Lectio divina textu z knihy Prísloví na tému Pravdivé svedectvo a úcta k druhým (Prís 26,18-28) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. apríla 2013.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (40.0MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. Sme vďační za dar viery, ktorý nám sprostredkovali, a prosíme ťa, nech sú naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova, aby sme s novou odvahou vydávali svedectvo o tvojej láske, a otvárali tak cestu k tebe tým, ktorí sa pre rôzne okolnosti od teba vzdialili. Prosíme ťa o to skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

V tomto veľkonočnom čase sa vďaka Božiemu slovu založenom na pravdivom svedectve šíri pravda o prázdnom hrobe následkom Ježišovho zmŕtvychvstania; Ježiš žije a dal sa vidieť svojim učeníkom. No po Jeruzaleme sa už čoskoro šírila o prázdnom hrobe aj lož; Matúšovo podanie poukazuje na vojakov, ktorí za peniaze rozchyrovali, že Ježiša jeho učeníci ukradli z hrobu, preto je vraj hrob prázdny. Pravdivú zvesť chce dobehnúť lož, no vieme, že pravdivé svedectvo žien sa napokon presadilo a zvíťazilo.

Vieme že boj pravdy a lži neustal, stále zápasia, už od raja. Sme svedkami tohto boja. Aj moderný svet biznisu veľmi dobre rozumie sile reklamy. Cielene zostavené posolstvo vie zdôrazniť isté črty alebo predstaviť daný produkt výhodným spôsobom. Žijeme v dobe, v ktorej je vonkajšia prezentácia nenahraditeľná, no zároveň je tu nebezpečenstvo, že budovanie mediálneho obrazu môže skĺznuť do manipulácie a demagógie. Veď už i vojny sa nevedú iba zbraňami, ale aj vo virtuálnom priestore a na diskusných fórach. Dostupnosť moderných technológií urobila zo sveta globálnu dedinu, no množstvo informácií a zdrojov je aj tak neoveriteľných. Ba neraz máme dojem, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Už samotné množstvo podávaných informácií – nesprávnych či cielene upravených – dokáže ovplyvniť názor jednotlivca alebo aj nasmerovať verejnú mienku.

V tomto kontexte tvorí ešte jasnejší kontrast Božie prikázanie: „Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!“ (Ex 20,16; Dt 5,20). Pôvodne sa zákaz týkal svedkov predvolaných na súd. Ich pravdovravnosť pri súdoch bola nevyhnutná a falošní svedkovia boli veľmi prísne trestaní, a to aj v mimobiblickych zbierkach zákonov. Kto krivo svedčil, mohol totiž pripraviť o život druhého, čím sa tvorí nepriamy vzťah k zákazu Nezabiješ. Smrť môže podmieniť aj krivé svedectvo.

V hĺbke osobného presvedčenia každý uzná nutnosť pravdy: pravdu hľadáme, vyžadujeme a očakávame. Nie vždy sme však pripravení pravdu aj sami hovoriť a podľa nej žiť. Ôsme prikázanie zakazuje prekrúcať pravdu vo vzťahoch k druhým. Tento morálny predpis vyplýva z povolania svätého ľudu byť svedkom svojho Boha, ktorý zosobňuje a chce pravdu. Previnenia proti pravde vyjadrujú, slovami alebo skutkami, odmietnutie zaviazať sa tým, čo je morálne správne: sú to základné nevernosti voči Bohu a v tomto zmysle podkopávajú základy Zmluvy (KKC 2464). Dnes budeme spoločne čítať text zo starozákonnej knihy Prísloví. Jeho hlavnou témou je pravdovravnosť: ukazuje následky klamstva a falošných slov.

