Lectio divina textu Druhej knihy Machabejcov: Matka siedmich umučených synov (2 Mach 7) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. januára 2012.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (41MB, 128kbps)

Modlitba

Všemohúci večný Bože, ktorý si nás prostredníctvom svätého Cyrila a Metoda priviedol k jednote kresťanskej viery, daj, aby sme počúvaním tvojho slova a živou vierou činnou v láske boli pripojení do spoločenstva tých, ktorých jubileum sa na Slovensku chystáme osláviť. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Aj v novom roku 2012 pokračujeme v príprave na jubileum príchodu svätých solúnskych bratov Cyrila a Metoda na naše územie. Oni sami nasledovali Krista vo všetkom, tak učili aj našich predkov, viedla ich výnimočná odovzdanosť a láska ku Kristovi. Silná viera, úplná odovzdanosť a láska svätých mužov a žien voči Boha bola od niektorých kresťanských spisovateľov označovaná aj ako „skryté mučeníctvo“. Chápeme to tak, že ich vnútorné rozhodnutie pre Krista bolo také silné, že v duši boli ochotní aj zomrieť pre vieru.

Boh však niektorým dáva osobitnú duchovnú silu, aby mu boli verní aj vo veľkom utrpení a násilnej smrti a aby tak zostali pre nás ako mučeníci veľkými svedkami viery, nádeje a lásky. Dnes chceme spoločne uvažovať a modliť sa nad textom Svätého Písma, ktorý hovorí o silnej viere starozákonných mučeníkov, hlboko veriacej židovskej matke a jej siedmych synoch, ako nám ich opisuje siedma kapitola Druhej knihy Machabejcov.

