Lectio divina textu Knihy Zjavenia svätého Jána apoštola: „Nová pieseň, žatva, vinobranie (Zjv 14,1-5.14-19) z cyklu Útecha pre Baránkovu nevestu.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. marca 2011.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (40.8MB, 128kbps)

Modlitba

Svätý Otče, skrze tvojho Syna Ježiša Krista, Slovo života, ktoré sa stalo telom, zošli na nás svojho Svätého Ducha;
nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma,
a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky.
Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu, a pomáhaj nám o nej vydávať svedectvo. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Posolstvo Knihy zjavenia prináša potešujúcu istotu, že zlo bude napokon potrestané a dobro odmenené. Aj dnes poznáme prostredia a situácie, v ktorých zlo a hriech triumfuje a nachádza ochotných spolupracovníkov. V srdci veriaceho človeka sa nevyhnutne rodí silná túžba po víťazstve dobra a spravodlivosti nad hriechom a jeho štruktúrami.

Náš dnešný úryvok nám prináša posolstvo o víťazstve Ježiša Krista, Syna človeka, ktorý ako Sudca triumfuje spolu so svojimi vyvolenými, ktorí vytrvali vo viere a v láske k nemu. Boh, ktorého vyprovokovali ľudské hriechy, definitívne ukončí pôsobenie zla. Apoštol Ján v Knihe zjavenia poskytuje skúšanej Cirkvi trvalú útechu, že v živote ľudí a spoločenstiev má posledné slovo Boh a nie zlo.

Budeme počuť aj posolstvo o Božom súde, ale jeho cieľom nie je vydesiť nás, ale účinne nás pozvať k neustálej náprave života. Zanedlho začíname 40 dňový pôst, kedy sa výzva na obrátenie stáva opäť osobitne aktuálnou, aby sme konali pokánie za svoje hriechy a dokonalejšie upriamili svoj život na Krista.

Nechajme teraz zaznieť text, v ktorom triumfuje víťazný Baránok Kristus a jeho verní.

Lectio

Zjv 14,1-5.14-19

¹ Potom som videl, a hľa, Baránok stál na vrchu Sion a s ním stoštyridsaťštyritisíc tých, čo mali na čele napísané jeho meno a meno jeho Otca.
² A počul som hlas z neba; bol ako hukot veľkých vôd a rachot mocného hromobitia. Hlas, ktorý som počul, znel, ako keď citaristi hrajú na svojich citarách. ³ A spievali čosi ako novú pieseň pred trónom, pred štyrmi bytosťami a pred starcami. A tú pieseň sa nemohol nik naučiť, iba tých stoštyridsaťštyritisíc vykúpených zo zeme. ⁴ To sú tí, čo sa nepoškvrnili so ženami, lebo sú panici. Tí nasledujú Baránka, kamkoľvek ide. Oni sú vykúpení z ľudí ako prvotiny Bohu a Baránkovi. ⁵ V ich ústach sa nenašla lož: sú bez škvrny.
¹⁴ Potom som videl, a hľa, biely oblak a na oblaku sedel ktosi ako Syn človeka. Na hlave mal zlatý veniec a v ruke ostrý kosák.¹⁵ A z chrámu vyšiel iný anjel, ktorý volal mohutným hlasom na toho, čo sedel na oblaku:
"Hoď svoj kosák a žni, lebo prišla hodina žatvy; žatva na zemi dozrela."
¹⁶ A ten, čo sedel na oblaku, hodil na zem svoj kosák a zem bola zožatá.
¹⁷ Potom z chrámu, čo je v nebi, vyšiel iný anjel; aj on mal ostrý kosák. ¹⁸ Od oltára zasa vyšiel anjel, ktorý má moc nad ohňom, a zvolal mohutným hlasom na toho, čo mal ostrý kosák:
"Hoď svoj ostrý kosák a ober strapce vinice zeme, lebo jej hrozná už dozreli!"
¹⁹ A anjel hodil svoj kosák na zem, obral vinicu zeme a vhodil do veľkého lisu Božieho hnevu.

Kontext úryvku

Počuli sme podstatnú časť 14 kapitoly knihy Zjavenia. Ak by sme zohľadnili úplný text tejto kapitoly a mohli by sme ho rozdeliť na štyri časti, dve pozitívne a dve negatívne:

A) nová pieseň víťazných kresťanov pred Baránkom (vv. 1-5);

B) anjelské ohlásenie súdu a pádu Babylonu (vv. 6-13);

C) žatva na zemi urobená Synom človeka (vv. 14-16);

D) vinobranie vinice zeme cez anjelov a lis Božieho hnevu (vv. 17-20).

