Svätosť Božieho mena (Mt 5,33-37)

Pridal dňa

Lectio divina textu z Matúšovho evanjelia na tému Svätosť Božieho mena (Mt 5,33-37) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. októbra 2012.


Zvukový záznam predneseného Lectio divina:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (36.1MB, 128kbps)

Modlitba

Bože, Otče, naši svätí vierozvesti Cyril a Metod vyviedli ohlasovaním tvojho slova našich predkov z tmy do svetla viery v Krista a teraz sa s ním radujú vo večnosti a sláve, ktorú dosiahli za svoju neúnavnú horlivosť.
V poníženosti ti ďakujeme za nebeský dar viery, ktorú si nám aj cez nich udelil. Na ich príhovor nás posilni vo viere, ktorú hlásali našim predkom, a tých bratov a sestry, ktorí sa vzdialili od teba, milostivo priveď do spoločenstva Cirkvi. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Začali sme mesiac október, v ktorom sa onedlho otvorí Rok viery. Tento čas je zameraný na prehĺbenie viery a na získanie nového zápalu pre Krista a jeho dielo.

Naši vierozvesti, sv. Cyril a Metod, sú nám vzorom odvážneho ohlasovania Krista v čase, ktorý nebol veľmi priaznivý pre ich misiu. Mali oporu v Bohu a ako slobodní Boží synovia a bratia Ježiša Krista splnili svoje poslanie. My v duchu našich svätých vierozvestov postupne uvažujeme nad Desiatimi Božími prikázaniami, ktoré sú silným Božím impulzom pre upevnenie sa vo vzťahu k Bohu, k ľuďom a k sebe.

Dnes chceme hlbšie spoznať posolstvo druhého prikázania Desatora, ktoré v katechetickej forme znie: Nevezmeš Božie meno nadarmo. V 20. kapitole knihy Exodus je druhé prikázanie naformulované takto: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo. Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ (Ex 20,7; porov. Dt 5,11.)

Druhé Božie prikázanie zakazuje krivú prísahu, zakazuje spomínať Božie meno z ľahkovážnych dôvodov, robiť nespravodlivé prísľuby a používať Božie meno v hneve. Zároveň počíta s tým, že jestvuje aj správne, užitočné použitie Pánovho mena, keď sa Božiemu menu prejavuje úcta, keď sa vzývaním Božieho meno odháňa Zlý duch, keď sa vyslovuje a opakuje, aby bol Pán oslávený, keď mu ďakujeme, keď jeho meno opakujeme v nebezpečenstve a – ak je to nevyhnutné – keď Pánovo meno vzývame, aby sa potvrdilo určité tvrdenie.

Druhé prikázanie má veľmi úzky súvis s prvým prikázaním, obe prikázania chcú dosiahnuť, aby sme Pánu Bohu prejavovali oslavu a primeranú úctu.

My sa dnes pozrieme na obsah a posolstvo druhého Božieho prikázania cez výrok Pána Ježiša o prísahe. Stanovisko Pána Ježiša k použitiu prísahy tvorí súčasť jeho Reči na vrchu tak, ako nám ju sprostredkuje sväté Evanjelium podľa Matúša. Vypočujme si teraz slová Pána Ježiša.

Lectio

Mt 5,33-37
33A zasa ste počuli, že otcom bolo povedané: „Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!”
34 No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte - ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, 35 ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, 36 ani na svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym.
37 Ale vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého.

Kontext úryvku

Úryvok má tri časti:
- téza z Mojžišovho zákona (v. 33),
- protikladná téza Pána Ježiša (v. 34-36),
- Ježišov nový postoj (v. 37).

Náš text zaznieva v 5. kapitole Evanjelia svätého Matúša po úvodných blahoslavenstvách v celku šiestich výrokov. Pán Ježiš uvažuje nad šiestimi situáciami, ktoré zohľadňujú zväčša vzťah k blížnemu a týkajú sa vonkajších skutkov ako sú vražda alebo rozvod, ale zasahujú aj vnútro človeka a jeho myšlienky. V protikladnej formulácii: „bolo povedané, [...] ale ja vám hovorím“ Pán Ježiš postupne rieši otázku vraždy, cudzoložstva, rozvodu, prísahy, zákona odplaty a nenávisti k nepriateľom. Protiklad medzi tým, čo bolo povedané a čo hovorí Ježiš má charakter prehĺbenia či zduchovnenia Desatora a Mojžišovho zákona. V prípade rozvodu, prísahy a zákona odplaty sa postoj Pána Ježiša radikalizuje, pričom jeho slová sa považujú za opravdivú Božiu vôľu a slovo Mojžišovho zákona mu ustupuje. Pán Ježiš takto odmietol úplne prax priepustného listu, nariadil neprisahať a zabránil konať pomstychtivo podľa zákona odplaty: oko za oko, zub za zub. (Porov. Mt 5,21-48.)

