Lectio divina textu zo Skutkov apoštolov na tému Cirkev v Európe (Sk 16,6-15) z cyklu Cirkev plná života.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. apríla 2014.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (35MB, 128kbps)

Modlitba

Milosrdný Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme si hlbšie uvedomili Tvoju prítomnosť a počúvali Tvoje slová, v ktorých nám zjavuješ svoju lásku a dávaš nám poznať Tvoju vôľu. Nech stíchne v nás každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím, aby nám nebolo na odsúdenie, že Tvoje slová počúvame, ale nezachovávame. Daruj nám svojho Ducha, aby otvoril naše mysle a uzdravil naše srdcia na príhovor našej nebeskej matky Panny Márie Sedembolestnej. O to ťa prosíme skrze Krista nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Keď uvažujeme a modlíme sa nad úryvkami z knihy Skutkov apoštolov, učíme sa spoznať našu Cirkev.

Na začiatku patrili do spoločenstva Cirkvi muži a ženy, ktorí pôvodne vyznávali židovské náboženstvo. U nich bol najväčší predpoklad, že s pomocou Božieho Ducha Svätého a na základe poznania posolstva Starého zákona otvorí sa ich srdce a prijmú vierou Ježiša Krista ako Božieho Syna a Záchrancu.

Postupne však sa otvorili pre vieru v Ježiša Krista aj muži a ženy, ktorí nepatrili do židovského národa a nevyznávali židovské náboženstvo.

Na našom ostatnom stretnutí sme uvažovali nad stretnutím apoštolov a starších Cirkvi v Jeruzaleme, tzv. Jeruzalemský koncil, okolo roku 50 po Kristovi, a uvedomili sme si, aké bolo zásadné rozhodnutie apoštolov o tom, že bratia a sestry z pohanstva sú rovnocennými členmi Cirkvi ako aj tí, bratia a sestry, ktorí vyznávali židovské náboženstvo. Je to práve prostredníctvom apoštolov, že brána viery mohla byť otvorená podľa pravdy. Iba ich správne rozlíšenie mohlo potvrdiť, že aj synovia a dcéry z iných národov dostali účasť na odpustení hriechov a na dare Ducha Svätého a že bratia a sestry z pohanských národov nemusia prijať židovské náboženstvo ako nevyhnutný predpoklad, aby mohli patriť do Cirkvi.

Išlo o veľký prielom. Hrozilo nebezpečenstvo, že Cirkev bude pokladaná iba za jednu časť, hnutie, alebo sektu v rámci židovského náboženstva. Odvtedy bolo jasné, že kresťania sú bratia a sestry, ktorí vierou prijímajú Ježiša Krista ako Božieho Syna a Spasiteľa bez ohľadu na svoj predošlý náboženský pôvod.

Rozhodnutie apoštolov z Jeruzalema otvorilo nové možnosti hlásaniu radostnej zvesti evanjelia pre všetkých ľudí.

Započúvajme sa teraz do úryvku zo 16. kapitoly knihy Skutkov apoštolov, ktorý nám približuje život Cirkvi po koncile v Jeruzaleme.

Lectio

Sk 16,6-15

[ Pavol, Sílas a Timotej ] ⁶ Prešli cez Frýgiu a galatský kraj, lebo Svätý Duch im bránil hlásať slovo v Ázii. ⁷ Keď došli k Mýzii, pokúšali sa dostať do Bitýnie, ale Ježišov Duch im to nedovolil. ⁸ Obišli teda Mýziu a zišli do Troady.
⁹ Tam mal Pavol v noci videnie. Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: "Prejdi do Macedónska a pomôž nám!" ¹⁰ Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im evanjelium.
¹¹ Odplavili sme sa z Troady, priamym smerom sme prišli do Samotrácie, na druhý deň do Neapola ¹² a odtiaľ do Filíp. Je to prvé mesto tej časti Macedónska a kolónia. V tomto meste sme sa niekoľko dni zdržali.
¹³ V sobotu sme vyšli za bránu k rieke, lebo sme predpokladali, že sa tam modlia. Sadli sme si a hovorili sme so ženami, čo sa tam zišli. ¹⁴ Počúvala aj istá žena menom Lýdia, predavačka purpuru z mesta Tyatiry, ktorá si ctila Boha: Pán jej otvoril srdce, aby pozorne sledovala, čo Pavol hovorí. ¹⁵ A keď sa dala so svojím domom pokrstiť, prosila nás: "Ak si myslíte, že som verná Pánovi, poďte do môjho domu a zostaňte." A prinútila nás.

Kontext úryvku

Na úvod sme počuli, že traja muži Pavol, Sílas a Timotej sa vydali na misijnú cestu. Pavol, bol osobitným spôsobom prijatý samotným Pánom Ježišom za apoštola. Pavol najprv kresťanov prenasledoval, ale po svojom obrátení sa stal mimoriadne horlivým šíriteľom viery v Ježiša Krista Zmŕtvychvstalého.

