Lectio divina textu Knihy Zjavenia svätého Jána apoštola: Nové nebo, zem i Jeruzalem (Zjv 21,1-14.22-27) z cyklu Útecha pre Baránkovu nevestu.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. mája 2011.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (54.8MB, 128kbps)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Sme ľudia veľkonočnej radosti a Aleluja je náš typický spev, naša nová pieseň, pretože Otec vzkriesil svojho Syna. Ježišovo zmŕtvychvstanie je odpoveďou na vášnivú túžbu žiť a zachovať si vzťahy lásky aj po smrti. Zmŕtvychvstanie je prelom do Božieho sveta. Ježiš je prvorodený z mŕtvych, vzkriesením vstúpil do Božieho sveta a stadiaľ sa zjavuje vyvoleným svedkom. Jeho plnosť života je znakom definitívne vykúpeného sveta na konci vekov. Ježiš otvára nové nebo a zem pre všetkých, ktorí túžia po živote s ním.

Náš dnešný úryvok z knihy Zjavenia sv. Jána apoštola ponúka pohľad na tento nový definitívny svet. Vypočujme si text o novom svete a novom Jeruzaleme, ktorý prichádza od Boha.

Lectio

Zjv 21,1-14.22-27

¹ Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet.
² A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha.
³ A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť:
„Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi. ⁴ Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.“
⁵ A ten, čo sedel na tróne, povedal:
„Hľa, všetko robím nové.“
A hovoril:
„Píš: Tieto slová sú verné a pravdivé.“
⁶ A povedal mi: „Stalo sa! Ja som Alfa a Omega, Počiatok i Koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody. ⁷ Kto zvíťazí, zdedí toto; a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom.
⁸ Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť.“
⁹ A prišiel jeden zo siedmich anjelov, čo mali sedem čiaš naplnených poslednými siedmimi ranami, a povedal mi:
„Poď, ukážem ti nevestu, Baránkovu manželku!“
¹⁰ A v duchu ma preniesol na veľký a vysoký vrch a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha ¹¹ ožiarené Božou slávou. Jeho jas bol podobný najdrahšiemu kameňu, akoby krištáľovo čistému kameňu jaspisu. ¹² Malo veľké a vysoké hradby. Malo dvanásť brán a na bránach dvanásť anjelov a napísané mená dvanástich kmeňov synov Izraela. ¹³ Tri brány boli od východu, tri brány od severu, tri brány od juhu a tri brány od západu. ¹⁴ Hradby mesta mali dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov.
²² Ale chrám som v ňom nevidel, lebo jeho chrámom je Pán, všemohúci Boh, a Baránok. ²³ A mesto nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo ho ožiaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok. ²⁴ V jeho svetle budú kráčať národy a králi zeme doň prinesú svoju slávu. ²⁵ Jeho brány sa cez deň nezavrú a noci tam nebude. ²⁶ A budú doň prinášať slávu a bohatstvo národov. ²⁷ Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.

Kontext úryvku

Náš dnešný text je súčasťou dlhšieho celku v knihe Zjavenia (21,1 – 22,5) o úplnej obnove. Po zásahu Krista a jeho definitívnom súde nad diablom, smrťou a ich priateľmi (kap. 19,10-20,15) nasleduje ďalšie videnie autora knihy, ktoré opisuje nový svet a nebeské mesto – nový Jeruzalem.

Text je zložený z viacerých častí, ktoré hovoria o tej istej téme z rôznych pohľadov:

- najprv sa hovorí o nebeskom Jeruzaleme z pohľadu súčasnej situácie: mesto je ako nevesta ozdobená pre ženícha (21,2) a liturgické zhromaždenie veriacich očakáva nebeský Jeruzalem (21,1-8);

- potom nasleduje opis nebeského Jeruzalema v eschatologickom stave – v stave naplnenia. Z nevesty sa stáva Baránkova manželka (21,9);

Text, ktorý sme dnes, počuli môže byť rozdelený nasledovne:

Nové nebo a nová zem (21,1-8)

- úvodný opis (21,1-2)

- anjel hovorí od trónu (21,3-4)

- Boh hovorí sediac na tróne (21,5-8)

Videnie nebeského Jeruzalema (21,9-27)

- úvod do videnia (21,9-10)

- vonkajší opis (21,11-21)

- opis vnútra mesta (21,22-27)

Úryvok, ktorý sme počuli, tvorí paralelu a kontrast k textu, ktorý sa nachádza v knihe Zjavenia medzi 17,1-19,10 a ktorý opisoval mesto Babylon ako neviestku. Mesto Babylon slúžilo autorovi ako krycie meno pre Rím, kde sa tak isto ako v Babylone uctievali falošné božstvá. Neverný Babylon padol, to isté čaká aj Rím.

