Hodnota pozemských dobier pre večný život

Pridal dňa

Prednáška na tému Hodnota pozemských dobier pre večný život z cyklu Sociálna náuka Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam prednášky, ktorá odznela v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty 20. novembra 2013.


Zvukový záznam prednášky:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (38.3MB, 128kbps)

Text prednášky

Naše tretie stretnutie o Sociálnej náuke Cirkvi sa odohráva v mesiaci november, ktorý má špecifické postavenie v celom liturgickom roku z niekoľkých dôvodov. Začína sviatkom Všetkých svätých a spomienkou na všetkých verných zosnulých. Celý mesiac sa potom nesie v duchu blížiaceho sa konca liturgického roka a zároveň začiatkom nového, kde má svoje dôležité postavenie prvá časť adventného obdobia, ktorá je zameraná na druhý Kristov príchod. A práve toto definitívne zavŕšenie Božieho kráľovstva druhým príchodom Ježiša Krista spája všetky spomenuté skutočnosti, ktoré charakterizujú mesiac, ktorý práve prežívame. Od začiatku tohto mesiaca sa prirodzene zameriavame na konečný cieľ našej existencie – večný život v nebeskom kráľovstve. Ide samozrejme o tajomstvo, ktoré nás prekračuje a musíme ho prijať jedine svetlom viery. Veď aj sám apoštol Pavol hovorí o tejto skutočnosti slovami, ktoré nám dávajú tušiť enormný rozmer tohto tajomstva: „Ani oko nevidelo, ani uchu nepočulo, ani do ľudského nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9). Hoci ide o veľké tajomstvo, predsa však je aj zdrojom nádeje, pretože poukazuje na konečný cieľ nielen našej existencie, ale aj našich skutkov, námahy a snaženia sa o dobro. V týchto dňoch bude často aj počas liturgických slávení počuť slová, ktoré niekedy až dramatickým spôsobom hovoria o tomto definitívnom zavŕšení Božieho kráľovstva. Pán Ježiš v tejto súvislosti vyslovuje pre nás veľmi dôležité vyjadrenia: „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lk 21, 28). Napriek všetkým obavám, ktoré môžeme mať, Pán Ježiš nás teda pozýva k radosti, pretože ide o cieľ, ktorý dáva zmysel úplne všetkému. Ideme totiž v ústrety Pánovi, ktorý bol ochotný za našu spásu zomrieť na kríži.

Z týchto predchádzajúcich vyjadrení logicky potom vyplýva dôležitá a podstatná otázka, ktorá priamym spôsobom súvisí s našou dnešnou témou: Ak je naša vlasť v nebi a očakávame príchod Božie kráľovstva v jeho definitívnej podobe (porov. Fil 3, 20), aký význam má naša práca na tejto zemi? Inými slovami: Aký význam majú pozemské hodnoty pre večný život?

Tieto otázky evidentne otvárajú veľký priestor na zamyslenie, ako i diskusiu. Chceme sa preto zamerať na podstatné veci a orientáciu nám dáva naše prvé stretnutie, na ktorom sme zdôraznili fakt, že Sociálna náuka Cirkvi patrí do oblasti morálnej teológie a preto má vždy základ v náuke Svätého písma,1 pretože ono je akoby dušou celej posvätnej vedy.2 A práve vo Svätom písme nachádzame odpoveď na naše otázky súvisiace s dnešnou témou.

Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že ide o otázky, ktorými sa zaoberali všetky generácie kresťanov. Je to logické, pretože ide o otázky, ktoré majú nezastupiteľné miesto v živote každej ľudskej osoby, nakoľko sa dotýkajú zmyslu nášho jestvovania.3 Stačí si pripomenúť skúsenosť svätého apoštola Pavla, ktorú mal s cirkevným spoločenstvom v Solúne. Niektorí kresťania v tomto meste pochopili z prvého listu svätého Pavla, že druhý Kristov príchod je veľmi blízky a z tohto potom odvodili, že je dostatočná minimálna námaha v tomto svete, pretože aj tak čoskoro zanikne. Pavol na takéto vnímanie odpovedá v Druhom liste Solúnčanom, kde vyzýva veriacich aby očakávanie druhého Kristovho príchodu neoslabovalo, ale povzbudzovalo kresťanov k budovaniu lepšieho a spravodlivejšieho sveta. Ako príklad tejto horlivosti dáva sám seba slovami, ktoré sme mohli počuť aj počas liturgie Božie slova ostatnej nedele v druhom čítaní: „Bratia, prikazujeme vám v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ste odstránili každého brata, ktorý žije neporiadne, nie podľa učenia, ktoré prijal od nás. Veď sami viete, ako nás treba napodobňovať, lebo sme nežili medzi vami neporiadne, ani sme nejedli niečí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu ... Veď keď sme boli u vás, prikazovali sme vám toto: Kto nechce pracovať, nech ani neje. Lebo počúvame, že medzi vami niektorí žijú neporiadne, nič nerobia, iba sa zháňajú za zbytočnosťami. Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb. Ale vy, bratia, neochabujte v konaní dobra“ (Sol 3, 6-13).

