akú naliehavosť Pavol pripisoval stretnutiu so Židmi. Okolnosť, že pozval zo židovského spoločenstva “popredné” osoby, poukazuje na slávnostný charakter pozvania, pozvaní reprezentovali rímsku komunitu.

[Prvé stretnutie: Pavlova obrana (vv. 17-22)]

Keď sa významní Židia zhromaždili v Pavlovom byte, apoštol sa im prihovoril (v. 17b): opísal posledné udalosti zo svojho života. Zhrnul skutočnosti, ktoré spôsobili jeho zatknutie a postavenie pred súd. Chcel zreteľne vyjadriť, že je svojmu ľudu úplne blízko a že je úplne verný aj svojmu židovskému náboženstvu. Pozvaných Židov oslovil ako bratov, tým potvrdzuje hneď na začiatku, že si uvedomuje svoje bytostné korene v Izraelskom ľude.

Keď vysvetľoval dôvod, prečo sa dostal do Ríma a prečo čaká na súdny proces pred cisárom, zdôraznil, že neprišiel do Ríma ako odpadlík, ale ako brat vo viere. Aj keď bol opakovane postavený pred súd na podnet svoju židovských bratov, on na svojich bratov vo viere nechce vzniesť žiadnu žalobu.

Keď ukončil opis udalostí, ktoré viedli k súdnemu procesu, prešiel k tomu, aby vysvetlil, prečo si želal stretnúť sa s poprednými predstaviteľmi židovskej komunity.

Príslušnosť k svojmu národu a náboženstvu, ktorú Pavol dôrazne vyjadril, je pre neho aj zároveň príslušnosť k spoločne zdieľanej nádeji. Je podivné, že práve zdieľanie nádeje, založenej vo Svätom Písme, bolo príčinou Pavlovho väzenia. Pavol bol uväznený na podnet Židov, ale jeho väzenie nie prejavom jeho odpadu od židovskej viery, ale, paradoxne, je dôsledkom vernosti nádeji svojho národa.

Obsahom nádeje, ktorú mal a má vyvolený národ zo Svätého Písma, je nádej na vzkriesenie. A vlastne nádej na vzkriesenie je tým prvkom, ktorá spája Pavla ako Žida a Pavla ako kresťana, je spojivom medzi pravým židovstvom a kresťanstvom. Pre apoštola Pavla starozákonná nádej našla svoje naplnenie vo vzkriesení Ježiša Krista (porov. Sk 26,23). A na základe tohto východiska odpor Židov voči kresťanskému posolstvu o vzkriesenom Ježišovi zodpovedá potom odporu voči vlastnej náboženskej tradícii.

Po Pavlovom príhovore reagovali poprední predstavitelia rímskej židovskej komunity. Ich reakcia je prekvapujúca. Hoci jestvovali veľmi intenzívne styky medzi Židmi v Ríme a tými v Palestíne, predsa uisťovali apoštola Pavla (v. 21), že nedostali z Jeruzalema žiadne oficiálne písomné stanovisko o jeho osobe a že nemajú o ňom ani žiadne ústne negatívne správy. Z ich strany nemusel teda predpokladať voči svojej osobe žiadne predsudky.

Keď mu zdôraznili, že nemajú nič voči jeho osobe, požiadali ho, aby im vysvetlil svoj osobný názor na spoločenstvo kresťanov.

Táto požiadavka znamenala, že sa pozornosť prenáša od osobnej situácie apoštola Pavla na trvajúci a rozšírený odpor Židov voči kresťanom.

[Druhé stretnutie. súd nad Izraelom a otvorenie sa pre pohanov (vv. 23-28)]

V našom úryvku sa nenachádza zreteľné oddelenie prvého a druhého stretnutia s predstaviteľmi rímskej židovskej komunity.

Dozvedáme sa, že na druhé stretnutie prišla do Pavlovho bytu ešte početnejšia skupina. Väčší počet účastníkov druhého stretnutia môže byť jednoducho prejavom, ako aj v predošlých prípadoch (porov. Sk 13,43 nasl.), silného počiatočného záujmu Židov o kresťanské posolstvo. Žiaľ tento počiatočný záujme v mnohých prípadoch končil neúspechom a odmietnutím kresťanského posolstva.

