Lectio divina textu z Matúšovho evanjelia na tému Žiadostivosť túžob a očí (Mt 5,27-30) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. mája 2013.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (37MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. Sme vďační za dar viery, ktorý nám sprostredkovali, a prosíme ťa, nech sú naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova, aby sme s novou odvahou vydávali svedectvo o tvojej láske, a otvárali tak cestu k tebe tým, ktorí sa pre rôzne okolnosti od teba vzdialili. Prosíme ťa o to skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Začíname mariánsky mesiac máj, obraciame znova našu pozornosť viac na Božiu Matku Pannu Máriu, ktorej život, postoje a túžby sú i pre nás ideálom našich túžob a ambícií. Túžby všeobecne sú veľmi dôležité pre ľudský život. Patria prirodzene k prejavom jestvovania každého človeka, nestoja akoby nič, ale možno nimi dosiahnuť veľmi veľa. Túžbou po Pánu Bohu sa môžeme k Pánovi priblížiť, lebo táto túžba je iste podnietená Božou milosťou a vedie nás konať tak, aby sme napodobňovali nášho Otca, na ktorého obraz sme stvorení.

V jubilejnom roku príchodu svätých Cyrila a Metoda prehlbujeme naše poznanie Desatora a zisťujeme, že posledné prikázania Desatoro sa vzťahujú na naše túžby a učia nás, ako naše túžby očisťovať a zamerať správnym smerom. Podľa katolíckej katechetickej tradície deviate prikázanie zakazuje nezriadenú telesnú žiadostivosť a desiate zakazuje nezriadenú túžbu po cudzom majetku.

Dnes večer sa sústredíme na predposledné, deviate prikázanie Desatora. Varuje pred nezriadenou telesnou túžbou alebo telesnou žiadostivosťou.

Vo Svätom Písme Starého zákona v Knihe Exodus je tento zákaz žiadostivosti vyjadrený takto: „Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho. Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho ani po jeho sluhovi, ani po slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu“ (Ex 20,17). A v Knihe Deuteronomium je ten istý zákaz vyjadrený slovami: „Nepožiadaš manželku svojho blížneho! Nepožiadaš dom svojho blížneho ani jeho pole, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!“ (Dt 5,21).

Desatoro stavia hrádzu nášmu sebectvu, veď aj porušovanie predchádzajúcich zákazov: Nezabiješ!; Nescudzoložíš!; Nepokradneš!; a aj porušovanie ôsmeho prikázania o krivom svedectve proti blížnemu, sú dôsledkom neprimeranej sebelásky a sebectva. Ľudia často robia iným zle ani nie tak z lásky k zlu ako zo zištných sebeckých záujmov.

Sebecký záujem o inú osobu, záujem bez pravej lásky, túžba zmocniť iného len kvôli sebe je prejavom nezriadenej telesnej žiadostivosti, na ktorú sa vzťahuje deviate Božie prikázanie. Dnes večer sa budeme zaoberať deviatym Božím prikázaním s pomocou slov Pána Ježiša, ako nám ich zachoval evanjelista svätý Matúš v Reči na hore.

Vypočujme si teraz Ježišove slová.

Lectio

Mt 5,27-30

²⁷ Počuli ste, že bolo povedané: “Nescudzoložíš!”
²⁸ No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.
²⁹ Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla.
³⁰ A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla.

Kontext úryvku

Dnešný úryvok tvorí súčasť ucelenej Ježišovej Reči na vrchu. Táto reč je nám predložená vo Svätom Písme ako veľký úvodný prejav Pána Ježiša na začiatku jeho verejnej činnosti v Galiley; možeme ju pokladať za jeho programovú reč, lebo obsahuje program života človeka, ktorý nasleduje Pána Ježiša, obsahuje súhrn pravidiel pre konkrétny život a morálku pre kresťanov. Reč na vrchu začína ôsmimi blahoslavenstvami a končí varovným podobenstvom o dvoch mužoch, z ktorých jeden stavia dom na skale a druhý na piesku.

