Absolútny primát Boha (Ex 32,1-20)

Pridal dňa

Lectio divina textu z knihy Exodus na tému Absolútny primát Boha (Ex 32,1-20) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. septembra 2012.


Zvukový záznam predneseného Lectio divina:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (43.5MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. S vďačnosťou za tento dar ťa prosíme – urob naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova a posilňuj našu vôľu odhodlane vydávať o svojej viere svedectvo, aby tí, ktorí sa pre rôzne okolnosti vzdialili od teba, prameňa Života, prijali Krista za svojho Pána a Spasiteľa.
Amen.

Uvedenie do stretnutia

Prežívame jubilejný rok našich svätých vierozvestov Cyrila a Metoda. Pred 1150 rokmi prišli svätí Cyril a Metod, aby v reči našich predkov učili o viere a mravnosti podľa evanjelia Ježiša Krista. Ich misia zostáva stále aktuálna. Aj my si uvedomujeme, že je potrebné, aby sme si obnovili a prehĺbili poznanie o viere a mravných zásadách.
V minulom školskom roku sme sa v desiatich modlitbových stretnutiach metódou lectio divina zamerali na žiarivé postavy viery vo Svätom písme. V tomto ročníku sa chceme motivovať a posilniť k lepšiemu mravnému životu, konkrétne cez lepšie poznanie a napĺňanie Desiatich Božích prikázaní.

Morálny kódex Desatora a jeho jednotlivé príkazy si priblížime cez biblické rozprávania a posolstvá. Dar prikázaní je súčasťou zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím vyvoleným ľudom. Prikázania vyjadrujú, čo zahŕňa v sebe príslušnosť k Bohu stanovená prostredníctvom zmluvy. Mravný život je odpoveďou na láskyplnú Božiu iniciatívu, je prejavom vďačnosti a úcty k Bohu a spoluprácou na pláne, ktorý Boh uskutočňuje v dejinách.
Vo Svätom písme Starého zákona nachádzame dve podania Desatora: jedno v 20. kapitole Knihy Exodus a druhé v 5. kapitole Knihy Deuteronómium. V oboch prípadoch Sväté Písmo ukazuje božský pôvod a jedinečnú autoritu slov Desatora. Pri ohlásení Desatora vyvolený ľud Izraela počul hlas z neba (Ex 20,22) a z ohňa nad Sinajom (Dt 5,4.22n; 10,4). Desatoro bolo napísané Božím prstom (Ex 31,18), na dvoch kamenných tabuliach popísaných na oboch stranách (Ex 32,15-16). Tieto vyjadrenia potvrdzujú, že autorom Desiatich prikázaní je Pán Boh a že tieto príkazy majú výnimočnú autoritu medzi ostatnými nariadeniami.

Vo vernosti Svätému Písmu a v zhode s príkladom samotného Pána Ježiša priznáva tradícia katolíckej Cirkvi Desatoru prvoradú dôležitosť a význam. Desať prikázaní patrí k Božiemu zjaveniu. (KKC 2070) Vyjadrujú základné povinnosti človeka voči Bohu a blížnemu. Vo svojej podstate sú nemeniteľné a zaväzujú vždy a všade. Desať prikázaní vpísal Boh do srdca človeka. (porov. KKC 2072)

My sa chceme dostať hlbšie do posolstva prvého prikázania Desatora, V katechetickej forme znie takto: Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal.
V 20. kapitole knihy Exodus prvé prikázanie je naformulované takto: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať!“ (Ex 20,2-5; porov. Dt 5,6-9)
Boh sa dáva poznať tak, že pripomína svoje všemohúce, láskavé a oslobodzujúce konanie v dejinách tých, na ktorých sa obracia. Dobrý Boh oslobodil svoj vyvolený ľud z egyptského otroctva. Prvá výzva a spravodlivá požiadavka Boha je, aby ho človek prijal, aby v neho veril, dúfal v neho a miloval ho nadovšetko. Aby sa mu klaňal, modlil sa k nemu, aby si ho primeraným spôsobom uctieval.
Pre seba Boh nežiada nič, inak by nebol dokonalým Bohom. Je pravda, že prikázania sú adresované človeku, no Boh žiada ich plnenie pre dobro človeka samotného. Žiada a prikazuje človeku, ktorého stvoril a oslobodil, vernosť darom, ktoré dostal. Boh miluje život a praje si, aby táto láska bola tiež podstatou človeka.
Pán má byť jediným Bohom pre človeka a nemožno ho nahradiť nikým a ničím iným. Vypočujeme si príbeh o tom, ako ľud zamenil pravého Boha za zlaté teľa pod Sinajom.

