Lectio divina textu Prvej knihy kráľov: Eliáš, prorok ako oheň (1 Kr 19,1-18) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. decembra 2011.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (39.2MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery.
S vďačnosťou za tento dar ťa prosíme –
urob naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova a posilňuj našu vôľu odhodlane vydávať o svojej viere svedectvo, aby tí, ktorí sa pre rôzne okolnosti vzdialili od teba, prameňa Života, prijali Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Prežívame predvečer sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorý nás upriamuje na tajomné Božie milostivé konanie v živote Matky nášho Spasiteľa. Boh ju od okamihu počatia uchránil od dedičného hriechu. To nebolo niečo, čo by sa dalo vidieť hneď. Bola to neviditeľná milosť, ktorá vychádzala najavo z postojov a rozhodnutí jej života. Podobne i obdobie adventu, ktoré už niekoľko dní prežívame, nás vedie skrze prorocké texty po ceste tichej prípravy na príchod Božieho Syna – ktorý nakoniec sám prichádza na svet skoro nebadane v tichu betlehemskej noci (porov. Lk 2,1-20). Boh totiž a jeho vláda najčastejšie „neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať“ (17,20) fyzickým zrakom. Dáva sa poznať tým, čo ho hľadajú „celým svojím srdcom“ (Jer 29,13).

Prorok Eliáš, ktorému sa budeme venovať na tomto stretnutí, mal podobnú skúsenosť. Na vrchu Horeb stretá Boha, ktorý prichádza v „hlase jemného ticha“ (1Kr 19,12). Vypočujme si teraz úryvok z Prvej knihy kráľov, ktorý nám túto udalosť priblíži.

Lectio

1 Kr 19,1-18

¹ Achab rozpovedal Jezabel všetko, čo urobil Eliáš, aj to, ako pobil mečom všetkých prorokov. ² Nato poslala Jezabel k Eliášovi posla s odkazom:
„Nech mi bohovia urobia toto a toto nech mi pridajú, ak zajtra o takomto čase neurobím s tvojím životom, ako sa stalo so životom hociktorého z nich!“
³ On sa naľakal, vstal a odišiel, aby si zachránil život.
Keď prišiel do Bersaby, ktorá patrí Júdsku, nechal svojho sluhu tam ⁴ a sám išiel na deň cesty na púšť. Keď došiel, sadol si pod borievku, žiadal si zomrieť a hovoril:
„Teraz už dosť, Pane! Vezmi si môj život! Veď ja nie som lepší ako moji otcovia!“
⁵ Ľahol si a usnul (pod borievkou). Vtom sa ho dotkol anjel a povedal mu:
„Vezmi a jedz!“
⁶ Pozrel sa a hľa, pri hlave mal užiarený podpopolný pecník a krčah vody! Jedol teda, napil sa a opäť zaspal. ⁷ Tu prišiel Pánov anjel druhý raz, dotkol sa ho a povedal:
„Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu!“
⁸ Vstal teda a jedol
a posilnený týmto pokrmom išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb.
⁹ Tam vošiel do jaskyne a prenocoval v nej. Tu ho oslovil Pán a spýtal sa ho:
„Čo tu robíš, Eliáš?“
¹⁰ On odpovedal:
„Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov! Veď synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom! Ja sám som ostal, za mojím životom však sliedia, chcú mi ho vziať.“
¹¹ On mu povedal:
„Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána!“
Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. ¹² Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum. ¹³ Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne.
Vtom prehovoril k nemu akýsi hlas a pýtal sa:
„Čo tu robíš, Eliáš?“
¹⁴ Odpovedal:
„Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov. Veď synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom! Ja sám som ostal a za mojím životom sliedia, chcú mi ho vziať.“
¹⁵ Pán mu povedal:
„Vstaň, vráť sa svojou cestou na Damaskú púšť a keď dôjdeš, pomaž Hazaela za kráľa nad Aramom, ¹⁶ Namsiho syna Jehua pomaž za kráľa nad Izraelom a Safatovho syna Elizea z Abelmehuly pomaž za proroka namiesto seba! ¹⁷ A kto ujde pred Hazaelovým mečom, zabije ho Jehu, a kto ujde pred mečom Jehua, zabije ho Elizeus.
¹⁸ A v Izraeli si ponechám sedemtisíc mužov: iba kolená, ktoré sa nesklonili pred Bálom, a ústa, ktoré ho nebozkali.“