Sílas bol popredný veriaci z Jeruzalema. Na koncile v Jeruzaleme dostal úlohu, aby oznámil rozhodnutie koncilu v Antiochii. Tam ho Pavol pozval, aby ho doprevádzal na misijnej ceste, na ktorú sa rozhodol vydať.

Na túto cestu Pavol pozval aj Timoteja, mladého veriaceho muža, ktorého spoznal v meste Lystra. Timotej sa stal Pavlovým obľúbeným spolupracovníkom.

Náš dnešný úryvok najprv opisuje cestu Pavla, Sílasa a Timoteja cez Frýgiu a galatský kraj. Sú to oblasti na území dnešného Turecka. Pre nás je v tejto chvíli postačujúce, keď si uvedomíme, že misionári postupujú smerom na západ, že ich cesta je opísaná v Skutkoch apoštolov tromi riadkami, čiže naozaj nakrátko, ale že prekonali postupne vzdialenosť okolo 1500 km.

Autor knihy Skutkov apoštolov je veľmi úsporný v opise mimoriadne dlhej cesty. Vo svojom rozprávaní sa akoby ponáhľa, aby zdôraznil dve skutočnosti. Prvou je smer cesty. Dva razy bolo konštatované, že Pavol a spoločníci na svojom putovaní menili svoje pôvodné rozhodnutia o smere cesty a že nové rozhodnutia o smere cesty chápali ako rozhodnutia, ktoré urobili vedení Duchom Svätým. Svätý Lukáš sa usiluje podčiarknuť, že smer tohto putovania je zásadne ovplyvnený Božím Duchom Svätým.

Druhou skutočnosťou, ku ktorej sa svätý Lukáša chce akoby čo najrýchlejšie dostať, je, že táto cesta smeruje k dôležitému rozhodnutiu a cieľu.

V tomto bode rozprávanie spomaľuje a predstavuje videnie a aj počuté slová, tak ako to Pavol zažil v Troade v noci a zachytáva aj ochotnú reakciu zo strany misionárov. Rozprávanie sa dostalo k jednému vrcholu, na ktorý chce upozorniť čitateľa a poslucháča: Boh volá misionárov, aby išli evanjelizovať Macedónsko.

Lukáš uviedol Pavlovo videnie výrazom „mal videnie“, z ktorého môžeme porozumieť, že Pavol nie je autorom videnej skutočnosti, ale že ona prichádza k nemu zvonka. Skutočnosť, že videnie sa uskutočnilo počas noci, by ho mohla robiť neoddeliteľné od sna, ale táto skutočnosť môže aj naznačovať, ako Boh komunikuje aktívnejším spôsobom s ľuďmi vtedy, keď oni sú v pasívnom stave pokoja a odpočinku, alebo dokonca priamo spia.

K videniu je pripojené aj počutie, ktoré obvykle predstavuje vrchol opisu videnia. Pavol počul zo strany Macedónčana prosbu: Prejdi do Macedónska a pomôž nám. Posolstvo má charakter veľmi jednoduchého príkazu. Určený smer je jasný. Pavol vyrozprával svojím spoločníkom, aké mal videnie, a keď spoločne zvážili jeho význam, prišli spoločne k pochopeniu a rozhodnutiu „že Boh ich volá, aby išli evanjelizovať Macedónčanov“ (v. 10cd). Všeobecná požiadavka o pomoc je teda pochopená ako Božie volanie zaniesť evanjelium o spáse do Macedónska.

Dlhé putovanie evanjelizátorov, počas ktorého ich plány sú prekážané zásahmi Ducha, prišlo konečne do svojho cieľa prostredníctvom ďalšieho mimoriadneho znaku, ktorý je chápaný ako Boží podnet. Stáva sa tak zreteľným, že cesta k evanjelizácii Európy zodpovedá skutočne Božej vôli.

Ľod s misionármi vyšla z prístavu v Troade, do večera dorazila na ostrov Samotrácia, tam prenocovali. Nasledujúci deň prekonali po mori asi 200 km a prišli do Neapola (dnes Kavalla), do prvého prístavu provincie Macedónsko.

Pavol a jeho spoločníci potom museli z prístavu v Neapole prejsť okolo päťnásť kilometrov po ceste a dorazili do mesta Filipy.

Mesto bolo obývané veteránmi rímskych légií. Všetko bolo rímske v tomto meste: vedenie mesta, spôsob usporiadania života v meste, náboženstvo, pôvodné obyvateľstvo, ktorí hovorili grécky, sa dokonca museli naučiť latinsky, lebo latinčina sa stala oficiálnou rečou.