Lectio

Prís 26,18-28

¹⁸ (Ako ten, kto) vrhá zo samopaše šípy, oštepy a smrť,
¹⁹ je človek, (ktorý) klame svojho blížneho a (potom) vraví: "Veď ja som len žartoval!"
²⁰ (Kde) niet dreva, (tam) vyhasne oheň a kde niet klebetníka, tíchne svár.
²¹ Kozub je na uhlie a drevo na oheň a škriepny človek na rozdúchavanie rozopry.
²² Slová klebetníka sú sťa lahôdky a schádzajú až na samo dno žalúdka.
²³ Sťa povlak nevyčisteného striebra na črepe sú pery horúce a (pritom) srdce zlé.
²⁴ Svojimi perami sa (síce) pretvaruje (ten, kto) prechováva nenávisť, lež na mysli mu tanie klam.
²⁵ Never mu, (ani) keby sa (ti) prihováral hlasom ľúbezným, lebo v jeho srdci (väzí) sedem ohavností.
²⁶ I keby niekto kryl nenávisť pretvárkou, v rade vyjde jeho zloba najavo.
²⁷ Kto kope jamu (druhému, sám) do nej padne, a kto gúľa kameň (na iného), privalí jeho samého.
²⁸ Falošný jazyk nemá rád tých, ktorých rozdrvil, a lichotivé ústa pripravujú pád.

Kontext úryvku

Náš dnešný text je z Knihy Prísloví, ktorá je spolu s inými knihami súčasťou múdroslovnej literatúry. Cieľom tohto typu literatúry je poukázať na životné pravdy a zásady, ktoré zabezpečujú šťastný a spokojný život. Zakladajú sa na vedomostiach, dlhodobom pozorovaní a uvažovaní. Sú výsledkom osobnej skúsenosti jednotlivca a ešte viac dlhoročnej skúsenosti celého národa, ktorý reflektuje udalosti z vlastných dejín i jednotlivé udalosti zo života „malých ľudí“. (Takto sa múdroslovná tradícia a literatúra stáva spoločným dedičstvom celého ľudstva. Vyskytuje sa naprieč kultúrami starovekého blízkeho východu a mnohé témy i texty sú spoločné.)

Špecifickým znakom biblickej múdroslovnej literatúry je dôraz na súvis múdrosti s nábožnosťou. Častejšie sa opakuje základná zásada: „Základom poznania je bázeň pred Pánom“ (Prís 1,7). Najmä mravné požiadavky vyjadrené v textoch nie sú založené iba na rozumovej úvahe a ľudských skúsenostiach, ale predpokladajú vieru v Boha a v jeho prozreteľnosť. Presvedčenie o odmene za zachovávanie zákona a spravodlivosti ako aj presvedčenie o treste za neveru a bezbožný život sú náboženskými pravdami: Boh je zvrchovaným Pánom sveta i ľudského osudu. On dáva svoje nariadenia a normy podľa ktorých má človek žiť. Múdry človek ich spozná a riadi sa nimi, čím si zabezpečuje šťastie a požehnanie. Takéto konanie pramení z rozumnosti, ale je aj prejavom viery v Boha. Nerozumný človek odmieta túto bohatú ľudskú skúsenosť, čím sa stavia proti Božím nariadeniam a nakoniec i proti Bohu samotnému.

Celá kniha Prísloví sa skladá z deviatich menších zbierok, ktoré pochádzajú z odlišných historických období a sú pripísané rôznym autorom. Náš text z kapitoly 26 patrí do druhej zbierky Šalamúnových prísloví (Prís 25,1-29,27). Jeho hlavnou témou je opis špecifického rozmeru medziľudských vzťahov: slová a reč. Tie do značnej miery determinujú kvalitu vzťahov a vypovedajú o ich autorovi i príjemcovi. Okrem toho text prechádza aj na hlbšiu rovinu ľudskej interakcie: okrem samotných vyslovených slov zdôrazňuje úmysel, s ktorým ľudia konajú a hovoria. Veď úmysel, aký ľudia dajú svojim slovám, často určuje ich morálnu hodnotu.

Celý text je zostavený ako zoznam jednotlivých prísloví alebo výrokov. Svoj význam si zachovajú, aj keď ich čítame nezávisle, no ich súvis je daný spoločnou témou (ľudská reč a hodnota pravdivosti). Text preto ani nemá plánovanú štruktúru, preto si verše rozdelíme na menšie časti najmä z dôvodu lepšej prehľadnosti. V texte sa používajú viaceré obrazné prvky, prirovnania a príslovia, ktoré dodávajú dôraz výpovediam.

