Rešpekt a vďačnosť voči rodičom (Sir 3,1-18)

Pridal dňa

Lectio divina textu z knihy Sirachovho syna na tému Rešpekt a vďačnosť voči rodičom (Sir 3,1-18) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. decembra 2012.


Zvukový záznam predneseného Lectio divina:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (44MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. Sme vďační za dar viery, ktorý nám sprostredkovali, a prosíme ťa, nech sú naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova, aby sme s novou odvahou vydávali svedectvo o tvojej láske, a otvárali tak cestu k tebe tým, ktorí sa pre rôzne okolnosti od teba vzdialili. O to Ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

V nedeľu sme začali adventné obdobie, v ktorom sa pripravujeme na príchod Pána Ježiša. Advent sa završuje slávnosťou narodenia Božieho Syna. Pán Ježiš sa stal človekom, vstúpil do ľudskej rodiny, obklopovala ho predovšetkým láska jeho matky Panny Márie a svätého Jozefa. Vianoce sú sviatkami rodiny, Boh ide v ústrety ľuďom, aby ich prijal za svojich synov a dcéry, naše ľudské rodiny sú pozvané, aby sprítomňovali na svete Božiu lásku.

V rodine zohrávajú nenahraditeľnú úlohu rodičia, bez nich by sme tu neboli. Preto naša láska k nim je odpoveďou na ich lásku k nám. Úcta k rodičom bola už od najstarších čias pokladaná za jeden zo základných prvkov spoločnosti. Zatiaľ čo poslušnosť voči politickej autorite môže byť často iba nanútená, úcta voči rodičom je prirodzená každému človeku.

Sväté Písmo predpokladá úctu k rodičom ako základný životný postoj a na viacerých miestach aj zdôrazňuje jej potrebu. Požiadavku úcty k rodičom nachádzame aj v Desiatich božích prikázaniach. V 20. kapitole knihy Exodus čítame: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20,12). A v 5. kapitole knihy Deuteronómium sú zapísané slová: „Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Dt 5,16). Katechetické znenie štvrtého Božieho prikázania vynecháva prísľub pozemského požehnania a zdôrazňuje iba prvú časť: „Cti svojho otca i svoju matku“.

Štvrté prikázanie sa výslovne obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a k matke, lebo tento vzťah je najuniverzálnejší. Takisto sa týka príbuzenských vzťahov s ďalšími členmi rodiny. Žiada, aby sme preukazovali úctu, láskavosť a vďačnosť starým rodičom a predkom. Vzťahuje sa napokon na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči svojim predstaveným, občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu. ( porov. KKC 2199)

Téma úcty k rodičom je široko rozvinutá v tzv. múdroslovných knihách Starého zákona. Tu nachádzame viaceré úvahy a povzbudenia k správnemu vzťahu voči rodičom. Úcta k rodičom je motivovaná nielen vzťahom k Pánu Bohu, že je to Boží príkaz, ale často sa kombinuje aj s rozumovou argumentáciou a poukazuje na spoločenský poriadok, ktorý zasa má odzrkadľovať Boží poriadok v prírode a v dejinách.

My si dnes vypočujeme posolstvo z knihy Sirachovho syna a budeme uvažovať o štvrtom prikázaní cez úctu voči obom rodičom vo svetle vzájomných rodinných vzťahov.

Lectio

Sir 3,1-18
1Múdri synovia - to je spoločnosť spravodlivých, ich počínanie - je poslušnosť a milovanie. 2Synovia, vypočujte, aké je otcovo právo, a tak aj robte, aby ste boli spasení. 3 Boh priznal úctu otcovi na synoch, a keď vymedzoval právo matky, ustanovil ho oproti synom. 4 Kto miluje Boha, uzmieruje ho za svoje hriechy, zdržuje sa ich a nájde vyslyšanie pri dennej modlitbe. 5 Kto si ctí matku, (počína) si tak, ako keby si zhromažďoval poklady. 6 Kto si ctí otca, nájde radosť na synoch a bude vždy vyslyšaný, keď sa bude modliť. 7 Kto si ctí otca, bude dlho žiť, kto poslúcha otca, občerstvuje matku. 8 Kto sa bojí Pána, ctí si rodičov a bude slúžiť svojim rodičom ako svojim pánom. 9 Skutkom i slovom a so všetkou trpezlivosťou si cti svojho otca, 10 aby zostúpilo na teba požehnanie od neho a aby ti jeho požehnanie ostalo naveky. 11 Požehnanie otcovo je oporou pre domy synov, no kliatba matkina ich vyvracia od základov. 12 Nehľadaj svoju česť, ak tým potupíš svojho otca, z jeho potupy ti nevzniká sláva. 13 Lebo česť vzíde každému z toho, ak je otec uctený, ale je hanbou syna, ak je jeho otec bez cti. 14Synu, zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije; 15 ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile; lebo milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté. 16 Za ťažkosti s matkou dostane sa ti dobrej náhrady. 17 Za tvoje spravodlivé (počínanie) vybuduje sa ti dom a pamätať sa bude na teba v deň súženia a ako za jasného slnka ľad, tak sa rozplynú tvoje hriechy. 18 Akú zlú povesť má taký, čo si opúšťa otca a kto trápi svoju matku, je od Boha prekliaty.