Kontext úryvku

Poslanie prorokov v dejinách starovekého Izraela bolo zamerané na sprostredkovanie Božieho slova – jeho usmernenia, napomenutia i útechy – ľudu, ktorý sa stal z rôznych dôvodov málo citlivým na Božie konanie. Jedným z prvých a dá sa povedať veľmi výrazných prorokov, je postava Eliáša, ktorého stretávame v posledných kapitolách Prvej knihy kráľov a v prvých kapitolách Druhej knihy kráľov. Dozvedáme sa, že pochádza z Tesby v Galaáde (porov. 1Kr 17,1) a pôsobí za vlády Achaba, panovníka Severného kráľovstva v 9. stor. pred Kr. Jeho vláda je poznačená odklonom ľudu od viery v pravého Boha. Príčinou toho bolo politicky pochopiteľné, no nábožensky zničujúce manželstvo Achaba s Jezabel, dcérou kráľa Fenície, ktorá podporovala kult pohanských božstiev Baála a Ašery (porov. 16,31-33).

Eliáš, verný svojmu menu (hebr. Elijahú), ktoré značí „Môj Boh je Pán“, dostáva od Boha úlohu priviesť ľud k pokániu a k uznaniu Pána ako jediného Boha. „Povstal Eliáš, prorok ako oheň, jeho slovo (blčalo) ohňom sťa fakľa“ píše o ňom neskôr Kniha Sirachovec (Sir 48,1). A vskutku, jeho účinkovanie začína predpoveďou veľkého sucha (porov. 17,1), ktoré sa zakončí až na jeho slovo, keď Izrael uzná, že „Pán je Boh!“ (18,39). Motívom návratu ľudu je prejav Božej moci prostredníctvom ohňa, ktorý strávi Eliášom pripravenú obetu, kým obeta Baálových služobníkov zostáva bez odpovede (kap. 18). Pánov oheň potvrdzuje pravdivosť proroka a súčasne odhaľuje mŕtvolnosť pohanského božstva. Po tejto udalosti Božieho triumfu na vrchu Karmel prichádza na Eliášovu modlitbu zúrodňujúci dážď. Lenže prorok sa dostáva do nemilosti kráľovnej Jezabel.

A o tom už hovorí úryvok, ktorý sme si vypočuli. Príbeh môžeme rozdeliť na tri časti. (1) Prvé tri verše (vv.1-3a) poukazujú na dôvod Eliášovho úteku – nachádza sa v nebezpečenstve smrti a v strachu o svoj život sa vydáva na cestu. (2) Ďalších päť veršov (vv.3b-8a) ukazuje Eliáša na púšti – žiada si umrieť, no Pánov anjel ho posilňuje, aby pokračoval v ceste. Posledná časť príbehu je najrozsiahlejšia (vv.8b-18) a približuje Eliáša v cieli jeho cesty, na vrchu Horeb. Tam vedie dialóg s Pánom: najprv v jaskyni (vv.9-10), potom „na vrchu“ pred Pánom (vv.11-14) – kde sa stretnutie završuje novým poslaním pre Eliáša (vv.15-18).

Prvá scéna (vv.1-3a) vytvára ostrý kontrast s predošlým rozprávaním o Eliášovom úspechu na vrchu Karmel (kap. 18) zoči-voči štyristo Baálovým prorokom a zástupu neveriaceho ľudu. Teraz dostáva správu, že Jezabel ho má v úmysle zahubiť, a keďže Boh mlčí, Eliáš, premožený strachom o vlastný život, sa dáva na útek. Varovanie, ktoré Eliáš dostáva (porov. v.2) je zvláštne: bolo by predsa jednoduchšie poslať kata alebo prinajmenšom skupinu sluhov, ktorá by Eliáša zajala. Úkon však zvýrazňuje aroganciu, nadutosť moci kráľovnej Jezabel, a súčasne dáva podnet na pokračovanie príbehu.