Nebezpečenstvo klamstva

^18-19 (Ako ten, kto) vrhá zo samopaše šípy, oštepy a smrť, je človek, (ktorý) klame svojho blížneho a (potom) vraví: "Veď ja som len žartoval!"

Prvé dva verše hovoria o klamstve a zdôrazňujú jeho vážne následky. Text neopisuje konkrétny prípad klamstva s detailnými informáciami a ani nespomína snahu človeka o získanie osobných výhod. Odsudzuje sa klamstvo ako také. Ak človek klame druhého a potom povie, že tým nemyslel nič zlé, je to rovnako zlé, ako blázon, ktorý strieľa šípy a schováva sa pred zodpovednosťou.

Dôsledkom šípov je smrť a takisto vážne sú aj dôsledky klamstva. Je to nielen sklamanie dôvery, ale narušenie, ba i rozvrátenie ľudských vzťahov, ktoré neraz nemožno napraviť ani dlhodobou snahou. Dôsledky sú nielen osobné, ale aj spoločenské. Slová, ktoré sú raz vyslovené, nemožno tak ľahko zobrať späť. Človek už nad slovom nemá moc, ale ono prinesie svoj efekt.

Slová spôsobujú spory

^20-21 (Kde) niet dreva, (tam) vyhasne oheň a kde niet klebetníka, tíchne svár.
Kozub je na uhlie a drevo na oheň a škriepny človek na rozdúchavanie rozopry.

V týchto veršoch sa dvakrát opakuje ten istý literárny postup: známy obraz z bežného života je tu použitý ako vzor, ku ktorému sa prirovnáva ľudské konanie s cieľom podať mravné ponaučenie. Používajú sa dve podobné formulácie: jedna negatívna a jedna pozitívna.

(-) Bez dreva niet ohňa ~ bez klebetníka niet sváru
(+) Drevo spôsobuje oheň ~ škriepny človek spôsobuje rozpory

Prirodzenou vlastnosťou dreva a uhlia je horľavosť. Takisto je prirodzené, že prítomnosť klebetného a škriepneho človeka vzbudzuje rozpory. Toto jednoduché konštatovanie, s ktorým sa každý stotožní, je zároveň aj tichým, ale dôrazným napomenutím a varovaním pred nebezpečenstvom: tak ako sa oheň šíri a zachvacuje okolie, tak sa šíria aj sváry a rozpory. Ohrozujú a podmaňujú si okolie a celú ľudskú spoločnosť. Ohováranie budí zvady a spory či už je to medzi ohováračom a jeho obeťou, alebo medzi dvoma ľuďmi, ktorí sú obeťou ohovárania zo strany iného a takto sú privedení do sporu.

Najlepšou ochranou pred ohňom je opatrnosť v počiatkoch: preventívne opatrenia a v prípade potreby rýchly zásah. Takisto najlepšou prevenciou proti svárom je úplne sa vyhnúť ohováraniu a škriepkam, alebo v prípade potreby zasiahnuť hneď v počiatkoch. Oheň, ktorý sa začne šíriť, je už ťažké uhasiť. Podobne je ťažké uhasiť oheň ľudských sporov spôsobený rečami, a preto je namieste opatrnosť a vedomý prístup.

Klamlivý obraz

^22-26Slová klebetníka sú sťa lahôdky a schádzajú až na samo dno žalúdka.
Sťa povlak nevyčisteného striebra na črepe sú pery horúce a (pritom) srdce zlé.
Svojimi perami sa (síce) pretvaruje (ten, kto) prechováva nenávisť, lež na mysli mu tanie klam.
Never mu, (ani) keby sa (ti) prihováral hlasom ľúbezným, lebo v jeho srdci (väzí) sedem ohavností.
I keby niekto kryl nenávisť pretvárkou, v rade vyjde jeho zloba najavo.