Kontext úryvku

Hebrejčina, pôvodný jazyk knihy, používa výraz „syn“ vo všeobecnom význame pre synov i dcéry. Primárne mohol byť text určený pre synov, no v súčasnej situácii je určite správne, keď ho vzťahujeme na synov i dcéry bez rozdielu.

Náš dnešný úryvok posvätného textu je tretej kapitoly Knihy Sirachovcovej. Kniha Sirachovho syna je najdlhšia múdroslovná kniha Starého zákona, pochádza z 2. storočia pred Kristom. Vo vedomí náboženskej a kultúrnej hrozby, ktorá pochádzala z pôsobenia gréckej kultúry na spoločnosť, z helenizmu, poukazovala na tradičnú múdrosť vyvoleného národa Izraela, ktorú jeho členovia nachádzali v Božom zákone.

Potom čo prvá kapitola odkryla tému pôvodu múdrosti u Boha, kde práve bázeň pred Pánom Bohom je základom múdrosti, druhá kapitola hovorí o úcte k Bohu a tretia kapitola predkladá práve úctu k rodičom. V tretej kapitole po slovách, ktorými sa dnes zaoberáme, nasleduje úvaha, ktorá zdôrazní hodnotu pokory v protiklade s pýchou (porov. Sir 3,19-30). Aj týmto umiestnením nášho úryvku v tretej kapitole sa zdôrazňuje kľúčový význam úcty k rodičom v živote jednotlivca ale aj spoločnosti.

Na základe obsahu a formy môžeme text rozdeliť na tri časti:
- 1-3   Úvod: výzva k múdrosti a viere;
- 4-8   Teoretický základ (kazuistika);
- 9-18 Povzbudenia a napomenutia.

V úvode sa text obracia všeobecne na synov, čiže na deti. Hneď od začiatku sa apeluje na ich múdrosť a rozumové schopnosti: „múdri synovia ... spoločnosť spravodlivých... počúvajte...“. Je to v súlade s celou múdroslovnou tradíciou a literatúrou v Starom zákone, ktorá na základe racionálnej úvahy podáva návod na správne konanie a život, apelujúc na rozumové schopnosti človeka. Tiež z toho vyplýva, že daný text nie je primárne určený pre celkom malé deti, ale pre tie, ktoré už nadobudli užívanie rozumu. Horizont sa ďalej rozširuje na všetkých, ktorí sú synmi či dcérami bez ohľadu na ich vek a teda text sa týka aj všetkých dospelých v ich vzťahu k vlastným rodičom.

K tejto rozumovej motivácii sa pridáva aj náboženská: „tak aj robte, aby ste boli spasení“. Dané konanie, teda úcta k rodičom, vedie ku spáse (v. 2b), veď je to sám Boh, ktorý ustanovil a chcel tento poriadok v rodine (v. 3). Zachovávanie tohto poriadku znamená preukazovanie úcty Bohu. V celej knihe Sirachovho syna má bázeň pred Bohom dôležité miesto (Sir 1–2) a nesie so sebou aj isté dôsledky a nároky. Tento úryvok konkrétne ukazuje, že veriaci (teda tí, ktorí milujú Boha a boja sa ho) musia takisto milovať a ctiť rodičov a starať sa o nich.