Náš dnešný text opisuje však verné zomknuté spoločenstvo veriacich cez obraz mesta, ktoré zostúpi od Boha. Je to eschatologické Božie mesto ako Baránkova nevesta.

1-2: Nové stvorenie

Súd odsúdenia, o ktorom sme počuli v predošlej kapitole, odstránil negatívne prvky, ktoré ohrozujú človeka: smrť, žiaľ, nárek a bolesť.

Vo videní prichádzajú nové nebo a nová zem. Spolu s novým Jeruzalemom sú výsledkom Božej stvoriteľskej činnosti, preto je vyjadrené, že mesto zostupuje z neba od Boha.

O novom stvorení hovoril už prorok Izaiáš, ktorý zapísal Boží prísľub: „Lebo, hľa, ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať“ (Iz 65,17) Apoštol Pavol nadväzuje na túto myšlienku a aplikuje ju na kresťanov, ktorí budú novým stvorením. V Druhom liste Korinťanom píše: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové“. (2 Kor 5,17) a v Liste Galaťanom sa vyjadril: „ani obriezka nie je nič, ani neobriezka, ale nové stvorenie“ (Gal 6,15).

Koniec starého stvorenia

Príchod nového neba a novej zeme bude znamenať aj koniec prvého neba a zeme. Zanikne starý poriadok (nebo – zem – more) a nastane nový (nebo – zem). Toto nové stvorenie nastane po odsúdení starého a zničení smrti. Text nehovorí o spôsobe, ako to nastane: výslovne sa nehovorí o fyzickom zničení, ale iba o tom, že staré zmizne zo scény. Podstatou je premena sveta – to nové, čo Boh svojím zásahom spôsobí. Zatiaľ čo v Starom Zákone je známe spojenie Božieho súdu so zničením sveta ohňom, ako to vyjadril o Bohu prorok Sofoniáš: „ [...] veď oheň mojej žiarlivosti pohltí celú zem“ (Sof 3,8), kniha Zjavenia nikde nehovorí o zničení sveta ohňom.

Osobitosťou nového stvorenia je neprítomnosť mora („ani mora už niet“ Zjv 21,1). More je podľa chápania Starého Zákona pokladané za tajomnú a nepriateľskú mocnosť a kniha Zjavenia spája more s odporom voči Kristovi. V novom stvorení už nemá miesto nič, čo by odporovalo Bohu, a preto more nie je zaradené do nového stvorenia.

Nebeský Jeruzalem ako nevesta

Videnie pokračuje opisom zostupu svätého mesta, nebeského Jeruzalema, ktorý zostupuje od Boha. Autor využíva symbolické vyjadrenia zo Starého Zákona, ktoré stotožňujú mesto Jeruzalem s ľudom, ktorý je posvätený Božou prítomnosťou v chráme. Mesto je pripravené a ozdobené ako nevesta. Táto súbežnosť je možná aj preto, lebo v gréčtine i v hebrejčine je „mesto“ ženského rodu a v semitskom myslení sa mestá a krajiny vnímajú v ženskom rode.

V Starom Zákone je mesto Jeruzalem viac razy tiež opísané podobným spôsobom ako oblečená a vyzdobená nevesta. Prorok Izaiáš napísal: „zaodial ma rúchom spásy, plášťom spravodlivosti ma zahalil ako ženícha, čo chystá veniec, ako mladuchu, okrášlenú skvostami“ (Iz 61,10) a aj celý Izraelský národ je opísaný podobnou terminológiou ako nevesta u proroka Ezechiela (Ez 16,8-14).

V knihe Zjavenia je nebeský Jeruzalem obrazom Božieho ľudu, ktorý je obdarovaný konečným, eschatologickým, naplnením.