Lectio

Ex 32,1-20
1 Keď ľud videl, že Mojžiš nezostupuje z vrchu, zhrnul sa okolo Árona a povedal mu: "Poď, urob nám boha, ktorý pôjde pred nami. Veď nevieme, čo je s tým mužom, Mojžišom, čo nás vyviedol z egyptskej krajiny." 2 Áron im povedal: "Posnímajte zlaté náušnice, čo nosia vaše ženy, synovia a dcéry, a prineste mi ich!" 3 A všetok ľud si postŕhal zlaté náušnice, čo nosili na ušiach, a doniesli ich Áronovi. 4 On to vzal z ich rúk, roztopil to a urobil zlaté teľa. A oni vraveli: "Toto je tvoj boh, Izrael, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny!" 5 Keď to Áron videl, postavil pred ním oltár. Potom dal Áron vyhlásiť: "Zajtra je Pánov sviatok!" 6 Druhé ráno zavčasu vstali a priniesli celostnú zápalnú a pokojnú obetu. Potom sa ľud posadil a jedol a pil. Nato sa zdvihli a veselili sa. 7 A Pán hovoril Mojžišovi: "Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, čo si vyviedol z egyptskej krajiny, robí zle! 8 Veľmi rýchlo odbočili z cesty, ktorú som im určil. Urobili si liate teľa, klaňali sa mu, priniesli mu obetu a vykrikovali: “Toto je tvoj boh, Izrael, čo ťa vyviedol z egyptskej krajiny.”" 9 Potom Pán povedal Mojžišovi: "Videl som, čo je to za ľud. Pozri, je to ľud nepoddajnej šije! 10 Teraz ma nechaj, nech zahorí môj hnev proti nim a vyhubím ich! Teba však urobím veľkým národom." 11 Ale Mojžiš sa pokúšal upokojiť Pána, svojho Boha, a hovoril: "Prečo by mal, Pane, vybúšiť tvoj hnev proti ľudu, ktorý si ty mohutnou silou a mocnou rukou vyviedol z egyptskej krajiny?! 12 Prečo by mali Egypťania vravieť: “V zlovôli ich vyviedol, aby ich zmárnil na horách a vyničil ich zo zemského povrchu?!” Odlož svoj prudký hnev a maj zľutovanie nad nešťastím svojho ľudu! 13 Spomeň si na svojich služobníkov Abraháma, Izáka a Izraela, ktorým si na seba samého prisahal a prisľúbil: “Rozmnožím vaše potomstvo ako hviezdy na nebi a celú túto zem, o ktorej som hovoril, dám vášmu potomstvu, aby ju vlastnilo na večné veky!”" 14 A Pán oľutoval nešťastie, ktorým chcel navštíviť svoj ľud. 15 Potom sa Mojžiš vrátil, zostúpil z vrchu a v rukách mal dve tabule zákona, ktoré boli popísané na oboch stranách; boli popísané z prednej i zo zadnej strany. 16 Tabule boli Božím dielom a písmo bolo Božím písmom - vyrytým na tabuliach. 17 Keď Jozue počul krik ľudu, ktorý hlasno kričal, povedal Mojžišovi: "V tábore je vojnový pokrik!" 18 On mu však odvetil: "To nie je hlas víťazného spevu ani hlas spevu po porážke, ja počujem len spev!" 19 Keď sa priblížil k táboru a zbadal teľa a tance, Mojžiša pochytil hnev, odhodil tabule z rúk a roztrieskal ich na úpätí vrchu. 20 Nato chytil teľa, ktoré si urobili, spálil ho na ohni a rozmrvil ho na prach. Ten vysypal do vody a dal ju Izraelitom piť.

