Lectio divina textu Matúšovho evanjelia: Sv. Jozef, prvý veriaci v Matúšovom evanjeliu (Mt 1,18-25) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!
Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. marca 2012.
Zvukový záznam predneseného Lectio divina:
Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (39MB, 128kbps)
Modlitba
Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery.
S vďačnosťou za tento dar ťa prosíme –
urob naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova a posilňuj našu vôľu odhodlane vydávať o svojej viere svedectvo, aby tí, ktorí sa pre rôzne okolnosti vzdialili od teba, prameňa Života, prijali Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Amen.
Uvedenie do stretnutia
V pôstnej príprave na Veľkú noc sa vyníma diskrétna postava veľkého svätca a veriaceho muža, patróna univerzálnej Cirkvi a dobrej smrti: je to osoba tesára, svätého Jozefa, ženícha Panny Márie. Jeho príklad nám pomáha osvojiť si poslušnosť viery, aby sme prijali Božieho Syna, ktorý prichádza po ceste, ktorú pripravil sám Boh a na ktorej Panna Mária zohráva nezastupiteľnú pozíciu matky.
Pán Boh komunikuje so svätým Jozefom nepriamo cez sen, podobne ako to bolo v Starom zákone v prípade obľúbeného Jakubovho syna Jozefa, ktorý zachránil svojich bratov s rodinami a celé budúce potomstvo Izraela pobytom v Egypte.
Jozef, manžel Panny Márie, má výnimočné poslanie, aby prijal a chránil Ježiša kvôli jeho spásonosnému poslaniu.
Vypočujme si teraz posvätný text, v ktorom evanjelista svätý Matúš spomedzi veriacich predstavuje ako prvého práve svätého Jozefa.
Lectio
- Mt 1,18-25
- 18 S narodením Ježiša Krista to bolo takto: jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. 19 Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. 20 Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: "Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. 21 Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov." 22 To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: 23 "Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel," čo v preklade znamená: Boh s nami. 24 Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. 25 Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš.
Kontext úryvku
Náš dnešný úryvok hovorí o zvestovaní narodenia Ježiša Jozefovi. Matúšovo evanjelium začína dlhým rodokmeňom Ježiša Krista, toto je prvé rozprávanie. Rodokmeň Ježiša Krista ukázal, že Ježiš je práve cez sv. Jozefa synom Dávida. Teraz anjel oboznamuje Jozefa o počatí a zrode dieťaťa, Emanuela, Boha s nami. Úryvok odpovedá na dve otázky: kto spôsobil počatie dieťaťa Ježiša a ako je Ježiš človekom a Bohom zároveň.
Naša dnešná stať je otvoreným komentárom k predposlednej vete Matúšovho rodokmeňu Ježiša Krista, v ktorej sa konštatuje: Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus. (Mt 1,16)
- Môžeme ju rozdeliť na štyri časti:
- - prvú časť tvorí vovedenie do udalosti oznámenia Jozefovi (vv. 18-19);
- - v druhej časti sme počuli dvojitý príkaz anjela s vysvetleniami (vv. 20-21);
- - v tretej časti sa nachádza krátka úvaha o naplnení proroctva (vv. 22-23);
- - vo štvrtej časti sme sa dozvedeli, ako Jozef splnil príkaz, ktorý dostal od anjela (vv. 24-25).
Evanjelista Matúš v úvode state približuje okolnosti, miesto a čas, kedy sa Jozef, manžel Panny Márie dozvedá prekvapujúcu pravdu o príčine jej tehotenstva. Hoci sa bližšie nelokalizuje miesto zvestovania, dozvedáme sa neskôr z evanjelia, že Jozef mal v Betleheme dom, do ktorého vošli aj mudrci, kde uvideli dieťa s Máriou (2,11). Jozef bol z rodu kráľa Dávida, aj on žil v Betleheme, odkiaľ pochádzal kráľ Dávid.