Sv. Augustín hovorí, že Mesto je opísané, ako zostupuje z neba preto, lebo moc, ktorou ho Boh vytvoril, je nebeská. (Augustín, Božie mesto, 17). Takto začína a nadväzuje sa nový vzťah medzi Bohom a ľuďmi.

3-4: Boží stánok

Nový Jeruzalem má vo videní aj ďalšie charakteristiky, ktoré nadväzujú na významné starozákonné témy. Anjelský hlas zaznieva od trónu, trón je symbolom Božej moci.

Mesto je opísané ako „Boží stánok“. Tu nachádzame spojenie s Božím stánkom, ktorý mali Izraeliti so sebou počas putovania na púšti a ktorý poukazoval na neustálu Božiu prítomnosť medzi ľudom (Ex 25,8-22; 36,8-34; Lv 26,11-12). Obraz stánku rozvíja predchádzajúcu tému nového neba a zeme cez obraz nového Jeruzalema: jestvovanie v novom nebi a na novej zemi bude mať charakteristiky svätého mesta, kde Boh bude prebývať s ľuďmi.

Slová o spoločnom prebývaní sú obsahom a naplnením prorockých prisľúbení. Prorok Ezechiel napísal z Božieho vnuknutia: „Môj príbytok bude nad nimi a budem ich Bohom, oni však budú mojím ľudom“ (Ez 37,27). Napĺňajú sa slová o prísľube Emanuela, ktorého meno znamená „s nami je Boh“ (Iz 7,14). Takto je vyjadrená blízkosť medzi ľuďmi a Bohom: oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi. Toto je formula zmluvy, ktorou sa v Starom Zákone vyjadrovalo uzavretie zmluvy medzi Bohom a ľuďmi. („Budem im Bohom a oni budú mojím ľudom.“ Jer 31,33). Dôsledkom zmluvy je skutočnosť, že ľudia sú prijatí do spoločenstva s Bohom. Zároveň však ostáva zachovaná Božia nadradenosť, ľudia sa mu nemôžu stať rovnými, ale vzťah je vytvorený tým, že Boh pre ľudí pripravuje príbytok a sám sa zväzuje s ľuďmi zmluvou.

Božia činnosť v prospech ľudu

Božia prítomnosť a blízkosť však nie je iba skutočnosťou konečného eschatologického zavŕšenia. Boh je prítomný a blízky aj aktuálne, v súčasnosti. Jeho činnosť v prospech ľudu je aj presne opísaná cez konkrétne prejavy, ktorými sa nadväzuje na starozákonné prisľúbenia. Prorok Izaiáš sa vyjadril o Božej činnosti takto: „Zničí smrť navždy a Pán, Jahve, zotrie slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme“ (Iz 25,8). A na inom mieste píše prorok Izaiáš: „Plesám nad Jeruzalemom, teším sa svojmu ľudu a už v ňom nebude počuť hlas plaču a hlas volania“ (Iz 65,19). Slová o odstránení plaču sú aj obsahom Ježišových blahoslavenstiev: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Mt 5,4). Náš text špecifikuje, že to bude Boh sám, kto odstráni slzy. Pri stretnutí s Bohom tvárou v tvár slzy nemajú miesto a on sa ľudí dotýka a pomáha im.

V našom dnešnom texte nachádzame aj zoznam príčin, ktoré spôsobujú slzy. Sú to smrť, žiaľ, nárek a bolesť. Tieto všetky príčiny sĺz budú odstránené. Toto víťazstvo nad slzami a ich príčinou je hlbokým spôsobom opísané v evanjeliu svätého Jána, keď opisuje stretnutie vzkrieseného Krista s Máriou Magdalénou. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa pýta pri stretnutí s Máriou Magdalénou: „Prečo plačeš?“ (Jn 20,12). Plač Márie Magdalény vyjadruje žiaľ na Ježišovou smrťou. Ježišovo zmŕtvychvstanie ako víťazstvo nad smrťou znamená, že dôvod plaču už pominul. Boží zásah v prospech ľudí spôsobil zmenu, ktorá nastala – prvé (= staré stvorenie) sa pominulo.

