Lectio divina textu zo Skutkov apoštolov na tému Sila spoločenstva apoštolov (Sk 15,1-2.6-11.22-29) z cyklu Cirkev plná života.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. marca 2014.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (35MB, 128kbps)

Modlitba

Milosrdný Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme si hlbšie uvedomili Tvoju prítomnosť a počúvali Tvoje slová, v ktorých nám zjavuješ svoju lásku a dávaš nám poznať Tvoju vôľu. Nech stíchne v nás každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím, aby nám nebolo na odsúdenie, že Tvoje slová počúvame, ale nezachovávame. Daruj nám svojho Ducha, aby otvoril naše mysle a uzdravil naše srdcia na príhovor našej nebeskej matky Panny Márie Sedembolestnej. O to ťa prosíme skrze Krista nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pri našich stretnutiach v úvahách a modlitbe nad úryvkami z knihy Skutkov apoštolov sme sa dozvedeli, že Boží Duch Svätý naplnil apoštolov a dal im silu, aby vydávali svedectvo o Ježišovi Kristovi, o jeho smrti, pre ktorú máme odpustenie hriechov a o jeho zmŕtvychvstaní, ktoré nám dáva nádej večného života.

Svedectvo apoštolov a ich pomocníkov v sile Ducha Svätého bolo účinné, mnohí uverili. Na začiatku uverili muži a ženy, ktorí zachovávali predpisy židovského náboženstva.

Ale svedectvo apoštolov a ich pomocníkov v sile Ducha Svätého prinieslo aj ten účinok, že uverili aj muži a ženy, ktorí neboli Židmi a nezachovávali predpisy židovského náboženstva.

Na ostatnom stretnutí sme uvažovali nad vierou rímskeho dôstojníka Kornélia a jeho blízkych a ich rozhodnutím dať sa pokrstiť, čo sa stalo v prítomnosti a so súhlasom apoštola Petra v meste Cézarey.

Postupne vzrastal počet pohanov, ktorí uverili a dali sa pokrstiť. Pomerne početná skupina veriacich a pokrstených pohanov žila v meste Antiochia. Antiochia sa nachádza asi 500 km na sever od Jeruzalema, dnes je to mesto s názvom Antakya a je na území Turecka. V časoch Pána Ježiša malo až do polmilióna obyvateľov a bolo hlavným mestom rímskej provincie Sýria. A práve v Antiochii vznikla situácia, ktorá viedla k zásadnému rozhodnutiu spoločenstva apoštolov.

Započúvajme sa teraz do opisu situácie, ako ho nachádzame v 15. kapitole Skutkov apoštolov.

Lectio

Sk 15,1-2; 6-11;22-29

¹ Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov [ v Antiochii ]: "Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení." ² Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším do Jeruzalema.
⁶ Apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec. ⁷ A keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal im: "Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili. ⁸ A Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo, keď im dal Ducha Svätého tak ako nám; ⁹ a neurobil nijaký rozdiel medzi nami a nimi, keď vierou očistil ich srdcia. ¹⁰ Prečo teda teraz pokúšate Boha a chcete položiť na šiju učeníkov jarmo, ktoré nevládali niesť ani naši otcovia, ani my?! ¹¹ A veríme, že aj my budeme spasení milosťou Pána Ježiša takisto ako oni."
²² Vtedy sa apoštoli a starší s celou cirkvou uzniesli, že spomedzi seba vyberú mužov a pošlú ich s Pavlom a Barnabášom do Antiochie. Boli to Júda, ktorý sa volal Barsabáš, a Sílas, poprední muži medzi bratmi. ²³ Po nich poslali tento list: "Apoštoli a starší bratia pozdravujú bratov z pohanov v Antiochii, Sýrii a Cilícii. ²⁴ Počuli sme, že vás niektorí, čo vyšli z nás, znepokojili a rozvrátili vám srdcia rečami, hoci sme ich ničím nepoverili. ²⁵ Preto sme sa zhromaždili a jednomyseľne sme sa uzniesli, že vyberieme mužov a pošleme ich k vám s našimi drahými Barnabášom a Pavlom, ²⁶ ľuďmi, ktorí vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista. ²⁷ Vyslali sme teda Júdu a Sílasa a oni vám aj ústne povedia to isté. ²⁸ Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: ²⁹ zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohoto chrániť, budete konať správne. Buďte zdraví!"