Spoločnou témou týchto veršov je pretvárka a pokrytectvo. Text dôrazne varuje pred klamstvom a pretvárkou a ním spojenou. Škodlivejšie ako samotné vyslovené slová je ľudský úmysel a ľudské srdce, z ktorého pramení zloba. Táto myšlienka je podobným spôsobom vyjadrená aj v Evanjeliách: „z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy“ (Mk 7,21).

Vypočuté slová sa môžu na prvý pohľad zdať príjemné, takže zostupujú ako lahôdka do žalúdka. Iba postupne sa ukazuje nebezpečenstvo z nich plynúce: hodnota slov nie je daná pozitívnym dojmom, ktorý budia. Za každým vysloveným slovom je človek a každé vyslovené slovo získava hodnotu na základe úmyslu. Ten sa rodí v srdci, ktoré je centrom uvažovania a rozhodovania.

Človek, ktorý vyslovuje navonok príjemné slová, no má pritom zlý úmysel, je prirovnaný k črepu, ktorý je prikrytý povlakom striebra. Tenká vrstva vzácneho materiálu budí pozitívny dojem, no skutočnosť je iná. Takéto striebro je nielen lacnou náhradou skutočnej hodnoty, ale mu aj chýba pevnosť skutočného ušľachtilého kovu. Takáto lacná náhrada dokáže iba dočasne zakryť podstatu, no nemôže ju zmeniť. Nádoba s takýmto povrchom môže byť na pohľad príťažlivejšia, pričom v skutočnosti je krehkejšia a menej hodnotná. Takisto aj klamstvo v podobe pekných rečí môže dočasne zakryť skutočnú podobu človeka. Pretvárka môže veľa ukryť, ale nedokáže zmeniť to, kým človek je. A to ho robí menej hodnotným.

Text takýmto spôsobom dôrazne varuje a napomína k opatrnosti pri styku s ľuďmi, ktorí vystupujú falošne. Láskavé slová ešte neznamenajú, že by sa za nimi nemohla skrývať lesť. Múdry človek je opatrný, ak počuje vľúdne a láskavé slová. Nie preto, že by ľuďom zo zásady neveril, ale zachová si zdravú mieru pochybovania a opatrnosti.

Na pozadí textu je aj presvedčenie, že pretvárku je možné odhaliť a takto sa ubrániť nenávisti. Najmä ľudské spoločenstvo (rada, v. 26) je miesto, kde sa odhalia falošné úmysly a nečestnosť. Človek proti nim nestojí ako jednotlivec, ale má podporu v múdrosti získanej na základe veku jednotlivcov a skúsenosti zhromaždenej počas generácií.

Dôsledky falošnosti

^27-28 Kto kope jamu (druhému, sám) do nej padne, a kto gúľa kameň (na iného), privalí jeho samého.
Falošný jazyk nemá rád tých, ktorých rozdrvil, a lichotivé ústa pripravujú pád.

Príslovie o páde do jamy je nám známe aj z našej ľudovej slovesnosti. Tá istá myšlienka je zopakovaná aj v druhej časti verša v druhom prísloví: kameň privalí toho, kto ním chcel privaliť iného. Obe príslovia zhodne vyjadrujú presvedčenie, že človeku sa vypomstí nástraha, ktorú pripravoval pre blížneho. Nepriamo je to aj výzva k opatrnosti a napomenutie k čestnosti v medziľudských vzťahoch. Pravda sa ukáže!

Hoci je táto formulácia všeobecná a výslovne nesúvisí s témou pravdovravnosti, umiestnenie tohto verša v našom kontexte ukazuje, že ho možno chápať aj v tomto špecifickom zmysle ako výzvu k úprimnosti pri rozprávaní.

Záverečný verš potvrdzuje tematickú líniu celého textu: pravdovravnosť a úprimnosť v slovách a vyjadreniach sú základom medziľudských vzťahov. Falošný človek nenávidí tých, ktorí ubližujú jemu a aj tých, ktorým ubližuje on sám svojim ohováraním. Falošnosť v slovách nesie so sebou nenávisť a zlobu.