Dvojitá motivácia ku konaniu ukazuje symbiózu prirodzenej mravnosti a mravnosti založenej na viere. Prirodzená morálka je sama o sebe platná a je možné spoznať ju ľudským rozumom. Prirodzený zákon je spoločný všetkým ľuďom. Kto veci vníma aj z pohľadu viery, uvedomuje si, že prirodzený poriadok tiež pochádza od Boha, ktorý ho dáva ľuďom. Preto si ani rozumové poznanie a viera neprotirečia, lež sa spájajú a obe pomáhajú lepšie spoznať realitu nášho života.

Hoci staroveká židovská spoločnosť bola patriarchálna, náš text ukazuje rovnováhu medzi mužom a ženou, resp. medzi otcom a matkou: aj keď sa otec spomína častejšie, popri „práve otca“ (v. 2) uvádza „právo matky“ (v. 3), ktoré je priamo zdôvodnené ako ustanovené Bohom: „keď vymedzoval právo matky, ustanovil ho oproti synom“ (v. 3).

Druhá časť textu je akoby teoretickou úvahou a vysvetlením základných právd a vzťahov. Vo forme kazuistiky sú opísané situácie, ktoré môžu nastať vo vzťahu detí k rodičom. Pozoruhodné je, že všetky tieto prípady sú pozitívne. Je to akoby opis ideálneho stavu, ktorý je medzi deťmi a rodičmi. Tento ideálny stav má motivovať a povzbudzovať k napodobňovaniu.

Text na viacerých miestach dáva do súvisu ľudské konanie (úcta k rodičom) s očakávanou odmenou. Tá môže byť prirodzená (zhromažďovanie pokladov; radosť na synoch; dlhý život ako najvlastnejšia túžba človeka podľa klasického židovského myslenia), ale aj nadprirodzená (odpustenie hriechov; vyslyšanie pri modlitbe). Aj formulácia príkazu úcty k rodičom v Desatore je veľmi blízka nášmu textu.

Je to prvé z prikázaní s prísľubom odmeny: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“. (Ex 20,12) V Dekalógu, takisto ako v našom texte sú oba druhy odmeny – prirodzená i nadprirodzená – a v konečnom dôsledku pochádzajú od Boha. Ukazuje sa tu, že viera nie je iba súhrn teoretických poučiek, ale je podstatne spojená s ľudským životom a konaním. Odmena, ktorú človek dosahuje (aj tá prirodzená) je garantovaná Bohom. Zároveň sa človek svojím konaním pripravuje na jej prijatie. Tým sa kombinujú dve významné teologické pravdy: ako ľudia si od Boha nemôžeme nič „zaslúžiť“, no predsa sme vyzvaní k snahe a k istému spôsobu života, teda „konať skutky“. Presný príčinný súvis medzi našimi skutkami a odmenou od Boha zostáva tajomstvom: úryvok nevysvetľuje prečo a ako úcta k rodičom podmieňuje dôsledky, čiže odmenu na prirodzenej rovine a aj nadprirodzenú odmenu.

Na prirodzenej úrovni je možné vnímať, že úcta k rodičom a tým plnenie prirodzeného poriadku formuje život jednotlivca i spoločnosti, takže úžitok prichádza akoby prirodzene. Na druhej strane priamy vzťah medzi ľudskou spravodlivosťou a vypočutím od Boha je principiálny, ako to ukazuje aj text z Prís 15,29 (Pán je ďaleko od bezbožných, modlitbu spravodlivých však vyslýcha).

Záver tejto časti (v. 7b-8) zasa poskytuje predovšetkým pohľad viery: poslušnosť a úcta Pánovi vedú k úcte voči rodičom. Viera, ktorá sa doteraz viac-menej mlčky predpokladala, tu je daná ako východisko, ktoré implikuje isté správanie. Živá viera má dosah a formuje ľudí. Nie je to však bremeno na nich položené (text nehovorí v imperatívoch), ale konanie je akoby prirodzený dôsledok viery: „ten kto verí, ten robí to a to“. Text doslovne hovorí o službe rodičom ako pánom. Sirachova kniha však nikde nehovorí o otrockej službe, ale o službe lásky, úcty a starostlivosti: „Z celého srdca si cti otca a na vzdychy svojej matky nezabúdaj! Pamätaj, že bez nich nebol by si sa narodil; oddaj (sa) im ako aj oni tebe.“ (7,29-30). Nestačia slová, ale očakávajú sa aj skutky (porov. Mt 21,28-31).