Ďalej sa dozvedáme, aký vzťah bol medzi Jozefom a Máriou. V slovenskom preklade Matúšovho evanjelia je napísané, že Mária bola s Jozefom zasnúbená. Toto vyjadrenie poukazuje na skutkový stav, že Mária ešte nežila s Jozefom v jednom dome, ale po právnej stránke už boli skutočnými manželmi. Vo vyvolenom národe v časoch Pána Ježiša sa ako prvý krok pri uzatváraní manželstva konalo tzv. zasvätenie (v aramejčine qiddušin). Pri tomto zasvätení sa spísala pred svedkami manželská zmluva, na základe ktorej sa aj Mária hneď stala právoplatnou manželkou Jozefa (vv. 20.24). Zvyčajne po uplynutí jedného roku po podpísaní manželskej zmluvy nastal tzv. odvedenie (v aramejčine nišuin), kedy si manžel odviedol manželku do svojho domu a následne nato začali spolu bývať. Manželská zmluva bola často, ako je tomu u ortodoxných židov aj dnes, výsledkom predošlej dohody rodičov manželov. V časoch narodenia Pána Ježiša dievčatá vstupovali do manželstva zvyčajne v období dospievania (už okolo 12. roku). Zostávali však žiť s rodičmi až do doby, kým si ich manžel zabezpečil vlastný dom.
Jozef a Mária boli viazaní manželskou zmluvou. Ale Jozef si ešte neodviedol Máriu do svojho domu. Vtedy sa dozvedel, že jeho manželka čaká dieťa. Jej tehotenstvo je pre Jozefa nezvyčajným prekvapením. Manželské spolužitie totiž ešte počas tohto obdobia nebolo dovolené. Čitateľ evanjelia však od začiatku vie, že Panna Mária počala z Ducha Svätého. Jozef toto vysvetlenie zatiaľ nepozná. Dieťa bolo počaté bez ľudskej zásluhy, v pozadí počatia je Boh. Boží Duch Svätý stvoril ľudskú bytosť Ježiša v lone Panny Márie.
Jozef sa javí v problematickej záležitosti ako človek spravodlivý, ktorý nechce Máriu vystaviť potupe. Rozhodol sa ju potajomky prepustiť. Význam Jozefovej spravodlivosti a následného konania sa musí vnímať vo svetle starozákonnej spravodlivosti. Keďže bol spravodlivý, mal povinnosť dodržať Boží zákon, daný vyvolenému ľudu prostredníctvom Mojžiša, ktorý predstavoval najvyššiu normu pre starozákonnú svätosť. Jozef mal podľa Mojžišovho zákona právo zistiť Máriinu spoluvinu alebo nevinu na súde (porov. Dt 22). Jozef nepovažoval za vhodné manifestovať svoju spravodlivosť na úkor Márie, nechcel ju preto vystaviť verejnej potupe, ktorú by Mária na súde zažila, chce ju toho uchrániť a preto volí nie ten najprísnejší spôsob, ale koná voči Márii zhovievavo.
Svätý Ján Zlatoústy komentuje túto situáciu takto: Hoci, z jednej strany, by bol porušil zákon, keby ju bol ponechal pri sebe, z druhej strany, bol by ju vystavil smrti, ak by ju bol udal a nechal predviesť pred súd, on neurobil ani jedno ani druhé, ale zaujal postoj, ktorý prevyšoval postoje Mojžišovho zákona. Je správne, aby v predvečer príchodu milosti, ktorú prináša Spasiteľ, prejavili sa viaceré znaky novej vyššej spravodlivosti. Ako keď vychádza slnko, ešte predtým než ukáže svoje lúče, osvetľuje z diaľky svojím svetlom veľkú časť sveta, tak aj Kristus, ktorý sa už pripravoval, aby mohol vyjsť z lona Panny, už osvecoval, ešte pred svojím narodením celý svet. A práve kvôli tomu, ešte dávno pred svojím narodením, prorokov uchvacovala radosť, ženy predpovedali budúcnosť a Ján, ešte v lone svojej matky, poskočil od radosti. Odtiaľto pochádza aj Jozefova múdrosť, ktorú prejavil v tejto situácii. On neobviňuje Pannu, ani ju nekarhá, ale sa obmedzí iba na to, že uvažuje nad tým, ako potajomky ju prepustí. (porov. Sv. Ján Zlatoústy, Omelie sul Vangelo di Matteo 4, 4)
Anjelovo zvestovanie mu umožní poznať však skutočný stav vecí. Jeho pôvodné rozhodnutie prepustiť Máriu vyplýva z nejasností o otcovstve dieťaťa.
