Lectio divina textu z Markovho evanjelia na tému Kultúra Pánovho dňa (Mk 2,23-28) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. novembra 2012.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (41.2MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery.
Sme vďační za dar viery, ktorý nám sprostredkovali, a prosíme ťa, nech sú naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova, aby sme s novou odvahou vydávali svedectvo o tvojej láske, a otvárali tak cestu k tebe tým, ktorí sa pre rôzne okolnosti od teba vzdialili.
O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Prvé novembrové dni upriamujú našu pozornosť na duchovné spoločenstvo s oslávenou Cirkvou, so svätými, ako i na duchovné spoločenstvo s tými, ktorí nás predišli do večnosti a sú v stave očisťovania. Prejavom našej blízkosti s tými, ktorí už fyzicky nie sú medzi nami, sú kvety a svetlá sviečok na ich hroboch. Ak sme počas roka rozbehaní, práve v týchto dňoch sa usilujeme nájsť si čas na spomienku, čas na modlitbu za zosnulých.

Nájsť si čas na skutočnosti, ktoré sú naozaj dôležité, je pre mnohých v súčasnej dobe ťažké. „Nemám čas... ešte musím to a tamto...“ počujeme často a možno i sami neraz vyslovujeme v snahe ospravedlniť sa. Boh však vyhradzuje čas na zastavenie sa. Vzťahuje sa naň tretie prikázanie Desatora, ktoré znie v katechetickej úprave: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni“. Pôvodný biblický text tento príkaz v 20. kapitole Knihy Exodus vzťahuje na sobotný deň a uvádza teologický dôvod jeho svätenia: „Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! 11 Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.“ (Ex 20,8-10; porov. Dt 5,12-14). Vymenovaním jednotlivých kategórií osôb, na ktoré sa zachovávanie sviatočného dňa vzťahuje, zvýrazňuje význam tohto príkazu.

Dnes sa nad týmto prikázaním zamyslíme vo svetle krátkeho úryvku z Evanjelia podľa Marka. Jeho text približuje výčitku zo strany farizejov, adresovanú Ježišovi vzhľadom na zachovávanie posvätného dňa, soboty. Započúvajme sa s otvoreným srdcom do Božieho slova.

Lectio

Mk 2,23-28

²³ V istú sobotu kráčal cez obilné pole. Jeho učeníci cestou začali trhať klasy.
²⁴ Farizeji mu povedali:
„Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?“
²⁵ On im odvetil:
„Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina? ²⁶ Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním?“
²⁷ I povedal im:
„Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.
²⁸ A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“

Kontext úryvku

Úryvok, ktorý sme si vypočuli, nachádzame v prvej časti Markovho evanjelia (1,14–8,26). Hneď po tom, ako sa Ježiš dozvedá o uväznení Jána Krstiteľa (1,14), odoberá sa do Galilei, kde začína ohlasovať evanjelium (1,15). Evanjelista nádherným spôsobom približuje, ako je Ježišov „typický“ deň (1,20-34) na jednej strane naplnený láskou k človeku a na druhej strane hlboko ponorený do intenzívneho vzťahu s nebeským Otcom. Ježiš sa zúčastňuje na sobotnej liturgii v synagóge (1,21), kde oslobodzuje neznámeho človeka od posadnutia zlým duchom (1,23-26); čoskoro nato je k dispozícii všetkým núdznym a trpiacim v meste (1,32-34), a jednako nezabúda na čas osobného stretnutia s Bohom v modlitbe (1,35). A hoci jeho slová vzbudzujú úžas, pretože zjavujú jeho moc (1,27), mnohým sú od počiatku tŕňom v oku, pretože sú naliehavou výzvou k obráteniu.

