Lectio divina textu Prvej knihy Samuelovej: Dávid, kráľ podľa Pánovho srdca (1 Sam 17,40-58) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. novembra 2011.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (34.2MB, 128kbps)

Modlitba

Pane, svätí Cyril a Metod vyviedli ohlasovaním Tvojho slova našich predkov z tmy do svetla viery v Krista a teraz sa s ním radujú vo večnosti a sláve, ktorú dosiahli za svoju neúnavnú horlivosť. V poníženosti ti ďakujeme za nebeský dar viery, ktorú si nám aj cez nich udelil. Na ich príhovor nás posilni vo viere, ktorú hlásali našim predkom a tých bratov a sestry, ktorí sa vzdialili od Teba, milostivo priveď do spoločenstva Cirkvi. Amen.

Uvedenie do stretnutia

V týchto dňoch, keď sa modlíme za našich drahých zomrelých, si osobitným spôsobom uvedomujeme, že všetci potrebujeme Božie milosrdné ruky, aby nás zachránili v boji s hriechom a smrťou.

V životopise sv. Konštantína Cyrila (Život Konštantína), v šiestom oddiely je opísané ako cisár Michal posiela s požehnaním 24-ročného filozofa Konštantína k Saracénom, aby im náležite vyložil náuku o Najsvätejšej Trojici, z ktorej sa vysmievali. Cisár Michal sa modlil za Konštantína týmito slovami: „Nech ti Pán dá milosť a silu v reči, nech ťa ukáže ako druhého a nového Dávida proti Goliášovi, ktorého premohol troma kamienkami, a nech ťa vráti k nám, hodného nebeského kráľovstva.“ Cisár Michal prosil v modlitbe, aby svätý Konštantín Cyril premohol Saracénov pravdou správnej náuky tak, ako Dávid premohol Goliáša.

Dávid má vo Svätom písme veľmi významné miesto. Je to najväčší kráľ Izraela, Bohom vyvolený, ktorý zachovával Božie príkazy a celým srdcom išiel za Pánom (1Kr 11,33-34; 14,8).

Dnes si vypočujeme veľmi známy text o Dávidovom boji s Filištíncom Goliášom. Dávid je bojovník, ktorého hlavnou zbraňou je skutočnosť, že je „s ním Pán“ (1Sam 16,18), čo sa ukáže aj v boji s Goliášom, nad ktorým Dávid zvíťazí nielen vďaka dôvtipu a šikovnosti ale predovšetkým v sile Božej pomoci.