V texte kapitoly sa prvá a tretia pozitívna časť vystrieda s druhou a štvrtou negatívnou časťou. V skrátenom texte, ktorý v tejto podobe čítame v liturgii a ktorý sme dnes počuli, dozvedáme sa o dvoch videniach:

- okolo Baránka stojí na Sione nesmierne veľký zástup vykúpených (vv. 1-5) a neskôr

- okolo Syna človeka vystúpia v súvise so súdom traja anjeli a koná sa súd v podobe žatvy a vo forme vinobrania (vv. 14-20).

Žatvu vykoná na pokyn anjela sám Syn človeka, pričom vinobranie a lisovanie je prenechané anjelom. Pán Ježiš je predstavený v úryvku aj ako Baránok a tiež ako Syn človeka; oba tituly odkazujú spoločne na Ježišovu smrť na kríži a na jeho oslávenie pri zmŕtvychvstaní.

vv. 1-3: Na pozadí videnia, ktoré nám predstavil dnešný úryvok, stoja otázky: Kto z kresťanov môže vôbec obstáť pri neustálom útlaku a ohrození? Aký je osud tých, čo neprepadli pokušeniu klaňať sa cisárovi ako božstvu a nepodľahli hrozbám jeho mašinérie? Odpoveďou na otázky sú verše 1-5 nášho úryvku, tvoria jadro celej druhej časti knihy Zjavenia a ponúkajú Cirkvi navždy prorockú interpretáciu dejín (kap. 4-21).

V úvode vidíme stáť na vrchu Sion Baránka spolu s jeho nasledovníkmi v počte 144-tisíc, ktorí majú na čele meno Baránka a jeho Otca. Obraz vrchu Sion je protikladom mora, z ktorého vyšla šelma a je aj protikladom piesočnatého morského brehu, na ktorom zastal satanský drak (12,18; 13,1). Vrch Sion odkazuje na predpoveď, že Mesiáš zhromaždí na konci časov svojich verných na eschatologickom mieste záchrany; túto predpoveď nachádzame u proroka Joela: Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude zachránený, lebo na vrchu Sion a v Jeruzaleme bude záchrana, ako riekol Pán (3,5).

Baránok na vrchu stojí, jeho postoj, že je na nohách, vystihuje podobne ako v kap. 5 jeho život získaný v zmŕtvychvstaní (5,6).

Počet členov zástupu 144 tisíc je násobkom troch symbolických čísel: 12x12x1000. Číslo 12 je číslom Izraela, druhá dvanásta poukazuje na pokračovanie Izraela v podobe 12 apoštolov a číslo 1000 poukazuje všeobecne na plnosť a na neobmedzené tisícročné Kristovo kraľovanie. Výsledná hodnota, 144 tisíc, má preto symbolickú a nie štatistickú hodnotu. Vyjadruje úplnosť eschatologického Božieho ľudu a nesmiernu veľkosť počtu svedkov s Božími menami na čele.

Mená na čele tvoria kontrast s prívržencom cisárovho kultu, ktorí nosili na sebe meno šelmy s číslom jej mena (13,17). Nespočetný zástup bol opísaný už v 7. kapitole knihy Zjavenia, jeho členovia boli označení pečaťou, táto pečať symbolizuje silnú väzbu každého člena zástupu ku Kristovi, táto jedinečná väzby je založená na sviatosti krstu, lebo sviatosťou krstu sa duchovne vpisuje Otcovo meno a Ježišovo meno do nášho bytia.

Tento text nám ponúka pohľad do budúcnosti na konečné zavŕšenie, ale jeho posolstvo dodáva nádej Cirkvi v každom čase, najmä v čase skúšok. S víťazným Kristom dosiahnu víťazstvo aj kresťania, ak smelo odmietnu dať božskú úctu cisárovi alebo niečomu či niekomu inému než Bohu.

Videnie, ktoré z neba presahuje na pozemský Sion, je sprevádzané nebeským hlasom veľkej sily. Spevy a zvuky citár pripomínajú liturgickú slávnosť. Pri tejto slávnosti zaznieva nová pieseň, novú pieseň spievajú anjeli. Spev „novej piesne“ sa často spomína najmä v žalmoch (porov. Ž 33,3; 40,4; 96,1; 98,1; 144,9; 149,1; Iz 42,10, Jdt 16,13). „Nová pieseň“ vo Sv. písme smeruje do budúcnosti a je oslavou Božích skutkov. Dôraz sa kladie na označenie piesne, že je nová, lebo odhaľuje nový Boží poriadok.