vv. 5-8

Náš dnešný úryvok hovorí aj o tom, že bolo počuť hlas Boha, ktorý sedí na tróne. Je to jediný prípad v celej knihe Zjavenia, kedy autor konštatuje, čo Boh sám hovorí. Situácia, v ktorej Boh hovorí, je opísaná podobne ako na iných miestach knihy Zjavenia, Boh sedí na tróne a má moc (napr. Zjv 4-5). Nové stvorenie sa opätovne pripisuje Bohu a jeho dielu: človek už nebude pod nadvládou zla, ale bude patriť Bohu. Boh sám prikazuje a potvrdzuje pravdivosť týchto slov. V grécko-rímskom svete bolo pri rôznych zjaveniach vždy veľmi dôležité potvrdiť pravdivosť obsahu. Tu sa sám Boh stavia za pravdivosť svojich slov.

Boh hovorí

To, čo Boh povie, sa aj stane. Nové stvorenie je skutočnosťou. Boh je alfa a omega (porov. Zjv 21,6). Tento titul je odvodený od prvého a posledného písmena gréckej abecedy. Kto sa identifikuje s prvým a posledným prvkom, identifikuje sa s celým obsahom. Tento titul je použitý aj na inom mieste v knihe Zjavenia a zdôrazňuje moc a vládu Boha (1,8) alebo Krista (22,13). Boh sa takisto nazýva „Počiatok i Koniec“ (porov. Zjv 21,6). Toto meno nadväzuje na starozákonnú myšlienku vyjadrenú u proroka Izaiáša: „Ja som prvý a ja som posledný, okrem mňa nieto Boha“ (Iz 44,6) a má univerzálny význam. V našom kontexte vyjadruje, že Boh je počiatkom – princípom stvorenia, ako aj jeho koncom – cieľom, ku ktorému stvorenie smeruje: identifikuje sa s celým stvorením.

Boží prísľub

Potom Boží hlas pozitívnym spôsobom opisuje dobro nového veku: je ním živá voda zadarmo. Tento obraz zodpovedá starozákonnému prísľubu, ktorý nachádzame u proroka Izaiáša: „Všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte, poďte, kupujte bez peňazí, bezplatne víno a mlieko!“ (Iz 55,1). Aj v knihe Zjavenia sa v 1. kapitole spomína, že (porov. Zjv 1,17) Baránok viedol ľudí k prameňom živej vody (porov. Zjv 1,17) a v závere kniha Zjavenia sa zasa píše, že živá voda bude vytekať spod Božieho a Baránkovho trónu (porov. Zjv 22,1). V našom dnešnom úryvku je to Boh sám, ktorý živú vodu vlastní a dáva. „Živá voda“ bol bežný pojem pre tečúcu – čerstvú vodu z prameňa, ale v našom prípade pojem „živá voda“ predstavuje Božie pôsobenie, ktoré poskytuje večný život. Tým sa nadväzuje na tému nového stvorenia. Týmto spôsobom je téma darovania vody rozpracovaná aj v evanjeliu svätého Jána pri rozhovore Pána Ježiša so Samaritánkou (porov. Jn 4), kde voda vedie do života – voda je znakom novej existencie (Jn 4,14).

Súd

Text končí opisom dvoch situácií, ktoré predstavujú alternatívy medzi víťazom a porazeným. Hoci text výslovne hovorí o jednom víťazovi v jednotnom čísle, no netreba to chápať, akoby víťazom bola iba jedna osoba. Skôr je to všeobecne platný prísľub pre kohokoľvek, kto zvíťazí. Víťazom v dejinách je Kristus, ale ľuďom je darovaná účasť na jeho víťazstve.

Sv. Ambróz vysvetľuje toto víťazstvo ako zmŕtvychvstanie. Odmenou je spoločenstvo s Bohom opísané výrazmi Božieho synovstva.

Na druhej strane sú hriešnici, pre ktorých je určený negatívny údel. Text vymenováva osem kategórií tých, pre ktorých je pripravený eschatologický trest. Súhrnne sa dá povedať, že tieto kategórie pokrývajú nasledovné previnenia: klamstvo a podvod; rôzne formy mágie; rôzne formy nedovolenej sexuálnej aktivity; vraždy. Všetky tieto previnenia zabraňovali tomu, kto sa ich dopustil, zúčastniť sa na bohoslužbe v chráme a takisto vylučujú zo svätého mesta. Trest je opísaný obrazmi ohňa a síry. Tieto obrazy preberajú myšlienku z opisu zničenia miest Sodoma a Gomora v knihe Genezis: „Pán dal padať na Sodomu a Gomoru síru a oheň z neba“ (19,24). Trest uvrhnutia do jazera horiaceho ohňom a sírou znamená druhú smrť, čiže večné zatratenie.