Prvé prikázanie Desatora hovorí o úplnom prvenstve Pána Boha, a jeho znenie bolo sprostredkované v duchu veľkej blízkosti, keď Pán Boh hovoril ľudu priamo: „Ja som Pán Boh tvoj, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ (Ex 20,2-3)

V druhom prikázaní Pán Boh hovorí k ľudu menej osobne, hovorí totiž v tretej osobe: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ Táto zmena vytvára istú vzdialenosť medzi Pánom a Izraelitmi, týmto sa aj zdôrazní význam druhého prikázania. Vzdialenosť medzi hovoriacim a poslucháčmi totiž naznačuje, že Božia svätosť, reprezentovaná Božím menom, nie je niečím náhodným a málo významným. Práve naopak.

Ak má človek v Božom mene prístup k samotnému Bohu, prináša mu to nielen pomoc, ale pri vyslovovaní tohto mena sa stáva zodpovedný. Zákaz ľahkovážneho vyslovovania Pánovho mena nemá za cieľ akoby ochraňovať Pána Boha, ktorý ľuďom zjavil svoje meno, ale varuje ľudí pred ľahkomyseľným zaobchádzaním s Božím menom a predovšetkým varuje pred ľahkovážnym a nezodpovedným vzťahom k Pánu Bohu. Ide tu o svätosť Božieho mena. Božie meno vystihuje tajomným spôsobom Božie bytie. Meno sa totižto od počiatku v starovekej kultúre nechápalo iba ako jednoduché pomenovanie, ale vystihovalo podstatný prvok jeho nositeľa.

Boh dal svoje meno človeku spoznať a človek ho prostredníctvom tohto mena vzýva. Vzývanie Pánovho mena sa prvýkrát vo Svätom Písme spomína v Knihe Genezis po narodení Adamovho syna Enosa. Adam, prvý človek, tak začal bohoslužobnú aktivitu. Vzývať Pánovo meno je vrchol ľudskej činnosti, pretože presahuje všetky remeslá a zručnosti prvých ľudí, ktoré sa spomínali bezprostredne pred vzývaním mena Pána v štvrtej kapitole Knihy Genezis.

Vo vzývaní mena Pána pokračuje po príchode do Kanáanu praotec Abrahám a patriarchovia veriaci v pravého Boha (Gn 12,8; 13,4; 21,33; 26,25). Vzývanie Božieho mena umožňuje prístup k Bohu. Podľa chápania Svätého Písma po vyslovení mena je nositeľ mena duchovne prítomný, poznanie jeho mena umožňuje prístup k jeho osobe, dokonca poznanie mena je niekedy chápané aj ako určitá moc nad nositeľom mena.

Keď chcel Jakub v nočnom zápase s tajomným zápasníkom, získať jeho požehnanie, musel odpovedať na otázku bojovníka: „Ako sa voláš?“ Jeho meno Jakub, znamenajúce podvodník mu zrazu on zmenil na Izrael (čiže Boží bojovník). Tajomne prítomný Boh prejavil touto zmenou mena nad Jakubom istú moc. Keď však chcel Jakub spoznať meno tajomného bojovníka, začuje iba otázku: „Prečo sa pýtaš na moje meno?”. Nedozvedel sa ho a z nočného boja odchádza nad ránom síce požehnaný, ale zároveň zranený, kríva a uvažuje, kto bol ten záhadný bojovník, ale predsa s vierou pomenuje miesto boja Penuel, čiže Božia tvár.

V Knihe Exodus však Pán otvorene zjaví svoje meno Mojžišovi; najprv cez výrok: „Ja som, ktorý som.“ a následne cez vlastné meno Jahve (porov. Ex 3,14-15). V Ex 6,2 sa predstaví priamo slovami: „Ja som Jahve.“ Predstavenie Pána slovami: „Ja som“ vystihuje aktívnu prítomnosť Pána pripraveného konať pre ľud v zajatí, akoby tým povedal: Ja som tu pre vás! Celá kniha bude v podstate rozšíreným výkladom Božieho mena Jahve a zjavením jeho identity cez vzťah k Božiemu ľudu.

Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti. Úcta voči Božiemu menu vyjadruje úctu, ktorá patrí tajomstvu samého Boha a celej posvätnej skutočnosti, ktorú toto meno pripomína.

„Sú pocity bázne a posvätnej úcty kresťanské city alebo nie? [...] Nikto o tom nemôže rozumne pochybovať. Je to druh citov, ktoré by sme mali pociťovať – a to v intenzívnom stupni –, keby sme skutočne mali videnie všemohúceho Boha. Je to teda druh citov, ktoré by sme mali mať, keby sme si uvedomili jeho prítomnosť. V miere, v akej veríme, že je prítomný, máme ich mať. Nemať ich znamená neuvedomovať si, neveriť, že je prítomný.“(John Henry Newman, Parochial and Plain Sermons, zv. 5, Sermon 2 [Reverence, a Belief in Gods Presence] Westminster 1967, s. 21-22)

Druhé prikázanie varuje človeka pred používaním Božieho mena nezodpovedným spôsobom. Po tom, čo Boh zakázal klaňať sa iným bohom, zakázal tvoriť modly a vyobrazenia Boha, zakazuje používať aj jeho meno nadarmo.

Prísaha je dodnes praktizovaná medzi všetkými národmi. Sväté Písmo chápe prísahu ako úkon, ktorý sa dotýka Pána Boha a človeka, preto je prísaha úkonom posvätným a zároveň aj spoločenským. Výslovné konštatovanie Božej autority je poslednou zárukou pravdy, ktorú môže človek ponúknuť inému človeku.

Prísaha sa zakladá na konštatovaní Božej prítomnosti. Vedomie Božej prítomnosti vyjadrujeme vyslovením Božieho mena.

Starý zákon odmietal iba krivú prísahu, keď niekto nesplnil záväzok prevzatý pred Pánom Bohom. Z vyjadrenia Pána Ježiša vyplýva, že on nepokladá za užitočnú akúkoľvek prísahu. Slová Pána Ježiša pochopíme správne, keď si uvedomíme, že v jeho časoch sa používala prísaha veľmi často a preto prichádzalo často aj k jej zneužitiu. Podvádzanie, klamstvo a neúprimnosť vo vzájomných vzťahoch potvrdzujú aj iné slová Pána Ježiša, keď prísne odhalil nemorálne správanie sa farizejov a zákonníkov. V časoch Pána Ježiša medzi farizejmi a zákonníkmi jestvovalo rozlišovanie medzi prísahou, ktorá zaväzuje človeka a prísahou, ktorá by nemusela zaväzovať. „Beda vám, slepí vodcovia! Hovoríte: „Kto by prisahal na chrám, to nič nie je, ale kto by prisahal na chrámové zlato, to ho už viaže.“ Hlupáci a slepci! Čo je viac: zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje? Alebo: „Kto by prisahal na oltár, to nič nie je, ale kto by prisahal na dar, čo je na ňom, to ho už viaže.“ Slepci! Čože je viac: dar, či oltár, ktorý ten dar posväcuje? Kto teda prisahá na oltár, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom; a kto prisahá na chrám, prisahá naň i na toho, ktorý v ňom býva. A kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trón i na toho, čo na ňom sedí.“ (Mt 23,16-22)

Pán Ježiš teda nepokladá prísahu za užitočnú. Svätý Tomáš Akvinský komentuje tento zákaz úvahou, že Pán Ježiš zakazuje prísahu okrem prípadu nevyhnutnosti preto, lebo v ničom inom nie sme tak krehkí, ako pri používaní jazyka, veď aj podľa svätého apoštola Jakuba: „Jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže.“ (Jak 3,8) (Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Collationes in decem praeceptis, art. 4.)

