Lectio divina textu z knihy Genezis na tému Nesmierna hodnota života (Gn 4,1-16) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. januára 2013.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (40.7MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. Sme vďační za dar viery, ktorý nám sprostredkovali, a prosíme ťa, nech sú naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova, aby sme s novou odvahou vydávali svedectvo o tvojej láske, a stávali sa šíriteľmi pravdy a pokoja. Prosíme ťa o to skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Včerajším dňom, prvým v novom občianskom roku, sme v liturgii zavŕšili oktávu slávnosti Narodenia Pána. Do našich uší počas týchto sviatočných dní opäť zaznievali slová nebeských zástupov, ktorými sprevádzali príchod Božieho Syna na svet: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,14). Sťaby ozvenou hymnu o pokoji je stanovenie prvého dňa v roku, prvého januára, za Svetový deň pokoja.

Volanie po pokoji zostáva i dnes veľmi naliehavé, ako pripomenul Svätý otec Benedikt XVI. vo svojom posolstve na tohtoročný Svetový deň pokoja. Nenásytná túžba mnohých, čo majú moc a riadia sa iba egoistickým hľadaním vlastného zisku, totiž neberie ohľad na nič; neraz sa neštíti ani zabíjať a ničiť.

Prikázanie, nad ktorým sa dnes zamyslíme, stavia hranicu bezbrehej ľudskej žiadostivosti. Je formulované veľmi stručne: „Nezabiješ!“ (Ex 20,13; Dt 5,17). No okrem zákazu siahnuť na život, svoj i iného, obsahuje v sebe i pozitívne posolstvo o nutnosti ochrany života, v celej jeho šírke. Život je totiž posvätný, lebo pochádza od Pána (porov. Gn 2,7). Zahľaďme sa do tohto piateho prikázania Desatora hlbšie prostredníctvom biblického textu z Knihy Genezis, konkrétne príbehu prvých dvoch bratov, Kaina a Ábela.

Lectio

Gn 4,1-16

Adam potom poznal svoju ženu Evu a ona počala a porodila Kaina a povedala:
„Získala som človeka od Pána.“
A opäť porodila – jeho brata, Ábela. Ábel bol pastier oviec, Kain roľník.
Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol. Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár. Tu povedal Pán Kainovi:
„Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?“
Tu Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi:
„Vyjdime si von!“
A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho.
A Pán povedal Kainovi:
„Kde je tvoj brat Ábel?“
On však odvetil:
„Neviem. Či som ja strážca svojho brata?“
Pán povedal:
„Čo si to urobil?! Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk! Keď budeš obrábať pôdu, neprinesie ti nijakú úrodu. Budeš nestály a túlavý na zemi.“ Kain povedal Pánovi:
„Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. Hľa, ty ma dnes odháňaš od zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma.“
Pán mu však povedal:
„Nie tak! Lebo každý, kto zabije Kaina, sedemnásobnú pomstu si odnesie!“
Potom Pán urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde, nezabil. A Kain sa vzdialil od Pána a zdržoval sa v kraji Nod na východ od Edenu.

Kontext úryvku

Úryvok zo Svätého písma, ktorý sme si práve vypočuli, tvorí súčasť rozprávania o počiatkoch ľudstva v prvých kapitolách prvej knihy Biblie, Genezis (Gn 1–11). Príbeh o Kainovi nasleduje hneď po úryvku o tom, čo sa udialo v Edene (Gn 2,4–3,24). Po tom, ako Boh stvoril človeka a umiestnil ho do harmonického prostredia raja, dochádza ku kríze skrze pád do pasce nastrojenej hadom. Tým hadom je vlastne žiadostivosť, ktorou sa Adam i jeho žena nechávajú zlákať, ako to čítame v Knihe Múdrosti: „...závisťou [doslova žiadostivosťou] diabla prišla na svet smrť: skúsia ju tí, čo sú jeho korisťou“ (Múdr 2,24). Alebo ešte výstižnejšie o tom hovorí List Jakubov: „Nech nik v pokušení nehovorí: ,Boh ma pokúša‘. ...Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť“ (Jak 1,13-15). Príbeh o Kainovi svojím spôsobom rozvíja dôsledky toho, čo sa udialo v Edene.