Za povšimnutie stojí aj skutočnosť, že sa tu predpokladá viacgeneračný model rodiny. Vo v. 6 vidíme tri generácie, ktoré sú dané do súvisu: „Kto si ctí otca, nájde radosť na synoch“. Pocit rodinnej spolupatričnosti bol v staroveku silný a rodina determinovala veľmi veľa v živote jednotlivca (najmä otec niesol formálnu i reálnu zodpovednosť za rodinu a rozhodoval o rodinných i finančných záležitostiach, vrátane manželstiev detí). Tento model tu nie je nijako spochybnený, no text ukazuje hlbší význam rodinných väzieb. Atmosféra a príklad, ktorý sa v rodine vytvára nepôsobí iba ako vzor, ktorý by mali ďalšie generácie napodobňovať, ale formuje ľudí z vnútra: ten kto si ctí vlastného otca, on sám nachádza radosť na synoch. Stáva sa to súčasťou jeho bytia, ktoré potom prechádza i na ďalšie generácie.

Záverečná časť sa obsahom podobá predchádzajúcej, no odlišuje sa v spôsobe podania. V texte sú priame výzvy vo forme rozkazov, a teda sú to normy, ktoré treba nasledovať. Sú určené vo všeobecnosti pre deti v ich vzťahu k rodičom. Tieto výzvy nie sú výsledkom autoritatívneho rozhodnutia, ale sú znova založené na princípoch prirodzeného zákona, ako aj nadprirodzenej Božej odmeny (milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté; pamätať sa bude na teba v deň súženia; rozplynú sa tvoje hriechy).

V tejto časti sa kladie veľký dôraz na význam otcovského, resp. rodičovského požehnania (v. 9-11). Rodičovské požehnanie bolo v Starom zákone pokladané za mimoriadne cenné (Gn 9,27; 28,1). V biblickom chápaní požehnanie znamená Božie dobrodenie, ktoré smeruje k človeku, či už priamo od Boha, alebo sprostredkovane cez ľudí. Boh hovorí Abrahámovi: „Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!"“ (Gn 12,3). Sila požehnania prechádza na človeka a pôsobí takmer automaticky (Gn 27,28-29; 48,15-16). Udelené požehnanie siaha aj na potomstvo i na celý majetok (Gn 28,4).

Práve táto kontinuita v rámci rodiny a trvácnosť dobrodení plynúcich z požehnania ako dôsledok úcty k rodičom je silne vyjadrená v našom texte. Požehnanie alebo v negatívnom prípade prekliatie sa týkajú základov domu, teda najvlastnejšieho miesta, kde sa rodina formuje a vyjadruje. Je to obraz prevzatý z knihy Prísloví: „Vierolomnosťou človek nenadobudne pevnú pôdu pod sebou, ale koreňom spravodlivých neotrasie nik“ (Prís 12,3). Takto požehnanie symbolicky zasahuje všetkých a ostáva naveky. Rodičovské požehnanie, alebo prekliatie boli považované za neodvolateľné a účinné. Prvý príklad v Písme je od Noema: „"Buď prekliaty, Kanaán, staň sa poníženým sluhom svojich bratov!" Potom pokračoval: "Nech je zvelebený Pán, Boh Semov, a Kanaán nech je jeho sluhom! Nech Boh rozvetví Jafeta a nech býva pod Semovými stanmi a Kanaán nech je jeho sluhom!“ (Gn 9,25-27).

Boh je garantom tohto bezhraničného trvania, ktoré vyjadruje aj spolupatričnosť v rámci rodiny i na medzigeneračnej úrovni. Ľudia svojou spolupatričnosťou (alebo jej nedostatkom) pripravujú prostredie, kde Božie požehnanie môže pôsobiť a ostáva naveky. Preto aj požehnanie detí zo strany otca či matky nie je iba formálny a už vôbec nie magický úkon s autonómnou účinnosťou. Oveľa viac sa zakladá na náboženskom presvedčení a viere, ako aj na ľudskej snahe o vytvorenie prostredia a otvorenosti, kde môže pôsobiť Boh.