Kontext úryvku

Práve vypočutý úryvok môžeme rozdeliť na tri časti:

  1. rozprávanie o hriechu ľudu a Árona dolu pod Sinajom (32,1-6)
  2. rozhovor Pána s Mojžišom hore na Sinaji (32,7-14)
  3. rozprávanie o náprave hriechu dolu pod Sinajom (32,15-20)

V starozákonnej Knihe Exodus je zapísané posolstvo o vzťahu Pána Boha a vyvoleného národa, ktorý trpel v Egypte a ktorý bol oslobodený Božou mocou. Mojžiš je súčasťou ľudu a stojí v pozícii zástupcu ľudu pred Bohom a ako zástupca Boha pred ľudom.
Príbeh prvej polovice Knihy Exodus je o záchrane. V druhej polovici knihy prichádza odpoveď ľudu na túto záchranu. Jednotiacou témou záchrany a odpovede na ňu je práve prítomnosť Pána, od ktorého pochádza záchrana a v konečnom dôsledku aj pozitívna odpoveď ľudu. Zo zmluvy na Sinaji plynú príkazy Desatora, za pomoci ktorých Izrael žije v zmluve s Pánom (20,1-18). No prv akoby sa začali plniť prikázania, ľud sa vážne previní voči Bohu. Prvotný hriech izraelského ľudu sa prekvapivo odohrá po skúsenosti z pomoci Pána cez zázraky v Egypte (Ex 7-15), po slovách Desatora znejúcich ľudu zo Sinaja a po uzavretí zmluvy s Pánom (Ex 20.24). Pán sa dal poznať Mojžišovi na vrchu Sinaj a chcel neskôr prebývať medzi slobodným ľudom Izrael. No ešte skôr ako sa to stane, sa ukáže tvrdošijnosť ľudu v úcte a vo vzťahu k Pánovi. V Knihe Exodus nachádzame teda posolstvo o tom, ako ovplyvňuje vzťah s Pánom Bohom tendencia vyvoleného národa a náklonnosť človeka uctievať si skôr karikatúru Boha miesto toho, aby prijal Boha takým spôsobom, ako sa Boh samotný dal poznať.

V úvode nášho dnešného úryvku počúvame, že kvôli meškaniu a neprítomnosti Mojžiša vzniká v ľude problém úcty Boha a nejasnosť, kto ľud povedie ďalej. Ľud reaguje na dlhý 40-dňový pobyt Mojžiša na Sinaji netrpezlivosťou. Neprítomnosť Mojžiša vedie ľud k hriešnemu konaniu. Ľud nevedel, čo sa mohlo ich vodcovi prihodiť: opustil ich Mojžiš alebo zahynul? Hoci ľud Boha nevidel, ale počul predtým jeho hlas z neba, predsa pôvodný zákaz zobrazovať si Boha cez viditeľnú podobu prekročí a žiada si mať nejaké viditeľné božstvo.