9-10: Mesto na vrchu

Slová anjela vo v. 9: „Poď, ukážem ti nevestu, Baránkovu manželku!“ majú súvis s opisom skupiny anjelov s čašami Božieho hnevu, čím sa tvorí paralela s odsúdením mesta Babylon, kde anjel pozýval autora: „Poď, ukážem ti odsúdenie veľkej neviestky, ktorá sedí na mnohých vodách“ (17,1). Obe mestá – Babylon i Jeruzalem sú nazvané podobne: žena, respektíve manželka. Obe udalosti – odsúdenie Babylonu a zostúpenie nebeského Jeruzalema tvoria súčasť dejín, ktoré sú v Božích rukách. Anjel samotný ostáva v úzadí a jeho jedinou úlohou je „ukázať“ nový Jeruzalem.

Vysoký vrch na ktorom sa videnie uskutoční už naznačuje, že to bude zjavenie prichádzajúce od Boha. Vysoký vrch je vhodné miesto pre zjavenie, nakoľko sa nachádza bližšie k nebu. V Starom zákone vyvýšené miesto, vrch Sinaj, je miesto Božieho zjavenia. Aj Pán Ježiš vychádza na vrch v dôležitých momentoch, aby predniesol blahoslavenstvá (porov. Mt 5-7), aby uskutočnil premenenie na vysokom vrchu v Galiley (porov. Mt 17).

Tu sa znova opakuje motív zo začiatku nášho textu: nebeský Jeruzalem zostupujúci z neba ako nevesta (21,2) sa teraz stáva manželkou. Kombináciou motívov zaodiatia a manželky dostávame obraz lásky a túžby ženy obšťastniť manžela dobrými skutkami: „A smela sa obliecť do čistého, skvúceho kmentu; ten kment sú spravodlivé skutky svätých“ (Zjv 19,8).

Mesto v Knihe zjavenia zostupuje od Boha ako obraz nebeskej dokonalosti a je zároveň symbolom Božieho ľudu. Predstavuje sa nám tak pojem eschatológie, kde naplnenie a dokonalosť prichádza ako dar od Boha a nie je výsledkom ľudského výstupu k nemu.

11-14: nebeský Jeruzalem

Od v. 11 sa opis mesta deje na troch symbolických rovinách:

- Božia sláva, ktorá ožaruje nebeský Jeruzalem, tvorí akoby prostredie mesta (v.11);

- vysoké a veľké hradby ohraničujú mesto a určujú jeho rozmery (v. 12a);

- otvorené brány mesta v múroch zasa umožňujú zúčastnenie celého sveta na spáse cez dvanásť kmeňov Izraela (v. 12b.13).

Božia sláva je pojem zo Starého Zákona, znamená Božiu prítomnosť, ktorá sa zjavuje a dáva sa zakúsiť. Boh svojou prítomnosťou dáva mestu význam. Mesto je prirovnané k vzácnemu kameňu – jaspisu. Nakoľko nebeský Jeruzalem odráža Božiu slávu, aj voľba jaspisu má svoj význam. Jaspis má v knihe Zjavenia dôležité miesto a je to spolu so sardionom jediný kameň, ku ktorému môže byť prirovnaný Boh sediaci na tróne (porov. Zjv 4,3).

Opis vonkajšieho vzhľadu mesta pokračuje hradbami a bránami. Hradby museli byť podľa autora textu veľmi dôležité, pretože v celom opise mesta sa hradby spomínajú až šesť krát. Zodpovedá to aj prirodzenému významu hradieb, keď každé mesto muselo byť takto chránené.

V hradbách sa nachádza 12 brán na štyri svetové strany a na bránach sú mená 12 izraelských kmeňov. Takýto vysoký počet brán zdôrazňuje ich symbolický význam (vchádzanie a vychádzanie). Ich pomenovanie podľa 12 kmeňov zasa robí z mesta centrálne miesto pre národ a krajinu. Zároveň je tu prítomná myšlienka eschatologického obnovenia židovského národa.