Kontext úryvku

Niekedy v roku 49 alebo 50 po narodení Pána Ježiša, teda približne dvadsať rokov po zoslaní Ducha Svätého v Jeruzaleme na Turíce a po začiatku ohlasovania, veľmi zreteľne vystúpil do popredia problém, vyjadrený v požiadavke: “Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení“ (Sk 15,1).

Žiadosť bola prednesená a chápaná v zmysle, že je nevyhnutná pre mužov obriezka a pre všetkýcyh zachovávanie predpisov Mojžišovho zákona ako nevyhnutný predpoklad, aby mohol byť človek spasený. Žiadosť predniesli ľudia, ktorí prišli do Antiochie z Júdey, teda z kraja, v ktorom sa nachádzalo mesto Jeruzalem. Žiadosť nepredniesli najvyšší predstavitelia spoločenstva veriacich v Jeruzaleme, ale všetky okolnosti, v ktorých bola táto žiadosť vznesená ukazovali, že ide o vážnu situáciu.

Požiadavka vyvolala výmenu názorov o zásadnej skutočnosti, čo je nevyhnutné, aby človek dosiahol spásu. A preto sa v Antiochii rozhodli, že sa obrátia na spoločenstvo v Jeruzaleme, ktoré bolo pokladaná za záruku pravovernosti.

Jadrom problému bolo určiť pôvod a príčinu spásy. Na jednej strane boli tí, ktorých na základe ich pôvodu nazývali žido-kresťania, a ktorí boli presvedčení, že príčinou spásy je zachovávanie Mojžišovho zákona, ku ktorému pridali Kristov podiel, Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie. Mohli by sme povedať, že podľa tejto skupiny spása bola založená na Zákone a na Ježišovi.

Pavol a Barnabáš, hoci podľa svojho pôvodu boli aj oni žido-kresťania, zásadne nesúhlasili. Pre nich bolo jasné, že Ježiša Krista nie je možné zredukovať na nejaký doplnok a prídavok k Mojžišovmu zákonu. Podľa Pavla a Barnabáša jedine Ježiš a nie Zákon je pôvodcom spásy.

Spoločenstvo veriacich v Antiochii uznáva vedúce postavenie spoločenstva v Jeruzaleme, preto sa rozhodli predložiť na ich rozhodnutie túto základnú otázku. Z Antiochii odišla do Jeruzalema delegácia, ktorá mala osobne požiadať o riešenie problému. Spoločenstvo veriacich v Jeruzaleme je reprezentované predovšetkým apoštolmi, a skupinou presbyterov. Delegácia z Antiochie bola prijatá s úctou. Vytvoril sa priestor, aby mohol byť naširoko vysvetlený problém a aj návrhy na riešenia. Situácia, keď boli predkladané rozdielne prístupy, viedla znova aj v Jeruzaleme k dynamickej výmene názorov. A tak v určitom momente debaty pokladal apoštol Peter za nevyhnutné, aby jednoznačne predstavil svoje stanovisko.

Peter hovorí v mene apoštolov a teda s autoritou, ktorá prevyšuje jeho osobnú mienku: „My veríme, že z milosti Pána Ježiša sme boli spasení a tým istým spôsobom aj oni“ (Sk 15,11).

Vyjadrenie priamo kontrastuje s očakávaním žido-kresťanov. Motivácia zapúšťa svoje korene v Božej vôli. Pre veriacich nie je väčšej autority ako Božia vôľa. Peter rázne odmieta možné námietky, ktoré hovoria o Božej vôli vpísanej do daru obriezky a Zákona: Boh, bez toho, aby poprel to, čo povedal a urobil v minulosti, sa zjavuje slobodný v rozmnožovaní darov a v ponúkaní dokonalejších ciest spásy.