Jozef sa teda Máriu rozhodol prepustiť potajomky nie v zmysle, že by to nikto nevedel, ale v duchu židovskej praxe, kedy sa akt prepustenia musel udiať pred dvoma svedkami. Výraz potajomky tak vylučuje súdne vyšetrovanie Máriinho správania. Zjavenie Pánovho anjela sa deje v momente, ako Jozef začal rozmýšľať o takejto možnosti rozchodu s Máriou.
Veta anjel Pána sa mu zjavil vo sne, poukazuje na Starý zákon, kde často anjela predstavoval Boha vo viditeľnej podobe (porov. Gn 16,7.13; 22,11.14; Ex 3,2.4; Sdc 6,12.14; Oz 12,5; Iz 63,9). Tento príbeh je akoby ozvenou starozákonných zvestovaní Abrahámovi, Mojžišovi, Gedeonovi, Manuemu. Boh sám cez svojho posla približuje Jozefovi vo sne Ježišovu identitu.
Jozef dostane dvojitý príkaz: prijať Máriu za manželku a pomenovať jej dieťa. Každý z dvoch príkazov má náležité vysvetlenie: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu svoju manželku, lebo to čo je v nej počaté je z Ducha Svätého. Ježišovo počatie a následný pôrod prekonávajú a prevyšujú všetky zázračné zrodenia detí v Starom zákone. Jozef má prijať Máriu nielen kvôli ochrane, ale aj kvôli Dávidovmu otcovstvu pre jej dieťa a tým sa zaradí v dejinách spásy do Dávidovho rodu. Jozef sa nemá báť to urobiť, vo vysvetlení sa dozvedá o počatí dieťaťa bez zásluhy muža.
Svätý Ján Zlatoústy komentuje túto situáciu slovami: Čo znamenajú tieto slová „prijať Máriu“? Nič iné ako to, že Jozef má naďalej mať rozhodnutie vziať si Máriu do svojho domu, lebo myslel na to, aby ju prepustil. Drž si, hovorí v podstate anjel, manželku, ktorú si rozhodol sa prepustiť, lebo je to Boh, ktorý ti ju dáva, nie jej rodičia. Tebe ju darúva, nie z obvyklých manželských dôvodov, ale preto, aby s tebou bývala, a spája ťa s ňou Boh sám, v mene ktorého s tebou hovorím. Mária bola zverená Jozefovi tak, ako neskôr sám Kristus ju zveril svojmu učeníkovi Jánovi. (porov. Sv. Ján Zlatoústy, Omelie sul Vangelo di Matteo 4, 6)
Druhý príkaz Pána sa týka zákonného otcovstva Jozefa voči Božiemu synovi: Dáš mu meno Ježiš, lebo on spasí svoj ľud z ich hriechov. Po prijatí Márie má Jozef pomenovať dieťa. Podľa židovského zákona Jozefove prijatie Ježiša ho robí zákonným otcom dieťaťa, čo je stav nezávislý na fyzickom otcovstve. Podľa židovskej tradície kto dal dieťaťu meno, toho uznali za otca. Jozef urobí tento úkon, keď dá dieťaťu na ôsmy deň v synagóge meno, čím sa stáva otcom Ježiša pred židovským zákonom a teda spoločnosť ho vníma ako Ježišovho otca. Hoci nie je biologickým otcom, predsa je jeho právoplatným otcom pred zákonom. Jozef dal dieťaťu meno Ježiš. Toto meno bolo až do 2. storočia po Kristovi u chlapcov veľmi obvyklé. Meno Ježiš pochádza z aramejského jēšûa, a v 1 storočí po Kristovi sa spájalo s koreňom slovesa „spasiť“ a s podstatným menom „spása“. Meno aj cez jeho význam vystihuje poslanie Pána Ježiša v dejinách spásy: on spasí svoj ľud z hriechov (porov. aj Sk 4,12).
