Pastiersky list bratislavského arcibiskupa-metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského z nedele 13. novembra 2011 v rámci slávenia Svätomartinského trojdnia 2011.

Milí bratia a sestry,

nevieme, kedy príde posledný deň jestvovania sveta a zavŕšenie všetkého. Je však isté, že raz príde. Pre jednotlivého človeka, pre kohokoľvek z nás, môže prísť koniec života na zemi aj veľmi skoro. Kým sme však tu v pozemskom živote, uvedomujeme si, že je to pre nás čas činnosti a vernej služby.

V dnešnom evanjeliu sme počuli podobenstvo o talentoch a o zodpovednosti každého pred Pánom Bohom za dary, ktoré dostal (porov. Mt 25, 14-15. 19-21).

Obrazné rozprávanie Pána Ježiša o človeku, ktorý rozdelil talenty medzi svojich sluhov a odcestoval, poukazuje na skutočnosť, že každý človek je obdarený rozličnými darmi a schopnosťami, ktoré mu boli zverené a za ktoré má zodpovednosť. Návrat pána, ktorý rozdal talenty a potom žiadal vyúčtovanie, je obrazom Božieho súdu nad životom každého človeka.

V konečnom dôsledku pred Pánom Bohom nie je také dôležité, koľko darov kto dostal, ale čo s nimi urobil, či bol dobrým správcom zverených talentov. Je múdre myslieť na to, že náš čas je ohraničený, že pre každého z nás príde hodina stretnutia s Pánom, kedy aj my budeme musieť vydať počet o našom spravovaní životných talentov. Čas plynie smerom k tej rozhodujúcej hodine, je dôležité, aby sme ho správne využili.

Keď uvažoval nad podobenstvom o talentoch svätý Ján Chryzostom, napísal: „V tomto podobenstve talentami sú schopnosti každého z nás, čo sa týka schopnosti pomáhať, možnosti poskytnúť dar, alebo poučenie alebo nejakú inú vec tohto druhu. Nech nikto nepovie: Mám iba jeden talent, nemôžem urobiť nič. Môžeš získať odmenu aj len s jedným talentom. [...] Nič nie je Bohu také drahé ako život obetovaný pre dobro iných v spoločenstve. Kvôli tomu nám Boh dal slová, ruky, nohy, silu tela, myseľ, inteligenciu, aby to všetko použili na našu spásu a na úžitok blížneho. Slová nám neslúžia iba na to, aby sme spievali oslavné a ďakovné piesne, ale aby sme aj učili a povzbudzovali. Ak ich použijeme na tento cieľ, napodobňujeme Pána, ak ich používame na opačný cieľ, napodobňujeme diabla.“ (Svätý Ján Chryzostóm [* 344/354 – † 407], Omelie sul Vangelo di Matteo, 78,3).

Každý rok 11. novembra slávime sviatok patróna našej katedrály a Bratislavskej arcidiecézy svätého Martina. Narodil sa v Panónii okolo roku 316 z pohanských rodičov. Keď prijal krst, zriekol sa vojenského života a založil pri Ligugé v Galii kláštor, kde viedol pod vedením svätého Hilára mníšsky život. Neskôr bol vysvätený za kňaza a zvolili ho za biskupa v Tours. Bol príkladom dobrého pastiera, zakladal ďalšie kláštory, vychovával kňazov, hlásal evanjelium chudobným. Zomrel v roku 397.

Sulpicius Severus, životopisec svätého Martina, zaznamenal jednu udalosť, ktorá sa stala v meste Trevír, ktoré bolo v čase života nášho patróna cisárskym sídlom a dôležitým kultúrnym centrom. Na prelome rokov 385 a 386 sa svätý Martin zdržoval určitý čas v tomto meste. Dozvedel sa o tom aj otec ťažko chorého dieťaťa. Jeho dcéra bola ochrnutá, choroba postupovala a dievča sa nachádzalo v stave, že aj dýchanie jej spôsobovalo ťažkosti. Otec ochrnutého dievčaťa vyhľadal svätého Martina. Martina totiž sprevádzala povesť, že v jeho prítomnosti sa uzdravili viacerí chorí. Otec našiel Martina v katedrále uprostred zhromaždenia veriacich. Šiel priamo za ním, kľakol si pred ním a prosil ho, aby šiel do jeho domu, požehnal jeho dcéru a že tá sa iste uzdraví.