Pavol sa venoval svojim hosťom viacero hodín, v našom úryvku je to vyjadrené slovami “od rána do večera” (v. 23e). Táto informácia však viac ako o dĺžke času chce svedčiť o intenzite a horlivosti, s akou sa Pavol venuje svojim poslucháčom, aby vysvetlil Boží plán.

Preto nás ani neprekvapuje ďalšie charakteristika Pavlovho úsilia, že totiž svojich poslucháčov “presviedčal o Ježišovi Kristovi”. Snaha, aby ich presvečil, poukazuje na to, že Pavol využil všetky možnosti, aby získal rímskych Židov pre evanjelium, aby sa nemohli potom ospravedlňovať, že boli “v nevedomosti”, že nepočuli o tom, ako Boh naplnil svoj plán spásy v Ježišovi. Pavol urobil všetko, čo vládal, aby pre rímskych Židov nezostávalo nič iné len nutnosť rozhodnúť sa, či prijmú vieru, alebo odmietnu Boží plán spásy v Ježišovi.

Predniesol dôvody z kníh Starého zákona a predovšetkým z prorokov, v ktorých sa nachádzali vyjadrenia o Božom zámere spasiť všetkých ľudí nielen členov vyvoleného národa a že tento Boží plán sa naplnil v Ježišovi, ktorí je teda Mesiášom na prvom mieste pre Židov, ktorí zostávajú pôvodní adresáti Božích prísľubov. Odpoveď Židov, ktorí si vypočuli Pavlovo presviedčanie, je nejednotná, ale je prevažne negatívna.

[Pavlovo stanovisko (vv. 25c-28)]

Svätý Lukáš potom konštatuje, že stretnutie sa skončilo a účastníci sa rozišli a potom uvádza Pavlovo záverečné stanovisko.

Všimnime si ho bližšie (vv. 25c-28). Na prvom mieste si uvedomíme, že cituje text zo Svätého Písma. To znamená, že to, čo posudzuje, teda zátvrdlivosť Izraela, je hodnotená nie na základe ľudskej logiky, ale na základe najvyššej autority Božieho slova.

Citované slová sú pripísané priamo Duchu Svätému, čím ešte rastie ich závažnosť a význam. Keď viacerí Židia, ktorí neuverili Pavlovmu posolstvu, odmietli prijať ponúknutú spásu, treba ich pokladať za duchovných dedičov ich otcov, ktorí tiež neposlúchali Boha.

Pavol v podstate cituje tex z proroka Izaiáša (Iz 6,9-10: “Riekol: "Choď a povedz tomu ľudu: Čujteže, čujte, no nerozumejte, viďteže, viďte, no nepoznávajte! Sprav bezcitným srdce tohto ľudu, jeho uši zaťaž a oči mu zastri, aby očami nevidel a ušami nepočul, aby mu srdce nepochopilo a neobrátil sa a neuzdravil.")

Citácia z proroka Izaiáša, ktorá obviňuje Izrael zo zátvrdlivosti srdca, sa stáva osobitne silným vyjadrením. V nej sa súhrne vyjadruje nielen výsledok jedného stretnutia s rímskymi Židmi, ale širšie aj celá misionárska skúsenosť, ktorú medzi Židmi Pavol nadobudol a teraz odhaľuje jej hlboký význam.

Posledným dôsledkom zátvrdlivosti srdca je neobrátenie sa, čiže odmietnutie ponuky spásy, čo má potom za následok nemožnosť, aby Boh uzdravil svoj ľud. Bolestné tajomstvo pretrvávajúcej uzavretosti Židov voči Pavlovmu ohlasovaniu nachádza tak konečné vysvetlenie v Božom pláne a Božej iniciatíve, ktorú oznamoval prorok. Stanovisko proroka Izaiáša voči svojmu ľudu je teraz prevzaté apoštolom Pavlom a použité voči židovským poslucháčom a ešte konkrétnejšie voči Židom, ktorí odmietli evanjelium.

