Lectio divina textu Genezis: Abrahám, praotec vo viere (Gn 22,1-19) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. septembra 2011.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (35.2MB, 128kbps)

Modlitba

Pane, naši svätí apoštoli, sv. Cyril a Metod,
vyviedli ohlasovaním tvojho slova našich predkov z tmy
na svetlo pravej Kristovej viery
a teraz sa s ním radujú vo večnosti a sláve,
ktorú dosiahli za svoju neúnavnú horlivosť.
V poníženosti ti ďakujeme za nebeský dar viery,
ktorú si nám aj cez nich udelil.
Na ich príhovor nás posilni vo viere,
ktorú hlásali našim predkom, a tých bratov a sestry,
ktorí sa vzdialili od teba, milostivo priveď do spoločenstva Cirkvi. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Naša Cirkev na Slovensku sa pripravuje na 1150. jubileum príchodu sv. Cyrila a Metoda k nám. Svätí solúnski bratia prišli sem v roku 863, aby posilnili vieru a mravnosť našich predkov. Ich krátka, no zato úspešná misia bola mocným impulzom pre našu Cirkev a pre kultúru nášho národa.

Aj my, generácia 21. storočia, žijeme zo živej tradície a dedičstva našich otcov a sami sa túžime obnoviť vo viere a mravnosti. Naše mesačné stretnutia nad Božím slovom v tomto školskom roku budú zamerané na vieru veľkých postáv Biblie, aby nás ich živý vzťah s Bohom povzbudil viac veriť a dôverovať osobnému trojjedinému Bohu. Budeme si všímať silné črty viery piatich postáv zo Starého zákona a piatich postáv z Nového zákona.

Praotcom našej viery je patriarcha Abrahám (porov. Rim 4,16), praotec Izraela. Jeho viera je výnimočným vzorom viery, Abrahámovej viere vo Svätom Písme vzdáva hold sv. Pavol a aj List Hebrejom. V živote Konštantína v desiatej kapitole sa spomína duchovný prínos Abraháma slovami: A my národy, osvietené Božou slávou, dosahujeme požehnanie v Abrahámovom semene, ktoré vyšlo z koreňa Jesseho, nazvanom očakávaním národov (Rim 15, 12) a svetlom celej zeme a všetkých ostrovov (Iz 49, 1,6). Svätý Konštatín Cyril hovorí o Ježišovi Kristovi, spomína ho pod titulmi „očakávanie národov“, „svetlo celej zeme a všetkých ostrovov“ a poukazuje na to, že Ježiš pochádzal z rodu Jesseho, ktorý zasa bol potomkom Abraháma.

Dnes sa zahľaďme na najväčší prejav viery Abraháma, ktorý je opísaný vo veľmi známom a náročnom príbehu, ako Abrahám chce obetovať svojho syna Izáka. Vypočujme si text zo Svätého Písma:

Lectio

Gn 22,1-19

¹ Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: "Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." ² A on hovoril: "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny 'Morja'! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem." ³ Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. ⁴ Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. ⁵ Tu Abrahám povedal svojim sluhom: "Vy ostaňte tu s oslom; ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám." ⁶ Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. ⁷ Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: "Otče!" On mu odvetil: "Hľa, tu som, syn môj!" A on mu povedal: "Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?" ⁸ Abrahám mu odvetil: "Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj." A išli obaja spolu ďalej. ⁹ Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. ¹⁰ Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. ¹¹ Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: "Abrahám, Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." ¹² On mu povedal: "Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne." ¹³ Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. ¹⁴ A Abrahám nazval toto miesto "Pán vidí" a tak sa ešte aj dnes hovorí: "Na vŕšku Pán uvidí". ¹⁵ Pánov anjel však aj druhý raz volal na Abraháma z neba: ¹⁶ "Na seba samého prisahám - to je Pánov výrok -: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, ¹⁷ zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov ¹⁸ a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas." ¹⁹ Potom sa Abrahám vrátil k svojim sluhom a spolu šli do Bersaby. A Abrahám ostal bývať v Bersabe.