Lectio

1 Sam 17,40-58

(Dávid) si vzal do ruky svoju palicu, z potoka si vybral päť hladkých kameňov, vložil si ich do pastierskej kapsy, ktorá mu slúžila za tulec, a so svojím prakom v ruke sa približoval k Filištíncovi. ⁴¹ Filištínec sa stále blížil k Dávidovi a jeho štítonoš išiel pred ním.
⁴² Keď sa Filištínec pozrel a uvidel Dávida, pohrdol ním, lebo bol chlapec, ryšavý, pekného výzoru. ⁴³ A Filištínec hovoril Dávidovi:
"Čo som ja pes, že ideš proti mne s palicou?"
A preklínal Dávida svojimi bohmi. ⁴⁴ Potom povedal Filištínec Dávidovi:
"Poď ku mne a dám tvoje telo nebeským vtákom a poľnej zveri!"
⁴⁵ Ale Dávid odpovedal Filištíncovi:
"Ty ideš proti mne s mečom, kopijou a oštepom, ja však idem proti tebe v mene Pána zástupov, Boha izraelských šíkov, ktorého si hanobil. ⁴⁶ Dnešného dňa ťa Pán vydá do mojej ruky, zrazím ťa, odtnem ti hlavu a mŕtvoly tábora Filištíncov dám dnes nebeským vtákom a zemskej zveri a dozvie sa celá zem, že Izrael má Boha. ⁴⁷ A dozvie sa celý tento zástup, že Pán nevyslobodzuje pomocou meča a kopije. Veď vojna patrí Pánovi a vydá vás do našich rúk!"
⁴⁸ Tu sa Filištínec pohol, vykročil a blížil sa k Dávidovi. Dávid však rýchlo bežal oproti šíku v ústrety Filištíncovi. ⁴⁹ Potom Dávid siahol rukou do kapsy, vytiahol z nej kameň, praštil a zasiahol Filištínca do čela. Kameň mu vnikol do čela, takže padol tvárou na zem. ⁵⁰ Tak premohol Dávid Filištínca prakom a kameňom, zrazil Filištínca a usmrtil ho, hoci Dávid nemal v ruke meč. ⁵¹ Dávid utekal, stal si k Filištíncovi, chytil jeho meč, vytasil ho z pošvy a usmrtil ho - odťal mu ním hlavu. Keď Filištínci videli, že ich hrdina je mŕtvy, utiekli. ⁵² Nato sa izraelskí a júdski mužovia zobrali a s pokrikom prenasledovali Filištíncov až do Gétu a až po brány Akaronu. Pozabíjaní Filištínci ležali na ceste od Saraimu až po Gét a Akaron. ⁵³ Keď sa Izraeliti vrátili z prenasledovania Filištíncov, vyplienili ich tábor. ⁵⁴ Dávid vzal Filištíncovu hlavu a zaniesol ju do Jeruzalema, jeho výzbroj však uložil vo svojom stane.
⁵⁵ Keď Šaul videl Dávida kráčať proti Filištíncovi, spýtal sa vojvodcu Abnera:
"Abner, čí syn je tento chlapec?"
Abner odpovedal: "Ako žiješ, kráľ, neviem!"
⁵⁶ Kráľ povedal: "Dozvedaj sa ty, čí syn je ten mladík!"
⁵⁷ A keď sa Dávid po porážke Filištínca vrátil, zachytil ho Abner a priviedol ho pred Šaula. Filištíncovu hlavu mal v ruke. ⁵⁸ A Šaul sa ho opýtal:
"Čí syn si, chlapče?"
Dávid odpovedal: "Syn tvojho sluhu, Betlehemčana Izaiho."

Kontext úryvku

Dnešný úryvok nás privádza v biblickom počítaní času do obdobia pred rok 1010 pred Kristom, keď na čele izraelského národa stál prvý izraelský kráľ Šaul. Izraeliti museli počas dlhých období znova a znova brániť svoju nezávislosť pre útokmi okolitých národov. Opakovane prichádzalo k bojom s Filištíncami, ktorí obývali územie na brehu Stredozemného mora.

V našom dnešnom úryvku môžeme pozorovať súboj Dávida, mladého izraelského pastiera, a filištínskeho bojovníka Goliáša. Súboj vyvolal Goliáš, ktorý chcel bojovať s jedným zástupcom Izraelitov a tak rozhodnúť o celkovom výsledku pripravenej vojenskej bitky medzi izraelským a filištínskym vojskom (1Sam 17,8-9).

V opise súboja Dávida s Goliášom môžeme rozlíšiť niekoľko častí: najprv sa hovorí o príprave na boj (1Sam 17,40-44), potom nasleduje Dávidova reč (1Sam 17,45-47), potom prichádza opis, ako Dávid porazil Goliáša (1Sam 17,48-51a) a ako Izraeliti zavŕšili víťazstvo nad Filištíncami. V záverečných časti sa Dávid predstavuje Šaulovi (1Sam 17,55-58).

Dávid a Goliáš sa chystajú na súboj. Už samotná príprava na boj ukazuje, aký je medzi nimi veľký rozdiel. Na jednej strane je Goliáš, ktorý koná pomaly a povýšenecky. Tomu zodpovedá opis jeho činností (17,41-44): štyrikrát sa opakuje označenie „Filištínec“ a vždy sa uvádza následná činnosť (blížil sa; pozrel a uvidel, pohrdol; hovoril, preklínal; povedal). Oproti nemu stojí Dávid; on koná rýchlo, iba raz sa spomenie jeho meno a zodpovedajú mu štyri činnosti: „Dávid…vzal si do ruky svoju palicu, z potoka si vybral päť hladkých kameňov, vložil si ich do pastierskej kapsy, ktorá mu slúžila za tulec, a so svojím prakom v ruke sa približoval k Filištíncovi“(17,40).

