Prednáška na tému Kompetencia Cirkvi v spoločenských, politických a ekonomických otázkach z cyklu Sociálna náuka Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam prednášky, ktorá odznela v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty 18. septembra 2013.

Zvukový záznam prednášky:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (32.7MB, 128kbps)

Text prednášky

Sociálne učenie Cirkvi sa v ostatných desaťročiach javí ako veľmi aktuálne z niekoľkých dôvodov.

Prvý dôvod vidíme v aktivitách Učiteľského úradu Cirkvi, tak na pápežskej úrovni, ako i na úrovni biskupských konferencií mnohých krajín, ale i jednotlivých biskupov, ktorí rôznymi spôsobmi vstupujú do spoločenského diania.

Druhý dôvod možno vidieť aj na politickej úrovni. Mnohé politické strany sa odvolávajú na Sociálnu náuku Cirkvi.

Tretí dôvod spočíva v skutočnosti, že mnohí, po často veľkých sklamaniach, vkladajú nádej do tohto učenia, pretože v ňom sa snažia nachádzať odpovede na mnohé komplikované situácie, v ktorých sa nachádzajú spoločenstvá mnohých krajín dnešného sveta.

Základnou však zostáva otázka, nakoľko je Cirkev kompetentná vstupovať do spoločenských, politický, či ekonomických otázok dnešného sveta.

Skôr ako sa pokúsime odpovedať na túto otázku, považujeme za nevyhnutné ešte jedno ozrejmenie, ktoré sa dotýka cyklu prednášok, ktoré dnes začíname. Prečo sme sa rozhodli systematickým spôsobom preberať Sociálnu náuku Cirkvi? Istotne sú aj iné oblasti učenia Katolíckej cirkvi, ktoré si vyžadujú našu pozornosť. Motiváciou k zameraniu sa na túto časť učenia bolo niekoľko skutočností. Ako sme už spomenuli, v ostatných rokoch sa v spoločnosti zvýšil záujem o Sociálne učenie Cirkvi. Treba rovnako spomenúť aj skutočnosť, že sme presvedčení, že táto náuka môže napomôcť k lepšej konsolidácii ľudskej spoločnosti aj momente hospodárskej krízy, ktorú aj na Slovensku ľudia prežívajú predovšetkým vo forme nezamestnanosti, či životnej úrovne. Podstatnou motiváciou je však osobnosť Svätého Otca Františka, ktorý svojimi slovami i konaním je veľkým svedkom Sociálnej náuky Cirkvi. Osobnosť terajšieho pápeža vzbudzuje veľkú pozornosť v oblasti spoločenských problémov. Preto sme sa rozhodli aspoň sčasti poukázať na pravdy, ktoré Cirkev formulovala vo svetle toho, čo je jej vlastné, čiže Svätého Písma a Tradície, o živote človeka v spoločnosti. Chceme ponúknuť pravdu, ktorú sme dostali a o ktorej sme presvedčení, že môže pomôcť dnešnému človeku ku skutočnému rozvoju. V konečnom dôsledku ide aj a predovšetkým o službu láske, pretože ako napísal Svätý otec Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate: „láska je zlatou niťou celej sociálnej náuky Cirkvi. Každá zodpovednosť a angažovanosť, vytýčená v tejto náuke, čerpá z lásky, ktorá je podľa Ježišovho učenia syntézou celého Zákona (porov. Mt 22, 36 – 40). Láska je opravdivou podstatou osobného vzťahu s Bohom a s blížnym. Je princípom nielen bezprostredných vzťahov medzi priateľmi, príbuznými a v malých skupinách, ale aj princípom sociálnych, ekonomických a politických vzťahov v ich najširších dimenziách. Pre Cirkev – formovanú náukou evanjelia – je láska všetkým. Veď ako učí sv. Ján (porov. 1 Jn 4, 8. 16) a ako som pripomenul v prvej encyklike Deus caritas est, z Božej lásky všetko pochádza, z nej všetko nadobúda svoju formu a k nej všetko smeruje. Láska je najväčší dar, ktorý Boh daroval ľuďom; je jeho prisľúbením a našou nádejou“ (č. 2).

Môže teda Cirkev vstupovať do spoločenského diania?