Veta vyslobodí svoj ľud hriechov sa okrem židovského ľudu vzťahuje k novému Izraelu, do ktorého budú patriť popri židoch aj pohania. Ježišovým ľudom bude najmä jeho Cirkev (porov. Mt 16,18).
Slovami 22 verša: A toto všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo bolo povedané Pánom ústami proroka evanjelista Matúš komentuje počatie Ježiša mesiášskym proroctvom veľkého proroka Izaiáša: Hľa, Panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo preložené znamená: Boh s nami.
Toto proroctvo Izaiáša sa vzťahuje na matku budúceho Mesiáša, na Pannu Máriu. V Ježišovi je Boh s nami, takýto titul poukazuje na vzťah, ktorý prežívali židia v zmluve s Bohom. Tento titul Ježiša odkazuje na záver evanjelia, kde Ježiš hovorí podobne: hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. Je to výraz novej zmluvy Boha s ľuďmi cez Ježiša.
V závere state počujeme ako Jozef vypĺňa dvojitý príkaz. Najprv prijme svoju manželku; dokladajú to slová: A keď sa Jozef prebudil zo spánku, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel a prijal svoju manželku. Jozef vypočuje Pána a neotáľa, ale hneď vyplní príkaz, ako to bude robiť aj neskôr po narodení dieťaťa Ježiša. Schéma: Boží príkaz – jeho vyplnenie sa nachádza v celom Písme a zvlášť v evanjeliách; ňou sa zdôrazní, že skutočný učeník počúva, uverí a hneď urobí, ako mu Pán prikázal.
Záverečné slová state: ale nepoznal Máriu, kým neporodila syna: je treba pozorne zvážiť. Sloveso „poznať“ je použité vo Svätom Písme vo viacerých významoch, jedným z nich je aj jemnejšie vyjadrenie intímneho spolužitia manželov. Hoci Jozef prijal matku Máriu k sebe, on nie je otcom dieťaťa, ktoré Mária už nosí pod srdcom bez ľudskej zásluhy. Spojka kým totiž bežne v hebrejskej vete Starého zákona, ako aj tu, nutne nepoukazuje na zmenu situácie po istej udalosti.1 Tu sa spojka kým týka obdobia od počatia až do pôrodu Ježiša. Veta teda vôbec netvrdí, že Jozef so svojou manželkou začali intímne žiť po narodení Ježiša. Matúš touto vetou zameral ešte raz pozornosť čitateľa na už plynúce obdobie tehotenstva, aby čitateľ vedel, že Jozef nemá podiel na splodení Ježiša. Má však významný zástoj v tom, že on dá dieťaťu meno pri obriezke na ôsmy deň, ako mu to bolo prikázané, a tak sa Ježiš práve cez neho viaže na Dávidov rod (porov. Rim 1,3).
Meditatio
Dnešné rozprávanie Matúšovho evanjelia upriamilo našu pozornosť na zrod prvého veriaceho v príbehu Matúšovho evanjelia a je ním práve svätý Jozef.