Spev novej piesne je spomenutý aj v 5. kapitole knihy Zjavenia, Tam novú pieseň spievajú štyri bytosti a dvadsiati štyria starci na oslavu Baránka, ktorý vzal do rúk zapečatený zvitok. Teraz štyri bytosti a dvadsiati štyria starci počúvajú novú pieseň, v našom dnešnom úryvku je nová pieseň prednášaná anjelmi a nespočetným zástupom pred trónom, pred štyrmi bytosťami a pred starcami. Zástup vyvolených sa naučil novú pieseň v nebeskej liturgii od anjelov.

V našom úryvku sa nehovorí nič o obsahu piesne, môžeme však predpokladať, že jej obsah je podobný piesni v kap. 5, kde sa ňou oslavoval Baránok a dielo jeho vykúpenia a kde znela takto: Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa a urobil si ich kráľovstvom a kňazmi nášmu Bohu; a budú kraľovať na zemi (5,9-10). Krv Baránka vykúpila ľudí a urobila ich kráľmi a kňazmi pre Boha.

vv. 4-5: Počet 144 tisíc sa vzťahuje na vykúpených zo zeme, ktorí majú účasť na Kristovom kráľovstve. Týchto Baránkových nasledovníkov charakterizuje čistota.¹

Na prvý pohľad by sa zdalo, že sa tu hovorí v doslovnom zmysle o panictve a slobodnom stave vykúpených. Ak však počet 144 tisíc predstavuje symbolické číslo veľmi veľkého a konečného počtu vykúpených, ťažko sa domnievať, že by daný symbolický počet vymedzoval osobitný okruh v spoločenstve spasených. Definitívny počet vykúpených je symbolickým zástupom všetkých kresťanov, mužov aj žien, slobodných, zasvätených a manželov. Panenstvo v tomto prípade chápeme v prenesenom figuratívnom zmysle. Vykúpení kresťania sú panenskí z dôvodu ich vernosti Kristovi už počas pozemského života na zemi, a preto žijú aj v nebi s Kristom v úzkom spoločenstve. V Starom zákone sa pojem „cudzoložstvo“ a „smilstvo“ často používa na obrazné označenie odklonu a až odpadu od Boha. Nečistota sa vzťahuje na nevernosť voči Bohu.² Panenskými sú tí, čo nepodľahli cisárskemu kultu a zvádzaniu neviestky Babylona, pričom Babylon bol krycím názvom pre cisársky Rím.³ Tí, ktorí odmietli modloslužbu, ktorí sa odmietli klaňať cisárovi ako bohu, zostali v tesnom spoločenstve s Baránkom ako verná nevesta, ako panna určená Kristovi. Napr. aj sv. Pavol používa túto obraznú reč a píše vo svojom 2. liste Korinťanom, že chce korintskú Cirkev odovzdať Kristovi ako čistú pannu (porov. 2 Kor 11,2).

vv. 14-20: V časti, ktorú tvoria verše od štrnásteho po dvadsiaty, je zobrazený súd. Autor je inšpirovaný, aby sprítomnil súd prostredníctvom dvoch biblických obrazov, obrazu žatvy a obrazu vinobrania. Predobraz a podnet nachádza u proroka Joela, ktorý opisuje Boží súd takto: Priložte kosák, lebo žatva je zrelá, poďte, šliapte, lebo lis je plný, kade prekypujú, lebo ich zločin je veľký (Joel 4,13).

V prvom obraze, v obraze žatvy, koná súd „niekto ako Syn človeka“ (porov. Dan 7,13; Zjv 1,13). Syn človeka je obľúbený titul Ježiša Krista. Súd vykonáva sám Kristus, nie anjeli. Tento náš dnešný opis súdu v 14. kapitole knihy Zjavenia, predchádza posledný súd, ktorý je naširoko opísaný v 19 kapitole Apokalypsy. Takéto skoršie vykreslenie súdu poukazuje na to, že posledný súd sa začína realizovať už v terajšom živote.

Ježiš so súdnou mocou ako Syn človeka prichádza sediaci na oblaku, prichádza zhora, v mene Boha Otca. Syn človeka sedí, potvrdzuje to jeho úlohu sudcu, jeho zlatá koruna prezentuje zasa jeho kráľovskú moc, posilnenú ostrým kosákom v ruke.