Aké sú dôvody, pre takéto konanie? Uvádzame štyri, ktoré sa javia ako podstatné.

Prvý dôvod nachádzame v slovách samotného Krista, ktorý dáva do úzkeho súvisu náš mravný život na tejto zemi a dosiahnutie nebeského kráľovstva. V Evanjeliu podľa svätého Matúša nachádzame zaujímavú epizódu z Ježišovho života, kde k nemu prichádza človek, ktorého identitu nepoznáme a kladie otázku: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ (Mt 19, 16). Blahoslavený Ján Pavol II. v encyklike Veritatis splendor vysvetľuje: „Otázka, s ktorou sa na Ježiša Nazaretského obracia bohatý mladík, vychádza z hĺbky srdca: je to zásadná otázka v živote každého človeka a treba na ňu odpovedať; týka sa totiž mravného dobra, ktoré treba konať a večného života. Ten, čo oslovuje Ježiša, dobre vie, že jestvuje spätosť medzi mravným dobrom a úplným naplnením vlastného údelu“ (č. 8). Táto spätosť medzi mravným konaním na tejto zemi a dosiahnutím Božieho kráľovstva je potvrdená Kristom v tom istom Evanjeliu podľa Matúša, kde opisuje posledný súd a podmienka vstupu do jeho kráľovstva je vyjadrená slovami: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).4

Kresťanská tradícia od počiatku svojho jestvovania potvrdzuje, že táto skutočnosť bola prijatá ako niečo prirodzené a podstatné k samotnému kresťanskému náboženstvu. Stačí, ak spomenieme opäť apoštola Pavla, ktorý dáva do priameho a bezprostredného súvisu dosiahnutie nebeského kráľovstva a určitý druh mravného konania, ktoré odporuje logike tohto kráľovstva a tak aj znemožňuje vstup do samotného kráľovstva: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložnici mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor 6, 9-10).

Máme tu teda prvý dôležitý motív k tomu, aby sme konali morálne dobro na tejto zemi. Ono nám zaručuje vstup do nebeského kráľovstva. Uvedomujeme si zároveň aj naše vznešené postavenie, ktoré máme pred samotným Bohom. Náš Stvoriteľ rešpektuje naše slobodné rozhodnutia spolu s dôsledkami, ktoré so sebou prinášajú. Je to pre nás povzbudenie, pretože môžeme vedomými a slobodnými rozhodnutiami získavať zásluhy pre večný život. Samozrejme, že všetko sa odohráva v dynamike autentickej lásky. Kresťania nemilujú preto, aby získavali zásluhy, ale získavajú zásluhy, pretože milujú.

V kresťanskej láske nachádzame zároveň aj druhý motív nášho snaženia sa na tejto zemi, hoci stále pamätáme, že naša vlasť je v nebi. Kresťanská láska samozrejme predstavuje argument, ktorý presahuje možnosti jednej prednášky, alebo jedného krátkeho zamyslenia. Zameriame sa preto na aspekt, ktorý súvisí s našou problematikou. V tomto zmysle považuje za podstatné slová Benedikta XVI. v encyklike Caritas in veritate: „Láska je zlatou niťou celej Sociálnej náuky Cirkvi. Každá zodpovednosť a angažovanosť, vytýčená v tejto náuke, čerpá z lásky, ktorá je podľa Ježišovho učenia syntézou celého Zákona (porov. Mt 22, 36-40). Láska je opravdivou podstatou osobného vzťahu s Bohom a s blížnym. Je princípom nielen bezprostredných vzťahov medzi priateľmi, príbuznými a v malých skupinách, ale aj princípom sociálnych, ekonomických a politických vzťahov v ich najširších dimenziách. Pre Cirkev – formovanú náukou evanjelia – je láska všetkým“.5

Ide o lásku, ktorá je odpoveďou na Božiu iniciatívu. V biblickej perspektíve je vždy základom horlivosti o dobrý mravný život vďačná pamäť na to, čo Boh uskutočnil. V Izraelskom národe každý otec musel učiť svojho syna nasledovné slová, ktoré odzrkadľovali skúsenosť tejto vďačnej pamäte: „Boli sme otrokmi u faraóna v Egypte a Pán nás vyviedol z Egypta silnou rukou a robil veľké a hrozné znamenia a zázraky v Egypte proti faraónovi a proti celému jeho domu pred našimi očami. Nás však priviedol odtiaľ, aby nás priviedol a dal nám do vlastníctva krajinu, ktorú odprisahal našim otcom. V tom čase nám Pán prikázal plniť všetky tieto zákony, báť sa Pána, svojho Boha, aby sa nám vždy dobre vodilo a darilo, ako je to dnes. A to bude našou spravodlivosťou, keď náležite zachováme všetky príkazy pred Pánom našim Bohom, tak ako nám prikázal“ (Dt 6, 21-25).

Spomienka na veľké činy, ktoré Boh uskutočnil so svojim národom bola základom pre mravné konanie podľa Božieho zákona, ktorý dával podmienky pravej slobody a umožňoval rásť v tejto slobode, ktorú vyvolený národ dostal ako dar.