Lectio

2 Mach 7

¹ Tiež sa stalo, že bolo zatknutých sedem bratov aj s matkou. Kráľ ich dal trýzniť korbáčmi a remeňmi, aby ich tak donútil požívať nedovolené bravčové mäso. ² Tu sa jeden z nich ujal slova a v mene ostatných povedal: "O čom nás chceš vyšetrovať a čo sa chceš od nás dozvedieť? Hotoví sme radšej zomrieť, ako prestúpiť otcovské zákony."
³ Na to sa kráľ rozzúril a rozkázal rozpáliť panvy a kotly. Len čo boli rozžeravené, ⁴ okamžite rozkázal tomu, čo hovoril v mene ostatných, vyrezať jazyk a na spôsob Skýtov stiahnuť mu kožu z hlavy a poodtínať ruky i nohy. A ostatní bratia aj s matkou sa museli na to pozerať. ⁵ Keď už bol celkom znetvorený, dal ho ešte živého priniesť na ohnište a smažiť na pekáči. Kým sa šírila tuhá para z pekáča, vzájomne sa s matkou povzbudzovali, aby statočne zomreli. ⁶ Hovorili: "Pán, Boh, to vidí a istotne sa zmiluje nad nami, ako to zreteľne vyjadril Mojžiš vo svojej karhavej piesni, kde hovorí: “Zmiluje sa nad svojimi služobníkmi.”"
⁷ Keď prvý tým spôsobom dokonal, priviedli druhého na potupné týranie. Stiahli mu z hlavy kožu aj s vlasmi a pýtali sa ho, či bude jesť, prv než by ho na tele úd po úde mučili. ⁸ On však odpovedal materinskou rečou a zvolal: "Nie." Preto aj tento rad radom podstúpil také muky ako prvý. ⁹ Keď už dodychoval, zvolal: "Ty zlostník, odstraňuješ nás síce z časného života, ale Pán všehomíra, pre ktorého zákony zomierame, vzkriesi nás pre večný život."
¹⁰ Po ňom sa tretí stal predmetom posmechu. Keď žiadali od neho jazyk, rýchlo ho vyplazil, potom smelo vystrel ruky ¹¹ a statočne povedal: "Z neba som ich dostal, ale pre (Božie) zákony ich nepokladám za nič, lebo sa nádejam, že ich opäť dostanem od neho." ¹² I zarazil sa kráľ aj so svojou družinou nad mladíkovou srdnatosťou, že za nič nepokladal muky. ¹³ Keď tak dokonal, zohavili aj štvrtého tými istými mukami. ¹⁴ Krátko pred skonom takto hovoril: "Pod ľudským násilím spokojne zomiera ten, komu Boh vlieva nádej, že ho opäť vzkriesi. Ale pre teba niet vzkriesenia k životu." ¹⁵ A hneď priviedli piateho a zohavili ho. On však pozrel na neho a povedal: ¹⁶ "Máš síce moc nad ľuďmi a robíš si, čo chceš, hoci si smrteľný, ale nenazdávaj sa, že Boh opustil náš národ. ¹⁷ Len pozhovej a uvidíš jeho veľkú moc a ako potrápi teba i tvoje potomstvo!" ¹⁸ Po ňom priviedli šiesteho. Keď už zomieral, povedal: "Nemýľ sa zbytočne! My toto trpíme za seba, lebo sme sa prehrešili proti svojmu Bohu. Preto prišla aj táto hrôza. ¹⁹ Nemysli si však, že ti to prejde bez trestu, keď si sa odvážil bojovať proti Bohu!"
²⁰ Nezvyčajne vzácna a hodna obdivu i slávnej pamiatky je však ich matka. Veď v jedinom dni videla zomierať sedem svojich synov! Ale znášala to vyrovnane, lebo jej myseľ bola posilňovaná nádejou v Pána. ²¹ Naplnená šľachetným zmýšľaním povzbudzovala každého z nich v materinskej reči. Svoju ženskú myseľ upevňovala mužskou odvahou ²² a povedala im:
"Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás. ²³ Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych i život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony."
²⁴ Antiochus však, ktorý si namýšľal, že ním opovrhuje, a podľa hlasu ju upodozrieval, že ho tupí, nielenže chcel slovami prehovoriť aspoň toho najmladšieho, ale aj prísažne ho ubezpečoval, že ho obohatí, že mu pripraví šťastie, ba dokonca že ho urobí svojím dôverníkom a dá mu všetko potrebné, ak odpadne od otcovských zákonov. ²⁵ Ale mladík sa nechcel nijako dať na to nachytať. Preto si kráľ predvolal matku a naliehal na ňu, aby radila chlapcovi, žeby sa (hľadel) zachrániť. ²⁶ Keď ju dlho nahováral, vyhlásila, že prehovorí svojho syna. ²⁷ Naklonila sa teda k nemu a na posmech ukrutnému tyranovi vravela materinskou rečou:
"Syn môj, zmiluj sa nado mnou, ktorá som ťa deväť mesiacov v živote nosila, tri roky nadájala, živila som ťa a starostlivou opaterou priviedla až do tohto veku. ²⁸ Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich, a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie takisto povstalo. ²⁹ Neboj sa tohto kata, ale ukáž, že si hoden svojich bratov! Podstúp smrť, aby som ťa opäť získala aj s tvojimi bratmi v deň onoho zmilovania."
³⁰ Kým ona ešte takto vravela, mladík prehovoril: "Na koho čakáte? Neposlúchnem kráľov rozkaz; poslúcham príkaz Zákona, ktorý dostali naši otcovia skrze Mojžiša. ³¹ Ale ty, ktorý vymýšľaš všetku zlobu proti Židom, neunikneš Božím rukám. ³² My totiž trpíme pre svoje hriechy. ³³ Hoc sa aj živý Boh zakrátko na nás hnevá, aby nás pokarhal a potrestal, ale opäť sa aj uzmieri so svojimi služobníkmi. ³⁴ Ty bezbožník, najničomnejší zo všetkých ľudí, ktorý dvíhaš ruku na jeho sluhov, nevypínaj sa zbytočne vo svojej pýche a v neistých nádejach. ³⁵ Ešte si neušiel súdu všemohúceho a vševidiaceho Boha. ³⁶ Naši bratia si síce vytrpeli krátke súženie, ale teraz sú účastní na živote večnom, zmluvou od Boha sľúbenom. Ty si však pri Božom súde odnesieš spravodlivé tresty za svoju nadutosť. ³⁷ Ako moji bratia, tak i ja vydávam (na mučenie) svoje telo i dušu za otcovské zákony a vzývam Boha, aby bol skoro milostivý národu, a ty aby si bol mukami a trestom donútený vyznať, že on jediný je Boh; ³⁸ na mne však a na mojich bratoch aby prestal hnev Všemohúceho, ktorý spravodlivo zastihol celý náš národ." ³⁹ Vtedy sa kráľ rozhneval a ešte ukrutnejšie zúril proti tomuto než proti ostatným, lebo ťažko niesol jeho posmešné reči. ⁴⁰ Nepoškvrnený a s plnou nádejou v Pána skončil aj tento svoj život. ⁴¹ Naposledy, po synoch, dokonala aj matka.
⁴² Toľko stačí povedať o obetách a nesmiernych mukách.