Meditatio

Rozpráva sa jedna príhoda zo života sv. Filipa Neriho, ako prikázal istej klebetnej žene najprv rozsypať perie zo sliepky a potom ho pozbierať. Lenže vietor všetko perie medzitým rozfúkal po celom meste, takže to bola nesplniteľná úloha. Podobnosť s ľudskými slovami je jasná: slová raz vyslovené sa šíria a nie je možné ich znova „pozbierať“. Nad našimi slovami máme kontrolu iba dovtedy, kým ich vyslovíme. Potom už pôsobia na poslucháčov a vo veľkej miere žijú nezávislým životom.

Preto je určite potrebné o slovách uvažovať predtým, ako ich vyslovíme. Veď slovami môžeme vykonať mnoho dobrého, ale aj mnoho zlého. Neraz možno slovom aj zničiť život, prípadne dobré meno druhého: či už falošným svedectvom a krivou prísahou; posudzovaním, ohováraním a osočovaním; vystatovaním sa alebo iróniou. Slovo je mocná zbraň a treba ňou narábať opatrne. Zneužitie je lož a tá je nebezpečná: „Lož je skutočným násilím, spáchaným na blížnom. Zasahuje ho v jeho schopnosti poznania, ktorá je podmienkou každého úsudku a každého rozhodnutia. ... Lož je škodlivá pre každú spoločnosť, podkopáva dôveru medzi ľuďmi a trhá tkanivo spoločenských vzťahov“ (KKC 2486).

Z dôvodu týchto negatívnych dôsledkov je veľmi užitočné a potrebné uvažovať o slovách aj potom, ako sme ich vyslovili. Spätná úvaha slová už nevráti a ich efekt nezmení, ale nám pomáha, aby sme prípadné chyby spoznali a ak je to možné, aby sme ich odstránili a vyvarovali sa nových. Napraviť prehrešok voči blížnemu je základnou požiadavkou spravodlivosti: „Každé previnenie proti spravodlivosti a pravde ukladá pôvodcovi previnenia povinnosť nápravy, a to aj vtedy, keď sa mu odpustilo... Táto povinnosť sa vzťahuje aj na priestupky proti dobrému menu blížneho. Toto morálne a niekedy aj materiálne odškodnenie... zaväzuje vo svedomí“ (KKC 2487).

Sviatosť zmierenia, ale aj osobné spytovanie svedomia sú vhodnými príležitosťami uvažovať o vlastných slovách: o tých, ktoré boli vyslovené zbytočne, ako aj o tých, ktoré sme vysloviť mali a zo strachu, či z ľudských ohľadov nevyslovili. Zároveň je to auto-didaktický moment: lepšie sebapoznanie má pomôcť vyvarovať sa opakovania rovnakých chýb. Previnenia proti blížnym treba v rámci vlastných možností aj napraviť. Prosme aj dnes pri osobnej modlitbe, aby sme vždy vážili hodnotu vlastných slov!

„Keby si mlčal, mohol si byť filozofom“. Toto a aj viacero iných prísloví vyjadruje význam reči a slov v medziľudských vzťahoch a pri budovaní obrazu každého človeka. Obraz, akí majú o nás iní, je vo veľkej miere založený práve na našich slovách a vyjadreniach: veď naša reč je významný prostriedok ľudskej interakcie. Je celkom prirodzené, že každý človek túži po uznaní a zadosťučinení; každý chce, aby si ho druhí vážili. Je to právo každého na dobré meno pred druhými ľuďmi.