Eliáš uteká na juh, do Júdska (porov. v.3). Nezostáva však ani tam, pretože tamojší kráľ bol v príbuzenstve s Achabom. Ide ďalej, až za pomyselnú južnú hranicu zasľúbenej zeme, Bersabe (porov. Sdc 20,1). Už raz z nej musel odísť, keď mu Pán prikázal ukryť sa „pri potoku Karit, ktorý je východne od Jordána“ (1Kr 17,3). Tento krát ide až na púšť, do samoty. Tam z neho vychádza von všetka trpkosť a sklamanie. Žiada si zomrieť (porov. v.4). Pripomína zúfalstvo Abrahámovej slúžky Agar, ktorá podobne v púšti neďaleko Bersaby v samote čakala na smrť spolu so svojím synom (porov. Gn 21,14-19). Boh sa však o ňu postaral. Nenechá zahynúť ani Eliáša.

Sťažnosť z Eliášových úst pripomína však aj lamentovanie Mojžiša, keď počas putovania púšťou musel čeliť hundraniu nespokojného ľudu (Nm 11,14-15). Aj Jonáš, ktorý v Ninive ohlasoval Božie slovo a usadil sa pod ricínovým krom ako Eliáš pod borievkou, vyjadril Bohu podobnú túžbu zomrieť – hovorí: „Pane, odním odo mňa moju dušu, lebo mi je lepšie zomrieť, než žiť“ (Jon 4,3). V pozadí tohto lamentovania sa ukrýva sklamanie proroka z výsledku jeho účinkovania. Jonáš, ako vieme, bol nespokojný s Božím milosrdenstvom voči pohanskému mestu, Mojžiš a Eliáš sa však domnievajú, že sklamali. Ochromuje ich neúspech. Eliáš preto túži radšej po smrti ako by mal znášať zahanbenie z neúspešného poslania.

Boh, ktorý do tohto momentu mlčí, posiela k Eliášovi svojho anjela. Ten mu prináša posilu na cestu. Tak ako vyvolený ľud, aj Eliáš má kráčať ďalej a nevzdať cestu zo znechutenia nad zdanlivým neúspechom. „Užiarený podpopolný pecník a krčah vody“ (v.6), ktorý od anjela dostáva, mu majú pripomenúť, že Boh sa oň už v minulosti postaral, keď prišiel do pohanskej krajiny, k vdove zo Sarepty v Sidone (porov. 17,8-16). Eliáš si má spomenúť na minulé skúsenosti Božej starostlivosti. Zároveň však pokrm, ktorý dostáva od nebeského posla, pripomína i dar manny (porov. Ex 16), ktorou Boh živil Izrael pri jeho putovaní púšťou: „...pršala im manna za pokrm a dal im chlieb z neba. Človek jedol chlieb anjelský; pokrmu im dal dosýta“ – tak túto skúsenosť opisuje jeden zo žalmov (Ž 78,24-25). Ba odkazuje aj na pokrm mesiášskej doby, ktorý ponúka Ježiš, keď hovorí o potrebe živiť sa jeho telom: „Toto je chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť“ (Jn 6,50). Je preto prirodzené, že v Eliášovom pokrme mnohí cirkevní otcovia vidia predobraz Eucharistie. Je to pokrm na cestu, pokrm pre život, ktorý premáha Eliášovu túžbu zomrieť. Opakovaný príchod Pánovho anjela zdôrazňuje, že nejde iba o zdanie. Boh je s Eliášom naozaj. A kým Eliáš hovorí: „...už dosť, Pane!“ (v.4), Pán mu cez svojho posla odkazuje: „...máš pred sebou dlhú cestu“ (v.7). Ak by sme mali pred sebou doslovný preklad vety: „už dosť, Pane“ znela by: „už je toho priveľa, Pane.“ A doslovný preklad vety: „máš pred sebou dlhú cestu“ by znel: „máš pred sebou priveľa cesty“. A tak posolstvo o sile pokrmu, ktorý prichádza od Boha, je ešte zreteľnejšie. V sile Božieho pokrmu však i to, čo vyzerá ako „priveľa“, môže Eliáš zvládnuť.