Áron konal pod tlakom ľudu a konal zle. Prikazujú mu, aby im urobil boha, ktorý by ich viedol. Ten mal zaujať miesto pravého Boha, ktorý ich viedol doteraz. Skutočným problémom je, že ľud si jednak tvorí nedovolenú podobu pravého Boha a neskorším zvolaním pred modlou zamení pravého Boha za mŕtvu modlu. Týmto dvojitým hriechom sa prehrešil ľud voči prvému príkazu Desatora, ktorý nesie aj zákaz vyobrazenia Boha.
Áron sa vôbec nezdráhal voči požiadavke ľudu, čo môže naznačovať, že s požiadavkou súhlasil, alebo zľaknutý konal pod nátlakom a nevládal odporovať. Prikáže priniesť náušnice, ktoré ľud získal od Egypťanov ako výkupné za dlhodobé otroctvo v Egypte (Ex 3,22 Ženy si vyžiadajú od svojich susediek a spolubývajúcich zlaté a strieborné predmety a naložíte ich na svojich synov a na svoje dcéry, a tak vyplienite Egypt; vyplnenie v Ex 12,35-36). Dokonca aj zlato ako odškodné použije ľud proti Bohu. Áron urobil z náušníc zlaté odliate teľa. Odliate teľa zo zlatých náušníc je falošnou podobou boha z roztaveného zlata.
Teľa a býk boli pokladaní národmi starovekého Orientu za symboly sily a plodnosti a kvôli tomu boli spájané s božstvami. Býk, ktorý je v našom úryvku svätopiscom posmešne označený ako teľa, bol vyrobený zo vzácneho kovu, ktorý poskytol ľud a nemal podľa všetkého predstavovať natoľko boha, ako skôr mal byť hmatateľným a účinným znakom Božej blízkosti, čiže išlo o zúženie Božej blízkosti a prítomnosti na materiálny obraz.
Slávnostné vyznanie ľudu pred teľaťom rozvíja drámu príbehu. Ľud zvolá pred modlou, že ona je bohom, ktorý už v minulosti viedol ľud. Prenos skúsenosti s pravým Bohom na falošnú modlu je urážkou Boha. Mŕtvemu obrazu ľud vdýchol život tým, že mu pripíše to, čo predtým zakúsil so živým Bohom cez Mojžiša.
Pred teľa dokonca sám Áron postaví pod vrchom iný náhradný oltár, popri skutočnom oltári, ktorý bol už pod Sinajom postavený pri príležitosti uzatvorenia zmluvy s Pánom (Ex 24). Pôvodne sám Pán určil cez Mojžiša sviatky Izraelu, no tu zrazu opäť sám Áron ustanoví pre ľud v nasledovný deň sviatok. Áron sa skutočne veľmi vážne zaplietol do modloslužby a bude preto pokarhaný Mojžišom. Obetovanie a jedenie spojení s pitím a zábavou tvorí parodický protiklad voči obetám a spoločnému jedlu a pitiu starších Izraela po uzatvorení zmluvy Izraela s Bohom.
Vyvolený ľud upadol do hriechu, klaňal sa zlatému teľaťu. Pán Boh požiadal Mojžiša, aby zostúpil z vrchu Sinaj a vykonal Boží rozsudok na ľude, ktorý sa skazil.