Kontext úryvku

Tento úryvok Svätého Písma sa vzťahuje na udalosti, ktoré sa diali na území Palestíny v rokoch 175-161 pred Kristom. Židovský národ bol vtedy pod nadvládou Seleukovcov zo Sýrie. Jeden z vládcov, Antiochus IV. Epifanes, porušil sľub, ktorým sa jeho otec zaviazal rešpektovať právo Židov na náboženskú samostatnosť. Snažil sa zjednotiť svoje impérium, a preto sa rozhodol vytvoriť jednotný náboženský systém spoločný pre všetky národy. Tento systém mal spojiť všetky pohanské božstvá, ktoré jednotlivé národy uctievali, čo bolo pre Židov neprijateľné, lebo to odporovalo učeniu Svätého Písma o jedinom pravom Bohu. Antiochus pokladal vernosť Svätému Písmu za prejav občianskej vzbury a Židov, ktorí ostali verní jedinému Bohu, kruto prenasledoval.

Židovský národ musel okrem toho čeliť aj helenizácii, keď ich nútili zanechať ich židovskú národnú a náboženskú kultúru a prispôsobiť sa gréckym zvykom. V tomto ťažkom období kultúrneho a náboženského relativizmu a politického útlaku potrebovali zbožní Židia počuť tri veci: vysvetlenie (prečo sa tieto hrozné veci dejú); poučenie (čo majú robiť); a povzbudenie (že treba vytrvať aj za cenu smrti).

Dnešný text hovorí o mučeníckej smrti siedmych bratov a ich hrdinskej matky. Posvätný text neudáva presné miesto a čas tejto tragickej udalosti, ani nehovorí nič o pôvode matky a synov, nehovorí nič ani o ich menách. Má všeobecnú platnosť, slúži ako príklad viery a zároveň vzdoru veriaceho človeka voči vládnej moci, ktorá bojuje proti náboženstvu.

Matka je podľa všetkého vdova, lebo jej manžel sa vôbec nespomína. Matka môže byť obrazom židovského národa, ktorého verným manželom zostáva Boh a sedem synov môže reprezentovať početný zástup verných Židov, ktorý sa nepodriadili požiadavkám pohanského panovníka.

Náš dnešný text opisuje dramatickú a tragickú osobnú konfrontáciu matky a synov priamo s krutým kráľom Antiochom (7,24). Sedem bratov spolu s matkou nútili jesť v židovskom náboženstve zakázané bravčové mäso. Bratia jeden po druhom podstúpili mučenícku smrť a nakoniec ich nasledovala aj matka.

Matka vstúpila do deja zreteľnejšie po smrti šiesteho syna, čo svätopisec opisuje v druhej časti nášho úryvku, ktorou sa budeme zaoberať podrobnejšie. Najprv sme počuli, ako autor posvätného textu chváli matku (porov. 2Mach 7,20-21), potom zaznamenáva slová, ktoré matka adresovala synom (porov. 2Mach 7, 22-23. Dozvedeli sme, ako panovník Antiochus prehováral najmladšieho syna (porov. 2Mach 7,24-25) a ako sa k poslednému z bratov prihovorila matka (porov. 2Mach 7,26-29). Potom svätopisec zaznamenal reč najmladšieho syna, ktorú adresoval panovníkovi (porov. 2Mach 7,30-38) a nakoniec opísal aj smrť posledného syna a matky (porov. 2Mach).

Keď sa matka prihovorila k synom, svätopisec upriamuje pozornosť na skutočnosť, že hovorí s nimi v rodnej reči. Z toho sa dá usúdiť, že rodina pochádzala z prostredia, kde sa bežne hovorievalo po grécky, podľa tradície išlo o mesto Antiochia, ktoré bolo hlavným mestom impéria Seleukovcov. Použitie rodnej reči slúži na to, aby matka mohla bezprostredne a nerušene komunikovať so synmi, ale aj vyjadriť odstup, ba odmietnutie panovníka, lebo materský jazyk predstavoval aj zámerné prihlásenia sa k osobnej náboženskej a národnej identite a nepriamu výzvu zo strany matky k nasledovaniu.