Kontext úryvku

Abrahám, praotec vyvoleného národa, má výsadné miesto v dejinách spásy. Jeho život a jedinečnú vieru opisuje prvá kniha Svätého Písma od 12 po 25 kapitolu. Kniha Genezis predstavuje Abraháma ako človeka, ktorého Boh oslovil, viedol a aj skúšal, aby z neho vytvoril neuveriteľne obdareného otca nespočítateľného ľudu.

Abrahámov život sa rozvíja celkom v znamení slobodnej Božej iniciatívy. Boh zasahuje prvý. On vyberá Abraháma v rodine, ktorá slúžila „iným bohom“ (Joz 24,2), „vyvádza“ ho z mesta Ur (Gn 11,10-31) a svojimi cestami ho vedie do neznámej krajiny (Hebr 11,8). Božia iniciatíva je iniciatívou lásky: Boh hneď od počiatku prejavuje voči Abrahámovi bezmedznú veľkodušnosť. Božie prísľuby načrtávajú prekrásnu budúcnosť. Bez prestania sa opakuje výraz: „dám ti“. Boh dá Abrahámovi zem (Gen 12,7; 13,15 nn; 15,18; 17,8). Obdarí ho zvrchovane, spraví ho nakoniec veľmi plodným (Gen 12,2; 16,10; 22,17).

Je však pravda, že Abrahámov príbeh v knihe Genezis zachytáva aj okolnosti, ktoré sa javia ako protirečiace Božím prísľubom: Abrahám je totiž kočovník, Sára nie je už v takom veku, aby mohla mať deti. Abrahámova budúcnosť závisí celkom od Božej moci a od Božej dobroty. Abrahám stelesňuje v sebe Boží ľud, vyvolený bez akejkoľvek predchádzajúcej zásluhy. Od neho sa žiada iba to, aby mal bedlivú a neochvejnú vieru, aby bez výhrad prijal Boží zámer.

Abrahámova viera sa posilňuje a očisťuje v skúške. Boh skúša Abraháma tak, že od neho žiada obetovanie Izáka, hoci práve na Izákovi spočíva prísľub početného potomstva (Gn 15,4).

V dnešnom náročnom texte máme úvahu o hlbokej viere Abraháma cez príbeh, ktorý vždy vzbudzoval mnoho otázok. Príbeh sa dá rozdeliť na štyri časti:

- úvod s uvedením problému (vv. 1-2);

- zápletka (vv. 3-10);

- obrat v deji (v. 11);

- dôsledky (vv. 12-19).

Pozorný čitateľ od začiatku príbehu vie, že Boh Abraháma skúšal takým spôsobom, ako bude neskôr skúšať svoj ľud (porov. Ex 15,25; Dt 8,2.16; 13,4.). Cieľom Božej skúšky je priviesť človeka bližšie k Bohu.

Náš dnešný úryvok začína oslovením Abraháma. Keď Abrahám počul svoje meno, odpovedal ochotným: „Tu som“ (Gen 22,1), čím potvrdzuje, že je pripravený počúvať a konať.

Na začiatku životnej cesty s Bohom, Abrahám dostal príkaz „Odíď z krajiny“ (Gn 12,1). Tento príkaz ho zaviazol zanechať svoju krajinu i svoj predošlý spôsob života, týkal sa pohanskej modloslužobnej minulosti Abraháma. Pri novej Božej výzve: „Odíď do krajiny“ (por. Gen 22,2), má Abrahám opustiť budúcnosť viazanú na svojho syna Izáka a má ho dať Bohu.

Slová o Izákovi ako jedinom synovi znejú nápadne, lebo Abrahám mal aj syna Izmaela, ale synom Božieho prísľubu je jedine Izák. Abrahám mal ísť na vrch Morja. Meno vrchu sa zakladá na hebrejskom slovese (ra´á), ktoré znamená „vidieť“. Abrahám má ísť na vrch, ktorý poskytuje videnie, nové poznanie. Podľa tradície Svätého Písma (porov. 2Krn 3,1), vrch Morja je totožný s jeruzalemským vrchom Sion, na ktorom bol jeruzalemský chrám, kde Izraeliti prinášali Bohu obety.