Odpoveď na túto otázku nachádzame v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, pretože tieto texty na jednej strane zahŕňajú celú tradíciu Cirkvi a na strane druhej otvárajú nové perspektívy do budúcnosti. V tomto zmysle považujeme za vhodné pripomenúť slová blahoslaveného Jána Pavla II. v programovom liste pre celú Cirkev v treťom tisícročí Novo millennio ineunte: „Koľko bohatstva je, drahí bratia a sestry, v smerniciach, ktoré nám dal Druhý vatikánsky koncil! Ubiehajúcimi rokmi tieto texty nestrácajú ani svoju hodnotu ani svoj význam. Treba ich čítať primeraným spôsobom, aby sa poznali a osvojili ako kvalifikované a normatívne texty Učiteľského úradu v rámci cirkevnej tradície. Pri ukončení Jubilea cítim viac ako inokedy povinnosť poukázať na Koncil ako na veľkú milosť, z ktorej mala Cirkev v 20. storočí veľký úžitok: ponúkol nám totiž bezpečný kompas, aby sme sa ním orientovali v začínajúcom sa storočí“ (č. 57).

Vyjadrenia Koncilu sú teda pre nás normatívne, nakoľko sú „kompasom“, ktorý má orientovať naše myslenie i konanie.

Je evidentné, že argumentácia je otvorená mnohým prvkom a preto spomenieme tie, ktoré sa javia ako najdôležitejšie.

V oblasti Sociálnej náuky Cirkvi, špecificky v oblasti kompetencií samotnej Cirkvi vstupovať do spoločenských problémov, nachádzame dôležité vyjadrenia v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes o Cirkvi v súčasnom svete: „Vlastné poslanie, ktoré Kristus zveril svojej cirkvi, nie je politickej, hospodárskej ani sociálnej povahy, lebo cieľ, ktorý jej Kristus vytýčil, je náboženského rázu“ (č. 42).

Z tohto vyjadrenia Koncilu vyplýva, že samotná Cirkev si uvedomuje svoje výsostne náboženské poslanie a preto má stále aj pred svojimi očami cieľ, ktorý má nadprirodzený charakter: „Cirkev – zrodená z lásky večného Otca, založená v čase Kristom Vykupiteľom a zhromaždená v Duchu Svätom – sleduje spasiteľný eschatologický cieľ, ktorý môže v plnej miere dosiahnuť iba v budúcom veku“ (GS 40). Avšak realizácia tohto definitívneho nadprirodzeného cieľa sa uskutočňuje už tu na zemi: „Ale (Cirkev) je prítomná už tu na zemi a skladá sa z ľudí, občanov pozemského spoločenstva, povolaných utvoriť už uprostred ľudských dejín rodinu Božích detí, ktorá má stále vzrastať až do Pánovho príchodu. Túto rodinu zjednotenú so zreteľom na nebeské dary, ktorými je obdarená, Kristus „ustanovil na tomto svete ako usporiadanú spoločnosť“ a „vystrojil ju vhodnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty (GS 40).“ Z toho potom logicky vyplýva, že samotná „Cirkev, v tom istom čase „viditeľné spoločenstvo a duchovná pospolitosť“, kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel a je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti, ktorá sa má obnoviť v Kristovi a pretvoriť na Božiu rodinu (GS 40)“.

Môžeme teda konštatovať slovami koncilu, že „práve z náboženského poslania Cirkvi vyplývajú povinnosti, osvietenia a sily, ktoré môžu napomáhať zriaďovať a konsolidovať ľudskú spoločnosť podľa Božieho zákona“ (GS 42).

Toto je možné, pretože „Cirkev, sledujúc svoj vlastný, spasiteľný cieľ, sprostredkúva človeku nielen Boží život, ale určitým spôsobom šíri po celom svete odblesk jeho svetla najmä tým, že ozdravuje a pozdvihuje dôstojnosť ľudskej osoby, že upevňuje súdržnosť ľudskej spoločnosti a že dáva každodennej ľudskej činnosti hlbší zmysel a význam. Cirkev verí, že prostredníctvom svojich jednotlivých členov a celého svojho spoločenstva môže takto značne prispieť k tomu, aby sa ľudstvo a jeho dejiny stali ľudskejšími (GS 40).“

Tieto vyjadrenia jasne poukazujú na skutočnosť, že samotná Cirkev sa necíti byť expertom v oblasti politiky, spoločenského života, či ekonomiky. Tvrdí však, že sú určité vedomosti, ktorými môže vstúpiť do úprimného dialógu so všetkými ľuďmi dobre vôle a tak prispieť k lepšiemu rozvoju spoločnosti. Druhý vatikánsky koncil vidí dôležitosť náuky v oblasti dôstojnosti každej ľudskej osoby. Inými slovami, zjavená antropológia, ako náuka o ľudskej osobe a jej dôstojnosti je dôležitým prvkom Sociálnej náuky cirkvi, ktorý na jednej strane môže pomôcť ľudskej spoločnosti a na strane druhej oprávňuje Cirkev vstupovať do spoločenského dialógu, ktorý sa snaží o dobro všetkých ľudí na tejto zemi.¹

