Lectio divina textu Knihy Zjavenia svätého Jána apoštola: Nesmierny zástup v bielom (Zjv 7,2-17) z cyklu Útecha pre Baránkovu nevestu.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. januáara 2011.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (47.0MB, 128kbps)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Lectio

Zjv 7,2-17

² A videl som vystupovať od východu slnka iného anjela, ktorý mal pečať živého Boha a mohutným hlasom zvolal na štyroch anjelov, ktorí dostali moc škodiť zemi a moru: ³ "Neškoďte zemi ani moru, ani stromom, kým neoznačíme na čele služobníkov nášho Boha!"
⁴ A počul som počet označených: stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela: ⁵ z Júdovho kmeňa dvanásťtisíc označených, z Rubenovho kmeňa dvanásťtisíc, z Gádovho kmeňa dvanásťtisíc, ⁶ z Aserovho kmeňa dvanásťtisíc, z Neftaliho kmeňa dvanásťtisíc, z Manassesovho kmeňa dvanásťtisíc, ⁷ zo Simeonovho kmeňa dvanásťtisíc, z Léviho kmeňa dvanásťtisíc, z Issacharovho kmeňa dvanásťtisíc, ⁸ zo Zabulonovho kmeňa dvanásťtisíc, z Jozefovho kmeňa dvanásťtisíc, z Benjamínovho kmeňa dvanásťtisíc označených.
⁹ Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy ¹⁰ a mohutným hlasom volali: "Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!"
¹¹ Všetci anjeli stáli okolo trónu, starcov a štyroch bytostí, padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu ¹² a volali: "Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen."
¹³ I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: "Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?" ¹⁴ Povedal som mu: "Pán môj, ty to vieš."
A on mi povedal: "To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi. ¹⁵ Preto sú pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme. A ten, čo sedí na tróne, bude prebývať nad nimi. ¹⁶ Už nebudú hladovať ani žízniť, nebude na nich dorážať ani slnko, ani iná horúčosť, ¹⁷ lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu."

Kontext úryvku

Dnešný posvätný text zo siedmej kapitoly Knihy Zjavenia sv. Jána možno rozdeliť na dve časti, každá časť prináša opis jedného videnia. Dej prvého videnia sa odohráva na zemi, kým dej druhého prebieha v nebi. Opis v oboch prípadoch začínajú slovami: „Potom som videl“ (7,1.9). Prvá scéna (vv. 2-8) hovorí o označených z Izraela, kým druhá o obrovskom zástupe, ktorý oslavuje Boha (vv. 9-17).

Dnešný úryvok a jeho dej súvisí s otvorením šiestej pečate zvitku, ktorý držal Baránok, Ježiš Kristus. Otvorenie šiestej pečate predstavuje odpoveď na prosbu umučených o súd nad bezbožnými. Zemetrasenie a ničenie stvorenia sú dňom hnevu a ten postihne tých, čo škodili kresťanom (6,12-17). Náš text obsahuje pozitívne obrazy, ktoré stoja oproti doterajšiemu ničeniu. Boh umožňuje takúto situáciu. Nesie v sebe odkaz, že pre skúšaných kresťanov jestvuje útecha a záchrana.

vv. 2-3 Prvá scéna nášho textu je umiestnená na zem. Anjel najskôr prikazuje označiť Božích služobníkov a potom iba počujeme zoznam a počty označených pečaťou. Zem sa s celým stvorením nachádza v stave ohrozenia od štyroch vetrov zadržiavaných štyrmi anjelmi (v. 1). Iný anjel vystúpi od východu, stadiaľ, kde bol umiestnený raj. Vystúpi ako Boží posol, má pečať živého Boha. Štyria anjeli ohrozujúci zem, ako aj anjel z východu sú Boží poslovia: štyrom anjelom bola daná moc od Boha; čiže Boh je pôvodca ich moci; anjel z východu bol navyše označený Božou pečaťou. On dá príkaz štyrom anjelom, čo poukazuje na jeho nadradenosť nad inými, čo zasa naznačuje hierarchické usporiadanie medzi anjelmi.

Pečať anjela, ako aj označenie Božích služobníkov (v. 3) nie sú na tomto mieste knihy Zjavenia bližšie vysvetlené. Až text v 14 kap. ozrejmí, že pečať súvisí s menom Baránka a jeho Otca: „Potom som videl, a hľa, Baránok stál na vrchu Sion a s ním stoštyridsaťštyritisíc tých, čo mali na čele napísané jeho meno a meno jeho Otca“ (14,1). Pečať sa chápe v eschatologickom zmysle – je prípravou na budúce udalosti, ktoré nastanú s blížiacim sa koncom. Tento text knihy Zjavenia má súvis s tým, čo nachádzame v Knihe proroka Ezechiela, kde Pán povedal pisárovi odetému v plátne: "Prejdi cez mesto, cez Jeruzalem, a urob značku Tau na čelá mužov, ktorí vzdychajú a jajkajú nad rozličnými ohavnosťami, ktoré sa uprostred neho dejú." (Ez 9,4). Takýto znak je symbol Božej ochrany, vďaka nemu označení ľudia prežijú pohromy, ktoré sú nasmerované voči ľuďom bez pečate (Zjv 9,4). Označenie ľudí, Božích služobníkov, ktoré sa má vykonať, sa dávalo do súvislosti s kresťanským krstom, resp. darom Ducha Svätého. V našom texte pečať na čele vyjadruje všeobecný prvok Božej ochrany a Božieho vlastníctva. Tento text mohol mať vplyv na uvažovanie o sviatosti krstu v ďalších obdobiach. Tí, ktorí majú znak sú Božím majetkom a sú ním chránení. U proroka Izaiáša nachádzame text o znaku: „Tento hovorí: “Pánov som” a tamten volá v mene Jakuba, tento si píše: “Pánov” na ruku a menom Izraela sa nazýva."“ (Iz 44,5). Podobným spôsobom bola Božia ochrana prisľúbená Izraelitom, ktorí si označili veraje dverí krvou baránka pri slávení Paschy v Egypte (Ex 12,7.13). Svätý Cyprián komentuje nasledovne: „To čo bolo predtým naznačené obrazom zabitého baránka sa napĺňa v Kristovi – v pravde, ktorá nasleduje. Ako vtedy, keď bol zasiahnutý Egypt a židovský národ unikol iba, ak bol označený krvou baránka, tak aj teraz, keď svet bude zničený a zasiahnutý, unikne iba ten, kto bude mať znak Krista“.