Nad bránami je 12 anjelov. Keďže brány sú stále otvorené (porov. Zjv 21,25), anjeli chránia mesto pred vstupom nepovolaných osôb. O tom, že by tam takí mohli vojsť, svedčí v. 27: „nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde“ (Zjv 21,27).

Okrem mien kmeňov synov Izraela sú na bránach i mená 12 apoštolov. Apoštoli utvárajú základ Božieho ľudu. 12 kmeňov a 12 apoštolov tvorí základné prvky Božieho ľudu aj vo stave oslávenia. Podčiarkuje sa tiež význam oboch zložiek Cirkvi: zo židovského národa i z pohanov. Obe zložky sú prítomné a konštitučné pre nebeské mesto.

Myšlienka základu tvoreného apoštolmi je prítomná aj na iných miestach Nového Zákona. Apoštol Pavol píše: „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš“ (Ef 2,20). Nie je to 12 samostatných základov, ale jeden spoločný: „nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus“ (1Kor 3,11).

22-27: mesto bez chrámu

Vo vv. 22-27 nasleduje opis mesta vo vnútri. Je odlišné od iných dokonalých miest. Nemá dokonca ani chrám, čiže posvätný privilegovaný priestor pre stretnutie človeka s Bohom. Kontakt je tu priamy, pretože chrámom je tu Boh a Baránok, ktorý mesto posväcuje svojou prítomnosťou medzi ľuďmi. Je to vrchol chápania zmyslu chrámu. Boh sa stáva chrámom pre ľudí cez Ježiša Krista. Myšlienka Božej prítomnosti medzi ľuďmi a ich posväcovanie je prevzatá zo Starého Zákona (napr. „Pán v jeho strede je svätý, nerobí neprávosť; ráno čo ráno dáva svoje právo svetlom, ktoré neubúda“ Sof 3,5). Pavol nazýva dokonca kresťanov „Božím chrámom“ (1Kor 3,16; 2Kor 5,1-2; 6,16), čím sa naznačuje, že ich svätosť pochádza od Boha.

Nový Jeruzalem podľa knihy Zjavenia nemá chrám, javí sa nadbytočný, pretože nová zmluva nastolená Bohom cez Ježiša a prebývanie Boha cez neho nepotrebuje materiálny chrám. Mesto nemá slnko, ani mesiac, ktoré by mu dávali svetlo, ale je ožiarené Božou slávou a jeho lampou je Baránok. Je to myšlienka prítomná aj v Starom Zákone. Prorok Izaiáš píše: „Slnko ti už nebude svetlom vo dne, ani k žiare ti už nezasvieti mesiac, ale Pán ti bude večným svetlom a tvoj Boh tvojou ozdobou“ (Iz 60,19). Súhrnne môžeme povedať, že Boh zabezpečuje životne dôležité funkcie mesta (svätosť a svetlo), „Boh je všetko vo všetkom“ (1 Kor 15,28).

Otvorené mesto

Jeruzalem je otvorené univerzálne mesto: osvetľuje národy a kráľov a otvorené brány umožňujú neustály prístup. Tieto texty sú odrazom myšlienok z prorokov. U proroka Zachariáša nachádzame text: „Bude to jeden deň, známy Pánovi, nie deň a noc. Ale vo večernom čase bude svetlo“ (Zach 14,7). U proroka Izaiáša zasa čítame: „Národy prichádzajú k tvojmu svetlu a králi k žiare, čo ti vzišla... Všetci sa zišli, prišli k tebe; tvoji synovia prídu zďaleka a dcéry ti z kraj sveta povstanú... Veď sa k tebe obráti bohatstvo mora, poklady národov prídu k tebe... Tvoje brány budú stále otvorené, nezatvoria sa vo dne v noci, aby ti priniesli bohatstvo národov a priviedli ich kráľov“ (Iz 63,3-5.11).

V našom texte nachádzame aj veľmi silne rozvinutú myšlienku univerzalizmu: mesto je otvorené pre všetky národy. Ich dary pre mesto – sláva a bohatstvo sú znamením obrátenia a eschatologického začlenenia všetkých národov do Božieho ľudu.