Centrálna veta, okolo ktorej evanjelista zostavil Ježišove výroky do ucelenej reči, znie: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 5,20). Evanjelista svätý Matúš spomína tri druhy spravodlivosti, spravodlivosť zákonníkov, spravodlivosť farizejov a spravodlivosť Ježišových učeníkov. V prvej časti Reči na vrchu, v kap. 5, sú zaznamenané výroky Pána Ježiša, ktoré sú v protiklade k spravodlivosti zákonníkov, v druhej časti, v kap. 6, nachádzame kritiku Pána Ježiša voči náboženským praktikám farizejov, teda voči spravodlivosti farizejov; a v tretej časti Reči na vrchu opisuje „vyššiu“ spravodlivosť Ježišovho učeníka. Pán Ježiš predkladá odpoveď na základnú otázku: V čom spočíva novosť života Ježišovho učeníka a čo ho odlišuje od zbožného Izraelitu?

Náš dnešný úryvok sprítomňuje slová Pána Ježiša, ktoré evanjelista svätý Matúš zapísal hneď potom, ako zaznamenal blahoslavenstvá. Tvorí súčasť šiestich Ježišových antitéz, teda výrokov Pána Ježiša, ktoré sú formulované podľa schémy: Počuli ste, že bolo povedané - no ja vám hovorím. Pán Ježiš tu uvažuje nad šiestimi situáciami základných ľudských vzťahov a zohľadňuje aj vonkajšie skutky, ale aj vnútorné postoje. Postupne rieši otázku vraždy, cudzoložstva, rozvodu, prísahy, zákona odplaty a nenávisti k nepriateľom. Protiklad medzi tým, čo bolo povedané a čo hovorí Ježiš, má spravidla charakter prehĺbenia či zduchovnenia Desatora a Mojžišovho zákona. V prípade rozvodu, prísahy a zákona odplaty sa stanovisko Pána Ježiša radikalizuje, slová Pána Ježiša predstavujú Božiu vôľu, pred ktorou aj slovo Mojžišovho zákona stojí v úzadí. Pán Ježiš odmietol úplne prax priepustného listu, nariadil neprisahať a zakázal konať pomstychtivo podľa zásady: oko za oko, zub za zub.

Náš dnešný úryvok nám predkladá vyjadrenie Pána Ježiša, ktoré môžeme označiť aj ako druhú antitézu zo šiestich a rieši v nej vzťah k blížnemu. Skladá sa z troch častí:

(1) najprv je to téza z Mojžišovho zákona (v. 27),

(2) potom nasleduje protikladná téza Pána Ježiša (vv. 28) prepojená s tézou slovesom cudzoložiť,

(3) treťou časťou je vysvetľujúci doplnok v druhej osobe (v. 29-30), kde sa až 12 krát obmieňa zámeno ty (ťa, tvoje, seba...).

Pán Ježiš cituje pôvodný zákaz Desatora: Nescudzoložíš (Ex 20,14; Dt 5,18). Keď používa formuláciu v trpnom rode „bolo povedané“, poukazuje na Pána Boha ako pôvodcu zákazu a na skutočnosť, že bol sprostredkovaný cez Mojžiša. Tento zákaz účinne ochraňoval a ochraňuje manželstvá až dodnes. Manželstvo je jedinečným spoločenstvom muža a ženy, tvorí z dvoch jedno telo, teda jednu novú skutočnosť, ktorá utvorená na Boží obraz a vzniká vzájomným odovzdaním sa muža a ženy v láske. Cudzoložstvom sa táto jednota rozbíja a ničí sa obraz Boha, ktorý je spoločenstvom lásky.

Pán Ježiš prehlbuje Desatoro: „[...] kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“ (Mt 5,28) Nestačí teda vyhnúť sa iba vonkajšiemu hriechu, odmietnuť skutok cudzoložstva, ale treba sa chrániť pred koreňom zla, ktoré sa rodí v srdci. Výrok „no ja vám hovorím“ stavia Pána Ježiša do pozície zákonodarcu, jasne pripomína, že pred Pánom Bohom máme zodpovednosť aj za to, čo sa deje v našom srdci.

Výraz „žena“ sa vzťahuje na manželku blížneho, ale je zrejmé, že mravná norma zaväzuje aj mužov aj ženy rovnako. Hľadieť žiadostivo tu neznamená nejaké bezcieľne hľadenie, ale zámerný cielený pohľad.

