Pastiersky list bratislavského arcibiskupa-metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského, ktorým sa otec arcibiskup prihovára veriacim Bratislavskej arcidiecézy pri slávnosti Bohorodičky Panny Márie na Nový rok 2012.

Milí bratia a sestry,

v evanjeliu sme počuli o narodenom dieťati, ktoré prichádza od Boha. Dostalo meno Ježiš, je obklopené láskou svojej matky Márie, jej ženícha svätého Jozefa a tiež láskavou pozornosťou pastierov (porov. Lk 2,16.21).

Narodenie každého dieťaťa prináša nádej pre spoločenstvo ľudí. Príchod Božieho Syna, ktorý sa narodil aj ako syn človeka, prináša pre všetkých ľudí nádej na život s Bohom.

Slovo nádeje je dnes osobitne cenné. V poslednom čase cítime vždy viac a viac sklamanie a obavy kvôli kríze, ktorá sa objavuje v rozličných oblastiach našej spoločnosti. Uvedomujeme si, že v konečnom dôsledku ide o krízu duchovnú a morálnu, v kríze je náš súčasný spôsob života, naša kultúra, náš vzťah k sebe samým, k ľudskej osobe, k jej dôstojnosti a hodnote. Zdá sa, akoby zostupoval na súčasnú spoločnosť tmavý mrak problémov.

Základnou nádejou pre nás je Božia blízkosť v Ježišovi Kristovi. V ňom Boh prijal na seba aj ten rozmer ľudského jestvovania, že rástol ako dieťa v rodinných podmienkach, ktoré mu vytvorili jeho matka Panna Mária a jeho adoptívny otec pred židovským zákonom, svätý Jozef. Boží Syn Ježiš Kristus ako ľudské dieťa mal svoju rodinu, chcel byť odkázaný na službu ľudí, aby mohol ako človek rásť, dozrievať a nakoniec, aby mohol uskutočniť a zavŕšiť záchranu ľudí vo vzťahu k Bohu, jeho Otcovi.

Nádej, ktorú prináša Božia blízkosť v Ježišovi Kristovi, je prítomná aj na každom mieste a v každom spoločenstve, kde rastú a dozrievajú deti s tou podmienkou, ak synovia a dcéry v našich rodinných spoločenstvách dozrievajú a sú vychovávané, aby boli z nich dobrí ľudia podľa vzoru Ježiša Krista.

V každom ľudskom dieťati, v každom synovi a dcére vo vašich rodinách máme nádej, že by z nich mohli byť pravdiví, spravodliví, vnímaví a láskaví ľudia. Je to nádej, ktorá sa zakladá na predpoklade, že naša mladá generácia bude čo najúčinnejšie vedená a vychovávaná k pravde, spravodlivosti a láske, ktoré pramenia z Božieho jestvovania a Božej blízkosti.

Výchova novej generácie sa uskutočňuje na prvom mieste v rodine. Na rozvoj a formáciu novej generácie však v rozličnej miere majú vplyv aj iné osoby a inštitúcie, kňazi, katechéti, učitelia, verejní predstavitelia v politike a v spoločenskom živote, predstavitelia mediálneho sveta.

Výchova je najťažšie a najpríťažlivejšie životné poslanie. Vychovávať znamená pomôcť inému, aby vyšiel zo seba, viesť ho k poznávaniu základných skutočností, pomáhať mu rozvíjať sa, nasmerovať ho k naplneniu jeho života. Tento proces žije, ako hovorí Svätý Otec Benedikt XVI., zo stretnutia dvoch slobôd. Na jednej strane je sloboda otca, matky, vychovávateľa a na druhej strane je sloboda mladého človeka. Výchova vyžaduje aj zodpovednosť. Je potrebná zodpovednosť zo strany mladého človeka, ktorý musí byť otvorený a nechať sa viesť. Výchova vyžaduje zodpovednosť otca, matky, vychovávateľa, ktorý musí byť ochotný darovať seba samého. Z toho dôvodu sú vo výchove vždy viac nevyhnutní praví svedkovia a nie iba hlásatelia noriem a iných informácií, svedkovia, ktorí sú schopní vidieť ďalej než iní, lebo ich vlastný život je zameraný na vyššie hodnoty. Svedok je ten, ktorý ako prvý kráča po ceste, ktorú odporúča (porov. Benedikt XVI., Posolstvo k 45. svetovému dňu pokoja, 1. január 2012, č. 2). Uvedomujeme si, že potrebujeme otcov a matky, duchovných otcov, katechétov, učiteľov, predstavených, ktorí budú svedkami, ktorí sami prví kráčajú po ceste k pravde a láske, po ceste k Bohu. Zároveň aj v sebe obnovme ochotu a rozhodnutie, že chceme naším svedectvom pomáhať mladej generácii, aby naplnila nádeje, ktoré do nich vkladáme my, ale ktoré do nich vkladá predovšetkým samotný Boh.

A mladí ľudia musia mať odvahu, aby oni sami žili to, čo žiadajú od tých, ktorí sú okolo nich. Aj oni sami sú zodpovední za svoju vlastnú formáciu a dozrievanie. Je to veľká zodpovednosť, ktorú majú, nech im dobrý Boh dá hojne duchovnú silu, aby zodpovedne žili svoju slobodu.

Vlastnú slobodu pochopí človek iba vo vzťahu s Bohom. Pravá sloboda nespočíva v absencii záväzkov alebo v nadvláde svojvôle, ani v absolutizovaní vlastného ja. V najhlbšom vnútri svojho svedomia objavuje zákon, ktorý si nestanovil sám, ktorý však musí poslúchať a ktorého hlas ho volá milovať, robiť dobro a vyhýbať zlu, prijať zodpovednosť za vykonané dobro i za spáchané zlo (porov. GS 16). Človek, ktorý verí, že je zvrchovaným pánom, že nezávisí od ničoho a od nikoho, že môže robiť všetko, čo chce, nakoniec protirečí pravde vlastného bytia a stráca svoju slobodu. Človek je totiž bytostne vzťahovou bytosťou, ktorá žije vo vzťahu s druhými a predovšetkým s Bohom. Pravú slobodu nemožno nikdy dosiahnuť, ak sa človek vzdiali od neho (porov. Benedikt XVI., Posolstvo k 45. svetovému dňu pokoja, 1. január 2012, č. 3).

Začiatok nového roka, ktorý je Božím darom pre ľudí, dáva mi príležitosť obrátiť sa na všetkých s dôverou a úctou a s osobitným želaním do nasledujúceho obdobia, aby nás Pán bohato obdaril svojím požehnaním.

Zároveň prijmime pozvanie: milí otcovia a mamičky, milí starí rodičia, duchovní otcovia, katechéti, učitelia, predstavení vo verejnom živote: spojme svoje duchovné, morálne a materiálne sily, aby sme našu mládež formovali a viedli k pravej slobode a vedomiu Božej blízkosti v Ježišovi Kristovi.

+ Stanislav Zvolenský
bratislavský arcibiskup metropolita