Štruktúru úryvku môžeme opísať nasledovne:

- prvé dva verše (v.1-2) opisujú okolnosti narodenia Kaina a jeho brata, Ábela, ako aj ich typickú prácu;

- hneď nato (v.3-5) približuje svätopisec prinášanie obiet oboch bratov, ktoré nájdu rôznu odozvu u Pána;

- krivdu, ktorú cíti Kain, sa snaží objasniť Pán Boh úsilím o dialóg (v.6-7);

- Kain však neodpovedá, lež zabíja svojho brata (v.8);

- po jeho skutku Boh opäť otvára dialóg, ktorý poukazuje na dôsledky Kainovho činu (v.9-15);

- úryvok končí Kainovým vyhnanstvom (v.16).

Príbeh začína slovami: „Adam potom poznal svoju ženu Evu“ (4,1a). Výraz „poznať“ sa v Písme vzťahuje aj na intímne manželské stretnutie. Pri bližšom skúmaní textov, kde sa tento výraz objavuje, však odhalíme, že vyjadruje určitú nerovnosť, moc muža nad ženou (porov. napr. Sdc 19,22-24). Biblický autor tak naznačuje, že sa tu začína uskutočňovať Boží výrok, ktorý zaznel v predošlej kapitole smerom k žene: „...hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou“ (Gn 3,16). Začína vychádzať na povrch pokrivenie vzťahov spôsobené hriechom. A text nášho úryvku ďalej pokračuje: „...a ona [Eva] počala a porodila Kaina a povedala: Získala som človeka od Pána“ (4,1b). Trochu zvláštne slová zo strany ženy, ktorá privádza na svet dieťa. Vysvetľujú síce pôvod Kainovho mena – hebr. qanah značí „získať, nadobudnúť“ – ale vyjavujú i hlbšie problémy vzťahov. Žena nič nehovorí o svojom mužovi, ba priam popiera jeho otcovstvo, keď hovorí, že dieťa získala „od Pána“. Okrem toho si dieťa určitým spôsobom privlastňuje, keď hovorí „získala som“, a kladie ho na miesto svojho muža. Inými slovami, Eva, ktorá od muža zakúsila nerovné zaobchádzanie, koná sama podobne s dieťaťom. Vo vzťahu k dieťaťu opakuje to, čo sama odtrpela. Takto Kain, násilný človek, je sám synom podrobeným násiliu už predtým, než spácha akékoľvek násilie!

Písmo pokračuje: „A opäť porodila – jeho brata, Ábela“ (4,2a). Pri narodení druhého syna už Eva mlčí. Ábel akoby nebol považovaný za hodného vysvetlenia mena, ako to bolo v prípade Kaina. Možno preto, že je to jasné: Ábel – z hebr. hebel – značí „márnosť, dym, hmlu“, čosi nestále a prchavé. Od počiatku je iba „bratom“. Dôsledkom toho je nerovnosť medzi oboma bratmi, pretože kým Kain je zahrnutý pozornosťou až prehnane, s Ábelom akoby sa ani nerátalo. Matka preň nemá ani slovo. Záver druhého verša potom hovorí o profesionálnych aktivitách bratov: „Ábel bol pastier oviec, Kain obrábal pôdu“ (4,2b). V podstate sa dopĺňajú, čo by mohlo dať príležitosť buď vzájomnej výmene, alebo konfliktu.

Hneď nato svätopisec upriamuje pozornosť na obety oboch bratov a predstavuje rôzny Pánov pohľad na ne: „Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol“ (4,4b-5a). Pán nevynáša nad nimi súd, len má odlišný pohľad. Spolu s Kainom však spontánne tento pohľad chápeme ako nespravodlivosť voči Kainovi. Otázka znie, či je to správne vnímanie. Pán totiž Kaina nepodceňuje, ani naň nezabúda – vzápätí s ním rozpráva. Príbeh akoby nám nastavoval zrkadlo, pretože v Kainovom úsudku môžeme rozpoznať svoje reakcie v skúsenostiach nespravodlivosti, závisti a podobne. Nespravodlivosť, ktorú neraz vnímame, sa ukáže v inom svetle, ak sa pokúsime o odstup a objektívny pohľad na situáciu. Ani tu, v Kainovom prípade, Pán nie je nespravodlivý. Naopak, pokúša sa dať vzťahy na správnu mieru. Tým, že zhliada na Ábelovu obetu, vyrovnáva to, čo mu chýbalo zo strany matky – venuje mu pozornosť. A pre Kaina zase dáva možnosť, aby rozpoznal svojho brata a vytvoril s ním rovnocenný vzťah. Pán dáva pocítiť Kainovi určitú hranicu, ktorá mu chýbala kvôli postoju jeho matky. Pán kladie hranicu Kainovi a dáva jestvovať Ábelovi, čím vytvára základ pre správny vzťah. Ak totiž Kain prijme nedostatok a zbadá brata, môže vstúpiť do správneho vzťahu. Určité obmedzenie je totiž pre správny vzťah nevyhnutné.