To, čo predkladá Peter, nie je iba doktrína, je to žitý život a ustálená prax, o ktorej všetci prítomní vedia: udalosť s Kornéliom, ktorého pokrstil Peter bez toho, aby vyžadoval obriezku alebo dodržiavanie Zákona, bola všeobecne známa, považovaná za jasné presvedčenie, za Božie vyvolenie, ktoré sa udialo „medzi vami a vo vás“, blízko Jeruzalema. Nemôže sa teda znovu začať diskusia o tom, čo už bolo vyriešené, hoci aj s ťažkosťami osobnými a ťažkosťami spoločenstva (porov. Sk 10,14-15; 11,2.18). Predovšetkým dar Ducha zdvíha na úroveň „svedectva“, ktorému nie je možné protirečiť: viac sa nedá od Boha očakávať.

A teraz Peter, ktorý sa doteraz obracal na všetkých prítomných, obracia sa na žido-kresťanov: „Prečo ešte pokúšate Boha?“ (Sk 15,10). Pokúšať Boha znamená vyžadovať znamenia a zázraky, znamená provokovať ho, aby dal ďalší dôkaz svojich túžob, ako keby on „ktorý skúma srdcia“ nevedel, čo potrebuje človek k tomu, aby prijal jeho vôľu alebo akú pomoc potrebuje stvorenie, aby neutonulo v zle. Teraz je jasné, že s Ježišom viera nahrádza Zákon, krst nahrádza obriezku a Duch nahrádza navonok dokonalé skutky. Vyžadovať následne od pohanov aby dodržiavali celý Zákon sa stáva skutočnou nespravodlivosťou, nakoľko ani vyvolený národ počas celých svojich dejín, nebol schopný to dokázať.

Peter sa musel javiť presvedčivý, keď „celé zhromaždenie mlčalo“, postoj, ktorý môžeme chápať ako súhlas starších, počnúc od najreprezentatívnejšej osoby, Jakuba.

V Petrovej reči je sprítomnený všeobecný princíp: Božie konanie predchádza chápanie človeka. Človek si len postupne uvedomuje, čo sa stalo, ba viac, často príde k poznaniu až po skúsenosti. Peter dosvedčuje, že Božie konanie „otvára pohanom bránu viery“ (Sk 14,27), vedie k ich „obráteniu“ (Sk 15,3). Vyvolenie pohanov nezmazáva predchádzajúce vyvolenie Židov, ale ho rozširuje, nakoľko tak starý vyvolený národ ako aj nový Boží ľud rovnakým spôsobom patria Pánovi a sú povolaní vzývať jeho meno.

Stretnutie apoštolov, presbyterov a veriacich v Jeruzaleme, na ktorom sa zúčastnila delegácia z Antiochie a dala podnet k vážnej diskusii a rozhodnutiu, je pokladané v konečnom dôsledku za stretnutie s významom koncilu a uzáver z tohto stretnutia má zasadný význam pre správne chápanie viery.

Záverečné zásadné rozhodnutie bolo pripravené ako okružný list cirkvám, spoločenstvám veriacich, ktoré boli v Antiochii a v mestách a dedinách, pre ktoré bola Antiochia prirodzeným centrom.

Rozhodnutie je oficiálne a je urobené so všetkou autoritou. Trikrát pripomína svornosť medzi „apoštolmi, staršími a celou Cirkvou“ (Sk 15,22), podčiarkuje vyvolenie vážených osôb, schopných správne vysvetliť posolstvo (Sk 15,25), deklaruje božský pôvod obsahu: „Rozhodli sme, Duch Svätý a my, že na vás neuvalíme žiadne iné bremeno, okrem tých nevyhnutných vecí“ (Sk 15,28).