Dôraz sa kladie na slová scudzoložil a následne na ochranu posvätnosti manželstva, čím sa táto antitéza spája s následnou treťou o zákaze rozvodu pomocou priepustného listu (5,31-32).

Pán Ježiš touto antitézou nechce nastoliť nový súdny poriadok; Mojžišov zákon požadoval, aby bola žena pristihnutá pri cudzoložstve odsúdená na smrť ukameňovaním (porov. Jn 8,3-11), ale chce zreteľným spôsobom vyjadriť skutočnosť, že aj hriech, ktorý je prítomný v ľudskom srdci, aj keď je skrytý pred očami ľudí, nie je skrytý pred Bohom. V diskusii s farizejmi povedal: „Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“ (Mk 7,21-22).

Potom sme počuli radikálne vyjadrenie Pána Ježiša: „Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla.“ (Mt 5,29-30) Tento verš naväzuje cez výraz oko na hriešny pohľad spomínaný v predošlom verši. Oba výroky o pravom oku a ruke sú vypovedané priamo poslucháčovi v druhej osobe podobne, ako bol podaný zákaz Desatora: Nescudzoložíš!. Tieto slová Pána Ježiša neslobodno vykladať doslova.

Oba výroky, či už ten o oku alebo ten o ruke, sú tzv. hyperboly, čiže sú to zveličenia, ktorých úlohou je poslucháča veľmi silným spôsobom vyzvať k spôsobu života bez kompromisov. Zámerom týchto výrokov je nepriehľadnuteľná výzva, aby veriaci nepoužívali oči a ruky na hriešne zámery. Pri oku a ruke sa spomína, že ide o pravé oko a pravú ruku. Pravá strana bežne označovala dobrú, cennú, dôležitú stranu. Dvojitý podobný výrok o oku a ruke je silnou výstrahou pred hriechom: aby sa človek vyhol hriechu, nech je ochotný vzdať sa všetkého v pozemskom poriadku, aj toho, čo je veľmi dôležité a čo si veľmi chráni. Telesná celistvosť človeka je v tomto prípade druhoradá: „je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla.“ (Mt 5,30) Neslobodno zabudnúť na nebezpečenstvo odsúdenia pri Poslednom súde.

Meditatio

Ja som moje telo, ale nie som len moje telo. Keď poviem “ja” alebo “ty” myslím samozrejme na telo, ale myslím na telo ako na telo, ktoré niekomu patrí. Človek sa nedá stotožniť len s telom. V človeku je niečo, čo prevyšuje danosti tela. A to niečo spôsobuje, že telo dostáva schopnosť reprezentovať človeka a byť znakom jeho života. Duša je tým, čo dáva ľudskej osobe jej jedinečnosť. Duša je Božím dychom, ktorý je vložený do človeka a poskytuje mu danosti osoby.

Duša reprezentuje vnútorný rozmer ľudskej osoby. Veci nemajú svoj vnútorný život, nevlastnia žiadne osobné tajomstvo. Možno ich ovládať, rozobrať pohľadom a rukami. Ale celok ľudskej osoby, ako celok vteleného ducha, má svoje osobné vnútorné tajomstvo, tajomstvo mojej osoby, ktoré nie je prístupné iným ľuďom a ktoré býva iným odhalené len v tej miere, v akej sa slobodne otvorím a odhalím niečo zo svojho vnútra. Otvoriť sa pred iným je úkonom, ktorým sa inému darujem v láske, je to úkon dôverného spoločenstva. Tak sa uskutočňuje stretnutie medzi dvomi ľudskými osobami: na základe vzájomného otvorenia sa a prijatia vo vzájomnej dôvere a láske.

Tento vzťah medzi osobami sa sprostredkuje aj cez telo. Človek sa prostredníctvom svojho tela otvára pre iného. Ľudské telo na jednej strane odhaľuje a zároveň aj ukrýva tajomstvo ľudskej osoby. A preto je ľudská osoba skutočnosť, ktorá presahuje pozemský poriadok. Iným človekom nemôžem narábať ako s vecou, použiť ho bez ohľadu na skutočnosť, že má duchovný rozmer. Jestvovanie každej ľudskej osoby je posvätné, ľudská osoba je posvätná skutočnosť, ktorú nachádzame tu na svete v poriadku stvorenia, je to jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého (porov. GS 24). A jedine Boh pozná vnútornú svätyňu srdca a svedomia každého človeka.