Tento obraz sa do veľkej miery zakladá na spôsobe nášho vyjadrovania. Aj preto jestvuje veľké pokušenie daný obraz vlastnými slovami prikrášliť, alebo z neho aspoň čosi vynechať zamlčaním menej príjemných detailov. Tým však riskujeme, že obraz o sebe ešte viac pokazíme. Naše slová nemajú slúžiť na to, aby nás v očiach iných robili lepšími alebo horšími. Slová nemajú našu podstatu zakrývať, ale ju vyjadrovať. Ak vlastnými slovami budujeme o sebe falošný obraz, znižuje to našu osobnú hodnotu ako ľudí. Táto hodnota pochádza od Boha, ktorý je sám pravdou a ukázal nám svoju pravdivú tvár v Ježišovi Kristovi: „Starý zákon dosviedča: Boh je prameň všetkej pravdy. Jeho slovo je pravda. Jeho zákon je pravda. Jeho „vernosť z pokolenia na pokolenie“ (Ž119,90). Pretože „Boh je pravdivý“ (Rim 3,4), sú členovia jeho ľudu povolaní žiť v pravde.“ (KKC 2465). „V Ježišovi Kristovi sa zjavila celá Božia pravda. On „plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14), je „svetlo sveta“ (Jn 8,12), je Pravda. „Kto verí“ v neho, „neostáva vo tmách“ (Jn 12,46). Ježišov učeník ostáva verný jeho slovu, aby poznal pravdu, ktorá vyslobodzuje a posväcuje. Nasledovať Ježiša znamená žiť z „Ducha pravdy“ (Jn 14,17), ktorého posiela Otec v jeho mene a ktorý uvádza „do plnej pravdy“ (Jn 16,13)“ (KKC 2466).

Sú moje konanie a moje slová pravdivé? Pripodobňujem sa nimi Bohu, ktorý nám vo svojom Synovi zjavil o sebe pravdivý obraz? Ukazujem pred druhými ľuďmi svoj skutočný obraz, alebo sa úmyselne chcem predstaviť v lepšom svetle? Uvedomujem si, že moja hodnota nezávisí od toho, ako ma vidia ľudia, ale ako ma vidí Boh? On pozná srdcia ľudí (1Kor 4,5).

Oratio

Pane, prosíme Ťa, osvieť mi rozum a posilni vôľu, aby som vedome a dobrovoľne nikdy nikoho krivo neobvinil, aby som nepodľahol a neuveril vymysleným hriechom blížneho, aby som nevynášal na verejnosť jeho tajné hriechy, aby som nezveličoval jeho známe hriechy. Pane, posilni ma, aby som nikdy nepopieral a úmyselne nezatajil dobro, čo iní vykonali, aby som to dobro nezmenšoval zlomyseľným výkladom.

Pane, uvedomujem si pred Tebou a prosím Ťa, posilni ma, aby som nikdy nezabudol, že jeden zlý skutok ma neoprávňuje, aby som niekoho usvedčoval zo zlého návyku. Nesmiem niekoho, kto ma raz oklamal, hneď nazvať luhárom. Pomôž mi, aby som si vždy spomenul, že človek, ktorý ešte včera bol hriešnikom, dnes už ním nemusí byť, veď pre Tvoje milosrdenstvo stačí jediný okamih, aby zaúčinkovala Tvoja milosť. Včerajší deň nemá súdiť dnešný a dnešný deň nemá súdiť včerajší. Posledný deň má právo, aby súdil všetky ostatné. O nikom sa nesmiem vysloviť, že je zlý, lebo nemusím mať pravdu, iba Ty, Pane, poznáš celú pravdu o človeku. (porov. Sv. František Saleský, Filotea, III., 22)

Pane, Ty ma učíš a vedieš k tomu, aby som pamätal na Tvoje slová: „Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia. Lebo podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený.“ (Mt 12,36-37)

„Pane, kto smie bývať v tvojom stánku? Kto môže nájsť odpočinok na tvojom svätom vrchu? Ten, čo kráča bez poškvrny a koná spravodlivo, čo z úprimného srdca pravdu hovorí, čo nepodvádza svojím jazykom, nekrivdí svojmu blížnemu, ani ho nepotupuje. Čo ničomníka nemá za nič, ale ctí si ľudí bohabojných. Čo nemení prísahu, aj keď mu vyjde na škodu. Čo nepožičiava peniaze na úrok a proti nevinnému sa nedá podplácať. Kto si tak počína, ten sa nikdy neskláti. (Ž 15,1-5)

Contemplatio

Odložme všetku zlobu a každú lesť, pokrytectvo, závisť a každé ohováranie, veď sme okúsili, aký dobrý je Pán.

(porov. 1Pt 2,1-3)