Kain však trpí: „Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár“ (4,5b). V Kainovom vnútri to vrie a pohľad sa mu zatemňuje: nehľadí pred seba, ale uzatvára sa do seba. Ak trpí teraz, keď Pán nezhliadol na jeho obetu, trpí preto, že matka, ktorá si ho privlastnila, mu vo všetkom vyhovela. To, čo rozbíja zväzujúce putá, bolí. Je prirodzené, že situácia mu spôsobuje bolesť. Prechod je bolestný, ale chce priviesť k šťastnému koncu! Kain, ovládnutý žiadostivosťou (chce mať všetko) to však prežíva ako utrpenie. Žiarlivý človek vždy trpí! Situácia ho bolí.

Pán ale nenecháva Kaina osamote. Otcovsky sa ho pýta: „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár?“ (4,6). Boh sprevádza Kaina v jeho utrpení, približuje sa mu, prihovára sa mu, chce mu pomôcť vyjsť z toho, čo mu spôsobuje bolesť. Keď sa Boh pýta, to značí, že očakáva odpoveď, usiluje sa o dialóg. Pozýva Kaina, aby hovoril o svojej bolesti. Neprichádza robiť mu morálnu prednášku. Otázka „prečo“ je podnetom, aby sa Kain pozrel smerom do minulosti, čo je dôvodom a príčinou jeho terajšieho hnevu. Nemusel skutočnosti pochopiť správne, môže sa teraz o tom s Bohom porozprávať. Božia otázka „prečo“ však Kaina pozýva hľadieť i do budúcnosti, k čomu ho hnev môže priviesť. To vyjavujú ďalšie Božie slová: „Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť...“ (4,7). Situácia Kaina nie je fatálna, stále má možnosť zvoliť si cestu. Boh mu nehovorí, čo má a čo nemá robiť; otvára pred ním možnosť voľby. Rozhodnúť sa musí Kain sám.

Nuž a čo by pre Kaina znamenalo „konať dobre“? V druhej kapitole Knihy Genezis zaznieva, že „nie je dobre byť človeku samému“ (Gn 2,18), čiže Kain by sa mal otvoriť pre nový vzťah s bratom. Hoci to vníma ako ťažké, je to pre jeho dobro. Potom sa môže „vystrieť“. Ak bude konať dobro, môže zdvihnúť hlavu, znovu objaviť vlastnú dôstojnosť, zniesť obmedzenie a prijať brata v priateľstve. To všetko sú možnosti, ktoré sa mu otvárajú v pozitívnom zmysle. A čo druhá cesta, „ak nekonáš dobre“? „...pri dverách číha hriech“, hovorí Boh. Hebrejský výraz „hriech“ (ḥattaʼ) pochádza zo slovesa „minúť terč/stratiť sa“. Kain riskuje, že pochybí a nedosiahne to, po čom skutočne túži. Výraz „číha/striehne“ sa používa o dravých zvieratách, pripravených na útok. Obraz vzatý zo zvieracej ríše poukazuje na živočíšnosť, ktorá sa nachádza „za dverami“ Kainovho srdca: tam striehne na neho živočíšnosť. Hrozí, že ho ovládne zviera, ktoré sa ukrýva, a ktoré je vzápätí definované ako „žiadostivosť“: „sleduje ťa jeho žiadostivosť“. O žiadostivosti už hovoril Pán v predošlej kapitole, keď vyjavil dôsledky hriechu prvých ľudí (porov. Gn 3,16). Tu akoby sa pripomenul koreň situácie Kaina: je to voľba muža a ženy, ktorá ho uvrhla do sveta žiadostivosti. Jed hada, ktorý žiadostivosť istým spôsobom stelesňuje, začína pôsobiť na Kaina. Pán však dopĺňa: „...a predsa ty ju máš ovládať“ (4,7). Kain, aj keď ovplyvnený rozhodnutím svojich rodičov, nie je v celkom bezvýchodiskovej situácii. Môže žiadostivosť ovládať. Má na to. Pán obracia pozornosť na jeho zodpovednosť. Hoci Kain nie je zodpovedný za nie práve najlepšiu situáciu, ktorú zdedil, je zodpovedný za to, čo urobí! Boh mu pripomína povolanie vládnuť nad živočíchmi (porov. Gn 1,28-29). Kain môže v sebe uskutočniť toto povolanie, no kvôli rodičom, ktorí spravili zlú voľbu, je teraz jeho úloha náročná. Slovo „vládnuť“, ktoré Boh používa, má v hebrejčine aj význam „rozprávať“. Boh teda pozýva Kaina rozprávať, lebo tak môže nájsť správnu cestu.

„Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: Vyjdime si von!“ (4,8a). Na prvý pohľad sa zdá, že Kain ide rozprávať s bratom, no nehovorí prakticky nič. Nič, čo by stálo za to. Pozvanie vyjsť von [ktoré mimochodom pôvodný hebrejský text nemá; nachádza sa v Septuaginte] v danej situácii nemá veľký význam. A tak, keď Kain nič nehovorí, rozprávanie pokračuje: „A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho“ (4,8b). Kain sa vyjadruje zabitím. Nie slovami, ale skutkom, ktorý ničí. Vnútorná agresivita sa stáva agresiou, prejavom zverstva. Kain sa nechal ovládať vlastnou živočíšnosťou. Odstránením brata chcel získať všetko pre seba, naplniť prázdno, ktoré cítil. Domnieval sa, že príčina prázdnoty je vonku, no mýlil sa. Problém žiarlivosti a žiadostivosti je vždy vo vnútri. Tam je potrebné vyriešiť ho!

Po Kainovom skutku sa Pán opäť ujíma slova otázkou: „Kde je tvoj brat Ábel?“ (4,9). Jeho otázka nápadne pripomína tú, ktorá zaznela Adamovi po jeho zlyhaní: „Kde si?“ (3,9). Otázka neobviňuje, len pozýva hovoriť, vysloviť pravdivé slovo o tom, čo sa stalo. Kain však odpovedá násilným slovom: „Neviem. Či som ja strážca svojho brata?“ Brata, ktorého zabil rukou, zabíja takto i svojím slovom. Navyše, útočí aj na samotného Boha, považujúc jeho otázku za nemiestnu. Na to sa Pán ujíma slova, no už v úlohe sudcu: „Čo si to urobil?! Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne“ (4,10). Zaznieva obvinenie, ktoré vyžaduje vyznanie skutku. Stala sa totiž neľudská násilnosť. Je potrebné navrátiť ľudskosť tým, že sa ukáže pravda. Násilie, ktoré je skryté a nevyslovené, sa totiž nezadržateľne šíri. Je potrebné vyjadriť pravdivé slovo o spáchanom násilí, aby vyšla najavo veľkosť previnenia. Preto podobne ako v prípade prvých rodičov (porov. 3,14-19), pokračuje Boh vyslovením sankcie, „trestu“. Ide vlastne o odhalenie dôsledkov Kainovho skutku: „Odteraz budeš prekliaty“ (4,11). Kain sa nechal ovládnuť hadom, teraz sa nachádza v prekliatom stave hada. Jeho skutok ho postavil na stranu smrti. Svojím násilím zabil v sebe ľudskosť. Znakom tohto odcudzenia sa stáva vzdialenie od pôdy, ktorá bola dosiaľ jeho živiteľkou. Kain sa stane blúdiacim tulákom. Ak sa totiž niekto zbaví brata, zbaví sa možnosti stať sa niekým – lebo bol to brat, ktorý mu umožňoval byť niekým. Teraz, keď ho niet, nemá sa ako stať „niekým“, a preto bude „nestály a túlavý na zemi“ (4,12). Zbaviť sa druhého značí zbaviť sa možnosti života, prekliať seba samého.