Vznesená požiadavka nie je však Božím príkazom, ale je to skôr veľmi náročná skúška Mojžišovej viery a jeho duchovnej sily zachovať si dôveru v Pána Boha a v jeho prisľúbenia.
Na prvý pohľad sa zdá, že Boh zámerne prejavuje pred Mojžišom svoj hnev a úmysel zničiť neverný ľud a k tomuto rozsudku pripája prísľub, že z Mojžišovho potomstva urobí veľký národ. Svätopisec to vyjadril takto: Teraz ma nechaj, nech zahorí môj hnev proti nim a vyhubím ich! Teba však urobím veľkým národom. (Es 32,10)
Mojžiš však je pevný v tejto mimoriadne náročnej skúške a hrozivom pokušení. Rozhodol sa radšej, aby jeho potomstvo nevstúpilo osobitným spôsobom do dejín, alebo aby prípadne sa celkom stratilo, len aby Boh nepoprel svoje slovo, ktoré dal ľudu, a len aby sa neprejavil neverný vo svojich záväzkoch. Mojžišovo riziko je veľké: môže sa oddeliť od hriešneho ľudu a nasledovať boha, ktorý mu sľubuje výhody, ale zároveň nasledovať boha, ktorý je neverný prísľubom, ktoré dal svojmu ľudu. Toto by však znamenalo zanechať pravého Boha, toho, ktorý sa mu doteraz zjavoval. Mojžiš však prekoná pokušenie a vyhlási, že neopustí hriešny ľud a že stále verí pevne v Božiu dobrotu a milosrdenstvo, ktoré sú schopné prevýšiť hriech ľudu. Ak by bol prijal tú zvodnú ponuku, aj on sám by vlastne zamenil pravého Boha za boha vytvoreného našimi želaniami, pravé takého, akého si vytvoril ľud a tak by sa aj Mojžiš prejavil ako neverný Pánu Bohu, ktorý ho povolal na vrch Sinaj. Ale na druhej strane, ak by nenapravil hriech ľudu, stal by sa ich spolupracovníkom na hriechu. Mojžiš sa nachádzal akoby medzi nákovou a kladivom.
Mojžiš sa musel vydať na ťažkú cestu, na ktorej musí potvrdiť aj svoje spojenie s ľudom, ale aj svoju vernosť Pánu Bohu. A v tomto spočíva práve jeho prorocké poslanie, na jednej strane sa musí modliť za ľud pred Pánom Bohom a na druhej strane musí sprostredkovať Boží trest a pokarhanie pre ľud, ktorý sa previnil. A práve teraz sa Mojžiš prejaví ako skutočný prorok, ktorý musí vždy stáť na strane Pána Boha pred ľudom a na strane ľudu pred Pánom Bohom. V tomto spočíva skutočné poslanie proroka, pravého duchovného vodcu.
Mojžišova modlitba pred Pánom Bohom je skutočným vrcholným prejavom prosebnej modlitby. Mojžiš akoby obrátil Božie slová proti samotnému Pánu Bohu, alebo lepšie povedané, odvoláva sa na Božie slová a tak vyprosuje odpustenie pre svoj ľud. Sila Mojžišovej modlitby spočíva v tom, že opakovane pripomína Pánu Bohu, aký je verný a spoľahlivý vo svojich skutkoch. Mojžiš vo svojej modlitbe ukazuje jasne, že nikdy nepochyboval a nepochybuje o Božej vernosti voči vlastným prísľubom. Práve v tejto hlbokej dôvere v Božiu milosrdnú vernosť tkvie prameň účinnosti Mojžišovej modlitby za svoj ľud.
V rozprávaní vidíme Mojžiša spolu s jeho sluhom Jozuem. Keď sú Mojžiš a Jozue v blízkosti tábora, Jozue ako osvedčený bojovník zachytí zvuk izraelskej oslavy, ale chybne ho označí výrokom: „V tábore je bojový pokrik“, akoby sa obával útoku nepriateľov. Hoci je mladší, jeho sluch nebol tak prenikavý ako sluch Mojžiša, majúceho skúsenosť s ľudom. Mojžiš povedal: "To nie je hlas víťazného spevu ani hlas spevu po porážke, ja počujem len spev!" V odpovedi na Jozueho obavu z bojového pokriku, Mojžiš vylúči víťazný spev a tiež žalospev z porážky a svoje vnímanie označí iba za spev ako krik zmätených, či samopašných ľudí.
Keď sa Mojžiš priblížil k táboru, vníma najmä oslavu pred zlatým teľaťom. Dovtedy sa dala situácia v tábore iba počuť, teraz ju môže aj vidieť. Ako to videl, vtedy ho pochytil hnev, podobne ako Pána, keď videl ľud. Závažnosť hriechu Izraela je zdôraznená tým, že Mojžiš zničí Božie aj ľudské dielo. Zničí kamenné tabule a zlaté teľa. Úkon zničenia dokumentu v staroveku sa vnímal ako anulovanie právneho aktu a jeho obsahu. Mojžišovo rozbitie tabúl možno pokladať za symbolický prorocký čin, ktorý vyjadril závažné porušenie vzťahu Izraela s Pánom.
Zničením tabúl pred ľudom sa vyjadruje daný stav. Navyše rozbitie tabúl má v príbehu aj iný rozmer: tak ako chcel pôvodne Boh zničiť ľud, tak Mojžiš rozbitím tabúl naznačil vážnosť hriechu Izraelitov. Rozbitie tabúl poukazuje na koniec vzťahu s Pánom. Podstatné je i miesto, kde sa to Mojžiš urobil, je to na úpätí vrchu, presne tam, kde bola uzatvorená zmluva (porov. aj Dt 4,11) a kde bol teraz postavený oltár a prebiehala slávnosť. Aj totálne zničenie teľaťa bude názornou ukážkou desivej povahy hriechu Izraela.