Ideálnou sa pre nás javí Jozefova mlčanlivosť. Jeho tichosť a zdanlivá pasivita je však hneď v úvodnom opise jeho osoby v Matúšovom evanjeliu daná do vzťahu s jeho aktivitou, a to s ustarosteným uvažovaním, ako vyriešiť problém so svojou manželkou: chcel to šetrne vyriešiť práve cez priepustný list. Jozefov aktívny postoj opisuje aj neskoršia oprávnená opatrnosť a obava usadiť sa po návrate z Egypta s Ježišom v Betleheme; keď sa totiž dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja (Mt 2,22). Boh tak opäť vstúpil cez anjela do kontaktu s aktívne uvažujúcim veriacim človekom, ktorý sa opovážlivo nespolieha na Božiu pomoc a ochranu, ale aj sám zvažuje všetky hroziace nebezpečenstvá. Správa sa presne podľa Ježišovej výzvy svojim apoštolom: Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice (Mt 10,16). Opatrnosť a predvídavosť v uvažovaní musí vyvažovať jednoduchosť konania každého Ježišovho učeníka. K tomu je potrebná mlčanlivosť a múdrosť pochádzajúca od Pána. Jozef je ideálny poslucháč Slova, sám uvažuje a pritom mlčí a zároveň koná aj podľa poznaného slova, podobá sa inej postave: veriacemu a spravodlivému Noemovi, ktorý počas celej stavby archy a aj počas potopy v Gn 6-9 mlčí, no aktívne koná podľa Božieho slova.
Svätý Jozef sa však najmä svojím konaním vo vzťahu k Ježišovi a k jeho matke stáva pre toho, kto číta Matúšovo evanjelium, vzorom veriaceho človeka. Jeho postup v prijatí matky s dieťaťom je návodom, ako sa môže každý človek stať súčasťou Ježišovho príbehu a tak vstúpiť do Božích dejín spásy. Treba konať ako to robil sv. Jozef: treba prijať Božieho Syna a jeho matku a tým sa stávame Božími synmi a dcérami. Sv. Ján evanjelista túto pravdu potvrdzuje slovami: tým, ktorí ho prijali dal moc stať sa Božími deťmi (Jn 1,12).
Z Matúšovho aj Lukášovho podania o počatí Ježiša jasne vieme, že Syn Boží sa nepočal zásluhou Jozefa, pretože bohočloveka nebolo možné ľudsky splodiť, bolo a je možné ho však prijať ako toho, ktorý už prichádza cez Máriu zásluhou Božej iniciatívy. A tak aj nadprirodzenú skutočnosť o Ježišovi a jeho Božej identite nemôžeme spoznať sami od seba, možno ju však prijať v zjavení ako sv. Jozef, ale aj ako sv. Peter, ktorému Ježiš povedal, že pravdu o tom, že on je Boží Syn mu nezjavilo telo a krv, ale Otec, ktorý je na nebesiach (Mt 16,17). Slovo od Boha je ako semeno, keď padne do pôdy veriaceho srdca, zarodí a prinesie úrodu, ktorá umožní rodinný vzťah medzi nami a Bohom, keď sa stávame Božími synmi a dcérami. Keď ako Jozef prijmeme úplne Ježiša, ten má moc urobiť nás synmi. Jozef je ideálny poslucháč Slova, počúva a koná podľa slova.
Veľkým vzorom veriaceho tesára Jozefa je pre nás jeho typ spravodlivosti, ktorou sú skutky a život podľa vopred naznačenej Božej spravodlivosti cez Mojžišov zákon. Jozef v rozhodovaní volí z Božieho zákona nie podľa litery, ale podľa Ducha; nevyberá si to najtvrdšie riešenie a opatrenie, ale citlivo sa chopí skôr ohľaduplnej možnosti ako sa rozísť s Máriou. Volí rozchod cez priepustný list, celý tento postup je výnimkou v zákone, ktorú umožnil Mojžiš. Vysvetľovať jeho spravodlivosť cez našu ľudskú spravodlivosť sa dá, no bežne ona odmieta to, čo nie je naše; odmieta to, čo nie je zaslúžené. Bola by to však aj v prípade Jozefa falošná pokora, odmietať to, čo mu právom nenáleží. Láska, ktorú nám Boh dáva a od nás žiada, totiž nie je nutne zaslúžená, inak by bola iba zištným prejavom. Dar od Boha je často poskytnutý bez našich ľudských zásluh, je nám daný zadarmo. Jozef má iba prijať takýto veľký Boží dar: Božie dieťa s jeho matkou, hoci ho to všetko presahuje.