Ak zatvrdlivosť srdca spôsobila u Židov neschopnosť počúvať a prijať kresťanské posolstvo, tak teraz prichádza oznam, že pohania práve naopak sú ochotní toto posolstvo vypočuť a prijať ho. Zameranie sa na pohanov a zanechanie Židov prinesie v nasledujúcom období pôsobeniu Cirkvi v spoločnosti veľmi pozitívne výsledky.

Posledné dva verše celej knihy Skutkov apoštolov (vv. 30-31) jednoduchým ale zásadným spôsobom ukazujú, ako Boží plán spásy a postup ohlasovania Božieho posolstva evanjelia nezadržateľne postupujú napriek odmietaniu a uzavretiu zo strany jednotlivcov. Nič, ani väzenie, ani reťaze alebo prenasledovanie nemôžu zastaviť šírenie sa Božieho kráľovstva.

Svätý Pavol, aj keď obvinený, čakajúci na súd, obmedzený v pohybe, stojí pred nami ako smelý a slobodný evanjelizátor, ktorý je ochotný predniesť posolstvo o Božom dary spásy všetkým bez rozdielu, ktorí majú otvorené srdce.

Meditatio

Podrobné zvažovanie záveru knihy Skutkov apoštolov nám umožňuje odpovedať si na otázku, prečo má stretnutie s rímskou židovskou komunitou také významné miesto.

Keď sa postupne podarilo pozitívnym spôsobom vyriešiť problém otvorenia prístupu k spáse pre pohanov v zmysle, že ide vlastne o splnenie Božieho zámeru vyjadreného už textami Zákona a Prorokov, zostával otvorený problém uzatvárania sa Izraela.

V čase, keď svätý Lukáš písal knihu Skutkov apoštolov, dosvedčil, že mnohí zo Židov uverili, ale väčšia časť vyvoleného národa sa nenechala presvedčiť ani hlásaním samotného Pána Ježiša, ani následným svedectvom apoštolov, ba práve naopak postupne sa upevňoval postoj zatvrdlivého odporu voči novému spoločenstvu. Toto uzavretie sa je potom vysvetlené pojmom duchovného “zaslepenia”, ktorí používali proroci, ale tento pojem nemal vyjadrovať ani prekliatie ani definitívnu stratu vlastnej totožnosti vyvoleného národa zo strany Izraela. Zaslepenie vo svojej podstate nevylučuje budúce obrátenie (porov. Lk 23,48; Rim 11,25-26).

Obrátení pohania nepredstavujú rozšírenie Izraela, ani nie sú novým Božím ľudom, ani nejakým iným Božim ľudom. Obrátení pohania sú Božím ľudom na základe vzťahu s Bohom, ktorí žije z ich viery a otvorenosti počúvať Boha. Príslušnosť k Božiemu ľudu sa nevytvára na základe vzťahu k Izraelu, ale na základe vzťahu s Bohom.

V predposlednom verši knihy Skutkov, keď sa konštatuje, že Pavol “prijímal všetkých, ktorí k nemu prichádzali” (v. 30), osobitne to slovo “všetkých” vo vzťahu k Židom predstavuje otvorenosť, čiže Židia mali k Pavlovi otvorené dvere. Medzi spoločenstvom Cirkvi a židovským spoločenstvom nejestvovali v prvom období neprekonateľné ploty alebo bariéry. To prišlo v neskorších obdobiach. Pre svätého apoštola Pavla nejestvujú dva vyvolené národy, svätý Pavol vždy hovorí o jednom jedinom Božom ľude.

Nehovorí o ňom v zmysle, že by Cirkev pohltila do seba vyvolený národ, Izrael, do takej miery, že by sa sama stala tým pravým Izraelom . Ani sa Cirkev nestala “novým” Izraelom, aby nahradila ten pôvodný vyvolený národ. Boží vyvolený ľud je jedna jediná skutočnosť, ktorá začína s prisľúbeniami a objíma najprv len vyvolený Boží ľud Starého zákona, ale potom objíma aj pohanov v tej miere, v ktorej jedni i druhí, Izrael i pohania, žijú svoj vzťah s Bohom.