Text obsahuje predovšetkým všeobecný princíp definitívneho oslobodenia pohanov od povinnosti prejsť cez Mojžišov zákon, aby dosiahli spásu. Vedenie Ducha, prítomné v spoločenstve, takto premenilo ohnivé diskusie v Antiochii a na stretnutí v Jeruzaleme na chodník pravdy, výnimočnosť žido-kresťanov na príležitosť univerzalizmu. Povedomie spoločenstva, že je miestom Ducha, dovoľuje z jednej strany v Antiochii, viac otvorenej na prijatie nových rozmerov, nájsť istotu v pevnosti tradície, uchovávanej v Jeruzaleme, ktorá sa z druhej strany necháva viesť zasa k métam, v minulosti považovaným na nemožné. Boží Duch Svätý dáva schopnosť budovať jednotu v rôznosti, harmóniu v rozdielnosti. Tento princíp, princíp slobody od Mojžišovho zákona a od jeho morálnych a rituálnych predpisov a predpisov ohľadom jedla, má zmysel aj dnes. Dotýka sa hodnoty ľudského konania v otázke spásy. Spása vychádza z prijatia Božieho daru, z otvorenosti voči Božej iniciatíve milosti. Božiu iniciatívu milosti prijímame prostredníctvom viery, ktorá je z jednej strany uznaním neschopnosti spasiť sa vlastnými silami a z druhej strany je vyjadrením pevného presvedčenia, že je môžné nadobudnúť spoločenstvo s Bohom, keď sa pre neho vierou otvoríme, aby mohol Boh konať v našom vnútri.

Jeruzalemské stretnutie alebo koncil definitívne stanovil, že dôvod spásy sa nenachádza v človeku, ale sa nachádza mimo neho: človek je spasený, lebo niekto iný človeka spasil.

K tejto zásadnej pravde boli potom v rozhodnutí pridané aj určité osobitné disciplinárne usmernenia.

Štyri pravidlá mali umožniť pokojné spolužitie kresťanov zo židovstva v jednej komunite s kresťanmi z pohanstva.

Tieto štyri pravidlá už nemajú zásadný súvis s dosiahnutím spásy, ale sú nevyhnutné na odstránenie prekážok integrácie medzi kresťanmi zo židovstva a z pohanstva. Ich zachovanie predstavuje službu lásky a úcty.

Rozhodnutie apoštolov z Jeruzalema teda požadovalo zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva (Sk 15,29)

Mäso, obetované modlám, obvykle predávali na trhoch. Nepoužívanie tohto mäsa smerovalo k vyhnutiu sa akémukoľvek podozreniu z kontaminácie pohanským kultom. Krv bola v tom čase symbolom života, nesmela byť používaná na prípravu nápojov. Zadusené zvieratá, z ktorých nebola vypustená ich krv, boli nepoužiteľné pre žido-kresťanov. Štvrtou požiadavkou bolo vyhýbanie sa smilstvu. Zahŕňalo sexuálnu nemorálnosť každého typu, ktorá bola široko rozšírená medzi pohanmi (porov. Lv 18,6-20)

A tak sa dá o rozhodnutí apoštolov povedať, že dekrét Jeruzalemského koncilu obsahuje pravdivé chápanie spásy z Antiochie, ktoré je obohatené láskavým prístupom navrhnutým v Jeruzaleme a tak je spoločenstvo celej Cirkvi pozvané k životu v pravde a láske.

Radosť, povzbudenie, vzájomné priania pokoja sú dôkazom správnosti oboch spoločenstiev a správnosti použitej metódy. Tento tak slávnostný dekrét smeruje k praktickému momentálnemu cieľu: zjednodušiť najtesnejšie spolužitie dvoch cirkevných skupín v citlivom momente ich rastu.

Cirkev Jeruzalemského koncilu, ktorá vidí, posudzuje a koná, čelí problémom bez toho, že by ich skrývala a rieši ich vo vyváženej syntéze pravdy, slobody a lásky, vytvára tým vzťažný bod pre kresťanské komunity každej doby.

Meditatio

Mohli by sme povedať, že podľa posolstva svätého Lukáša sa v prvotnej Cirkvi stáva jasným a prijatým poznanie, že Boh prestáva byť iba Bohom ľudu, z ktorého oni pochádzajú a uvedomujú si, že je univerzálnym Bohom.