Abrahám prežil ťažkú noc, vstal včasráno, osedlal osla, zobudil sluhov a tiež Izáka a až nakoniec rúbal drevo. Akoby chcel oddialiť prípravu toho, čo je najťažšie, kálanie dreva, na ktorom má obetovať svojho syna Izáka. Následnosť činností, ako ich opisuje náš úryvok, sa javí málo logická a praktická, môže to vyjadrovať Abrahámovo vnútorné utrpenie a rozrušenosť.

Na cestu k vrchu Morja sa vydali Abrahám, Izák a dvaja sluhovia. Putovali tri dni. Obraz troch dní má vo Svätom písme symbolický význam. Tri dni sú opakovane prípravou na významnú udalosť, na osobitné stretnutie s Bohom, na Boží tretí deň (porov. Gn 31,32; 34,25; 40,20; 42,18; Ex 3,18; 5,3; 8,23). V našom úryvku sa tretí deň javil ako najťažší v Abrahámovom živote, veď mal zomrieť jeho syn, ale stal sa najšťastnejším dňom, lebo Izáka opäť od Boha získal.

Ústrednou časťou príbehu sú verše 6-8, ktoré ohraničuje veta „išli obaja spolu“. Kruh postáv sa teda zúžil, Abrahám sa musel oddeliť od dvoch sluhov, ktorí by mu mohli zabrániť v obetovaní Izáka. Abrahám povedal sluhom: „Vy ostaňte tu s oslom; ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám.“ (Gen 22,5) Cirkevní otcovia zvažovali, či Abrahám hovoril pravdu. Origenes si v jednej kázni položil otázku: „Povedz mi, Abrahám: hovoríš sluhom pravdu, že sa pomodlíte a vrátite sa s chlapcom, alebo klameš? Ak hovoríš pravdu, potom tak ho neobetuješ, ak klameš, to sa nesvedčí takému veľkému patriarchovi. Čo teda znamenajú tvoje slová? Hovorím pravdu – odpovedá Abrahám – a obetujem chlapca. Kvôli tomu beriem so sebou drevo, ale aj sa s ním vrátim. Verím a toto je moja viera, že Pán ho môže vzkriesiť zmŕtvych (Hebr 11,19).“ (Origenes, Omelie sulla Genesi 8,5). Origenes a ostatní cirkevní otcovia prijali interpretáciu, ktorá sa nachádza v Liste Hebrejom, kde sa píše: „S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: „Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo.“ Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz.“ (Hebr 11,17-19) Abrahámova odpoveď, ktorá by sa mohla zdať klamstvom, chápali ako prejav viery Abraháma v možnosť vzkriesenia Izáka.

V príbehu potom zaznieva veľmi dojímavý dialóg otca a syna a následne zostane pri výstupe na vrch už len hlboké ticho. Izák akoby tušil, že sa odohrá niečo záhadné. Nie je mu to jasné a preto sa pri výstupe na vrch otca pýta. Do ticha výstupu zaznejú vôbec prvé slová Izáka vo Svätom Písme. Povie Abrahámovi: „Otče“ . V kritickej chvíli vystupuje do popredia ich vzájomný hlboký vzťah. Podobne aj Ježiš v smrteľnej agónii zvolal: „Abba, Otče.“ (Mk 14,36)

Chlapec Izák vie, že na obetu je treba baránok. Nesie drevo, na ktorom má byť obetovaný on sám. Pripomína Ježiša, ktorý si ako obeť niesol drevo kríža. V rukách obetujúceho otca sú prostriedky na obetovanie: oheň a nôž.

Abrahám odpovedal synovi a vyjadril presvedčenie, že Boh si zaobstará baránka (por. Gen 22,8). Je to teda výraz Abrahámovho poznania a dôvery v konanie Boha. A tak sa aj nakoniec stane, na vrchu Morja uvidia, spoznajú, zjaví sa im Božia láska.