Moc Syna človeka neoslabuje výzva anjela, aby hodil svoj kosák (porov. Zjv 14,15); Ježiš nie je podriadený anjelovi, pretože aj anjel koná len ako Boží posol, veď vyšiel z chrámu, teda s pokynom od Boha samotného.

Stojí pred nami otázka, či sa žatva týka veriacich alebo neveriacich ľudí. Vyššie citovaný text z proroka Joela by posilňoval skôr možnosť, že žatva i vinobranie sa týkajú bezbožných. No v evanjeliách je žatva často priaznivejším obrazom konca sveta. Napr. „Žatva je veľká, ale robotníkov málo“ (Mt 9,37); alebo: „Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.“ (Mt 13,30)

Súd, ktorý je vyjadrený obrazom žatvy, sa vzťahuje na 144-tisíc vyvolených. Stručnosť opisu naznačuje, že tento súd nepridal nový život vykúpeným, ale iba potvrdil pozíciu nasledovníkov Ježiša, priviedol k zreteľnému zviditeľneniu ich stavu v konečnom zástupe vyvolených.

Zdá sa, že videniu 144 tisícov vykúpených odpovedá súd v podobe žatvy, pričom trest modloslužobníkov vystihne vinobranie a lisovanie hrozna v lise Božieho hnevu.

Obraz vinobrania je členitejší, vykonajú ho dvaja anjeli. Prví anjel vychádza z nebeského chrámu s ostrým kosákom, druhý anjel vychádza a oznamuje anjeli s kosákom Boží pokyn, aby obral vinicu zeme, dôvodom ku konaniu je zrelosť hrozna. Po zbere sa hrozno bežne spracúva v lise a aj tu sa obrané hrozná budú vylisovať v osobitnom lise Božieho hnevu. Tieto vyjadrenia nás presviedčajú, že obraz zberu a lisovania hrozna znamená negatívny súd nad bezbožnými.

Boží hnev je vo Svätom Písme opakom Božieho milosrdenstva a spravodlivosti (porov. Mich 7,18). Boží hnev však nie je explóziou pomsty plnej nenávisti, ale Boží hnev označuje úplnú nezlučiteľnosť Boha s hriechom; hnev je v podstate odstup Boha od tých, čo už skôr Boha opustili, keď ho zavrhli.⁴

Anjel s Božím pokynom, aby sa ostrým kosákom obrali strapce vinice a vložili do lisu Božieho hnevu, vystúpil „od oltára“ (porov. Zjv 14,18). Toto presné označenie miesta má hlboký zmysel, odkazuje na duše mučeníkov pod oltárom, ktorí úpenlivo prosili o riešenie nespravodlivosti a o vykonanie súdu nad Božími nepriateľmi (6,9-11). Súd tu je teda vypočutím modlitieb veriacich. Boh triumfuje nad bezbožníkmi.

Meditatio

Dnešný text určený pôvodne skúšaným kresťanom na konci prvého storočia sa zaradením Knihy zjavenia do Svätého písma stáva aktuálnym aj pre nás. Posolstvo o zástupe spievajúcom novú pieseň, o panictve členov zástupu a o súde nad svetom prináša aktuálne odkazy aj na našu prítomnosť.

Úryvok v nás utvára túžbu, byť raz súčasťou nespočetného zástupu vyvolených, ktorý sa raduje pri speve novej piesne. Chceli by sme sa ju naučiť spievať aj my. Dozvedeli sme sa, že vykúpení spievajú novú pieseň v nebeskej domovine. Ich pieseň je ustavične nová, nezovšednie, lebo jej novota spočíva na trvalej platnosti spásonosnej aktivity Ježiša Krista. Novotu jej dodáva i naša opakovaná životná odpoveď na to, čo pre nás Ježiš urobil. Nová pieseň vystihuje podstatu kresťanstva. Cieľ tejto piesne spočíva v oslave Ježiša a vo vďake, za to, čo s nami urobil. V tomto speve sa celý zástup zameriava na Krista. Nespievali si ju jednotlivci, ale zástup ju spieva jednomyseľne. Pripomína nám to účasť na speve v liturgii. Každý náš liturgický spev je úžasným prejavom toho, že náš hlas dokáže nielen kričať, stonať, nariekať, klebetiť – ale aj spievať. Aj v ústach vyvolených chýbala lož, bol v nich iba spev. Podobne ako modlitba aj spev oslobodzuje našu reč a slová od ich banálneho využívania a vedie ich k vznešenému cieľu. Spevom dokážeme svoj hlas spolu s inými premeniť na harmóniu. Tá dáva tušiť akej premeny sme schopní my sami a celé stvorenie. Je to úžasný znak nádeje, vďaka ktorému tušíme to, čo má prísť a zároveň to prijať do svojej prítomnosti. Novú pieseň však mohli spievať iba noví ľudia v zástupe, ktorí nasadili svoje životy pre Ježiša. Prenasledovaní kresťania to urobili doslovne preliatím krvi, ale pretože samotná kniha nevyzývala kresťanov na takýto koniec života, dá sa tušiť, že existujú aj iné typy nasledovania Ježiša a možnosti dostať sa do zástupu vykúpených sú širšie.