„Vstal teda [...] a posilnený týmto pokrmom išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb“ pokračuje rozprávanie vo verši 8. V Eliášovom putovaní sa tak opäť vynára silné echo na Mojžiša. Boží vrch Horeb je ten istý vrch ako vrch Sinaj, Horeb a Sinaj sú dve rozdielne mená, ktoré označujú to isté miesto (porov. Ex 3,1). A obdobie štyridsiatich dní a nocí pripomína Mojžišov pobyt na tomto vrchu (porov. Ex 24,18). Pripomína však i 40 rokov putovania vyvoleného národa po púšti. Eliáš sa tak symbolicky vracia k základnej skúsenosti Izraela na Sinaji, kde sa Boh prejavil ako ten, ktorý mocne vyslobodzuje svoj ľud. I jaskyňa, do ktorej sa uchýlil (v.9), môže byť odozvou na skalnú trhlinu, v ktorej stál Mojžiš, keď sa mu zjavil Pán (porov. Ex 33,22).

Eliáš na tomto vrchu, podobne ako Mojžiš, prežije dôležité stretnutie s Pánom. Najprv ho Pán oslovuje jednoduchou otázkou: „Čo tu robíš, Eliáš?“ (v.9). Text kladie dôraz na slovo „tu“ – možno náznak toho, že miesto Eliáša ako proroka je inde. Eliášovi však Pánova otázka dáva príležitosť vysloviť to, čo mu leží na srdci a nad čím sa trápi v posledných dňoch. Jeho slová sú nielen správou o biede ľudu, ale aj nepriamou výčitkou voči Bohu, že nechal veci prísť tak ďaleko: „...synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom. Ja sám som ostal, za mojím životom však sliedia a chcú mi ho vziať“ (v.10b). Eliáš, ktorý o sebe vyhlasuje, že je „plný horlivosti za Pána, Boha zástupov“ (v.10a), to však trochu preháňa. Pod zborenými oltármi má na mysli možno ten jeden oltár, ktorý musel opraviť na vrchu Karmel (porov. 18,39). Ani s pobitím Pánových prorokov to nie je celkom tak, ako hovorí, lebo ho prikázala kráľovná Jezabel (porov. 18,4.13). Nešlo o iniciatívu ľudu. A keď hovorí, že zostal sám, asi zabúda na tých sto prorokov, ktorých zachránil Abdiáš (porov. 18,13). Eliáš, ako človek v úzkych, trochu zveličuje.

Odpoveďou Pána na Eliášovo ponosovanie je výzva, aby vyšiel a postavil sa na vrchu pred Pána. Eliáš sa stáva svedkom Božieho zjavenia, teofánie: „Práve prechádzal Pán“ (19,11). Svätopisec poukazuje ako sa postupne objavujú typické znamenia sprevádzajúce Božie zjavenia v Starom zákone: prudký (búrkový) vietor, zemetrasenie a oheň. Boh sa týmito mocnými prejavmi zjavil kedysi Mojžišovi a vyvolenému ľudu na Sinaji (porov. Ex 19,16-19). Tento krát ale Eliáš spoznáva, že Boh neprichádza v sprievode žiadneho z týchto mohutných znakov – opakovane sa zdôrazňuje: „...ale Pán nebol vo vetre [...], ale Pán nebol v zemetrasení [...], ale Pán nebol v ohni“ (vv.11.12). Až nakoniec, keď po ohni nastáva pokoj – doslova „hlas jemného ticha“ – prichádza Pán. Eliáš vníma jeho prítomnosť v posvätnom tichu. A z tohto ticha k nemu zaznieva znova otázka: „Čo tu robíš, Eliáš?“ (v.13). Ale Eliáš odpovedá presne tými istými slovami ako predtým. Akoby skúsenosť novej prítomnosti Pána v tichu nemala naň zatiaľ žiaden vplyv. Eliáš si stále opakuje to svoje.

A tak sa Pán po tretí krát prihovára k Eliášovi (porov. vv.15-18). Nechlácholí ho, ani nevyjadruje poľutovanie nad jeho biednym stavom. Prikazuje mu: „Vstaň, vráť sa svojou cestou...“ (v.15). Eliáš dostáva poslanie vrátiť sa k povinnostiam proroka. Má ísť späť na miesta zápasov, ťažkostí a neistôt. Tam má uskutočňovať to, k čomu ho Boh povolal. Dostáva zároveň uistenie, že Bohu sa situácia vôbec nevymkla z rúk. On koná v dejinách i bez mimoriadnych zásahov. Rozohneného Eliáša privádza k pokoju a k dôvere, že Boh koná na pozadí dejinných udalostí. A navyše, Eliáš nie je sám, ako sa domnieval. Boh má v Izraeli „sedemtisíc mužov“ (v.18), ktorí mu zostali verní. Je to číslo vyjadrujúce dostatočný počet. Hoci sa navonok Eliášovi zdá, že Božia vec je v Izraeli prakticky už stratená, Boh ho uisťuje, že aj uprostred ťažkostí vždy pretrvá zvyšok Božieho ľudu. Eliáš nemusí mať strach. Neskôr sa na toto Božie uistenie odvolá i apoštol Pavol v Liste Rimanom, keď pripomína: „...aj v tomto čase ostal zvyšok vyvolený z milosti“ (Rim 11,5).