Tento rozdiel nadväzuje na predchádzajúci opis oboch postáv: Goliáš bol predstavený ako mocný bojovník mimoriadneho vzrastu, na hlave mal kovovú prilbu, oblečený bol do šupinatého panciera, na nohách mal kovové holene, na pleci kovový oštep, pred ním kráčal jeho štítonoš (porov. 1Sam 17,4-7). Na druhej strane je Dávid, objavuje sa nečakane, nie je známy ani medzi svojimi, do vojenského tábora sa dostáva iba akoby náhodou, nemá skutočnú vojenskú výzbroj. Dávidova výzbroj je veľmi jednoduchá, má palicu, prak a pár kameňov, pričom palica pripomína Dávidov pôvod a prácu, bol pastierom oviec (porov. 1Sam 16,11).

Tak ako sa obaja odlišujú výzbrojou a ešte viac sú odlišní vo svojom vnútornom postoji: Dávid sa spolieha úplne na Boha, Filištínec Goliáš si je istý svojou silou a účinnosťou svojich zbraní. Pohŕda Dávidom, „lebo (to) bol chlapec, ryšavý, pekného výzoru“ (porov. 1Sam 17,42), mladík neskúsený, necvičený vo vojenskom boji. Goliášova neprimeraná dôvera v svoje ľudské schopnosti vedie nakoniec k jeho záhube. Filištínec sa rúha, preklína Dávida vlastnými bohmi. Takisto sa mu vyhráža, že jeho telo nebude pochované, ale sa stane potravou vtákov. Nechať mŕtve telá nepriateľov ako korisť vtákom bolo symbolické gesto zničenia nepriateľa. V Izraeli sa dokonca nepochovanie pokladalo za niečo horšie ako smrť (porov. 1Sam 31,8-13). Napätie sa stupňuje a Dávid si musel byť vedomý nebezpečenstva, ktorému sa vystavuje.

Nasleduje Dávidova reč. Dávidove slová obsahujú silné duchovné posolstvo. Vyjadrujú dve skutočnosti, ktoré sa stali základom jeho hrdinského činu. Prvou je horlivosť za Pána Izraela. Dávid si želá, nech sa „celá zem dozvie, že Izrael má Boha“ (porov. 1Sam 17,46). Druhým dôvodom je dokonalá dôvera, že Boh je schopný zachrániť ho. Dávid plný viery v Božiu blízkosť hovorí: „vojna patrí Pánovi a vydá vás [Fillištíncov] do našich rúk“ (17,47). Dávid ide do boja „v mene Pána zástupov, Boha izraelských šíkov“ (17,45), čo je vojenské označenie Boha, ktorý vedie Izrael v boji; Dávid teda dôveruje v Pána viac ako v ľudské schopnosti.

Dávid víťazí a sprostredkuje Božiu záchranu pre celý Izrael. Božia záchrana má dva ciele, ktoré majú univerzálny i národný rozmer. Prvým cieľom je, aby sa celá zem dozvedela, „že Izrael má Boha“, teda že iba Izrael má pravého Boha. Druhým cieľom, aby všetci Izraeliti (= celý tento zástup) spoznali, že sám Pán ich zachránil (porov. 1Sam 17,47).

Keď Pán Boh dopustil, aby sa Filištínec Goliáš vysmieval Izraelitom, mohlo to vzbudiť pochybnosť o Pánovej moci. Teraz je Pán vyvýšený nad národmi, ako to vyjadril žalmista: „Prestaňte už a uznajte, že ja som Boh, vyvýšený nad národy, vyvýšený nad zem“ (Ž 46,11).