Tieto vyjadrenia Koncilu nielenže ozrejmujú, prečo sa Cirkev cíti byť povolaná vstupovať do spoločenského dialógu, ale zároveň nám aj ponúkajú perspektívu a základnú orientáciu pre metódu, ktorou sa má rozvíjať Sociálna náuka Cirkvi. K tomuto bodu sa ešte vrátime.

Druhý dôležitý argument, prečo Cirkev môže vstupovať do oblasti spoločenského života sa dotýka mravnosti ľudského konania. Spoločenský, ekonomický, či politický život sa uskutočňuje skrze vedomé a slobodné ľudské rozhodnutia. Za každým politickým systémom je vskutku určitá osoba, respektíve spoločenstvo osôb, ktoré rozhodujú. Môžeme teda povedať, že každé spoločenské, ako i ekonomické zriadenie je výsledkom naakumulovaných slobodných ľudských rozhodnutí. A práve tieto rozhodnutia, nakoľko sú slobodnými ľudskými skutkami, sú objektom záujmu aj spoločenstva Cirkvi. Totiž ako sme už spomenuli, cieľ Cirkvi, ktorý má nadprirodzený charakter, sa uskutočňuje v každodennom živote našimi slobodnými rozhodnutiami, ktoré majú morálnu váhu. Každé slobodné ľudské rozhodnutie, čiže ľudský skutok má dve základné charakteristiky. Prvá spočíva v skutočnosti, že každý ľudský skutok vplýva na morálnu kvalitu toho, kto koná. Môžeme povedať veľmi jednoducho, že pravidelné opakovanie dobrých skutkov vytvára čnosť, ako dispozíciu vôle pre konanie dobra. Naopak, pravidelné konanie morálne zlých skutkov vytvára neresť, čiže dispozíciu vôle pre konanie zla. Táto skutočnosť je pre nás podstatná, pretože konanie dobra je podmienené jeho poznaním. Pre skutočné dobro sa človek musí nielen rozhodnúť, ale predtým ho aj spoznať ako skutočné dobro. Každá osoba môže mať skúsenosť, že s dobrým úmyslom sa nie vždy rozhodla najsprávnejšie. Niekedy až po určitom čase zisťujeme, že konanie, pre ktoré sme sa rozhodli, nebolo skutočným dobrom pre nás, alebo pre našich blížnych. Samozrejme, že v tomto prípade sa dotýkame oblasti ľudského života, ktorý prekračuje priestor jeden prednášky. Považujeme však za potrebné poukázať na tento argument, nakoľko ľudské skutky sú odpoveďou kresťanov na Božie povolanie v perspektíve dosiahnutia osobného cieľa, ktorý je špecifikovaný slovami pána Ježiša v Evanjeliu podľa svätého Matúša: „Vy buďte tak dokonalí, ako je dokonalý Váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48).

V konečnom dôsledku ide aj o veľmi hlbokú osobnú skúsenosť s mravnosťou ako takou, pretože jednotlivé ľudské skutky sú vyjadrením základnej orientácie celého nášho života, tak ako to máme v tom istom Evanjeliu podľa Matúša, kde istý mladík prichádza k Ježišovi s otázkou: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ (Mt 19, 16). V tomto zmysle sú dôležité slová Jána Pavla II. v encyklike Veritatis splendor o niektorých otázkach mravnosti: „Otázka, s ktorou sa obracia na Ježiša Nazaretského bohatý mladík, vychádza z hĺbky srdca: je to zásadná otázka v živote každého človeka a treba na ňu odpovedať; týka sa totiž mravného dobra, ktoré treba konať, a večného života. Ten, čo oslovuje Ježiša, dobre vie, že jestvuje spätosť medzi mravným dobrom a úplným naplnením vlastného údelu. Je totiž zbožným Źidom, ktorý vyrástol takpovediac v tieni Božieho zákona. Ak sa pýta Ježiša, zrejme to nerobí preto, že by nepoznal odpoveď obsiahnutú v zákone. Pravdepodobnejšie je, že príťažlivosť Ježišovej osoby v ňom vyvolalo nové otázky o mravnom dobre. Naozaj vidí nevyhnutnosť stretnúť sa s tým, ktorý svoju kazateľskú činnosť začal týmto novým zásadným povzbudením: "Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu" (Mk 1, 15).“²