Meditatio

A teraz uvažujme nad tým, čo môže postava a skúsenosť proroka Eliáša povedať nám v dnešnej dobe.

Postava Eliáša nám predovšetkým pripomína ľudskosť Božích služobníkov. Dokonca i tak veľký prorok ako on, prorok, ktorý zakúsil Božiu prozreteľnosť a moc, má svoje slabé chvíle. Bol svedkom mocných Božích činov, ktoré sa skrze neho diali, no v určitom okamihu pri ohrození vlastného života, je pripravený so všetkým skončiť. V jeho príbehu by sa dali vidieť znaky vyhorenia, resp. depresie. Zdá sa byť úplne prázdny, unavený. On, ktorý o sebe zvykol vyhlasovať, že stojí v službe Pána, Boha Izraela (porov. 1Kr 17,1; 18,15), odrazu nemá síl ísť ďalej. Viera má dve stránky: boj navonok a boj vo vnútri; má verejnú, ale aj súkromnú dimenziu. Práve tesné postavenie príbehu o úspechu na Horebe s naším textom ukazuje, ako blízko majú k sebe viera a vzdor, úspech a strata odvahy. Viera nie je len o úspechu, ale patrí k nej aj skúsenosť odporu a odmietania, tzv. skúsenosť kríža.

Boh nekarhá Eliáša. Miesto toho sa opakovane približuje k Eliášovi – dotýka sa ho cez nebeského posla, keď už nevie čo ďalej, a prihovára sa mu. Nezaznieva však z jeho strany ani slovo výčitky na adresu prejavu ľudskej slabosti u proroka. Skôr možno z príbehu cítiť, že Boh Eliáša prijíma aj s jeho ľudskosťou a jednoducho ho povoláva späť do služby: „Vstaň, vráť sa svojou cestou!“ (19,15). Boh ho neprepúšťa zo svojich služieb len preto, že prechádza krízou. Boh s ním počíta – a to Eliáša postaví na nohy. Boh počíta s každým – aj s človekom, ktorý zlyhal, aj s tým, ktorý si myslí, že nemá dostatočné schopnosti...

Povzbudením je tiež skutočnosť, že Eliáš sa ani v kríze neprestáva modliť. Keď prichádza na pokraj síl a žiada si smrť, obracia sa na Boha: „Teraz už dosť, Pane!“ (19,4). Kdesi v hĺbke vie, že Boh má stále moc vstúpiť aj do tej zdanlivo neriešiteľnej situácie. Preto jemu odovzdáva svoj život. A zostáva vnímavý na jeho hlas.

A Boh koná. Najprv mu poskytuje pokrm. Veľmi jednoduchý – pecník chleba a krčah vody (porov. 19,6). Poskytuje mu ho opakovane. V jeho sile potom Eliáš kráča. Ide ďalej po ceste, na ktorej ešte takmer nič nie je jasné. Snáď okrem toho, že má určený smer. Pokrm, ktorý dostáva Eliáš od Pána je obrazom sviatosti Eucharistie, ktorou Pán i dnes neprestáva posilňovať tých, čo kráčajú po ťažkej ceste života a niekedy strácajú chuť žiť ho. Ponúka ho všetkým tým, ktorých neúspech a protivenstvá obrali o odvahu pokračovať. Eucharistia je znakom neprestávajúcej Božej starostlivosti o človeka... Príklad dôvery v Boha, ktorý pamätá na človeka v jeho núdzi, nám ponúka i jedna z udalostí zo života sv. Konštantína Cyrila. V diele Život Konštantína je zaznamenaná nasledovne: Nie veľmi dlhý čas na to [t.j. po debatách s rôznymi protivníkmi] odriekol sa [Konštantín] celého tohto života, osadil sa na akomsi nehlučnom mieste a žil sám sebe, pričom nenechal nič na zajtrajší deň, ale všetko rozdal chudobným a zveril sa do opatery Bohu (Ž 54,23), ktorý sa každodenne stará o všetkých. Raz vo sviatočný deň, keď sa mu sluha ponosoval „Nemáme nič na tento slávny deň“, povedal: „Ten, čo voľakedy nasýtil Izraelitov na púšti, i nám tu dá pokrm. Choď a zavolaj ešte aspoň päť chudobných mužov a čakaj na Božiu pomoc.“ A keď prišiel čas obeda, istý muž priniesol batoh všelijakého jedla a desať zlatých. I vzdal Bohu vďaku za to všetko. (Život Konštantína, VII). Božia starostlivosť mnohokrát nie je „zázračná“ v zmysle nadprirodzených zásahov. A jednako – je k človeku štedrá.