Dávid pripisuje tejto vojne hlbší význam, nie je iba jednoduchá jednorazová dejinná udalosť, hovorí: „vojna patrí Pánovi“ (1Sam 17,47). Vo Svätom Písme Starého zákona pomerne často nachádzame obrazné vyjadrenie, ktoré predstavuje Pána ako bojovníka (porov. Ex 15,3; 2Sam 22), ktorý v starovekom chápaní mal zaistiť víťazstvo svojho ľudu. Nemá to však byť zdôvodnenie alebo ospravedlnenie násilia v mene Boha. Práve Dávidove slová i celá udalosť ukazujú hlbší zmysel tejto charakteristiky. Tento boj má predovšetkým duchovný charakter a treba ho vždy bojovať Božím spôsobom: Prorok Zachariáš hovorí v kontexte boja, ako má ľud postupovať: „Nie silou a nie mocou, ale mojím duchom!“ (Zach 4,6). Boh môže použiť ľudské skúsenosti a pripravenosť a dáva vyniknúť tomu, čo je slabé. Boh použil Dávida, napriek tomu, že jeho vlastný brat Eliab ho nepokladal za súceho na boj (porov. 1Sam 17,28), kráľ Šaul ho odhováral od boja (porov. 1 Sam 17,33) a Goliáš sa mu vysmial (porov. 1Sam 17,42). Pán Boh nepoužíva ľudské metódy. Dávid hovorí: „Pán nevyslobodzuje pomocou meča a kopije“ (1Sam 17,47). Tu nachádzame náznaky toho, ako bude pokračovať Boží plán spásy. Boh dovŕši plán spásy vlastnou cestou v Ježišovi Kristovi, Mesiášovi. Ostane stále zvrchovaný (jemu stále bude patriť boj), ale volí si to, čo ľudia znevažujú a zavrhujú, volí si cestu smrti na kríži.

Toto poňatie Boha v Dávidových slovách umožňuje pochopiť, prečo mal práve tento príbeh taký veľký vplyv pri formovaní izraelského národa, ktorý si musel vydobyť svoje miesto medzi okolitými národmi, často silnejšími ako on sám.

Po Dávidovej reči a krátkej odpovedi zo strany Goliáša, obaja smerujú k bojovému stretnutiu. Na prvý pohľad je zrejmý rozdiel medzi nimi v ich fyzickom prejave. Filištínec sa pohybuje pomaly, Dávid beží rýchlo.

Dávid víťazí použitím vlastných zbraní. Prak bol v staroveku bežnou zbraňou a súčasť výzbroje niektorých jednotiek v armáde. Bol známy aj v Izraeli a bol súčasťou výzbroje obávanej vojenskej jednotky z kmeňa Benjamín (porov. Sdc 20,16). Hoci Goliášova smrť by mohla byť aj výsledkom prirodzeného sledu udalostí, text Svätého Písma výslovne zdôrazňuje náboženské posolstvo a kladie ho do Dávidových úst. Jeho cieľom je ohlásiť, že záchrana prichádza od Pána a Dávid vyhral boj vďaka Božej pomoci.

Keď Dávid oddelil Goliášovu hlavu od tela, potvrdil definitívne víťazstvo. Goliáš sa nechcel skloniť pred Pánom počas svojho života na zemi, teraz je sklonený, padnutý na zem, pred Pánom, z ktorého sa vysmieval a ktorého hanobil (porov. 1Sam 17,45) a teraz sa mu akoby klania. Aj opis priebehu boja obsahuje náboženské posolstvo. Filištínec sa musel skloniť pred Pánom, ktorý bojoval za svoj ľud Izrael. Pred Pánom sa skláňa ľudská sila a dôvera vo falošné božstvá. Víťazí ten, čo je malý a nepatrný, ale dôverujúci v Pána. Náš posvätný text nehovorí teda natoľko o Dávidovom hrdinskom čine, ale o víťazstve, ktoré presahuje ľudské sily a je dosiahnutom Božou rukou.

Dávidovo víťazstvo nad Goliášom má vplyv na celý vzťah dvoch nepriateľských vojsk. Vo filištínskom tábore vypukol zmätok, Filištínci utekali smerom na západ, snažili sa zachrániť návratom na vlastné územie, Izraeliti ich prenasledujú, je to pre nich príležitosť podmaniť si Filištíncov. Goliášova hlava a jeho zbrane skončili nakoniec v Jeruzaleme ako znak cenného víťazstva s Božou pomocou.