Nakoniec text hovorí o tom, čo nemôže vojsť do mesta: to čo je poškvrnené, ohavnosť a lož. Opakuje sa myšlienka z predchádzajúceho textu, kde sa opisuje údel hriešnikov („Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou“ 21,8). Tu je jasne vidieť, že mesto je obrazom spásy, ktorá sa ponúka. Vstup do priestoru mesta je obrazom vstupu do Božieho kráľovstva.

Môžeme si všimnúť ešte jeden rozdiel. Vo väčšej časti nášho textu je nebeské mesto opísané ako Boží dar, ktorý zostupuje z neba, má dokonalé rozmery a Boh mu zabezpečuje všetko potrebné. Je to Božia aktivita v prospech mesta a ľudí. V posledných veršoch o príchode národov sa však dôraz kladie na ľudskú činnosť: ľudia si aj musia zaslúžiť vstup do mesta.

Meditatio

Úžasné spoločenstvo Boha s ľuďmi

Nemôžeme žiť spokojne aj bez Boha, ako si to mnohí ľudia myslia?

Naša viera nám pomáha otvárať sa spoločenstvu Boha s ľuďmi. Je úžasné vedieť, že sám Boh sa k nám priblížil predovšetkým cez Ježiša. Nový Jeruzalem ako sídlo Boha a Baránka sa tiež k nám priblíži. Prichádza z neba, čiže od Boha a má nadprirodzené vlastnosti. Je vystavaný podľa Božieho plánu a jeho prostredie tvorí sám Boh. Mesto neostáva v nebi a nezostupuje ani na terajšiu zem. Tie sa pominú a tvorí sa nové nebo a nová zem, čiže nový svet. Prekonáva sa vzdialenosť medzi Bohom a ľuďmi, a je umožnená s ním komunikácia a spoločenstvo. Všetky detaily ukazujú, že mesto je symbolom osláveného Božieho ľudu, ktorého predzvesťou je už Cirkev, ktorá však svadbu s Baránkom zažije v novom svete, pričom každá Eucharistia, každá svätá omša, je už jej anticipáciou.

Mesto je opísané cez skutočnosť živej a oživujúcej lásky: je plné ľudí, ktorí sú schopní milovať, sú nevestou ochotnou stretnúť ženícha. Vzťah ľudí s Božím Baránkom má teda charakteristiky lásky vo svojej šírke: od roviny nadšenej zaľúbenosti až k vyzretej ochote obetovať sa. Charakterizuje ju realizmus, stála ochota pracovať na sebe s cieľom vyhovieť a páčiť sa druhému a pripravenosť priniesť obety pre dobro druhého. Takú odpoveď Bohu dávame my ľudia nie preto, aby sme Boha urobili šťastným, ale aby náš život v spoločenstve s ním bol šťastný a harmonický. A čo robí Boh pre nás? On koná vždy ako prvý. Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami (doslova: postavilo si medzi nami stan) (porov. Jn 1,14). Boh si však až v zmŕtvychvstaní Ježiša medzi nami postavil svoj definitívny chrám ako znamenie stálej prítomnosti. Ježiš sám hovoril o chráme svojho tela, keď predpovedal: “Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím (Jn 2,19).” A Samaritánke v diskusii o skorom opravdivom a jedinom mieste úcty povedal: “Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme… Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde” (Jn 4,21.23). Pri Ježišovej smrti sa na podnet Boha roztrhla chrámova opona vo dvoje od vrchu do spodku (Mt 27,51). Boh vo svojej sláve cez oslávenie Baránka, čiže jeho zmŕtvychvstanie otvára nový svet, ideálne miesto, kde už žijú tí, čo mu boli verní. Toto ideálne mesto odolné voči všetkým hrozbám a nešťastiam definitívne otvorí svoje brány na konci vekov a život v ňom bude znamenitý vrchol blaženosti. Boh ponúka cez Ježiša každému človeku miesto v tomto novom meste, pričom my ľudia sa máme uchádzať oň bezúhonným spôsobom svojho života, ktorý berie do úvahy sám Baránok vo svojej knihe života.

Inkulturácia

Najmä s rozvojom cestovania a informovanosti o dianí vo svete si stále viac uvedomujeme odlišnosť medzi ľuďmi. Aj okolo seba máme množstvo názorov, pohľadov a presvedčení. Keď ľudia povedia, že veria v niečo a tvrdia, že to môže byť ktokoľvek, alebo čokoľvek: Boh alebo človek alebo iba princíp.