Mladík z evanjelia, ktorého identita nám nie je známa a preto môže byť stotožnený s každou ľudskou osobou, je pre nás vzorom, keď sa pýtame na to, čo je skutočným dobro pre človeka. Toto skutočné dobro, podľa nášho presvedčenia, nachádzame v osobe Ježiša Krista, ktorý je prameňom všetkého dobra: „Aj dnes musia ľudia znovu obrátiť pozornosť na Krista, aby od neho dostali odpoveď na otázku, čo je dobré a čo zlé. On je Učiteľom, ktorý vstal z mŕtvych, majúc život v sebe samom, a ktorý je vždy prítomný vo svojej Cirkvi a v celom svete. On otvára veriacim Písma a keď im v plnosti odhaľuje vôľu Otca, učí pravdu o mravnosti konania. Kristus, prvotný prameň a vrchol plánu spásy, Alfa a Omega ľudských dejín (porov. Zjv 1, 8; 21, 6; 22, 13), zjavuje postavenie človeka a plnosť jeho povolania. Preto "človek, ktorý chce dôkladne - nielen podľa nejakých unáhlených, čiastočných, často povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií alebo pravidiel svojho života - spoznať seba samého, musí so svojou úzkosťou, neistotou, so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom i smrťou prísť ku Kristovi. Musí akoby celým svojím ja vstúpiť do neho; musí "si osvojiť" a privlastniť celú pravdu vtelenia a vykúpenia, aby opäť našiel seba. Ak sa v ňom uskutoční tento najvnútornejší proces, človek prinesie ovocie nielen zvelebovaním Boha, ale aj veľkým obdivom nad sebou samým."“³ To znamená, že ak Cirkev ponúka pravdu v osobe Ježiša Krista, ponúka aj skutočné dobro pre každého človeka. Ponúkame teda to, čo sme aj my sami dostali nezaslúženým spôsobom do daru, s ktorým sa chceme podeliť so všetkými ľuďmi.

Okrem tohto rozmeru ľudského skutku máme ešte jeden podstatný. Vplyv každého ľudského skutku na mravnú kvalitu spoločnosti, v ktorej sa skutok koná. Samozrejme, že máme na pamäti rozmer solidarity Kristovho tajomného tela podľa učenia svätého apoštola Pavla v Liste Korinťanom (porov. kap. 12). Chcem však zdôrazniť rozmer, ktorý sa dotýka všetkých ľudí. Sú mnohé ľudské skutky sa konajú v skrytosti a ich vplyv na spoločnosť sa nezdá byť veľmi veľký a preto by sa mohlo zdať, že práve v týchto prípadoch je veľmi aktuálna dimenzia solidárnosti, na ktorú poukázal svätý apoštol Pavol. Musíme však pripomenúť predchádzajúci argument, ktorý hovorí o morálnej kvalite ľudskej osoby, ktorá sa uskutočňuje slobodnými rozhodnutiami a potom má vplyv nielen na rozhodnutia, ktoré sa priamo dotýkajú samotnej osoby, ale táto morálna kvalita človeka vplýva aj na jednotlivé rozhodnutia, kde vplyv na spoločnosť môže byť nielen veľký, ale v niektorých prípadoch aj enormný. Ide však aj o to, že niektoré ľudské rozhodnutia majú svoje dôsledky pre politický, hospodársky, či ekonomický život. Cirkev tieto ľudské rozhodnutia, so spomenutými dôsledkami, zaujímajú, pretože komplexná morálna kvalita skutku sa hodnotí aj s dôsledkami, ktoré sa uskutočňujú so samotným skutkom. To znamená, že aj rozhodnutia ľudskej osoby na politickej, ekonomickej a spoločenskej úrovni vplývajú na dosiahnutie večného života. Okrem tohto rozmeru chceme zdôrazniť aj skutočnosť, že každé morálne dobré rozhodnutie je autenticky ľudské a preto teda prispieva aj ku skutočnému rozvoju celej spoločnosti. Otázky uskutočňovania spravodlivosti, dnes tak aktuálneho pokoja, ľudských práv, práce, korupcie sú z tých, ktoré poukazujú na skutočnosť, že v spoločnom úprimnom dialógu so všetkými ľuďmi dobrej vôle Cirkev môže prispieť k budovaniu lepšieho sveta. Motiváciu nachádzame v konečnom a definitívnom cieli ľudskej osoby, ktorý, ako sme už spomenuli, je nadprirodzeného charakteru a presahuje túto zem. Tento nadprirodzený cieľ však neoslabuje úsilie kresťanov o budovanie lepšieho sveta, ale ho stimuluje: „očakávanie novej zeme nemá oslabovať, ale skôr podnecovať starostlivosť o zveľadenie tejto zeme, kde rastie telo novej ľudskej rodiny, ktoré už môže poskytnúť určitý náčrt nového veku. Preto hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok od rastu Kristovho kráľovstva, predsa však v miere, v akej môže prispieť k lepšiemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, má tento pokrok veľký význam pre Božie kráľovstvo. Lebo hodnoty, ako je ľudská dôstojnosť, bratské spoločenstvo a sloboda, čiže všetky tie dobré plody prírody a našej príčinlivosti, ktoré sme v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu rozširovali na zemi, potom opäť nájdeme, ale očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a univerzálne kráľovstvo: „kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja“. Toto kráľovstvo je tajomným spôsobom prítomné už tu na zemi, bude však zavŕšené Pánovým príchodom“ (GS 39).