Prvá priama reč v Matúšovom evanjeliu je slovo Boha určené Jozefovi, Pána mu cez jeho posla hovorí: Jozef, neboj sa (Mt 1,20). Toto slovo jednak premáha strach človeka zo stretnutia s nadprirodzeným svetom, ale naviac aj uisťuje a účinne povzbudzuje konať podľa Božieho zámeru. Táto výzva „neboj sa“ zaznieva pomerne často v Matúšovom evanjeliu a utvára sa navyše cez ňu veľkolepý oblúk úvodu so záverečným opisom veľkonočného rána. Ten istý posol ako pri Jozefovi: anjel Pána hovorí aj ženám pri prázdnom Ježišovom hrobe: Vy sa nebojte (Mt 28,5) a dostanú pravdivú správu o novej etape života Božieho Syna. Majú ísť a život zmŕtvychvstalého Ježiša ohlásiť apoštolom. Tento nový vstup Ježiša do novej etapy existencie, keď do sveta vstúpil jednak ako dieťa a potom do slávy ako vzkriesený Ježiš, chce premôcť aj náš ľudský strach, ktorý niekedy cítime a ktorý nás tak často oberá o pravý život a plné nasadenie pre Ježiša.
Oratio
Svätá Terézia Avilská v šiestej kapitole svojho Životopisu píše:
Vzala som si svätého Jozefa za svojho advokáta a ochrancu a vrúcne som sa mu odporúčala; a bolo celkom jasné, že to bol on, čo aj uzdravil z tejto choroby aj vyslobodil z veľkých nebezpečenstiev, ktoré ohrozovali moje dobré meno a spásu mojej duše. Jeho prispenie mi prinieslo viac dobra, než som od neho kedykoľvek očakávala. Nepamätám si raz, aby som od neho niečo žiadala a nedostala… Zdá sa, že Boh dal iným svätým moc pomáhať v určitých okolnostiach, ale zo skúsenosti viem, že tento slávny svätý Jozef pomáha v každej jednej potrebe. Nás Pán chce, aby sme pochopili, že ako na zemi bol podriadený tomuto mužovi, ktorý sa nazýval Jeho otcom, ktorého mal poslúchať ako Svojho ochrancu, tak teraz v nebi vždy urobí všetko to, o čo Ho Jozef požiada. Iní, ktorí sa obrátili na svätého Jozefa na moju radu, mali podobnú skúsenosť; a dnes je veľa ľudí, ktorí si ho uctievajú a presviedčajú sa o pravde, o ktorej hovorím.
Svätý Jozef, buď mojím duchovným otcom, nauč ma žiť, ako si žil ty: pre Ježiša a Máriu. Vypros pre mňa trvalý vzrast v láske, vypros pre mňa tú otvorenosť ducha, vnímavosť pre Božie slovo a ochotu v tichosti konať podľa Božej vôle a svojím príhovorom ma veď k veľkému dňu môjho života, k môjmu vstupu do neba.
Contemplatio
Jozef urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.
(porov. Mt 1,24)
__________
1 Napr. v Iz 42,4 sa o sluhovi Pána hovorí: Nezoslabne a nezlomí sa, kým nezaloží na zemi právo... Sluha sa nutne nezlomí a nezoslabne po ukončení svojej úlohy; štylizovaná predpoveď sa sústreďuje na trvanie jeho poslania. To isté pozorujeme v 1Sam 15,34b; 2Sam 6,23; 2Sam 20, 3-4a; 2Kr 15,5.