A  takto išli obaja spolu.
   B  „Otče môj“ „Hľa, tu som, syn môj!“
      C  
         D  „BOH SI UŽ OBSTARÁ  (8a)
      C'  baránka na zápalnú obetu  (8a)
   B'  syn môj.“  (8a)
A'  A išli obaja spolu ďalej  (8b)

Abrahám odkazuje svojho syna Izáka na Boha. Boh odpovie na otázku, ktorú Izák položil. Nezavádza ho, ale mu otvára novú možnosť. Otcova odpoveď asi Izáka neuspokojila, ale vycítil, že mu otec viac povedať nemôže. Posvätný text sa vracia k úvodnej vete: „A išli obaja spolu ďalej“ (Gen 22,8). Abrahám a Izák potom už mlčali, ich mlčanie vyjadruje odovzdanosť, bolesť, dojatie.

Keď prišli na vrch, Abrahám postavil oltár, rozložil naň drevo, zviazal Izáka a položil ho na oltár. Potom vzal nôž a vystrel ruku, aby vykonal obetu. Tu sme sa dostali k vrcholu celého príbehu. Znova zaznie Abrahámovo meno. Opakované oslovenie Abraháma menom potvrdzuje veľkú naliehavosť. Abrahám znova odpovedal: Tu som, (Gen 22,11), je pripravený počúvať a konať. Anjel prináša Abrahámovi Božie slová, ktorými potvrdzuje svoje definitívne presvedčenie o bázni Abraháma a jeho ochote vzdať sa i toho najdrahšieho vo svojom živote. Boh odmieta ľudskú obetu. Ochotu k darovaniu si cení viac ako samotný dar. Abrahám dostáva naspäť svojho syna.

Abrahám zdvihol svoj zrak a uvidel v kroví zachyteného baránka a uvedomil si, že je pripravený na obetu. Abrahám chápe tento nález ako výzvu k dokončeniu zápalnej obety namiesto Izáka. Baránok v tŕní je náhradná obeta za Izáka a poukazuje aj na Božieho baránka, na Ježiša s tŕňovou korunou na hlave.

V závere nášho textu (vv.15-19) sme počuli, ako Pán zopakuje svoj veľký prísľub (por. Gen 12,2-3.7; 13,14-17; 15; 17; 18) v najrozšírenejšej forme. „Na seba samého prisahám –je to výrok Pánov – pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, 17 určite ťa požehnám a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu (porov. Dt 10,17). Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov 18 a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme (porov. Gn 12,3) preto, že si poslúchol môj hlas.“ Dôvod prísľubu je vyjadrený na konci: „preto, že si poslúchol môj hlas.“ Prijať za pravdivé Božie slovo je viera a tá je podmienkou k tomu, aby Boh začal naplno konať podľa prísľubu. Inými slovami sa to dá vyjadriť: „Nech sa ti stane, ako si uveril“ (porov. Mk 9,29). V nasledujúcom opise Abrahámovho života už nenachádzame situácie, v ktorých by Boh hovoril k Abrahámovi. Ale Boh verne napĺňal svoje prísľuby.

Meditatio

V čom môže viera Abraháma posilniť našu vieru?

Úvodné slová nášho dnešného posvätného textu obsahujú vysvetlenie, že Boh Abraháma skúšal (Gn 22,1). V príbehu nejde teda iba o vysvetlenie dôvodu, prečo sa nesmú v Izraeli zabíjať prvorodení synovia a prečo sú zakázané ľudské obety (por. Dt 12,31; Jer 7,31; 19,5; 32,35). Príbeh nám predstavuje Pána Boha, ktorého požiadavky sú absolútne, majú najvyššiu hodnotu a záväznosť, aj keď sa zdali akoby proti logike samotného prísľubu daného Abrahámovi. Nespočíva práve v tom skúška, že Bohu treba dôverovať a počúvať ho aj vtedy, keď sa nám ľuďom zdá, že si v základe protirečí? Príbeh predstavuje silný obraz ľudskej skúsenosti, že Pán Boh sa môže javiť človeku ako ten, ktorý by chcel v podstate zničiť všetko, čo predtým prisľúbil.