Pán Ježiš slovami „no ja vám hovorím“ odmietol vtedajšiu židovskú kazuistiku, ktorá pri zachovaní zákona dovoľovala ľuďom prisahať na nebesia, na zem, na Jeruzalem a na hlavu človeka. Týmto spôsobom sa obchádzalo výslovné vypovedanie Božieho mena, ale otváralo to možnosť používať prísahu veľmi často. Aj v Liste svätého apoštola Jakuba nachádzame slová: „Bratia moji, neprisahajte ani na nebo, ani na zem, ani nijakou inou prísahou. Vaše „áno“ nech je „áno“ a „nie“ nech je „nie“, aby ste neprepadli súdu.“ (Jak 5,12)

Každá zjemnená forma prísahy, hoci bez Božieho mena, je podozrivá, pretože narušuje Boží majestát a transcendenciu. Človek nemá Boha ovládať alebo riadiť a volať ho za svedka, keď si zmyslí, veď bežne nevie kontrolovať ani vlas na hlave a urobiť ho bielym či čiernym. Táto nemožnosť ovládať seba, má zamedziť o to väčšmi úsilie človeka ovládať Boha. Ježiš nám k tomu hovorí, že ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Naše slovo nech nevolá Boha za svedka, ale nech svedčí o Bohu a to sa deje, keď je pravdivé.

Veľmi časté používanie prísahy je prejavom nedôvery, podozrievania, neistoty. Je potrebné, aby sme si mohli dôverovať, mať vzájomnú úctu bez odvolávania sa na iných. Príliš časté používanie prísahy odoberá silu slovu, ktoré je najživším zväzkom spoločenského života. Zákaz Pána Ježiša je výzvou, aby sme sa usilovali byť pravdivými ešte predtým, ako by sme sa odvolali na Pána Boha; aby sme sa usilovali o lásku, ktorá bola zničená pochybnosťou a vzájomným podozrievaním sa. Slávnostné vyjadrenie „áno áno“, „nie nie“, vyjadruje, že Pánovi Ježišovi ide predovšetkým o úprimnosť a pravdivosť, dokonca by sa zdalo, akoby ešte viac ako o čnosť nábožnosti (čo by mohlo časté vzývanie a spomínanie Božieho mena naznačovať). „Áno áno“ a „nie nie“ je formula prísahy, ktorá sa používala na súdoch, ale kresťan ju má mať pred očami v každej situácii svojho života. Kde nie je úprimnosť, tam je klamstvo, ktoré je, ako spomína svätý apoštol Ján, otcom zlého (porov. Jn 8,44).

Meditatio

Je zrejmé, že človek môže používať Božie meno. Sám Boh dal poznať svoje meno, aby ho človek mohol vzývať. Vzývanie Božieho mena je vlastne prejav kultu, úcty, poklony. Božie meno sa opakuje pri modlitbe (Iz 12,14), Božím menom oslovujeme nášho Pána (Ž 28,1; 99,6), vyslovovaním Božieho mena oslavujeme a chválime Boha, vzdávame mu vďaku. Vo Svätom Písme nachádzame zákaz zobrazovania Pána Boha, ale vyvolenému ľudu nebolo nikdy zakázané, aby vzývali Božie meno. Božie meno možno vyslovovať, treba ho opakovať pri modlitbe, ale nesmie sa používať nadarmo. Keď človek pozná Božie meno, to neznamená, že Boh je k dispozícii pre človeka na splnenie akéhokoľvek zámeru alebo svojvôle. Poznanie Božieho mena neznamená, že Boh je k dispozícii pre človeka, aby zneužíval Boha a provokoval ho. To by viedlo k tomu, že človek by bral Boha ako svojho sluhu a odmietal prijať stav, že človek je Božím služobníkom.

Zákaz „nevezmeš Božie meno nadarmo“, znamená aj, že ho nesmieme používať zbytočne. Je teda zakázané aj používať Božie meno iba rituálne, iba čisto formálne. Pán Ježiš v evanjeliu použil druhé Božie prikázanie vo vzťahu k svojej osobe, keď povedal: „Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7,21)

Zneužitie Božieho mena spočíva aj vo svojom konečnom dôsledku v tom, keď spomíname Božie meno a nenasledujeme Pána Boha vo svojom živote, keď teda hovoríme „Pane, Pane“, ale neplníme jeho vôľu. Vyslovujeme Božie meno, ale v skutočnosti ho neuznávame ako svojho Pána Boha. Perami vypovieme slová chvály vo vzťahu k Bohu, ale srdce máme ďaleko. Vyprázdňujeme obsah Božieho mena, keď toto meno vyslovujeme, ale nekonáme, k čomu toto meno zaväzuje. Pán Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby oslávili Božie meno a hovorí im: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,16)