Text ďalej zdôrazňuje povinnosť ctiť si a postarať sa o rodičov aj keď sú starí a slabí. Osobitne je zdôraznený kontrast medzi silou a slabosťou: „ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile“ (v. 15a). Vysoký vek bol v staroveku pokladaný za znak požehnania a dar od Boha: „Prosil si od teba život a ty si mu ho daroval, život dlhý, navždy, naveky“ (Ž 21,5). Viac ako ekonomická produktivita danej osoby, cenila sa múdrosť a skúsenosť získaná počas dlhého života: „Bol som mladík, teraz som starec, a nevidel som spravodlivého, že by bol opustený, ani jeho deti žobrať o chlieb“ (Ž 37,25). Z toho plynie aj povinnosť postarať sa o fyzické potreby daného človeka majúc na pamäti jeho vyššiu hodnotu ako osoby. Je prejavom zrelosti celej spoločnosti, keď dokáže nájsť spôsob ako sa postarať o tých, ktorí prispeli k jej rozvoju. Osobná zodpovednosť jednotlivca pritom nemá byť prenášaná na štát či iné spoločenstvo ako niečo, čoho sa chce zbaviť. Spoločnosť je taká, akí sú jej členovia a všetko začína na základnej úrovni jednotlivcov v rodinnom kontexte.

Milosrdenstvo, ktoré treba preukázať (v. 15) doslovne znamená „almužny“. Prinajmenšom od 3. storočia pred Kristom boli almužny pokladané za mimoriadne cenné skutky milosrdenstva, ako to ukazuje kniha Tobiáš: „Ja, Tóbi, som kráčal po cestách pravdy a konal spravodlivé skutky (=almužny) po všetky dni môjho života. Veľa milosrdenstva som preukázal bratom z môjho kmeňa a národa“ (Tob 1,3); „A teraz vám, deti, nariaďujem: Slúžte Bohu úprimne a robte, čo sa mu páči. Aj svoje deti učte, aby žili spravodlivo a preukazovali milosrdenstvo (= almužny), aby pamätali na Boha a zvelebovali jeho meno úprimne a z celej svojej sily v každom čase“ (Tob 14,8). Spravodlivosť a almužny sú často použité ako synonymá (Mt 6,1-2).

Záver textu obsahuje silné tvrdenie: zanedbávať a ponižovať rodičov je rúhaním voči Bohu. To je výrok z knihy Exodus, ktorý potom opakujú aj evanjeliá: „Kto zlorečí svojmu otcovi, alebo svojej matke, musí zomrieť“ (Ex 21,17); „Lebo Mojžiš povedal: “Cti svojho otca i svoju matku” a: “Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť“ (Mk 7,10). Neúcta voči rodičom je bezbožnosťou.

Meditatio

Žijeme v spoločnosti, kde každý chce byť úspešný, niečo dokázať a dosiahnuť: postavenie, uznanie, športové úspechy, študijné výsledky, nezávislosť a možnosť rozhodovať o vlastnom živote. Sú to pozitívne hodnoty a môžeme byť vďační za to, že naša doba umožňuje ich dosiahnutie. Príliš silná viera v schopnosti jednotlivca však môže spôsobiť aj sklamania a nezodpovedá realite nášho života.

Sväté písmo nám pripomína to, čo každý vie, alebo má vedieť. Život každého človeka súvisí aj so životmi jeho predkov. Náš život je zasadený do prostredia rodiny a širšej ľudskej spoločnosti. Sme spojení s našimi predkami a život rodičov istým spôsobom „pokračuje“ v ich potomstve, spolupracujú s Pánom Bohom na odovzdávaní života. Uvedomením si tejto skutočnosti spoznávame základnú pravdu o našom živote. Preto aj povinnosť voči iným ľuďom v rámci rodiny nie je iba dodatkom k naším ostatným povinnostiam, záľubám a aktivitám. Je to naopak niečo bytostné, čo sa dotýka môjho života a pomáha mi rásť ako človeku.

Štvrté prikázanie z Desatora často používame ako podporný argument v úsilí rodičov pri výchove detí a zdôrazňuje sa jeho platnosť najmä pre deti, prípadne pre mládež všeobecne. No tak ako príkaz o sobote zaväzoval veriaceho Izraelitu „rozpoznať“ svojho syna v plnom zmysle slova aj tým spôsobom, že ho nemal zaťažovať prácou v deň Pána, vo štvrtom príkaze je každý z nás ako syn alebo dcéra pozvaný „rozpoznať“ svojho otca a matku ako dar, cez ktorý dostávame svoj život.