Evanjelista tak na začiatku 2. kapitoly evanjelia začína opisovať sériu prvých piatich konfliktných situácií, kontroverzií (2,1 – 3,6), so zákonníkmi a farizejmi, do ktorých sa Ježiš dostáva kvôli svojim postojom, ktoré jeho odporcovia vnímajú ako neprimerané. Najprv pri uzdravení ochrnutého (2,1-12) sa zákonníci pohoršujú nad tým, že Ježiš chorému odpúšťa hriechy, čím sa podľa nich dopúšťa rúhania, pretože „odpúšťať hriechy môže jedine Boh“ (2,7). Ďalšia kontroverzia sa dotýka – podľa farizejov pohoršlivého – stolovania Ježiša s mýtnikmi a hriešnikmi (2,13-17). Ježiš im na ich námietku dáva odpoveď, že on ako Lekár prináša ponuku uzdravenia práve chorým a hriešnikom. Konflikt o pôste, ktorý zaznamenáva ďalšia epizóda (2,18-22), dáva Ježišovi príležitosť upozorniť na správnu motiváciu a zmysel tejto starobylej praxe. Jedlo zostáva v hre i vo štvrtej kontroverzii (2,23-28) – ktorú sme si vypočuli – no ťažisko problému sa presúva na otázku zachovávania soboty. Rovnaký problém rozvíja potom aj posledná epizóda série: uzdravenie muža s ochrnutou rukou v sobotu v synagóge (3,1-6). Ježiš nemá v úmysle svojimi postojmi provokovať, alebo propagovať líniu liberálneho zmýšľania vo vzťahu k prikázaniam, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Nie. V týchto sporoch „vstupujú do hry hlboké otázky, ktoré sa dotýkajú človeka a správneho prejavu úcty Bohu“ (J. Ratzinger, Gesù di Nazaret, 133-134).

Štruktúra nášho úryvku je pomerne jednoduchá: po krátkom opise okolností stretnutia, teda trhania klasov učeníkmi v sobotný deň (v.23), nasleduje výčitka zo strany farizejov: „Prečo robia... čo neslobodno?“ (v.24). Nato zaznieva trochu obšírnejšia Ježišova odpoveď (v.25-28). Skladá sa z protiotázky, ktorá poukáže na podobný prípad kráľa Dávida, a zo záverečného slova, v ktorom Ježiš poukazuje na poslanie soboty. Všimnime si text a jeho posolstvo bližšie.

„V istú sobotu“ – začína rozprávanie evanjelista – „kráčal Ježiš cez obilné pole“ (v.23). Jeho učeníci počas cesty trhali klasy. Jadro sporu nespočíva v tom, že by jedli z cudzieho. Trhanie klasov na cudzom poli Zákon dovoľoval. V Knihe Deuteronómium Boh cez Mojžiša výslovne hovorí: „Keď prídeš na pole svojho blížneho, môžeš si natrhať klasov a rukami ich mrviť, kosákom ich však kosiť nesmieš“ (Dt 23,25). Plody zeme boli Božím darom pre celý Izrael, a tak každý Izraelita mohol utíšiť svoj hlad z poľa iného, nesmel však zneužiť toto právo tým, že by si z poľa odnášal pre seba do zásoby. Farizeji teda neobviňujú Ježišových učeníkov z krádeže. Podstata problému sa dotýka svätenia soboty.

„Prečo robia v sobotu, čo neslobodno?“ (v.24) vyčítajú farizeji Ježišovi správanie učeníkov. Hoci trhanie klasov sa v zoznamoch zakázaných prác v sobotu priamo nenachádza, farizeji ho zrejme považovali za formu žatvy, ktorá bola v sobotu zakázaná (porov. Ex 34,21; tiež m. Šabbat 7,9; 9,17).

Sobotný odpočinok bol totiž pre členov vyvoleného národa veľmi dôležitý, a preto bol chránený súborom predpisov a príkazov. Bol totiž znakom vyvolenia (Ex 31,13.16). Zvlášť po návrate ľudu z babylonského zajatia, keď Izrael nemal viac vlastného kráľa, patrilo zachovávanie soboty k pilierom identity národa. Príkaz zachovávania soboty bol vnímaný dokonca tak naliehavo ako všetky ostatné predpisy Zákona dovedna. Svedčí o tom nakoniec aj prísny trest, ktorý podľa Knihy Exodus čakal toho, kto by porušil tento príkaz: „Kto ju [sobotu] znesvätí, musí zomrieť! Kto by v ten deň pracoval, bude vyhubený spomedzi svojho ľudu“ (Ex 31,14).