Ako sa novými ľuďmi staneme my? Muži a ženy Cirkvi sa od nepamäti snažili aktualizovať náš text cez konkrétne životné formy, aby sa stali podobnými ľuďom zástupu. Členovia zástupu boli rituálne a morálne dokonalí a úplne disponovaní pre Krista. Členov zástupu charakterizuje panictvo, ktoré sme v kontexte knihy vnímali ako čistotu od modloslužby cisárskeho kultu. Oslobodení od modloslužby musíme byť všetci: ľudia v manželstve aj mimo neho.

Sv. Augustín vnímal tento náš dnešný úryvok ako silný poukaz na životný príklad mužov a žien slobodných pre Pána. Životný stav panenstva pre Božie kráľovstvo predstavuje plné životné nasadenie v nasledovaní Baránka. Tieto životné formy, najmä celibát kňazov sa opäť, po nedávnych odhaleniach stroskotaní istých kňazov, dostáva na pranier.

V diskusii o celibáte je kľúčovou otázkou poznanie, že Cirkev veľmi skoro pochopila, že celibát a panictvo pre Pána svedčia o nebi. Už v Izraeli bol pre členov Léviho kmeň dedičným podielom Pán (Ž 16,5), leviti a kňazi nevlastnili pôdu, jedinou domovinou bol pre nich Boh. Tak sa aj v Cirkvi pre mužov a ženy zasvätených Kristovi stáva jedinou krajinou Boh. Svojou slobodou pre Krista sa zriekajú toho, čo je podľa ľudských kritérií vlastne najnormálnejšie a najdôležitejšie. Zriekajú sa toho, že na strome života dopestujú nový život, že budú mať vlastnú životnú postať a žijú vo viere, že ich krajinou je naozaj Boh. Touto formou života robia dôveryhodným presvedčenie, že jestvuje nebo. Nielen slovami, ale aj osobitným spôsobom života v panenstve svedčia o Ježišovi Kristovi, o evanjeliu a dávajú mu k dispozícii celý život. Celibát a panenstvo sú zamerané na Krista a majú apoštolský význam. Nejde tu len o úsporu času, mať viac času pre Krista a službu iným, to je nedostatočné odôvodnenie, v celibáte a panenstve ide o existenciu, ktorá úplne stavia na Božiu kartu. No tam, kde sa vysoko začína, sa môžu dostaviť aj pády. Panenstvo pre Pána bude vždy provokovať tento svet, no voči tejto životnej forme bude popudzovať ľudí najmä to, keď budú vidieť, ak zistia, že samotné zasvätené osoby s touto formou života vnútorne nesúhlasia a prežívajú ju pokrytecky, zle alebo nasilu.⁵

Vo vernosti Kristovi a v bezúhonnosti máme všetci vždy čo naprávať. Darí sa nám to, keď úplne vsadíme na Krista. On, ktorý ide pred nami a vedie nás, nám dáva verne ho nasledovať cez svoje slovo, cez modlitbu a vo sviatostiach.

V obraze súdu v podobe žatvy a vinobrania sa pred nami odkrýva miesto, kde sa uplatňuje nádej v Božiu spravodlivosť. Otázka spravodlivosti predstavuje podstatný a veľmi silný argument v prospech viery vo večný život. Len Boh môže nastoliť spravodlivosť.