Reakcia Kaina začína odpoveďou na prvú otázku Pána, keď hovorí: „Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený“ (4,13). Môže to byť znak, že konečne berie na seba zodpovednosť a vyjadruje pravdivé slovo o skutočnosti. Domnieva sa však, že je to Pán, kto ho vyháňa preč (porov. 4,14), hoci v skutočnosti sa on sám vyhnal von svojím skutkom. Písmo uzatvára rozprávanie tým, že Kain odišiel „na východ od Edenu“ (4,16). Vraždou, ktorú spáchal, sa vzďaľuje od Pána ešte viac než jeho rodičia. Vychádza, ako hovorí svätopisec, aby obýval „krajinu Nod“, čo by sme mohli preložiť ako „krajinu blúdenia“.

Meditatio

Biblické príbehy, predovšetkým tie z prvotných počiatkov ľudstva (porov. Gn 1–11), hovoria o skutočnostiach, ktoré sa dotýkajú života a postojov každého človeka. Vo svetle bolestného príbehu Kaina, človeka, ktorý nerozpoznal brata a tým určitým spôsobom stratil seba, pokúsme sa teraz uvažovať nad tým, ako čeliť násiliu v dnešnom svete.

Kain vnímal vo svojom bratovi konkurenta, ktorý mu bráni mať všetko, a preto ho odstránil. Videl obmedzenie, no nevidel človeka obdarovaného podobne ako on Božím darom života. Posvätnosť ľudského života spočíva v tom, že „od svojho počiatku je [život] nositeľom «stvoriteľskej činnosti Boha» a zostáva navždy v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Iba Boh je Pán života od jeho počiatku až po jeho koniec: nikto, za žiadnych okolností nemôže si nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť“ (inštrukcia Donum vitae, 5). Keď Boh dáva človeku život, očakáva, že jeho dar bude prijatý, milovaný, dostane sa mu úcty a možnosti primeraného rozvoja. Tak sa dar stáva svojím spôsobom prikázaním a samotné prikázanie o úcte darom (porov. EV 52). O tejto nesmiernej hodnote ľudského života, ktorého prameňom i cieľom je Boh, hovorí sv. Irenej vo svojom známom výroku: „Božou slávou je človek, ktorý žije, a život človeka spočíva vo videní Boha.“

Božie prikázanie „Nezabiješ“ preto jasne stanovuje hranicu, ktorú nikdy nemožno prekročiť. Je vhodné si však uvedomiť, že ono sa nevzťahuje len na vraždy rôzneho druhu, ale aj na potraty a eutanáziu, útoky, ktoré „zasahujú ľudský život, kde je najslabší a pozbavený možnosti brániť sa“, ako uvádza encyklika bl. Jána Pavla II. Evangelium vitae, Evanjelium života, ktorej hlavnou témou je práve hodnota a nenarušiteľnosť ľudského života (EV 11). Život však ohrozuje i „všetko, čo porušuje celistvosť ľudskej osoby ako trýznenie duševné či telesné; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenia, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými a tiež potupné pracovné podmienky, v ktorých sa s pracujúcimi zaobchádza ako s obyčajnými nástrojmi zisku“ – to všetko sú skutočnosti „naozaj hanebné; ničia civilizáciu [...] a ťažko urážajú Stvoriteľa“ (EV 3-4). A v ich menovaní by sa, žiaľ, dalo pokračovať.

V súčasnosti priam denne zaznievajú správy o mnohorakých útokoch voči dôstojnosti a hodnote života. Ich množstvo a hrôza sú často v ostrom protiklade s uvedomením si vlastnej bezmocnosti zastaviť všetko to násilie a bolesť. A hrozí, že vnútro človeka sa stane postupne ľahostajným a bezcitným, ba dokonca si začne zamieňať zlo s dobrom. Práve preto je dnes tak potrebná odvaha nazvať skutočnosti idúce proti životu pravým menom „a nepodliehať pritom pohodlným kompromisom či pokušeniu klamať samého seba“ (EV 58). Prorok Izaiáš hovorí jasne: „Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom“ (Iz 5,20). Pravdivé slovo o tom, čo ničí život, je jedným z podstatných krokov v prospech „kultúry života“. Boh i Kaina pozýval vysloviť správne slovo o tom, čo ho vedie zlým smerom. Kain to odmietol, čím ponechal zlu otvorenú cestu ničivého pôsobenia. Nenazvať zlo a násilie pravým menom značí ponechať mu bezbrehý priestor na šírenie.