Význam zasvätenia soboty súvisel s príbehom stvorenia, ktorý predstaví Boha, ako v siedmy deň dokončil dielo stvorenia, požehnal ho a posvätil (porov. Gn 2,2-3). Tento argument použil aj autor Knihy Exodus, keď zdôvodňuje sobotný príkaz: „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho“ (Ex 20,11). Sobota je dňom účasti na Božom odpočinku. Nie je to však prázdna „nečinnosť“. Je to skôr schopnosť zastaviť sa, reflektovať, kontemplovať. Tento Boží postoj vyjadruje už v rámci jednotlivých dní stvorenia opakujúci sa refrén: „A Boh videl, že je to dobré“ (Gn 1,10.12) a svoje naplnenie nachádza v siedmom dni, dni odpočinku. Akoby bol potrebný celý jeden deň na obdiv, kontempláciu toho, čo je „veľmi dobré“ (Gn 1,31). Súčasne siedmy deň zjavuje, že Boh si kladie určitú hranicu, limit. Zastavuje sa v stvoriteľskom diele – akoby nechcel vyplniť úplne všetko. Svojím zastavením sa ponecháva priestor pre sebarealizáciu stvorenia. Preto v duchu rozprávania o stvorení zachovať „sobotu“ [z hebr. „šabbat“, odvodené od slovesa „prestať“, „zastaviť sa“, čiže ukončiť prácu, i „dodržať sobotu“] značí práve toto: zastaviť sa, kontemplovať, ako aj urobiť vo vlastnom živote priestor pre druhého. Zachovať oddych, dokázať povedať „dosť“ vlastnej pracovnej aktivite znamená inými slovami uskutočňovať svoje povolanie „byť na Boží obraz“.

Sobota je však v židovskej tradícii aj pripomienkou oslobodenia, záchrany z egyptského otroctva. Keď zdôvodňuje zachovanie sobotného dňa Kniha Deuteronómium, pripomína Izraelitom nasledovné slová: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň“ (Dt 5,15). Pretože Boh oslobodil ľud z otroctva, nesmú Izraeliti zaťažovať prácou členov rodiny a služobníctvo a ani zvieratá. Cestou po púšti Boh živil svoj ľud mannou. Tento pokrm im dával každé ráno tak, aby ho mali dostatok na daný deň. V šiesty deň, deň pred sobotou, však nazbierali dvojnásobok – pretože na siedmy deň manna nebola. Ten deň bol „deň odpočinku, svätá sobota Pánova“ (Ex 16,23). Izraelu tak sobota pripomínala Božiu starostlivosť na ceste do zasľúbenej zeme a bola „znamením“ medzi Bohom a Izraelom (porov. Ex 31,13.17).

Je teda pochopiteľné ako veľmi záležalo farizejom na zachovaní soboty, znamení Božej zmluvy. Ježiš však obracia ich pozornosť k prameňu ich argumentov, k Svätému písmu: „Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina?“ (v.25). Zaiste, že farizeji Písmo poznali. Ježiš ich však chce priviesť k jeho správnemu výkladu. Preto im pripomína príbeh z Prvej knihy Samuelovej (1Sam 21,2-7). Nasýtenie Dávida a jeho družiny obetovanými chlebami, „ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi“ (v.26), bolo samo osebe protizákonné. Pretože však bol Dávid v núdzi, skutok nebol v protiklade s Božou vôľou. Naopak, umožnil pokračovanie dejín spásy. Ježiš príbehom Dávida poukazuje, že každý Boží príkaz má svoj vnútorný zámer. I príkaz soboty nie je daný preto, aby strpčoval život človeka, ale napomáhal jeho správnemu rozvoju. Tak to nakoniec vyjadruje sám Ježiš slovami: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (v.27). Je pravdou, že zachovávanie soboty je dôležité. Avšak jej zachovávanie nesmie stratiť z pohľadu dobro človeka. S odkazom na stvorenie i záchranu – udalosti, ktoré dávajú základ „ustanoveniu“ soboty – koná Ježiš v prospech života. Keď dovoľuje svojim učeníkom trhať klasy a jesť, lebo tým zmierňujú svoj hlad, zachraňuje ich život a napĺňa pôvodný Boží zámer so sobotným odpočinkom.

Argumentácia pritom spočíva v jednoduchom porovnaní: Ak Dávid, ktorý nazýva prorocky Ježiša svojím Pánom (porov. Mk 12,36n), neprestúpil úmysel prikázania, keď jedol obetované chleby, o čo skôr neporušuje sobotu Ježiš, keď necháva svojich učeníkov utíšiť svoj hlad. On je Pán. Posledné slová v našom úryvku vyjavujú jeho autoritu: „A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou“ (v.28). Odhaľujú súčasne aj tú skutočnosť, že jadrom kontroverzie ohľadom soboty je v konečnom dôsledku otázka ohľadom Syna človeka, otázka o Ježišovi Kristovi.