Voči Božiemu slovu nemôže poslucháč zostať neutrálnym. Vyzýva ho, aby sa rozhodol Božie slovo prijať, alebo ho odmietne. Božie slovo požaduje slobodné otvorenie sa voči Božej ponuke a požaduje následnú zmenu zmýšľania a života. Božie slovo zostáva neprijaté, keď sa poslucháč slobodne uzavrie do vlastnej sebestačnosti, alebo zostáva zviazaný vlastnými predsudkami a neprijíma zmenu a nové skutočnosti, v ktorých sa nám Boh zdieľa.

Pán Ježiš vyjadril skutočnosť slobodnej skromnej otvorenosti, ale aj hrdej uzavretosti slovami: “Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. ” (Lk 10,21). Sú to chudobní a pokorní, tí, ktorí sa nezviazali pozemskými istotami, ktorí sa nechajú prekvapiť iniciatívou Božej milosti, lebo Boh nás prekvapujúco zmieruje so sebou, oslobodzuje nás od zlého a znova nám dáva nádej na spásu. Naopak ti, ktorí absolutizujú vlastný rozum alebo nábožní ľudia, ktorí sú presvedčení, že dopredu vedia, ako by sa Boh mal prejavovať a konať, zostávajú pohoršení a uzavretí.

Radostná zvesť, evanjelium, nevyhnutne vedie k deleniu: odhaľuje a odsudzuje akúkoľvek formu ľudského sebauspokojenia, či už v oblasti rozumu, alebo v oblasti skostnatenej nábožnosti, príliš istej sebe samou.

Iba tí, ktorí sú pripravení prijať prekvapujúcu Božiu lásku, ktorá sa darúva v krehkosti a bezbrannosti Ukrižovaného Pána, pre tých je Ukrižovaný prejavom “Božej moci a Božej múdrosti” (1Kor 1,24). Pre tých, ktorí nechápu prejavy Božej lásky a nenechajú sa ňou dotknúť, Ježišova radostná zvesť a ohlasovanie kríža sú pohoršením. Pre nich je Kristov kríž, v ktorom sa definitívnym spôsobom prejavila Božia láska, v konečnom dôsledku súdom, ktorý odhaľuje malosť a hluchotu ich srdca, naplneného túžbou po sebestačnosti a moci.

Oratio

A teraz sa modlime slovami sv. Tomáša Akvinského:

"Milosrdný Bože, dopraj mi, aby som správne poznal a celým srdcom túžil iba po tom, čo sa Tebe páči, a aby som sa snažil toho múdro dosiahnuť a uskutočniť to k chvále a sláve Tvojho mena.

Usmerni, Bože, môj život tak, aby som vedel, čo odo mňa chceš, a aby som to k svojmu prospechu vykonal.

Nedopusť, Bože, môj Pane, aby ma zviedol pohodlný život alebo pýcha, alebo aby som podľahol útrapám a zmalomyseľnel.

Nechcem sa ani radovať, ani zarmútiť sám za seba, ale podľa toho, čo ma k Tebe vedie alebo od Teba odvádza. Chcem sa Ti páčiť a obávať sa, aby som sa Ti neznepáčil. Kiež by všetko, čo je bezcenné pre Teba, Pane, stratilo cenu i pre mňa, a všetko, čo je Ti drahé, bolo drahým i mne.

[...]

Daj mi, Bože, môj Pane, rozum, ktorým by som Ťa poznával; horlivosť, s ktorou by som Ťa hľadal; múdrosť, pomocou ktorej by som Ťa našiel; konanie, ktoré by sa Ti páčilo; vytrvalosť, s ktorou by som na Teba verne čakal; a nádej, že k Tebe raz prídem.

Trestaj ma za zlé skutky svojimi spravodlivými trestami, ale daj, aby som na ceste k Tebe užíval Tvoju dobrotivosť a nakoniec oplýval Tvojou milosťou v sláve nebeskej vlasti."

(porov. http://modlitba.sk/?p=3339)

Contemplatio

Pane Ježišu Kriste, naplň ma Tvojím Svätým Duchom, aby môj život bol celkom odrazom Tvojho života.