Boh pôsobí v dejinách účinne, ale skryto. Je úlohou ľudí, svedkov Božieho pôsobenia, aby objavili a hlbšie pochopili Božie pôsobenie, aby ho dali na vedomie slovami a ukázali pokračovanie Božieho plánu spásy aj v súčasnosti.

Iste to nejde bez námahy, neistoty, bez stálej snahy o hlbšie pochopenie Písma. Táto úloha sa nikdy nekončí, aj dnes zostáva otvorená pre spoločenstvo veriacich, ktorí chcú zostať verní Bohu dejín spásy, ktorí chcú prijať jeho plány pre našu dobu a odpovedať uvedomele a veľkodušne na jeho vnuknutia a jeho vôľu.

Nie je to ľahká činnosť, vyžaduje trpezlivosť, aby to, čo je skryté akoby v záhyboch života osôb a zložitosti dejín ľudstva, mohlo byť správne pochopené. Je to činnosť, ktorá vyžaduje pozornosť voči udalostiam a ich namáhavé pochopenie a stále musí aj načúvať a pozorne si všímať Písmo, aby bolo možné porozumieť Božiu činnosť, ktorá ani dnes neprestáva. Bez tejto činnosti, v ktorej sa spoznáva zmysel dejín vo svetle Písma, by sme riskovali, že nespozorujeme alebo nepochopíme správne Božie pôsobenie, ktoré je prítomné aj v súčasných udalostiach a následne by sme nemohli byť verní tomu, čo Boh žiada od jednotlivých veriacich a spoločenstiev v tejto konkrétnej chvíli.

Súčasná Cirkev a aj my hľadáme správne pochopenie udalostí, ktoré prežívame. Pýtame sa, aký význam majú v Božom pláne spásy, čo sa vyžaduje od nás, aby sme povedali a urobili. V namáhavom a často aj bolestnom hľadaní odpovedí môže prísť aj ku konfrontáciám, výmene názorov aj v spoločenstve veriacich. Pochádzajú z rozdielnosti východiskových poznatkov, duchovných skúseností a následne z rozdielnych postojov.

Ale konfrontácia osobitne v cirkevnom prostredí vyžaduje schopnosť nie iba vyjadriť vlastný postoj, ale aj počúvať s vnútornou slobodou a otvorenosťou dôvody a prežívanie iného. Toto počúvanie vyžaduje schopnosť byť chápavým a zároveň mať aj dobré vnútorné nastavenie voči inému, nemať voči nemu negatívny predsudok. Schopnosť byť chápavým je vynikajúci duchovný dar a treba ho prehlbovať a zdokonaľovať. Vnútorné dobré nastavenie voči inému sa javí ešte viac ako dar Ducha Svätého, vyžaduje vždy znova očisťovanie nášho vnútra a stále opakovanú prosbu k Duchu Svätému.

Vyžaduje sa však ešte dokonalejšie počúvanie a rozlišovanie toho, čo je Božím plánom v určitom dejinnom momente pre celú Cirkev. Ochotné hľadanie toho, čo Boh žiada od svojej Cirkvi v konkrétnej dobe, vyžaduje, aby si každý snažil vytvoriť čo najväčší odstup od svojich osobných náhľadov a čiastkových postojov, ktoré má každý náklonnosť obraňovať. Iba s touto vernosťou a otvorenosťou je možné budovať pravé spoločenstvo a môžu byť úctivo rešpektované rozdielne spôsoby chápania a uskutočňovania ako znak bohatstva spoločenstva a vzájomného doplňovania sa všetkých bratov a sestier.

Oratio

Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť; odpustenie, kde sa množia urážky; jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia; vieru tým, co pochybujú; nádej tým, čo si zúfajú; svetlo tým, co tápu vo tmách; radosť tým, čo smútia.

Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali; skôr milovať iných, než aby mňa milovali.

Pretože len keď dávame – nadobúdame; len keď zabúdame na seba – nachádzame seba samých; len keď odpúšťame – dostáva sa nám odpustenia; len keď odumierame sebe – povstávame k večnému životu.

(sv. František Asiský)

Contemplatio

Veríme, že aj my budeme spasení milosťou Pána Ježiša.

(porov. Sk 15,11)