Komunita prvých kresťanov hneď od začiatku pochopila, že rytmus času dostal v Ježišovi nový rozmer. Ako píše pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe o Ježišovi z Nazareta, „vzkriesenie Ježiša «v prvý deň týždňa» spôsobilo, že tento «prvý deň» – počiatok stvorenia – sa stal «dňom Pána», v ktorom splývajú dovedna, prostredníctvom spoločenstva s Ježišom pri [eucharistickom] stole, podstatné prvky starozákonnej soboty.“ (J. Ratzinger, Gesù di Nazaret, 139) Alebo ako to výstižne podčiarkol sv. Gregor Veľký: „My pokladáme za pravú sobotu osobu nášho Vykupiteľa, Pána nášho Ježiša Krista“ (Epist. 13,1), pretože v ňom sa dokonale uskutočňuje „duchovný“ význam soboty. V Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní, ktoré Cirkev slávi každú nedeľu, našlo zavŕšenie to, čo Boh urobil v stvorení a čo vykonal pre svoj ľud, keď ho vyslobodil z otroctva Egypta. Nedeľa, „deň Pána“, je Veľkou nocou každého týždňa, a je oslavou Kristovho víťazstva nad hriechom a smrťou, naplnením prvého stvorenia a začiatkom „nového stvorenia“ (porov. 2Kor 5,17). Je to deň úctivej a vďačnej spomienky na prvý deň sveta a zároveň aktuálny predobraz „posledného dňa“, ktorý kresťania očakávajú v činnej nádeji (porov. Dies Domini 1).

Meditatio

Na opätovné docenenie Pánovho dňa, nedele, v súčasnej dobe poukázal II. vatikánsky koncil, ktorého päťdesiate výročie otvorenia si tento rok pripomíname. Koncil upriamil pozornosť predovšetkým na dva body: (1) na povinnosť účasti kresťanov na nedeľnej Eucharistii a (2) na prežívanie Pánovho dňa vo sviatočnom duchu ako dňa radosti a odpočinku od práce (porov. Sacrosanctum concilium 106). V úvahe nad uvedenými rozmermi prežívania Pánovho dňa nás môžu sprevádzať myšlienky podnetného apoštolského listu bl. Jána Pavla II., Dies Domini, o svätení nedele (z 31. mája 1998).

Aktuálnu výzvu na uvažovanie ponúka pápež hneď v úvode svojho listu, kde sa dotýka modernej tendencie „víkendu“. Poznamenáva: „Bohužiaľ, keď nedeľa stratí svoj pôvodný význam a stane sa z nej len «koniec týždňa», môže sa stať, že človek sa uzavrie do takého úzkeho priestoru, ktorý mu už neumožňuje vidieť «nebo». [...] Od Kristových učeníkov sa požaduje, aby si neplietli slávenie nedele, ktorá má byť ozajstným svätením Pánovho dňa, s «koncom týždňa» chápaným v podstate len ako časom jednoduchého odpočinku alebo úniku z každodennej všednosti“ (Dies Domini 4). Od kresťanov sa očakáva duchovná zrelosť, v ktorej dokážu rozpoznať význam Pánovho dňa v spojitosti s darom viery. Nedeľa je totiž pre kresťana „prvotným sviatkom“, ktorý neustanovuje len členenie času, ale zjavuje hlboký zmysel našej existencie. Význam tohto dňa krásne zhrnul do niekoľkých slov sv. Hieronym: „Nedeľa je deň vzkriesenia, deň kresťanov, je to náš deň“ (porov. Dies Domini 2).