Vráťme sa však k Eliášovi a jeho stretnutiu s Pánom na vrchu v „hlase jemného ticha“ (19,12). Tak si to Eliáš určite nepredstavoval. Očakával by Božie zjavenie v sprievode ktoréhokoľvek zo znamení, ktoré tichu predchádzali – tak ako to zakúsil kedysi Mojžiš. Boh však k Eliášovi prichádza novým spôsobom. On je Boh, ktorý vždy prekvapuje – v plnosti času prichádza ako dieťa uložené do biednych jasieľ, spásu uskutočňuje na kríži odsúdený ako jeden zo zločincov... Na rozdiel od prudkého víchra, zemetrasenia či ohňa, to ticho, v ktorom sa Eliášovi zjavuje, nemení vonkajší stav vecí. Prihovára sa srdcu. Život nie je ľahký, a niekedy je skutočne ťažké rozpoznať Božiu prítomnosť v ňom. Dnešný človek je ponorený do veľkého hluku – niet divu, že ľahko prepočuje Boží hlas. Je potrebné objaviť kúsok ticha v živote, aby bolo možné uvedomiť si uprostred mnohých hlasov to, že k nám hovorí Boh. Ježiš to v evanjeliu približuje slovami: „...keď sa ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení...“ (Mt 6,6). Odmenou je skúsenosť Božej prítomnosti v tichu. Ježiš sám sa rád modlieval osamote v tichu (porov. Mk 1,35).

„Hlas jemného ticha“, v ktorom Eliáš vníma Božiu prítomnosť, však hovorí aj niečo iné. Pripomína, že Boh sa neprejavuje len výnimočnými spôsobmi – akým bolo napríklad zoslanie ohňa z neba na Karmeli (porov. 1Kr 18,38). Oveľa častejšie Boh pôsobí nenápadne, „ticho“, na pozadí dejín. Aj s tým, čo sa bude zdať ako chaotické dejinné prevraty na trónoch kráľovstiev – nástup Hazaela na trón Aramu či Jehua na trón Izraela (porov. vv.15-18), má Boh svoj plán. Eliáš je pozvaný dôverovať mu, aj keď nebude hneď všetko chápať. Jeho úlohou je odovzdať štafetu ďalej: pomazať Elizea za proroka namiesto seba (porov. v.16). Odovzdávanie štafety viery, ku ktorému je každý z nás pozvaný, je znakom nádeje a dôvery, že Boh svoje dielo v tomto svete vedie – možno zatiaľ nenápadne, ale istotne – k zavŕšeniu.

Oratio

Modlime sa teraz posvätnými slovami, ktorého nachádzame v 13. Žalme:

Dokedy, Pane? Stále budeš na mňa zabúdať? Dokedy budeš predo mnou skrývať svoju tvár? Dokedy mi bude dušu trápiť nepokoj a srdce dennodenne bôľ? Dokedy sa nepriateľ bude vypínať nado mnou? Zhliadni na mňa a vyslyš ma, Pane, Bože môj, daj svetlo mojim očiam, aby som v smrti nezaspal, aby nemohol povedať môj nepriateľ: "Premohol som ho;" aby tí, čo ma sužujú, nezajasali, že som upadol. Lenže ja dúfam v tvoje milosrdenstvo, moje srdce sa teší z tvojej pomoci. Budem spievať Pánovi, že ma zahŕňa dobrodeniami.

(Ž 13,2-6)

Contemplatio

„Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu!“

(1Kr 19,6)