Židov bolo v meste Filipy málo a nebola v meste ani synagóga. Jestvovalo iba “modlitbové miesto” za hradbami (v. 13), blízko pri rieke.

Podľa svojho zvyku v sobotu išli na to miesto a Pavol tam stretol skupinu žien, ktoré sa zišli na modlitbu. Svedkovia evanjelia zostali židmi, zachovávajúcimi aj predpisy židovského náboženstva a na prvom mieste predkladali slovo tým, ktorí uctievali jediného Boha. Medzi ženami bola Lýdia, ktorá pochádzala z Tiatiry, pravdepodobne bola pohankou, ktorá prijala židovské náboženstvo, prevádzkovala malú výrobu textílií, pričom používala purpur zo svojho rodiska.

Lýdia uctievala jedného Boha a počúvala Pavla, ako Mária v Betánii počúvala pri nohách Pána Ježiša (porov. Lk 10,39). Tu sa uskutočňuje znova stretnutie podobné stretnutiu v Emauzoch: Lýdiino srdce sa otvorilo a prijala slová dobrej zvesti, ktoré ohlasoval Pavol. Pavol potom spoznal, že jej viera je úprimná, a preto ju hneď pokrstil a s jej celým domom (porov. Sk 10,2; 16,31; 18,8). Žena následne ponúkla pohostinstvo misionárom a pozvala ich, aby jej ešte pomohli hlbšie spoznať a posilniť vieru, ktorá sa v nej zrodila. Prijala ich do svojho domu.

Týmto spôsobom bola založené prvé spoločenstvo veriacich v Európe, ktoré vychádza zo skupiny žien, ktoré sa modlia k jedinému Bohu a uveria v Ježiša Krista. Lýdia sa stala akoby dušou tohto spoločenstva. Jej postava na území Európy nám pripomína Ježišovu matku Máriu modliacu sa s niekoľkými ženami, s apoštolmi a Ježišovými bratmi (porov. Sk 1,14), keď spoločne čakali na príchod Ducha Svätého. Komunita vo Filipách, o ktorej Lukáš priniesol iba niekoľko informácií, zostala veľmi blízka srdcu apoštola Pavla. Apoštol živil hrejivý vzťah s Filipanmi, ako to potvrdzuje aj osobitný List Filipanom. Veriaci z Filíp Pavlovi jeho náklonnosť a duchovnú starostlivosť radi opätovali.

Meditatio

V úryvku, nad ktorým dnes uvažujeme, je pozoruhodné, aký je rozdiel medzi plánmi a pokusmi misionárov a prekážkami, ktoré ich stretajú. Je prekvapujúce aj to, že tieto prekážky sú pripísané činnosti Ducha Svätého. Opakované pokusy misionárov vytvárajú celkovo dojem, že aj napriek nadšeniu, ktoré ich napĺňalo, sú nútení zostať dlhší čas v stave neistoty a nerozhodnosti.

Nemusíme sa veľmi namáhať, aby sme našli podobnosť medzi tým, čo opisuje svätý Lukáš ako neistú cestu misionárov a duchovnou situáciou, ktorú prežívame dnes v našich rodinách a spoločenstvách v dobe premien a prechodu. Prechádzame zo situácie, kedy kresťanské hodnoty a symboly boli pokojne prijaté a ovplyvňovali rytmus spoločenského života, do situácie sekularizovanej a pluralistickej spoločnosti, čo spôsobuje neistotu a krízu pri používaní obvyklých výchovných a pastoračných postupov. Nie je zriedkavé stretnúť v tejto pohnutej situácii, ako niektoré činnosti, aj keď robené s dobrou vôľou a nadšením, smerujú ku sklamaniu. Ako vysvetliť a prijať túto namáhavú situáciu sklamania a neistoty?

Môže sa stať, že táto situácia sklamania je prijatá s pasivitou ako niečo nevyhnutné a následne vedie k strate odvahy, k určitému duchovnému ochromeniu, k určitému uzavretiu sa, k hľadaniu uzavretého výlučného spoločenstva. Je tiež možné, že ako určitá reakcia sa zasa na druhej strane objaví vyhľadávanie neobvyklých až podivných prejavov duchovného života, ktoré smerujú len k emóciám.

Je správne pýtať sa, aj na základe nášho dnešného úryvku, či aj naša prípadná situácia bolestivej bezradnosti by nemala byť pochopená a prijatá ako pozvanie zo strany Božej prozreteľnosti, ktorú vytvára pôsobenie Božieho Ducha.