Martin bol veľmi prekvapený, píše Sulpicius Severus, nesúhlasil a povedal, že on nemá silu robiť zázraky a že otec sa mýli. Martin povedal: Nie som hodný, aby Boh cezo mňa prejavil svoju moc.

Otec sa nenechal odradiť a plakal pred celým zhromaždením. Martin videl, že bude lepšie, keď pôjde navštíviť ťažko choré dieťa. Vstúpil do domu, pokľakol si a s hlbokým úklonom a vnútorným sústredením sa modlil. Potom požiadal, aby mu priniesli trocha oleja. Olej požehnal, pomazal ním dievča a dal jej aj trochu požehnaného oleja vypiť. Životopisec Sulpicius Severus píše, že o niekoľko chvíľ sa dievčaťu uľavilo, začala hýbať rukami a nohami, následne sa postavila a chodila. (porov. Sulpicius Severus, Vita sancti Martini, 16, vyd. Eisenstadt 1997).

Pre nás je veľmi cenné pozorovať postoj nášho patróna. Martin pred všetkými vyjadril svoje presvedčenie, že je v Božej moci zásadne, mimoriadnym spôsobom zmeniť priebeh ľudskej choroby. On sám sa nepokladá za hodného, aby sprostredkoval mimoriadne uzdravenie. Ponecháva to na Božie rozhodnutie. On však ide a robí to, čo je v tej chvíli pre neho naisto možné, na čo má príležitosť, čas a ľudské schopnosti. Šiel s utrápeným otcom do jeho domu, navštívil ťažko choré dievča, prejavil spoluúčasť trpiacemu dieťaťu a rodine, modlil sa a vzal olej, požehnal ho a potom použil požehnaný olej. Dá sa predpokladať, aj keď sa to v životopise výslovne nespomína, že išlo o udelenie sviatosti pomazania chorých. Udalosť je uzatvorená poukazom na mimoriadne uzdravenie, ktoré Pán Boh uskutočnil prostredníctvom nášho patróna.

Pre náš konkrétny každodenný život je však dôležitejší príklad svätého Martina v tom, že on sa v skromnosti nezaoberá natoľko možnosťou mimoriadneho Božieho zásahu, v túto možnosť verí úplne, ale on sám koná to, k čomu dostal čas a ľudské schopnosti. Robí to, čo je v jeho ľudských silách, aby zmiernil bolesť a utrpenie chorého dieťaťa a jeho rodiny. Taký prístup je Pánom Bohom požehnaný.

Preto vás, milí bratia a sestry, pozývam, aby sme podľa príkladu nášho patróna svätého Martina, prejavili v tomto roku našu spoluúčasť s chorými, predovšetkým s chorými deťmi. Chceme to urobiť aj našou tohoročnou svätomartinskou dobročinnou zbierkou Bratislavskej arcidiecézy na zakúpenie lekárskeho prístroja pre Detskú fakultnú nemocnicu v Bratislave na Kramároch. Nie je v našich ľudských silách odstrániť všetko utrpenie, ale Pán Boh nám dáva dar času a schopnosti k zmierneniu utrpenia chorých.

V prvom čítaní z Knihy prísloví sme počuli slová: „Kto nájde ženu statočnú? Má väčšiu cenu nad perly.“ (Prís 31,10) A potom svätopisec spomína, že statočná žena robí dobre, usilovne pracuje, otvára svoje ruky pre trpiaceho a biedneho a má veľkú úctu a bázeň pred Pánom Bohom. Platí to pre ženy i pre mužov, platí to pre nás všetkých. Buďme teda v tomto zmysle statočnými mužmi a ženami pred Pánom Bohom a pred celou spoločnosťou, ľuďmi, ktorí konajú dobro, majú otvorené srdce a žijú vo veľkej úcte vo Bohu.

Všetkých vás srdečne pozdravujem a žehnám: v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Stanislav Zvolenský
bratislavský arcibiskup metropolita