Predchádzajúce vyjadrenia majú vplyv aj na povahu a metódu Sociálnej náuky Cirkvi. Slovami Jána Pavla II. v encyklike Sollicitudo rei socialis môžeme konštatovať, že „Sociálna náuka cirkvi nepatrí do oblasti ideológie, ale skôr do oblasti teológie a osobitne morálnej teológie“ (č. 41). Dokonca tvrdí, že sociálna náuka cirkvi „ako integrálna časť kresťanskej koncepcie života má eminentne teologický charakter“ (č. 5). Z tohto teologického charakteru vyplýva, že aj metóda Sociálnej náuky cirkvi je nevyhnutne teologická. Riešenia, ktoré cirkev ponúka v oblasti politiky, ekonomiky a spoločnosti vôbec, sú teda teologické. V tomto zmysle vidíme podstatný prvok v oblasti základného princípu celej Sociálnej náuky cirkvi, ktorým je princíp ľudskej dôstojnosti.

„O metóde sociálnej náuky môžeme povedať, že ide o dynamickú, induktívno-deduktívnu metódu, ktorej sa všeobecným spôsobom držali najstaršie dokumenty a ktorá bola najlepšie spresnená v encyklike Mater et magistra a bola rozhodným spôsobom prijatá v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes a v neskorších dokumentoch. Induktívna metóda, nakoľko začína analýzou reálnej situácie, ktorú chce osvecovať a analyzovať vo svetle viery. Deduktívna, nakoľko vypracovala sériu princípov, ktoré sa považujú za pramene, na základe ktorých sa môže hodnotiť konkrétna situácia. Sociálna náuka nie je nezávislá od situácie, ktorú chce hodnotiť (induktívny moment), ale zároveň sa nenechá chytiť do pasce historickej náhodnosti (deduktívny moment na základe fundamentálnych princípov kresťanskej náuky o človeku a spoločnosti)“.⁴

Na záver dnešného stretnutia teda môžeme zhrnúť predchádzajúce slová do jednoduchej definície samotnej Sociálnej náuky cirkvi, ktoré je učením, ktoré Cirkev formulovala vo svetle toho, čo je jej vlastné, čiže Svätého Písma a Tradície, o živote človeka v spoločnosti.

__________

¹ V tomto zmysle sú dôležité aj nasledovné vyjadrenia koncilových otcov: „Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť, to jest Krista Pána. Kristus, nový Adam, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie. Niet sa teda čo čudovať, že všetky tieto pravdy v ňom nachádzajú svoj základ a dosahujú svoje zavŕšenie. On, „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15), je dokonalým človekom, ktorý Adamovmu potomstvu navrátil podobnosť s Bohom, znetvorenú hneď prvým hriechom. Tým, že prijal na seba ľudskú prirodzenosť a nezničil ju, bola naša ľudská prirodzenosť pozdvihnutá na vysoký stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodený z Panny Márie, sa naozaj stal jedným z nás, bol nám podobný vo všetkom okrem hriechu.“

² Ján Pavol II., encyklika Veritatis splendor, 8.

³ Ján Pavol II., encyklika Veritatis splendor, 8.

⁴ Fitte Hernán, Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, s 75.