Z tohto vedomia pramení potom povinnosť svätiť nedeľu (porov. KKC 2180). „Keďže je Eucharistia opravdivým srdcom nedele, je pochopiteľné, prečo už od prvých storočí duchovní pastieri neprestali pripomínať svojim veriacim potrebu zúčastňovať sa na liturgickom zhromaždení. «V Pánov deň nechajte všetko,» vyhlasuje napríklad traktát z III. storočia pod názvom Didascalia apoštolov, «a ponáhľajte sa do svojho zhromaždenia, lebo je to vaša chvála voči Bohu. Inak, akú výhovorku budú mať pred Bohom tí, čo sa v Pánov deň nezhromažďujú počúvať slovo života a sýtiť sa božským pokrmom, ktorý zostáva večným?»“ (Dies Domini 46). Formulovanie príkazu chce zdôrazniť význam nedeľného zhromaždenia spoločenstva Cirkvi pri Pánovom stole. Ono je totiž slávením živej prítomnosti Vzkrieseného Pána (porov. Dies Domini 31), ono je „stredobodom života Cirkvi“ (KKC 2177). Prví kresťania nepotrebovali tento príkaz, pretože význam slávenia „Pánovej večere“ – ako sa v počiatkoch sv. omša nazývala – považovali automaticky za prejav svojej viery. A mnohí boli tak odvážni, že boli ochotní riskovať pre účasť na Eucharistii vlastný život. Je to napríklad prípad mučeníkov z Abitine v prokonzulárnej Afrike, ktorí počas Diokleciánovho prenasledovania napriek zákazu slávili Pánovu večeru. A keď ich predviedli pred súd, odpovedali: „My bez Pánovej večere nemôžeme byť“. A jedna z nich vyznala: „Áno, šla som na zhromaždenie a slávila som Pánovu večeru so svojimi bratmi a sestrami, lebo som kresťanka“ (porov. Dies Domini 46).

Príkaz o účasti na nedeľnej Eucharistii vyplýva z prikázania Desatora, ktoré je vo svojej podstate – ako „slovo Boha“ k svojmu ľudu – základom budovania vzťahu. Boh začína dialóg, v ktorom je človek pozvaný pokračovať. Zasvätenie nedele účasťou na sv. omši je prejavom živého vzťahu k Bohu. Viac ako o splnenie povinnosti v ňom ide o aktívnu odpoveď lásky na Božiu lásku a preto neúčasť môže ospravedlniť len naozaj vážny dôvod.

Občas sa stretávame s otázkou: Prečo sa nemôžem v nedeľu modliť i doma, prečo mám ísť do kostola? Na to dáva odpoveď sv. Ján Zlatoústy: „Môžeš sa modliť aj doma. Nemôžeš sa však modliť tak ako v kostole, kde sa schádza veľký počet otcov, kde sa jednomyseľne vysiela volanie k Bohu... Tu je niečo navyše, totiž svornosť a jednomyseľnosť, puto lásky a modlitby kňazov“ (De incomprehensibili Dei natura seu contra Anomoeos 3,6). Okrem toho už naša základná modlitba, ktorú nám zanechal Pán Ježiš, poukazuje, že nie sme veriaci „individuálne“, ale ako spoločenstvo. Keď sa modlíme Otčenáš nehovoríme „Otče môj“ ale „náš“, aby sme si uvedomili, že sme spoločenstvom bratov a sestier, ktorí majú jediného Otca. Nedeľné zhromaždenie pri slávení sv. omše sa má stávať svedectvom našej vzájomnej spolupatričnosti. Katechizmus to vysvetľuje nasledovne: „Účasť na spoločnom slávení nedeľnej Eucharistie je svedectvom príslušnosti ku Kristovi a jeho Cirkvi a vernosti voči nim. Veriaci tak dosviedčajú svoje spoločenstvo vo viere a láske“ (KKC 2182).

Účasť na Eucharistii je teda srdcom nedele. „Svätenie“ nedele sa však touto účasťou nevyčerpáva. Je potrebné „dať aj ostatným momentom dňa, prežívaným mimo liturgie – rodinnému životu, spoločenským vzťahom, chvíľam rozptýlenia – určitý štýl, ktorý by pomohol vniesť pokoj a radosť Vzkrieseného do všednej náplne života“ (Dies Domini 52).

Jednou z čŕt tohto štýlu je radosť. Prvotní kresťania prežívali deň vzkrieseného Pána predovšetkým ako deň radosti. „Prvý deň týždňa buďte všetci veselí!“ čítame v knihe Didascalia apoštolov (14,1). Tak ako učeníci, ktorí sa v deň vzkriesenia „zaradovali, keď videli Pána“ (Jn 20,20), sme pozvaní aj my znovu objavovať tento rozmer. Radosť je jedným z darov Ducha Svätého (porov. Gal 5,22), ktorého vzkriesený Pán zoslal apoštolom a Cirkvi. Zaiste, v tejto radosti nejde o krátkodobý pocit uspokojenia a potešenia, ktoré omámia vnímavosť a citovosť, pričom srdce ponechajú neuspokojené. „Kresťansky chápaná radosť je čosi oveľa trvácnejšie a potešujúcejšie. Vie odolávať [...] aj tmavej noci bolesti. V určitom zmysle je to «sila», ktorú treba pestovať“ (Dies Domini 57).