Zlo sa nezačína skutkami, ale začína v srdci. V srdci sa uchytávajú myšlienky a túžby, ktoré pobádajú na zlo. V srdci sa uskutočňuje voľba, či chcem rešpektovať Boha, alebo či sa postavím proti Bohu. Z toho vyplýva, že morálnosť našich skutkov, život alebo smrť, to, čo človeka zachraňuje a čo ho ničí, rodí sa a uskutočňuje sa vo svedomí, vo vnútri človeka. Boží zákon je vnútorným zákonom.

Svätý Ján Zlatoústy uvažuje nad slovami Pána Ježiša „kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (porov. Mt 5,28), takto: Pán Ježiš „nehovorí jednoducho: kto objaví v sebe zlú túžbu; také niečo sa môže prihodiť aj pustovníkovi, ktorý žije vo vrchoch alebo na vzdialenom mieste v púšti; ale hovori: kto hľadí žiadostivo a to je to isté, ako keby povedal: kto v sebe podnecuje zlú túžbu a aj bez toho, aby ho niekto k tomu podnecoval, dobrovoľní živí v sebe tohto hrozivého dravca, ktorý potom zaútočí na jeho pokojnú dušu. A to už nie je dôsledok našej ľudskej priordzenosti, ale je to výsledok našej neviazanosti a nedbanlivosti. [...] Kto už raz zapálil vo svojom vnútri túto vášeň, aj keď by tá žena, na ktorú žiadostivo pozeral bude ďaleko, necháva vo svojom vnútrí pôsobiť škodlivé obrazy, ktorého zvádzajú, aby sa previnil. Vidíte, kvôli tomu Kristus odsudzuje tento druh cudzoložstva, ktoré sa uskutočňuje v skrytosti nášho srdca.“ (Sv. Ján Zlatoústy, Commento al Vangelo di Matteo 17,2).

Každý pokrstený „si obliekol Krista“ (porov. Gal 3,27), a preto je povolaný k čistote. Všetci kresťania sú povolaní k čistému životu podľa ich životného stavu, jedni sú povolaní k čistote ako slobodní alebo zasvätení, iní sú povolaní k manželskej čistote.

Už svätý Ambróz konštatoval: Sú tri druhy čistého života: jedným je manželská čistota, iným je vdovská čistota a tretím druhom je panenský spôsob života. Nie je to tak, že by sme chválili len jeden druh čistoty a ostatné dva vylúčili. Bohatstvo života Cirkvi spočíva v tom, že jestvujú tri druhy čistoty. (porov. Svätý Ambróz, De viduis, PL 153, 255A.)

Čistota slobodných ako aj čistota manželov vedie k radostnému životu v Pánovi. Dôverný vzťah s Pánom predpokladá určitý životný štýl: Dávajte si veľký pozor, ako žijete: nie ako nemúdri, ale ako múdri. (porov. Ef 5,15) „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami.“ (Gal 5,25) Telo nie je ich vlastníctvom, patrí Bohu, ktorý ho stvoril, ale stvoril ho „nie na smilstvo, lež pre Pána“ (porov. 1Kor 6,13), je určené na vzkriesenie a na oslávenie, preto neslobodno telo ponižovať nečistotou, tvorí časť Kristovho tela a odovzdať ho nečistote by bolo svätokrádežou, lebo je chrámom Ducha Svätého (porov. 1Kor 6,15) a určené k tomu, aby sme v našom tele oslavovali a chválili Pána: Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele. (porov. 1Kor 6,19-20). Čistý život sa však dotýka základných ľudských náklonností, a preto je potrebné si uvedomiť, že nie je možný čistý život bez viery v Pánove slová, bez dôvery v Božiu pomoc, bez skromného a pravdivého hodnotenia vlastných síl a bez umŕtvovania a veľkej opatrnosti pri používaní našich zmyslov.