Nad silami zla paradoxne zvíťazil tichý Baránok s nasledovníkmi. Jeho triumf na Sione je zárukou pre kresťanov, aby obstáli v prítomných protivenstvách a prenasledovaniach. Žatva a vinobranie sú poľnohospodárske obrazy konca tohto sveta. Obrazy súdu v evanjeliách, ale aj tu, sú obrazy na podporu zodpovednosti za náš život a to nielen na úrovni jednotlivcov, ale aj na kolektívnej úrovni. V žatve a vinobraní vidíme ako nastáva kolektívny koniec a kolektívny súd. V pozadí vinobrania je Boží hnev nad nepriateľmi, voči nemu stojí Božia spravodlivosť, ktorá v žatve zachraňuje verných. Hoci je súd spočiatku hrozivým obrazom, napriek tomu je obrazom nádeje, že zlí nezasadnú na večnej hostine vedľa svojich obetí, akoby sa nič nestalo. Boží súd je nádejou, lebo je spravodlivosťou a aj milosrdenstvom. Milosť však nevylučuje spravodlivosť a nie je pokrivením spravodlivosti. Milosrdenstvo nie je stierka, ktorá všetko skryje a zarovná, takže čokoľvek by sa na zemi udialo, malo by rovnakú hodnotu. Ak by bol súd len milosrdenstvom, ktoré by robilo bezvýznamným všetko, čo je pozemské, Boh by nám zostal dlžný odpoveď na požiadavku spravodlivosti; ak by súd bol len spravodlivosťou bez milosti, bol by dôvodom panického strachu. Ježiš je však našim zástancom pred Otcom (1 Jn 2,1). Posolstvo o súde vyzýva k náprave života a pobáda s bázňou a chvením spolupracovať s Bohom na našej spáse (Flp 2,12).

Oratio

¹ Plesajte, spravodliví, v Pánovi; statočným sluší spievať pieseň chvály. [...] ³ Spievajte mu novú pieseň, nadšene mu hrajte a volajte na slávu. ⁴ Lebo Pánovo slovo je pravdivé a verné všetko jeho konanie. ⁵ Miluje spravodlivosť a právo; milosti Pánovej plná je zem. [...] ⁹ Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené. [...] ¹³ Pán hľadí z neba a vidí všetkých ľudí. ¹⁴ Pozerá z miesta, kde prebýva, na všetkých obyvateľov zeme, ¹⁵ on, čo každému osve utvoril srdce a chápe všetky ich skutky. [...] ¹⁸ Hľa, oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja, nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú, ¹⁹ aby ich zachránil pred smrťou a v čase hladu nakŕmil. ²⁰ Naša duša očakáva Pána, on je naša pomoc a ochrana. ²¹ V ňom sa naše srdce raduje a v jeho sväté meno máme dôveru. ²² Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba.

(Ž 33, 1.3-5.9.13-15.18-22)

Contemplatio

Ježišu, náš Baránok, bol si zabitý a svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa.

(porov. Zjv 5,9)

__________

¹ Túto čistotu môžeme podľa textu nášho úryvku rozlíšiť na rituálnu (bohoslužobnú) čistotu (verš 4) a na morálnu čistotu (verš 5). V Starom zákone sa od kňazov žiadala rituálna čistota, počas služby v chráme sa zdržiavali pohlavného styku (Lev 15,18); podobne sa aj vojaci mali pred bojom zasvätiť pohlavnou zdržanlivosťou (Lev 15,16). Kňazské a vojenské úlohy boli vyhradené výlučne mužom. Preto sa aj o zástupe uvažuje cez mužských jedincov. Grécky text knihy používa na označenie panicov výraz parthenos, čo je bežné označenie pre pannu.

² Tento typ jazyka používa Kniha zjavenia pomerne často (Zjv 14,8; 17,2.4; 18,3.9; 19,2).

³ Niektoré koptské, etiópske a neskoršie grécke rukopisy ponúkajú text v. 4, že panici sú tí, čo sa nepoškvrnili so ženou (nie ženami), čo by bol zrejmý odkaz na vzťah so ženou, neviestkou Babylon-Rím.

⁴ Boží hnev predstavuje v Biblii častý antropopatizmus; v historických knihách sa začína používať keď ľud Izraela vážne naruší zmluvu s Bohom počínajúc Knihou Exodus (32,10.11.12) a najmä v 1 a 2 Kr, ale aj v prorockých knihách sa spomína deň Pána ako deň Božieho hnevu (Ez 7,19; Sof 1,18; 2,3; aj Nár 2,22). Boží hnev spomína Mat 3,7; Lk 21,23; Jn 3,36, ako sprievodný znak Božieho súdu je tiež 8-krát v Zjv: 6,16.17; 11,18; 14,10.10.16.19; 19,15 a až 12-krát v Liste Rimanom.

⁵ Porov. Benedikt XVI. – Joseph Ratzinger, Zasiahnutý neviditeľným, Trnava 2007, 73-75.