Vnútorná účasť na radosti vzkrieseného Pána zahŕňa aj účasť na jeho láske. Vysvetľuje to sám Ježiš, keď dáva do súvisu svoje „prikázanie lásky“ s darom radosti: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske... Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,10-12). Nedeľa je tak i dňom spolupatričnosti, ktorý dáva príležitosť venovať sa skutkom milosrdenstva, lásky a apoštolátu. Lebo ak je nedeľa „dňom radosti“, tak pravdou je, že skutočne šťastným nemožno byť „osamote“. A preto – ako odporúča apoštolský list Jána Pavla II. – kresťan „sa pozerá okolo seba, aby zistil, kto by potreboval jeho pomoc. Môže sa stať, že v jeho susedstve alebo v jeho okruhu známych sú chorí, starí, deti alebo prisťahovalci, ktorí práve v nedeľu ešte pálčivejšie pociťujú samotu, potreby a utrpenie“ (Dies Domini 72).

Sobota, ktorej svätenie bolo jadrom výčitky farizejov voči Ježišovi, nachádza tak svoje dovŕšenie v „Pánovom dni“, nedeli, ktorá je darom pre človeka, aby sa mohol plne ľudsky a duchovne rozvíjať. Nedeľa je v tomto zmysle nielen „dňom Pána“, ale aj skutočným „dňom človeka“, čím získava aj kultúrny rozmer. Kult sa odrazí v kultúre tohto dňa. Tento deň vytrháva človeka z vyčerpávajúceho kolobehu pozemských povinností, aby ho otvoril pre Božie požehnanie a milosť. „Nedeľa, deň pokoja človeka s Bohom, so sebou samým i s blížnymi, sa tak stáva aj chvíľou, v ktorej je človek povolaný venovať dajaký pohľad obdivu prírody, a dať sa strhnúť do tej obdivuhodnej a tajomnej harmónie“ (Dies Domini 67), ktorá zjavuje nesmiernu dobrotu Stvoriteľa. Ako pamiatka na oslobodenie uskutočnené skrze smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista vyjadruje, že čas sa nerúti bezhlavo do prázdna, ale má svoj cieľ: druhý príchod nášho Pána na konci vekov. K nemu upriamuje naše oči príkaz sláviť sviatočný deň, lebo v ňom už určitým spôsobom zakusujeme predchuť toho dňa, ktorý viac nepozná súmrak, lebo „ho ožaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok“ (Zjv 21,23).

Oratio

Ukáž nám, prosím, milovaný Spasiteľ, keď klopeme, aby sme ťa poznali a iba teba milovali, teba jediného milovali, jedine po tebe túžili, o tebe jedinom vo dne v noci rozjímali a stále o tebe premýšľali. Roznieť v nás toľko svojej lásky, koľkou sa patrí mať rád a milovať teba, Boha, aby celé naše vnútro zaujala láska k tebe, aby sa nás celých zmocnila láska k tebe, aby všetky naše zmysly naplnila láska k tebe, aby sme okrem teba, ktorý si večný, nevedeli nič iné milovať, aby nebolo v našom ovzduší, na tejto zemi a v našom mori toľko vody, koľko by dokázalo túto lásku v nás vyhasiť, podľa toho: „Ani veľké vody lásku neuhasia“. Aby sa to aj v nás aspoň čiastočne splnilo, nech nám dá náš Pán, Ježiš Kristus, ktorému sláva na veky vekov. Amen.

(Z Poučení sv. opáta Kolumbána, Instr. de compunctione 12, 3 – citované podľa Liturgia hodín, posvätné čítanie na utorok 28. týždňa.)

Contemplatio

Spolu so sv. Hieronymom opakujme:

„Nedeľa je deň vzkriesenia, deň kresťanov, je to náš deň“

(In die dominica Paschae II, 52; citované podľa Dies Domini 2.)