Záver textu opisuje situáciu po skončení boja. Dávid sa stretá so Šaulom. Šaulova otázka o Dávidovom pôvode sa zdá byť zvláštna, keď uvážime, že Dávid už predtým slúžil na kráľovskom dvore ako hudobník (1Sam 16,14-23) a Šaul by ho mohol a mal poznať. Tu sa však Šaul nepýta na Dávidovo meno, ale na jeho otca – teda na jeho pôvod a spoločenské postavenie. Je to obdoba otázky: „Aká je tvoja rodina, z akého prostredia pochádzaš?“ Šaulovým úmyslom bolo ponechať si Dávida ako služobníka na kráľovskom dvore: „V ten deň ho Šaul pojal so sebou a nedovolil mu vrátiť sa do domu jeho otca“ (1Sam 18,2). Dávid je na konci celej epizódy znova predstavený ako neznámy, čím sa ešte raz zdôrazní myšlienka, že víťazom je ten, na koho nikto nepomyslí a nepozná ho, čím sa ešte raz podčiarkuje výnimočnosť a mimoriadny charakter celej udalosti.

Dávid zároveň zostáva na kráľovskom dvore. Porážkou Filištínca už zachránil ľud a splnil úlohu, ktorá patrila kráľovi. Teraz bude jeho postavenie rásť a stane sa hlavným vodcom izraelských vojsk. Dávid v celom rozprávaní vystupuje ako pastier, čo je vidno v opise jeho výzoru, výzbroje a spôsobu boja a na výsmechu zo strany Filištínca. Na jednej strane je to opis zamestnania a sociálneho postavenia. Na druhej strane je „pastier“ staroveká metafora pre kráľa a vyjadruje starostlivosť a ochranu pre ľud jemu zverený. Tým, že porazí Filištínca, splní povinnosť kráľa, čím preberá funkciu vládcu namiesto Šaula. Jeho odpoveď Filištíncovi („ja idem proti tebe v mene Pána zástupov, Boha izraelských šíkov“) ukazuje, že koná v Božom mene a je skutočným Pánovým pomazaným.

Meditatio

Podľa dnešného posvätného textu Pán Boh nezasiahol osobitným spôsobom do súboja Dávida s Goliášom. V celom príbehu Dávid robí to, čo pokladá za správne a nakoniec zvíťazí. Mohli by sme to vysvetliť aj ako prirodzený sled udalostí s úspešným koncom, Dávid však svojimi slovami jasne vyjadruje, od koho pochádza jeho víťazstvo. Nezvíťazil silou zbraní a ani mimoriadnou šikovnosťou, obstál v boji, lebo mal dôveru a hlbokú vieru v Boha. V ťažkostiach nepochyboval a po úspechu sa nevyvyšoval. To bolo možné iba vďaka tomu, že si stále uvedomoval svoje miesto pred Bohom a žil z hĺbky svojho náboženského presvedčenia a vzťahu s Bohom. Bol si vedomý toho, že on je Božím stvorením, že Boh stojí nad dejinami i udalosťami, a preto on sám v každom momente vyznáva Božiu veľkosť a dôveruje mu. Môžeme povedať, že jeho viera formuje a určuje jeho životné postoje a skutky. Je to najhlbšie ľudské presvedčenie: „nech sa čokoľvek stane, Boh ma aj tak drží v rukách“. To umožnilo Dávidovi a umožní to iste aj nám vystaviť sa aj veľkému nebezpečenstvu a boju s neistým výsledkom. Viera nám nezaručuje, že náš život bude vždy úspešný, prosperujúci a bezproblémový. Pomáha nám chápať, že Boh nás nenechá samých v dobrom ani v zlom. Ba práve v čase najväčšej skúšky je nám najbližšie, hoci my to vždy tak nevidíme. Vo viere v Boha človek skolí aj obrov, ako sa to podarilo Dávidovi.

V Dávidovom živote prišli aj chvíle, kedy musel premôcť „vnútorného obra“ v sebe, a tým boli jeho vlastné hriechy. Dávid sa ani vtedy Boha nevzdal, priznal svoje viny, konal pokánie. V živote Dávida vidíme pevné postoje, založené na pevnej viere v Boha a na zodpovednosti za svoj život pred Bohom.