Ctiť si rodičov znamená počúvať, čo hovoria, poslúchať ich príkazy; zahŕňať ich úctou a vďačnosťou za darovaný život. Komu chýba rešpekt k rodičom, podceňuje Boha a jeho dar života.

Poslúchať tento príkaz je pre deti akoby opakovať to, čo otec urobil pre ne: to, čo vlastníme, je prijatý dar, preto sa musí dať ďalej tomu, kto ho čaká kvôli životu. Rodič, ktorý zostarol je odkázaný na pomoc syna. Spravodlivosť spočíva teda nielen v rešpektovaní práva, ale aj v rešpektovaní toho, kto je v biede. Tak napodobňujeme správanie Boha, ktorý sa ujal slabých Izraelitov v Egypte, aby im dal dar slobody.

Ako je to v mojom živote? Cítim zaviazanosť voči rodičom a predkom za všetko dobré, čo mi odovzdali? Viem im prejaviť vďačnosť aj konkrétnymi spôsobmi podľa ich potrieb a mojich možností? Ak som rodičom, učím deti zdravým medziľudským a rodinným vzťahom?

Je prirodzené, že v živote očakávame spravodlivosť: za prácu chceme primeranú odmenu; za vynaložené úsilie očakávame ocenenie. Je zaujímavé, že Sväté písmo prisľubuje odmenu aj v oblasti, kde by sme možno čakali konanie bez nároku na čokoľvek. Počuli sme, ako sa za primerané správanie v rámci rodiny sľubuje odmena: dlhý život a úspech v Zasľúbenej krajine, je to odmena prirodzená i nadprirodzená. Nemá to byť však otázka vypočítavosti: skutky nemáme konať, aby sme primárne získali niečo pre seba.

Odmena je skôr „prirodzeným“ dôsledkom toho, ako žijeme. Z dlhodobého hľadiska sme silne poznačení a formovaní prostredím, v ktorom trávime svoj život. Vo väčšine prípadov je to rodina. Rodina a celková atmosféra v nej na nás pôsobia a vytvárajú určitý duchovný východiskový stav. Ak je zdravý základ, potom si dokážeme uvedomiť, akým spôsobom sme požehnaní: na prirodzenej i nadprirodzenej úrovni.

Prvé vedomé ľudské spomienky siahajú do obdobia pred dosiahnutím tretieho roku života a celý náš život je silne ovplyvnený udalosťami z detstva, ktoré ostávajú v podvedomí. V tomto zmysle je primárnou úlohou rodičov vytvárať takú atmosféru v rodine, aby v nej deti získali zdravý základ pre svoj život. Vtedy získajú otvorenosť voči Bohu, ktorý zasahuje do nášho života, i voči prirodzeným hodnotám dobra a krásy, ktoré sú prítomné v spoločnosti.

Akú atmosféru vytvárame my v našej rodine? Svojím príkladom vedieme a povzbudzujeme k otvorenosti voči Bohu, ostatným členom rodiny, Cirkvi a ľudskej spoločnosti? Je cieľom našej rodiny vlastniť veci alebo predovšetkým umožniť jej členom rásť a formovať sa?

Oratio

Bože, od ktorého pochádza každé otcovstvo v nebi i na zemi, Otče, ktorý si Láska a Život, učiň, aby sa každá ľudská rodina na zemi prostredníctvom Tvojho Syna, Ježiša Krista, „narodeného zo ženy“ a z Ducha Svätého, stala prameňom Božej lásky, pravou svätyňou života a lásky pre nové generácie.
Učiň, aby sa manželia nechali viesť Tvojou milosťou a žili pre dobro svojich rodín. Mladí nech nachádzajú v rodine silnú oporu pre rozvoj ich ľudských schopností a rast v pravde a láske.
Učiň, aby sa láska, posilnená milosťou sviatosti manželstva, ukázala silnejšou ako akákoľvek slabosť a či kríza, ktorú niekedy prežívajú naše rodiny. Bože, pomôž nám, aby sme ako Cirkev na príhovor Svätej rodiny z Nazareta uprostred všetkých národov na svete mohli účinne žiť svoje poslanie v rodinách a prostredníctvom rodín. Ty si Život, Pravda, Láska, v jednote so Synom a Duchom Svätým.

(Podľa bl. Jána Pavla II.)

Contemplatio

Kto si ctí otca a matku, nájde radosť a bude vždy vyslyšaný, keď sa bude modliť.

(porov. Sir 3,6)