Sklamanie z našich zámerov a činností by mohlo mať pozitívny dopad v tom, aby nás oslobodilo od pocitu neprimeranej dôvery vo vlastné sily a aby nás priviedlo znova k vedomiu našej duchovnej chudoby odkázanosti. Nie sú to totiž naše snahy, programy a iniciatívy akokoľvek užitočné a nevyhnutné, aby spôsobili záchranu a zaistili, že sa v dejinách uskutoční Boží plán. Aj keď ich konáme s veľkodušnosťou a rozumnosťou, zostávajú len ľudským nástrojom, ktorý dávame k dispozícii nepredvídateľnej a kreatívnej činnosti Ducha Svätého v srdciach ľudí a historických udalostiach. Správne uvedomenie si a uznanie našej duchovnej odkázanosti nás môže viesť k tomu, aby sme sa silnejšie spoľahli na Božie zdroje: na silu Božieho slova, na Ducha Svätého, ktoré pôsobia, aby sme sa otvorili pre Božie slovo a aby sme ho porozumeli. A tak aj možné sklamania, prijaté ako pozvanie k hlbšej pravde o nás samých, nás vedú, aby sme sa viac otvorili pôsobeniu Božieho Ducha.

Druhým nápadným rozmerom nášho dnešného úryvku je príklad ženy Lýdie, ktorej srdce sa s pomocou Ducha otvorilo pre vieru v Ježiša Krista. Pozýva nás k tomu, aby sme si uvedomili duchovné bohatstvo, ktoré prinášajú do manželstiev, rodín, do našich spoločenstiev dievčatá a ženy, ktoré sú vnímavé na duchovné dary, na jestvovanie Boha, na pôsobenie Ducha Svätého. Svätý Otec, blahoslavený Ján Pavol II. v roku 1988 z príležitosti mariánskeho roka napísal apoštolský list o dôstojnosti a povolaní ženy. Aj my prosíme nebeskú Matku Pannu Máriu, Sedembolestnú, aby sme mohli správne porozumieť Boží dar dôstojnosti a povolania žien v našich spoločenstvách. Blahoslavený Ján Pavol II. napísal: „Morálna sila ženy, jej duchovná sila je spojená s uvedomením si, že Boh jej osobitným spôsobom zveruje človeka, ľudskú bytosť. Boh zveruje každého človeka všetkým ľuďom i každému osobne. Predsa však toto zverenie sa vzťahuje osobitným spôsobom na ženu - práve z dôvodu, že je ženou - a ono osobitným spôsobom rozhoduje tiež o jej povolaní.

Vďaka tomuto vedomiu a tomuto zvereniu sa vidíme prejavy morálnej sily na mnohých postavách žien zo Starého zákona, z časov Krista a z nasledujúcich období až po súčasnosť.

Žena je silná vedomím tohoto zverenia, silná tým, že Boh "jej zveruje človeka" vždy a všade, dokonca i v podmienkach spoločenskej diskriminácie, v ktorých sa môže ocitnúť. Toto vedomie a toto základné povolanie hovoria žene o dôstojnosti, ktorú dostáva od samotného Boha a to ju robí "dobrou" a posilňuje jej povolanie. Týmto spôsobom sa oná "dobrá žena" (porov. Prís 31,10) stáva nezastupiteľnou oporou a žriedlom duchovnej sily pre iných, ktorí v nej pociťujú veľké duchovné energie. Rodiny a neraz celé národy dlhujú týmto "dobrým ženám" naozaj veľmi veľa.

V našej dobe výdobytky vedy a techniky umožňujú dosiahnuť predtým neznámy stupeň materiálneho blahobytu, ktorý jedných uprednostňuje, iných zasa vytláča na okraj spoločnosti. A tak iba jednostranný prospech môže znamenať aj stratu citlivosti pre človeka, pre to, čo je podstatne ľudské. Preto práve v našich časoch očakávame prejavy onoho "génia" ženy, ktorým sa zabezpečí vnímavosť voči človeku v akejkoľvek situácii: práve kvôli tomu, že je človekom! A kvôli tomu, že "najväčšia je láska" (1Kor 13,13).“ (Ján Pavol II., Mulieris dignitatem 30).

Oratio

A teraz sa modlime so sv. Teréziou z Lisieux:

Nekonečný Bože, nauč ma povolaniu lásky!
Preto si želám a prosím:
moje myšlienky nech sú láskou,
moje mlčanie nech je láskou,
moje modlitby nech sú láskou,
moje práce nech sú láskou,
moje utrpenie nech je láskou,
moje obete nech sú láskou,
moja pokora nech je láskou,
moje sebazapieranie nech je láskou,
môj odpočinok nech je láskou,
moja ľútosť nech je láskou,
celý môj život nech je láskou,
moje umieranie nech je láskou.
Ó, môj Bože, daj mi ústa lásky,
ó, môj Bože, daj mi oči lásky,
ó, môj Bože, daj mi ruky i nohy lásky,
Premeň ma [celého] a celú v lásku.

Contemplatio

Pane Ježišu, naplň ma svojím Svätým Duchom, aby môj život bol odrazom Tvojho života.