Čo môžeme takýmto ľuďom ponúknuť my z nášho kresťanského hľadiska a s našou vierou?

Opis nebeského Jeruzalema obsahuje jeden dôležitý bod. Je to otvorené mesto, do ktorého majú všetci prístup. Boh chce spásu všetkých ľudí, pričom všetci ľudia sú na Boží obraz, čiže sú schopní priblíženia sa k Bohu, teda svätosti a sú schopní podobať sa Bohu, ktorý je láska a tá sa prejavila v dokonalej miere cez Ježiša. Prístup do mesta je pre všetkých nielen možný, ale v Jánovej videní národy doň naozaj už vchádzajú. Prinášajú svoje dary, to najlepšie čo môžu ponúknuť. Predovšetkým sa zdôrazňuje princíp otvorenosti, keď všetko pozitívne a obohacujúce pre ľudskú spoločnosť i jednotlivé osoby slúži aj na Božiu oslavu. Všetky kultúrne, sociálne a spoločenské výdobytky slúžiace morálnym spôsobom človeku bez ohľadu na ich pôvod, oslavujú Boha ako stvoriteľa všetkých ľudí. Dôležité je, aby ľudská činnosť vždy slúžila pre dobro ľudí i spoločnosti.

Univerzalizmus si nemožno predstavovať ako synkretizmus – nekritické prijatie všetkého bez rozdielu a zmiešanie všetkých hodnôt. Je dôležité kritické rozlišovanie a otvorenosť voči dobru. A to je úloha nás – kresťanov. Inkulturácia naše viery by nemala skončiť ako jej rozpustenie v iných kultúrach a myšlienkových smeroch. Naša viera sa nemá v iných kultúrach a hlavne v modernom svete zriediť, alebo celkom stratiť. Má v ňom byť neustále prítomná ako výzva, s ktorou sa treba vysporiadať a ako svedectvo, ktoré sa nedá poprieť. Takto sa môžeme usilovať pozitívne ovplyvniť prejavy akejkoľvek spoločnosti, aby slúžili pre dobro jednotlivca i všetkých.

Otázkou ostáva, prečo by sa mali ostatní cítiť oslovení, alebo zaviazaní práve kresťanským posolstvom, keď na tzv. „trhu náboženstiev“ v súčasnej spoločnosti môže byť mnoho iných ponúk. Je to preto, že Ježiš, Kristus, Boh s ľudskou tvárou sa priblížil dokonale k človeku a posilnil v ňom ťah k dobru a láske: Boh sa cez Ježiša stal chrámom, základom svätosti v nebeskom meste a jeho najdôležitejším princípom. Zároveň však už tu na zemi platí, že Boží chrám sa zjavuje v podmanivom štýle kresťanského života a vo viere činnej v láske, kedy sa muži a ženy ako priatelia Ježiša stávajú Božím chrámom. Naša svätosť prichádza od Boha, pričom my sme potom schopní ju vyžarovať a napomáhať jej zrod v ľuďoch, ktorí túžia dosiahnuť plnosť života.

Oratio

Rajské mesto, Jeruzalem,
šťastný obraz pokoja,
do tvojich stien kvádre v nebi
žijúce sa zapoja,
jak, keď anjeli sa k svadbe
do sprievodu vystroja.

Zlatá dlažba, hviezdna strecha
kde má bývať on a ty,
sťa nevesta schádzaš z neba,
zo svadobnej komnaty,
Pán ťa berie oblečenú
v ľalie a zamaty.

Plné perál žiaria brány
sprístupnenej svätyne,
žiadnu čnosť a úkon lásky
odmena tu neminie
toho, kto pre meno Krista
žil a trpel nevinne.

Pod údermi, tvrdým brúsom
vyleštené kamene
Staviteľ do múrov vkladá,
nazve každý po mene
a v tej večnej svätej stavbe
odolajú premene.

Vždy a všade česť a sláva
Bohu, nášmu Pánovi,
moc a chvála Otcu, Synu,
Duchu Tešiteľovi
včuľ i vo večnosti, keď sa
zem i nebo pominie. Amen.

Contemplatio

„Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. [...] stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“

(Jn 4,14)