Matku, ktorú svätopisec označuje za „hodnú pamiatky“, pripodobňuje k významným osobám, ktorých pamiatka má byť zachovaná. Ako hovorí Sväté Písmo v knihe Prísloví a v knihe Sirachovec: „Pamiatka spravodlivého je na požehnanie“ (Prís 10,7), „ich srdce nepoznalo (modlárskej) skazy, ani sa neodvrátili od Pána: nech je ich pamiatka požehnaná!“ (Sir 46,13).

Bola silnou osobnosťou, vo v. 21 sa hovorí, že ženskú myseľ upevňovala mužskou odvahou. Starý zákon pozná viaceré statočné ženy, napr. Deboru, Jahel, Juditu, Ester, ktoré sa stali dokonca vodkyňami ľudu a dosiahli veľké víťazstvá.

Matkina odvaha, ktorou posilňovala aj svojich synov, vyplývala z jej nádeje v Pána. Text Svätého Písma hovorí: „Jej myseľ bola posilňovaná nádejou v Pána (2Mach 7,20). Práve dôvera v Pána je zárukou úspechu, pokoja a požehnania pre jednotlivca i celé spoločenstvo. Takto je matka charakterizovaná v súlade s izraelskou tradíciou modlitby, zbožnosti a dôvery. Jej viera nespočíva v hrdinskom individualizme, ale na dôvere v Pána podľa vzoru mnohých zbožných Izraelitov z minulosti. Pán je aj pre ňu istota, s ktorou môže počítať.

Jej nádej v Pána je spojená s presvedčením o večnom živote. Panovníkovi povedala: „Ty zlostník, odstraňuješ nás síce z časného života, ale Pán všehomíra (celého sveta)… vzkriesi nás pre večný život“ (7,9). Téma viery vo vzkriesenie pre večný život sa potom v texte ďalej rozvíja. Posmrtná existencia je chápaná ako nové stvorenie: Boh znova tvorí, znova dáva život. Je to logické, pretože pri mučeníctve bratov môže prísť k tomu, že ich telá budú fyzicky zničené a teda nemôžu byť jednoducho „oživené“. Je nutné, aby boli nanovo „stvorené“. Takto formulovaná viera v zmŕtvychvstanie sa zakladá na viere v Boha – Stvoriteľa sveta. „Skúsenosť“ o vzniku ľudského života v matkinom lone privádza k viere v Stvoriteľa sveta a darcu života. Logický záver je, že Boh „stvorí“ a znova dá dych života tým, ktorí zomreli pre vernosť jeho zákonu.

Svätopisec zaznamenal, že samotný panovník sa snažil presvedčiť najmladšieho syna (porov. 2Mach 7, 24-25). Kráľ naliehal, aby mladík odpadol od otcovských zákonov. Pre neho to bol iba súbor predpisov, ktoré môžu byť bez všetkého nahradené niečím iným. Pre mladíka to však bola podstata jeho identity. Nemôže sa vzdať Božieho zákona, ak chce ostať tým, kým je. Mladík odolal kráľovmu návrhu, a preto panovník videl ešte šancu v prehováraní matky, ale ani tak nebol úspešný.

Všimnime si, ako sa hrdinská matka prihovára k svojmu najmladšiemu synovi. Oslovuje ho nie po grécky, aby panovník rozumel, ale hovorí k nemu znova v ich jazyku. Keď matka hovorí v jazyku, ktorý panovník nemusel rozumieť, robí to preto, aby ukázala svoj odstup od všetkého cudzieho a potvrdila svoju vnútornú slobodu a nezávislosť.