Lenže to násilie neraz nečíha iba kdesi ďaleko. V Kainovom príbehu sme vnímali, že už samotné vzťahy v rodine spôsobili, že medzi bratmi bola nerovnosť. V kritickom momente sa vnútorná agresia stala agresivitou, pretože Kain sa nechal ovládnuť hnevom. Ježiš vo svojej Reči na hore, keď vysvetľuje pravý význam starozákonných prikázaní, dotýka sa ako prvého prikázania práve „Nezabiješ“. Hovorí: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5,21-22; porov. 1Jn 3,15). Prikázanie „Nezabiješ“ neznačí len nezabíjať život, ale i nezabíjať vzťahy. Hnev, ktorý odmieta viesť dialóg a hľadať primerané riešenia, je cesta záhuby, cesta zničenia ľudského vzťahu. „Hneváte sa ale nehrešte; uvažujte vo svojom srdci, rozjímajte na svojich lôžkach a upokojte sa“ hovorí jeden zo Žalmov (4,5). Človek nesie zodpovednosť za svoje srdce. Kain sa v ňom nechal ovládnuť živočíšnosťou, a tak nebol schopný prehovoriť s bratom jediné hodnotné slovo. Dialóg, ku ktorému ho Boh pozýval, je cestou k prekonaniu hnevu i dnes. Pravdivé slovo, vyslovené s rešpektom voči druhému, je nástrojom na zvládnutie živočíšnosti, ktorá striehne pri dverách srdca, keď ho zachvacuje hnev. Pravý pokoj prebýva v pravdivých a harmonických vzťahoch.

A konečne, piate prikázanie okrem toho, že stanovuje jasnú hranicu, ktorú nikdy nemožno prekročiť, podnecuje „zaujať pozitívny postoj absolútnej úcty k životu, ktorý má viesť k jeho obrane a k uskutočňovaniu cesty lásky – k sebadarovaniu, k prijímaniu a k službe“ (EV 54). Sebaobetovanie má mnoho prejavov, počnúc od toho, čo sv. apoštol Pavol odporúča v liste Filipanom: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Flp 2,4), až po vzor, ktorý nám ukázal Pán Ježiš darovaním vlastného života za spásu sveta. Jeho krv, vyliata za nás, zjavuje „aká veľká je Otcova láska a zároveň ukazuje, aký cenný je v Božích očiach človek a akú veľkú hodnotu má jeho život“ (EV 25). Jeho slová: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13) zostávajú jasným znamením toho, že život dosahuje svoj vrchol, svoj zmysel a plnosť, keď je odovzdaný ako dar (porov. EV 51; 1Jn 3,16). Je to nádherné tajomstvo, ktoré nás privádza späť k podstate Vianoc, ktoré nám predstavujú Pannu Máriu ako „Bohorodičku“; tú, ktorá bola ochotná Život prijať a veľkodušne darovať.

Oratio

Ó, Mária, úsvit nového sveta, Matka žijúcich, tebe zverujeme vec života:
zhliadni, Matka, na nespočetné zástupy detí, ktorým nie je dovolené prísť na svet,
chudobných, ktorí zápasia s ťažkosťami života,
mužov a žien – obetí neľudského násilia,
starých a chorých zabitých z ľahostajnosti alebo z nepravého súcitu.
Daj, aby všetci veriaci v tvojho Syna
dokázali otvorene a s láskou ohlasovať ľuďom našej doby Evanjelium života.
Vypros im milosť, aby ho prijímali ako stále nový dar,
aby pociťovali radosť a vďačnosť z jeho slávenia po celý život,
vypros im odvahu, činné a vytrvalé svedectvo o ňom,
aby mohli budovať so všetkými ľuďmi dobrej vôle
civilizáciu pravdy a lásky na česť a slávu Boha Stvoriteľa, ktorý miluje život..

(Ján Pavol II., Evangelium vitae, 104).

Contemplatio

„Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“

(Jn 10,10)