Táto opatrnosť pri používaní našich zmyslov znamená, že pozorne hodnotíme to, čo pozeráme a čo počúvame, že starostlivo hodnotíme vo svojom svedomí aj našu predstavivosť a naše „snívanie s otvorenými očami“, ktoré môžu vyvolávať v nás neprimeraný smútok a sklamanie. Aj keď zostane hriešna žiadostivosť bez vonkajšieho prejavu, aj tak poškvrňuje srdce a spôsobuje stav duchovnej nečistoty (porov. Mt 5,11-20). Človek, ktorý sa nechá zviesť nízkymi inštinktmi, dostáva sa do stavu, že sa nemôže páčiť Bohu: „Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.” (Gal 5,17).

Čistota vytvára jednotu tela, duše a ducha ľudskej osoby a potrebuje spôsob správania sa, ktorý označujeme ako cudnosť. Cudnosť, zdravá hanblivosť sú ochranou osobnej intimity pre pohľadmi iných, ktorí by sa chceli zmocniť vnútorného tajomstva inej osoby a pristupovať k nej iba ako k telu. Cudnosť „usmerňuje pohľady a gestá v súlade s dôstojnosťou osôb a vzťahu, ktorý ich spája“ (KKC 2521).

Cudnosť predstavuje nevyhnutnú obranu pred pohľadmi hriešneho človeka, ktorý podľahol pokušeniu využiť telo iného bez lásky, bez duchovného rozmeru. Vo Svätom písme čítame o prvých ľuďoch, že pred hriechom boli nahí a nehanbili sa, ale keď zhrešili, uvedomili si potrebu, že nemôžu zostať nahí, že sa musia chrániť aj pred duchovnou slabosťou a hriešnosťou toho druhého.

Cudnosťou aj odmietame, aby iní zúžili naše jestvovanie iba na telesný rozmer, aby sme neboli vystavení pohľadom, ktoré hľadia na našu intimitu bez lásky a nevidia nič iné len telo ako nástroj a ako predmet. Cudnosť umožňuje, aby sa aj vzájomné vzťahy nezúžili iba na telesné vnímanie inej osoby, ale aby sme si uvedomili, že šaty a telo skrývajú vznešené tajomstvo ľudskej osoby. Každý, kto by ponúkal svoje telo bez akejkoľvek hanblivosti iným, previňuje sa tým, že sa vzdáva svojej dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá má duchovný rozmer a predstavuje sa len ako predmet, ako objekt možnej žiadostivosti. A v tomto spočíva to radikálne a absolútne poníženie ľudskej osoby, ktoré sa deje cez pornografiu. Nesmieme zabudnúť, že sa previňuje ten, kto zneucťuje svoju dostojnosť necudným správaním sa, ale previňuje sa aj ten, kto konzumuje prípadné dobrovoľné necudné správanie sa iného človeka, lebo máme povinnosť zachovať úctu k dôstojnosti inej osoby my sami, aj keby určitá osoba pre životné okolnosti vedomie vlastnej dôstojnosti stratila, alebo ešte nemohla spoznať.

Cudnosť chráni intimitu ľudskej osoby a aj intimitu ľudskej lásky. Chce zabrániť vulgárnemu správaniu sa k inému človeku. V prostredí, ktorého kultúrou sa stala nemiernosť a exibicionizmus, nadobúda cudnosť osobitný význam. Cudnosť, čistota a zdržanlivosť oslobodzujú sexualitu od čistej inštinktivity a včleňujú ju do vzťahov lásky. Cudnosť umožňuje, aby aj prejavy manželskej lásky znamenali potvrdenie dôstojnosti človeka v jeho úplnosti tela a duše, aby sa ľudské telo stalo zrkadlom a miestom stretnutia ľudských bytostí ako osôb, a aby telo nebolo len jednoduchým objektom žiadostivosti očí a túžby po moci nad iným.

Oratio

„Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už z ďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať. Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku.
Keby som si povedal: 'Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc,' pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo.“

(Ž 139,1-4;11-12)

„Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.“

(Ž 51,12-14)

Contemplatio

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“

(Mt 5,8)