Matka paradoxne žiada syna, aby sa nad ňou zmiloval a umožnil jej vidieť svoju mučenícku smrť. (porov. 2 Mach 7,26-29) Dáva do súvisu vznik ľudského života so stvorením sveta. Dôraz sa kladie na skutočnosť, že to, čo Boh stvoril, nie je stvorené z toho, čo už existovalo, ale všetko jestvujúce – a teda aj človek – majú svoje jestvovanie z ničoho. Toto vyjadrenie treba na prvom mieste chápať ako svedectvo viery vo všemohúceho Boha vo vzťahu k zmŕtvychvstaniu. Hoci tu matka nepoužíva pojmy „zmŕtvychvstanie“ a „nové stvorenie“, je zrejmé, že má na mysli oživenie vlastných synov i seba, keď v očakávaní Božieho zmilovania vyznáva, že znova dostane svojich mŕtvych synov späť. Verš 28 ukazuje na podobnosť medzi vznikom sveta a počiatkom, či rastom ľudského života: „Boh ich stvoril z ničoho a ľudské pokolenie takisto povstalo“. Dôraz sa teda kladie na tajomnosť a neviditeľnosť tohto procesu, nikto ho nedokáže úplne pochopiť. Takáto analógia má u poslucháčov vzbudiť a posilniť presvedčenie, že Boh je schopný odmeniť každého za jeho zbožnosť a že ani podstúpená krutá smrť tento Boží zámer neprekazí. Ak je aj telo pri smrti zničené (napr. ohňom, ako v prípade prvého syna), nové stvorenie je nutnou podmienkou zmŕtvychvstania. Mučeníci preto nezomierajú ako individuálni hrdinovia so snahou zachovať si česť radšej ako porušiť vlastné princípy. Naopak, mučeníci dúfajú v zmŕtvychvstanie ako prejav Božej spravodlivosti.

Pri opise posmrtného scenára sa tu prelínajú dve myšlienky:

1. nové stvorenie je prejav Božej spravodlivej odmeny;

2. nanovo sa vytvorí ľudské spoločenstvo.

Matka vyzve posledného syna k nebojácnosti a k solidárnosti s osudom svojich bratov, aby sa po smrti mohli spoločne stretnúť.

Syn plní vôľu matky a prikáže sluhom konať a zároveň prednesie najdlhšiu reč celej udalosti. Jeho reč predstavuje vyznanie židovského národa. Nešetrí svedomie krutého kráľa, ktorému sa to nikto neodvážil doteraz povedať. Reč najmladšieho syna je nepriamym dôsledkom matkinej odvahy a viery. Syn vo svojej reči kladie kráľov rozkaz do protikladu s požiadavkou Mojžišovho zákona, ktorý poslúcha a nezradí. Obráti sa priamo na kráľa a s prenikavou priebojnosťou mu vyčíta jeho bezbožnosť, pýchu, nadutosť a neisté nádeje. Jeho smelá reč je príkladom odvážnej viery a priamosti, ktorá má kráľa varovať pred Božím súdom. V reči sa strieda jeho odchod zo sveta, resp. odchod bratov s odchodom a súdom bezbožného kráľa. Syn vyjadrí presvedčenie Židov, že tento krutý údel, ktorý znášajú, je dôsledkom ich vlastných hriechov a verí, že jeho smrť ako aj smrť bratov ukončí spravodlivý Boží hnev a nastane skorá zmena údelu pre Boží národ. Chlapec chápe svoju smrť ako zástupnú obetu kvôli svojmu národu. Boží trest uplatnený na kráľovi má tiež svoj cieľ: má potrestaného kráľa definitívne priviesť k viere v jediného všemohúceho a vše vidiaceho Boha.

Reč najmladšieho syna kráľa rozzúrila, v dôsledku čoho koná ešte ukrutnejšie ako doteraz. Syn zomiera v pevnej nádeji v Pána a podobne zomiera nakoniec aj jeho odvážna matka.

Meditatio

Viera je osobný úkon: je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje. Ale viera nie je úkon osamotený. Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Každý veriaci je akoby ohnivkom vo veľkej reťazi veriacich. Nemohol by som veriť, keby ma nepodopierala viera iných. Ja zasa svojou vierou pomáham udržiavať vieru iných. (porov. KKC, 166)

Aj náš text ukazuje komunitárny rozmer viery: siedmi bratia so svojou matkou musia obhájiť svoju vernosť otcovským zákonom. Je to niečo, čo určuje ich národnú a náboženskú identitu. Spoločne čelia tej istej skúške, vzájomne sa v nej posilňujú, tvoria spoločenstvo a ani smrť nemôže prerušiť toto spoločenstvo vytvorené na základe viery.