Svätý apoštol Pavol to komentuje v Liste Rimanom: Lebo nie tí sú spravodliví pred Bohom, čo zákon počúvajú, ale tí, čo zákon plnia budú ospravedlnení. A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch. Ty sa teda nazývaš Židom, spoliehaš sa na zákon, chváliš sa Bohom a poznáš Vôľu. Poučený zákonom vieš posúdiť, čo je lepšie. Myslíš si, že si vodcom slepých, svetlom tých, čo sú vo tme, vychovávateľom nerozumných, učiteľom nedospelých, ktorý má v zákone stelesnenie poznania a pravdy. Ty teda poúčaš iného, a sám sa neučíš?! Hlásaš, že sa nesmie kradnúť a kradneš?! Hovoríš, že neslobodno cudzoložiť, a cudzoložíš?! Ošklivíš si modly, a vylupuješ chrámy?! Chváliš sa zákonom, a prestupovaním zákona znevažuješ Boha?! Lebo pre vás sa pohania rúhajú Božiemu menu. (Rim 2,13-24)

Božie meno zneužíva aj ten, kto ho vyslovuje ako „magické“ slovo, čiže hľadá len vlastný záujem. Vziať Božie meno nadarmo znamená aj to, ak sa niekto vyjadrí, že je veriaci a nie je ochotný Bohu slúžiť, ale chce, aby mu formálne vyjadrenie viery poslúžilo k svetským cieľom.

Zneužíva Božie meno, kto použitím Božieho mena kryje vlastné záujmy a následne, kto použitím Božieho mena chce poškodiť život a slobodu iných ľudí. V modlitbe „Otče náš“ po prosbe „posväť sa meno Tvoje“, nasleduje „buď vôľa Tvoja“. Keď vzývam Božie meno, znamená to, že túžim, aby sa naplnila Božia vôľa, aby bolo jeho meno oslávené.

To, čo druhé Božie prikázanie vyjadruje negatívnym spôsobom, že totiž zakazuje nesprávne používanie Božieho mena, pozitívnym spôsobom je vyjadrené v modlitbe „Otče náš“ prosbou: „Posväť sa meno Tvoje“. Musíme si tiež uvedomiť, že hriech používania Božieho mena nadarmo, v tom zmysle, že ho síce vyslovujeme, ale nežijeme podľa neho, môže spôsobiť, že Božie meno je odmietané inými ľuďmi. V starozákonnej knihe Levitikus je stanovené: „Neznesväcujte moje sväté meno! Chcem byť uctievaný ako svätý uprostred Izraelitov! Ja som Pán, ktorý vás posväcujem.“ (Lv 22,32)

Veriaci, ktorí sa slovami obracajú k Pánu Bohu, ale ho popierajú vo svojom živote, sú jednou z príčin zneuctenia a odmietnutia Božieho mena.

Poukazuje na to aj pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Radosť a nádej (Gaudium et spes), keď hľadá odpoveď na dôvody odmietnutia viery: „[...] ateizmus, chápaný vo svojom celku, nie je niečím pôvodným, ale má rozmanité príčiny a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu na náboženstvá a v niektorých krajinách najmä na kresťanské náboženstvo. Na vzniku ateizmu teda môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva.“ (GS 19)

Oratio

Každý z nás si uvedomuje, ako sa patrí ľutovať situácie, v ktorých sme si nedostatočne uvedomili svätosť Pána Boha, v ktorého prítomnosti žijeme. Každý z nás túži prispieť zo všetkých síl k tomu, aby bolo Božie meno uctievané ako najsvätejšie.

Modlime sa spolu so sv. Augustínom:

Kto mi dá spočinúť v Tebe? Kto mi dá, aby si prišiel do môjho srdca a opojil ho? Aby som zabudol na svoju zlobu a objal Teba, jediné svoje dobro? Čím si mi? Zmiluj sa, aby som mohol hovoriť. Čím som Ti, že kážeš, aby som Ťa miloval, a keby som to neurobil, hneváš sa na mňa a hrozíš nesmiernymi útrapami? Či už to je nie malé trápenie, keď Ťa nemilujem? Beda mi! Povedz mi, Pane Bože môj, pre svoje milosrdenstvo mi povedz, čím si mi? Povedz mojej duši: Ja som tvoja spása. (Ž 35,3) Povedz tak, aby som počul. Hľa, uši môjho srdca sú pred Tebou. Pane, otvor ich a povedz mojej duši: Ja som tvoja spása. Pobežím za tým hlasom a uchopím Ťa. Neskrývaj svoju tvár predo mnou. Nech zomriem, aby som večne žil a díval sa na Tvoju tvár.
(Sv. Augustín, Vyznania, I.,5)

Contemplatio

Môj Bože a moje všetko.

(Sv. František Assiský)