Abrahám splnil, čo mu Boh povedal. Napriek všetkým pochybnostiam Pánu Bohu uveril. Abrahám preukázal, že jeho vzťah k Bohu nie je zištný, teda že by veril Bohu iba preto, že ho požehnal, že mu daroval syna. Abrahám verí Bohu absolútne a teda aj napriek Izákovi, ktorého dostal ako dar. Božia vôľa môže byť niekedy nepreniknuteľná a nám ľuďom nepochopiteľná, ale Božie konečné slovo voči každému človeku je milosť, nezaslúžený dar, je láska. Provokácia a pohoršenie z obetovania Izáka je podobné provokácii a pohoršeniu kríža Ježiša Krista. Podobný je aj cieľ, šťastie a sláva z Izáka sa završuje v šťastí a sláve zmŕtvychvstania Ježiša Krista.

Abrahám nás učí, ako sa máme dívať na druhých. V nasledujúcich rokoch života s Izákom Abrahám pochopil, že Boží prísľub závisí iba druhotne od Izáka, uvedomil si ešte hlbšie, že za všetkým stojí Boh. Bezprostrednosť doterajšieho vzťahu otca k synovi, na ktorého čakal 25 rokov od odchodu z Uru, je Božou požiadavkou obety Izáka akoby narušená. Abrahám po skúške opäť získa svojho syna, no inak ako prvýkrát, získala mu ho viera a bázeň pred Pánom. Boh Abrahámovi Izáka nanovo daroval a tým aj umožnil hlbší vzťah medzi nimi ako osobami. Medzi človekom a človekom niet nikdy opravdivého vzťahu, ak nejde cez Boha.

Medzi Abrahámom a Izákom bolo po návrate z vrchu Morja navonok všetko tak, ako predtým. A predsa bolo aj všetko nové, pretože Boha spoznali v konečnom dôsledku ako prostredníka medzi sebou. Pre Abraháma aj pre nás platí výhradná požiadavka Boha absolútnej lásky k nemu: A budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou (Dt 6,5). Je to príkaz lásky k Bohu. Náš Boh je živý a jediný Pán, plný slávy a hoden úcty. Stvoril nás, spasil nás a tým sa preukázal ako jediný Boh nad všetkým.

Boh však žiada aj lásku k blížnemu: „miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Lv 19,18b). Láska k človeku však nie je alternatívou lásky k Bohu, ako ani láska Abrahám k Izákovi nemohla nahradiť Abrahámovu lásku k Bohu. Láska k blížnemu však pramení z lásky k Bohu ako voda z prameňa.

Boha máme milovať úplne, celým srdcom, čiže myšlienkami, rozhodnutiami, citmi, celou dušou, celým naším jestvovaním, všetkým, čo konáme, čím sme. Človeka máme milovať inak, tak, ako seba samého. Máme umožniť aj iným, tak ako sebe, milovať Boha úplne. Celý príbeh o obetovaní Izáka nám pomáha pochopiť, že iba cez Boha nájdeme k druhému správnu lásku, nikdy to nemôže byť vzťah vlastnenia druhého alebo ovládania.

Oratio

Bože, môj Otče,
odovzdávam sa ti, urob so mnou, čo sa Ti páči.
Čokoľvek urobíš so mnou,
ďakujem Ti.
Som pripravený na všetko,
prijímam všetko,
len aby sa Tvoja vôľa naplnila v mojom živote a v životoch všetkých ostatných.
Nič iné si nežiadam, môj Bože,
Odovzdávam do Tvojich rúk svoju dušu,
dávam Ti ju, môj Bože, so všetkou láskou môjho srdca, lebo Ťa milujem.
Je požiadavkou lásky, aby som sa Ti daroval,
aby som sa odovzdal do Tvojich rúk bez obmedzenia,
s nekonečnou dôverou, lebo Ty si mojím Otcom. Amen.

(Charles de Foucauld)

Contemplatio

Pane, obetu chvály ti prinesiem a budem vzývať meno Pánovo.

(por. Ž 116, 17)