V Novom zákone je základom tejto lásky Kristov kríž: „Lebo nás ženie Kristova láska, ak si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli. A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2 Kor 5, 14-15).

Spomienka na túto lásku je koreňom kresťanského života, ako to často zdôrazňoval aj patrón morálnych teológov, svätý Alfonz Mária de Liguori: „Nie natoľko to, čo Kristus vytrpel, ako skôr láska, ktorú nám prejavil utrpením, nás zaväzuje, ba núti, aby sme ho milovali. Práve preto je Ukrižovaný základnou „knihou“, z ktorej chápeme vedu svätých, ktorá je vedou ako milovať Boha“.6

Naša láska je teda odpoveďou na Božiu lásku a nevyhnutne sa musí konkretizovať v každodennom živote skrze praktickú lásku k blížnemu, pretože nemôže hovoriť, že milujeme Boha, ktorého nevidíme, ak nemiluje svojho blížneho, ktorého vidíme (porov. 1 Jn 4, 20).

Tretí dôvod nachádzame v skutočnosti určitej kontinuity s tým, čo vytvoríme na tejto zemi a hodnotou týchto diel v nebeskom kráľovstve. Uvedomujeme si, že nebeské kráľovstvo je charakterizovaná ako „nové nebo a nová zem“ (Zjv 21, 1), predsa však ide o určitú kontinuitu s tým, čo prežívame na tejto zemi, pretože „hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok od rastu Kristovho kráľovstva, predsa však v miere, a akej môžeme prispieť k lepšiemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, má tento pokrok veľký význam pre Božie kráľovstvo. Lebo hodnoty, ako je ľudská dôstojnosť, bratské spoločenstvo a sloboda, čiže všetky tie dobré plody prírody a našej príčinlivosti, ktoré sme v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu rozširovali na tejto zemi, potom opäť nájdeme, ale očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a univerzálne kráľovstvo: kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti a pokoja. Toto kráľovstvo je tajomným spôsobom prítomné už tu na zemi, bude však zavŕšené Pánovým príchodom“.7

Z tohto dôvodu „očakávanie novej zeme nemá oslabovať, ale skôr podnecovať starostlivosť o zveľadenie tejto zeme, kde rastie telo novej ľudskej rodiny, ktoré už môže poskytnúť určitý náčrt nového veku“.8

V tomto vyjadrení koncilu nachádzame aj ďalšiu motiváciu k nášmu správnemu mravnému konaniu na tejto zemi – nadprirodzená motivácia tohto konania. Ako kresťania máme totiž motiváciu navyše ku správnemu konaniu. Ak sa vo všeobecnosti ľudia snažia o dobro na tejto zemi, tak väčšinou tak konajú z prirodzených pohnútok, čiže sa snažia, aby sa mali dobre po hmotnej, či ekonomickej stránke. Kresťania môžu mať aj tieto motivácie, veď Pán Boh chce, aby nám bolo dobre (porov. Dt 4, 40). Sú však pozvaní k nadprirodzenému cieľu, ktorý tak predstavuje aj nadprirodzený motív k správnemu konaniu. Skutočne dobrými mravnými rozhodnutiami nielenže realizujem dobrý život na tejto zemi, ktorý potom pozitívne ovplyvňuje celú spoločnosť, v ktorej žijeme, ale dokonca tieto rozhodnutia budú mať svoje naplnenie, ktoré bude mať trvalý charakter a nezanikne ani našou smrťou a dokonca ani definitívnou transformáciou zeme a neba na niečo radikálne nové. Uvedomenie si skutočnosti, že naše mravné rozhodnutia majú takýto trvalý, čiže večný charakter, nám v oblasti motivácii ako i v oblasti výberu jednotlivých prostriedkov môže pomôcť ku skutočne správnemu rozhodnutiu zvlášť v prípadoch, kedy sa správne mravné konanie z ľudského hľadiska javí ako určitá obeta, či zriekanie.

Môžeme teda konštatovať, že pozemské skutočnosti majú veľmi veľký význam pre večný život. Zvlášť dôležitá v tejto oblasti sa javí kresťanská láska a jej konkretizácia v každodennom živote. Práve z tohto dôvodu aj naše ďalšie stretnutie v decembri zameriame na lásku, kde nevyhnutný predpoklad tvorí čnosť spravodlivosti.


__________

1 Porov. Optatam totius, 16.

2 Porov. Dei verbum, 24.

3 Porov. Gaudium et spes, 3.

4 Dôležité je uvedomiť si aj skutočnosť, že nielen konanie, ale aj nečinnosť je mravným postojom, ako o tom jasne svedčia slová samotného Krista: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste neurobili“ (Mt 25, 45). Zanedbávanie dobrého môže mať v niektorých prípadoch veľmi vážne dôsledky pre náš život, ako i život našich blížnych.

5 Benedikt XVI., encyklika Caritas in veritate, 2.

6 Majorano Sabatino, Byť Cirkvou pre najbiednejších, Charis, Bratislava 2004, 39-40.

7Gaudium et spes, 39.

8Gaudium et spes, 39.