Svätý Maximus uvažuje nad Dávidovým víťazstvom takto: „Bratia, ozbrojme sa nebeskými zbraňami pre budúci súd sveta, oblečme si pancier viery, ochráňme sa prilbou spásy, bráňme sa Božím slovom ako duchovným mečom (porov. Ef 6,14-17). Kto bude mať zabezpečené tieto zbrane, nemusí sa báť súčasných nepokojov, ani sa obávať budúceho súdu, lebo svätý Dávid, chránení týmito nábožnými myšlienkami, hoci bol neozbrojený, predsa zabil mocného a dobre ozbrojeného Goliáša a porazil jedine silou viery bojovníka, chráneného z každej strany brnením. Svätý Dávid, hoci nemal hlavu prikrytú helmou, nebol chránený štítom, nemal v ruke kopiju, predsa zabil Goliáša. A usmrtil ho nie kovovým oštepom, ale duchovným mečom. Akokoľvek sa javil bezbranným v očiach ľudí, predsa bol dostatočne ozbrojený Božou milosťou. Ale samotný duchovný meč nebol mečom. Goliáš spadol nie preto, že by ho bol poranil meč, ale kameň. Čítame vo Svätom Písme, že slovom „kameň“ je označený obrazným spôsobom aj Kristus, ako hovorí Prorok: Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným (Ž 117,22). Keď teda Goliáša zasiahol kameň, znamená to, že ho zrazila k zemi Kristova moc. A v ktorej časti tela je zasiahnutý? Samozrejme na čele. Veď práve tento pohanský a modlársky muž bol zasiahnutý tam, kde chýbal Kristus, je potrestaný smrťou, lebo sa na ňom nenachádzalo znamenie spásy. Akokoľvek Goliáš by bol ochránený svojimi zbraňami z každej strany, jeho čelo bolo vystavené smrti, lebo nemal na čele Spasiteľovo znamenie. A preto smrteľný úder dostal tam, kde mu chýbala Božia milosť. Každý si uvedomuje, že ide aj v tomto prípade o predobraz (porov. 1Kor 10,6).

Aj Dávid sa opásal zbraňami, ale, keď sa cítil zaťažený a nepohyblivý v takej miere, že kráčal len s veľkou ťažkosťou, bez váhania ich odložil, a tým aj ukázal, že tie zbrane boli zbytočné a veľmi svetské a tak, kto by chcel ich používať, bude vždy zaťažený a obmedzený, nebude môcť slobodne vystupovať smerom k nebu. A zároveň nás aj učí, že nesmieme očakávať víťazstvo len prostredníctvom zbraní, ale si ho musíme prosiť v Spasiteľovom mene.“ (Svätý Maximus Turínsky, Sermones 85,3)

Oratio

Modlime sa slovami žalmu:
„V súžení som vzýval Pána a Pán ma vypočul a vyslobodil. Pán je so mnou, nuž nebojím sa; čože mi môže urobiť človek? Pán je so mnou a pomáha mi; nemusím si všímať svojich nepriateľov. Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na človeka. Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na mocnárov. Obkľúčili ma všetci pohania, ale v mene Pánovom som ich porazil. Obkľúčili ma zovšadiaľ, ale v mene Pánovom som ich porazil. Obkľúčili ma ako roj včiel a vzbĺkli ako plameň z raždia, ale v mene Pánovom som ich porazil. Prudko dorážali na mňa, aby som sa zrútil, no Pán mi pomohol. Moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom. Hlas plesania nad záchranou znie v stánkoch spravodlivých: "Pánova pravica mocne zasiahla, Pánova pravica ma zdvihla; Pánova pravica mocne zasiahla." Ja nezomriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove. Prísne ma Pán potrestal, no nevydal ma smrti napospas. Otvorte mi brány spravodlivosti, vojdem nimi a poďakujem sa Pánovi. Toto je brána Pánova; len spravodliví ňou vchádzajú. Ďakujem ti, že si ma vyslyšal a že si ma zachránil.“ (Ž 118,5-21)

Contemplatio

„Naša pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo a zem.“

(Ž 124,8)