Nasledovalo zničenie zlatého teľaťa spálením a rozdrvením. Poradie úkonov poukazuje na totálne zničenie idolu. Treba zničiť samotnú príčinu narušenia zmluvy. Len keď bude modla zničená, môže sa začať znova riešiť otázka, či Pán bude sprevádzať svoj ľud. Mojžiš začína pracovať na obnove vzťahov medzi Pánom a Izraelom.
Tí, čo sa poškvrnili modloslužbou, dostali piť vodu s prachom modly. Pitím prachu vo vode zakúsili na vlastnej koži dôsledok ich hriechu, tekutina sa dostáva do ich vnútra a ľudské vnútro splýva s prachom hriechu, čím sa bytostne dáva najavo závažnosť ich konania, ktorým sa postavili proti Bohu. Zlaté teľa sa vrátilo k svojim darcom, zničila sa akákoľvek stopa po ňom, je otvorený priestor na obnovu poklony a vernosti voči pravému Pánovi a Bohu.

Meditatio

Zlyhanie ľudu v úcte voči Pánu Bohu nám jasne odkazuje, že v živote človeka jestvuje náklonnosť k tvrdošijnosti, v rámci ktorej je pomerne ľahké uveriť falošnému obrazu Boha a zameniť ho za pravého Boha a človek dokonca potom aj živí úctu k takejto falošnej predstave. Sväté písmo nám pomáha demaskovať nepravé vyobrazenia Boha. Boha môžeme totiž prijať iba takého, ako sa dáva poznať vo vyvolenom národe, najmä v osobe Ježiša Krista.
No zároveň aj my veriaci sme vystavení nebezpečenstvu, že naším životom môžeme prezentovať isté karikatúry Boha, ktoré nedávajú skutočné svetlo iným. Preto sme pozvaní k spytovaniu svedomia v tejto oblasti, či azda aj my sami našimi slovami a skutkami neprispievame k tomu, že to kazí obraz Boha pred našimi bratmi a sestrami.
Prvé prikázanie Desatora a jeho naliehavé pozvanie uctievať si jediného pravého Boha platí aj dnes, lebo aj dnešný človek si pomerne ľahko tvorí falošnú predstavu Boha. Aj dnešný svet a ľudia majú svoje idoly. Každý človek úprimný k sebe sa má pýtať: čo je dôležité v mojom živote? Čo kladiem na prvé miesto? Neodvádzajú aj dnes peniaze, smäd po vlastnení, po moci a po rozličných príjemnostiach človeka od jeho pravého cieľa?

Aby sme žili životom pravého veriaceho človeka, je potrebné, aby sme si uvedomovali svoju závislosť na Bohu, že sme k Bohu pripútaní nerozlučiteľným zväzkom. Všetko ostatné je druhotné. Z tejto skutočnosti potom vychádzajú naše životné postoje, ktoré charakterizujú veriaceho človeka a robia ho “odlišným” od neveriaceho.
Veriaci človek je ten, ktorý, aj keď sa dostane do nejakej životnej skúšky, nezanechá Pána Boha, ako keby Boh bol príčinou jeho ťažkostí, ale sa obráti práve na neho s neprekonateľnou vytrvalosťou, ako to urobil Mojžiš.
Veriaci, ktorého viera je dospelá, prežíva aj životné skúšky svojich blízkych a aj vzdialených bratov a sestier ako svoje vlastné: v každom človeku vidí svojho blížneho. Modlí sa teda za všetkých, prosí na všetky úmysly, je ochotný vziať na seba aj bremeno slabosti iných, prijíma utrpenie, aby sa iným ich bolesť uľahčila, tak isto, ako to urobil Mojžiš a ako to urobil predovšetkým náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol nevinný zabitý, ako keby bol hriešnikom, aby pomohol hriešnikom. V tomto pokornom, vernom a trvalom odovzdaní sa tým najslabším, osoby, ktoré neobviňujú, ale modlia sa za iných a odpúšťajú, skôr či neskôr vzbudia vo svojom okolí otázku: Prečo tak konáš? Jestvovanie a prítomnosť Pána Boha, ktorý je Láska, sa nepredvádza, ale sa dosvedčuje, keď zo slov a skutkov veriaceho vyžaruje Božia láska.

Oratio

Modlime sa spolu so sv. Augustínom:

Ty, Pravda, vedieš všade všetkých, čo sa s tebou radia, a naraz odpovedáš všetkým, čo sa radia o rozličných veciach. Ty odpovedáš jasne, ale nie všetci ťa jasne počujú. Všetci sa radia, o čom chcú, ale nie vždy počujú, čo chcú. Tvojím najlepším služobníkom je ten, kto netúži tak veľmi počuť od teba, čo sám chce, ale skôr chce to, čo počul od teba.
Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal. Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou, a ja som nebol s tebou. Držalo ma ďaleko od teba to, čoho by nebolo, keby to nebolo v tebe. Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.

(Sv. Augustín, Vyznania, X., 26,37 – 27,38)

Contemplatio

Pane, Ty vieš všetko, Ty vieš, že Ťa mám rád.

(Jn 21,17)