Obsahom našej viery je, že smrť neruší naše spoločenstvo so zosnulými. Veríme v spoločenstve svätých, v jednotu Božieho ľudu, ktorý sa nachádza v rôznych fázach putovania k Bohu, či sme ešte tu v pozemskom živote, alebo či už nás naši bratia a sestry vo viere predišli do večného života.

My si máme uvedomiť, že k Bohu vždy kráčame ako veriace spoločenstvo. Viera sa prežíva v spoločenstve, tam ju dostávame ako dar, tam v nej rastieme a tam ju aj odovzdávame. Pocit spolupatričnosti a príslušnosti nemá byť iba prázdna fráza. Viera má zjednocovať a prebúdzať záujem o druhých. Čím sú si ľudia v spoločenstve bližší, tým sa viac poznajú a vzájomne si pomáhajú.

V modlitbe Vyznania viery vyjadrujeme vieru v Božiu všemohúcnosť, ktorá je následne daná do súvisu s jeho stvoriteľským dielom: „verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme“. Keď túto Božiu charakteristiku prenesieme za hranicu ľudskej smrti, vyplýva z nej, že tak, ako je Boh schopný stvoriť svet, ako je schopný dať vzniku ľudskému životu v lone matky, takisto je schopný dať človeku život po smrti.

Život po smrti je spôsob zachovania spravodlivosti. Je to odpoveď na otázku nespravodlivého utrpenia nevinných. Náš dnešný posvätný text nedáva odpoveď napr. na otázku, ako bude človek pri zmŕtvychvstaní vyzerať. Dôležitejšia je výpoveď o ľudskej identite pred a po smrti, ktorá je zaistená Božou všemohúcnosťou. Okrem toho stále platí princíp spravodlivej odmeny a trestu.

Tento text nám ponúka poučné posolstvo pre život vo viacerých rovinách. Napriek nespravodlivosti a utrpeniu jestvuje spravodlivosť, i keď je (zatiaľ) neviditeľná. Ani zdanlivá nespravodlivosť, alebo negatívne skúsenosti nemajú v nás vzbudzovať pochybnosti o Božej dobrote. Identita každého človeka ostáva zachovaná i po smrti a Boh vo svojej všemohúcnosti má riešenie pre každého človeka.

Viera v dobrého a spravodlivého Boha vedie človeka k tomu, že nadobúda odvahu radšej svoj život stratiť ako zradiť svojho Boha. Táto odvaha korunuje život mučeníkov. Ako kresťania sme často konfrontovaní či nasledovať Krista alebo iný hlas. Pribúdajú situácie, kedy sa treba jasne postaviť na stranu Krista, resp. za pravdu a kedy sa treba zastať viery svojich otcov alebo tradície, ktorá je živou vierou zosnulých. Prináša to výsmech, nepochopenie alebo až pobúrenie mocných alebo bezbožných. Aj misia našich vierozvestov svätých Cyrila a Metoda nás pozýva a zaväzuje, aby sme zostali verní Bohu v každej situácii nášho života.

Oratio

Keď cítiš, že tvoja viera kolíše vo veľkej búrke, upokoj sa. Boh ťa vidí. Keď sa všetky pominuteľné veci strácajú nenávratne, upokoj sa. Boh trvá naveky. Keď je tvoje srdce rozrušené a naplnilo sa smútkom, upokoj sa. Boh odpúšťa. Keď ťa premáha strach zo smrti, keď sa hrozíš pred tajomstvami a nočnou temnotou, upokoj sa. Boh kriesi. Boh počúva, keď sa k nám nikto neozýva, je s nami, keď sa cítime opustení. Miluje nás, aj keby sa zdalo, že sa vzdialil.

Pane, odovzdávam sa do Tvojich rúk. Urob so mnou podľa svojej vôle. Čokoľvek urobíš, chcem Ti za to poďakovať. Som ochotný na všetko, všetko prijímam, len nech sa splní Tvoja vôľa v mojom živote, netúžim po ničom inom, môj Bože. Odovzdávam do Tvojich rúk moju dušu, so všetkou láskou môjho srdca Ti ju dávam, lebo Ťa milujem. Cítim to, ako samozrejmú požiadavku lásky, aby som sa Ti odovzdal, aby som sa vložil do Tvojich rúk, bez výhrad, s plnou dôverou, lebo Ty si môj Otec.

Contemplatio

Boh vidí všetko a je milosrdný.

(porov. 2 Mach 7,6)