vv. 4-8 Jánovo videnie je v tomto momente lepšie nazvať „zjavením“, keď počet označených „počuje“, hoci ich presný počet nemôže „vidieť“. V texte sa nespomína postup označovania vyvolených ohlásený v 7,2-3; oznamuje sa iba ich výsledný počet.

Označení sú „z kmeňov synov Izraela“. Zatiaľ čo výraz „Izrael“ sa v SZ zvyčajne používal na označenie severných kmeňov, aby sa odlíšili rozdelené Izraelské a Judské kráľovstvo, Kniha Zjavenia vystihuje menom Izrael zjednotený vyvolený národ na konci časov, podobne ako v nebeskom Jeruzaleme sú na bránach: „napísané mená dvanástich kmeňov synov Izraela“ (21,12). Za zmienku stojí fakt, že tí, ktorí sú označení sú iba časťou väčšej skupiny, ktorej zvyšok nie je označený.

Číslo 144 tisíc vzniká násobkom troch symbolických čísel: 12x12x1000. Číslo 12 je číslo Izraela a 1000 číslo plnosti. Výsledné číslo má nepochybne symbolickú, nie štatistickú hodnotu. Hoci sa interpretácie tejto skupiny líšia, s najväčšou pravdepodobnosťou tu máme pohľad kresťanskej eschatológie (14,1.3), podľa ktorej Boží ľud bude vystavaný na základe dvanástich kmeňov Izraela a dvanástich apoštoloch (nebeský Jeruzalem v 21,12-14). Myšlienka obnovenia Izraela bola v Starom zákone a v židovských spisoch veľmi častá. U proroka Izaiáša zaznieva prosba k Bohu: „Vráť sa kvôli svojim sluhom, kvôli kmeňom svojho dedičstva“ (Iz 63,17); a prorok Zachariáš tvrdí: „Pánovi patrí oko človeka a všetkých izraelských kmeňov“ (Zach 9,1). Skutočnosť, že konkrétny počet bol už označený pečaťou poukazuje na to, že eschatologické obnovenie sa už započalo. Číslo tu symbolizuje úplnosť eschatologického Božieho ľudu a súčasne jeho nesmiernu veľkosť. A ak je tento text nasmerovaný do celkovej budúcnosti Cirkvi, potom títo označení predstavujú Izrael v čase príchodu Mesiáša, teda Cirkev ako Boží ľud.

Sčítanie členov izraelských kmeňov bolo bežné v dejinách Izraela. V Knihe Numeri sa hovorí o dvoch sčítaniach ľudu na púšti (Nm 1,2; 26,1-56). Rozdiel je v tom, že tam bol výsledok sčítania poukazom na viditeľný počet príslušníkov kmeňa, zatiaľ čo v Knihe zjavenia je to počet symbolický: 12.000 členov z každého kmeňa. Zoznam dvanástich kmeňov sa odlišuje oproti iným zoznamom kmeňov v Starom zákone. Za povšimnutie stojí prvé miesto prisúdené Júdovmu kmeňu, ako dôsledok verša 5,5, kde je Mesiáš predstavený ako „Lev z Júdovho kmeňa, Koreň Dávidov“. V zozname sa nespomína Dánov kmeň. Jeho nevernosť Bohu opisuje už Kniha Sudcov 18, tento kmeň chýbal taktiež v rodokmeňoch Prvej knihy kroník. Istá židovská tradícia ho dávala do súvisu so satanom. Nespomína sa ani mocný severný kmeň Efraim, ktorým biblické texty často označovali celé severné kráľovstvo Izraela. Efraimov kmeň tu nečakane zastupil kmeň Jozefa.

vv. 9-12 Druhá scéna nášho textu zameria náš pohľad zo zeme do neba k novému videniu. Samotné nebeské videnie prebieha v dvoch fázach: nespočítateľný zástup oslavuje Boha (vv. 9-10) a anjeli sa klaňajú Bohu a volajú mu na slávu (vv. 11-12). Tento text veľmi pripomína podobnú scénu zo Zjv 5. Po liturgickej oslave nasledujú vysvetľujúce slová starca (vv. 13-17).

Nesmierny zástup v bielych odevoch, ktorý chváli Boha, poukazuje na univerzalizmus spásy spomínaný v Knihe zjavenia, keď sa tri razy hovorí o ľuďoch: „z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa“ (5,9; 7,9; 11,9). Spĺňa sa tak Boží prísľub Abrahámovi o nespočítateľnom potomstve: „Rozmnožím tvoje potomstvo ako prach na zemi“ (Gn 13,16) a otcovstve mnohých národov: „Dám sa ti rozrásť prenáramne, rozmnožím ťa v národy, i králi z teba vzídu“ (Gn 17,6).

Rúcha, v ktorých sú oblečení ľudia v zástupe, majú bielu farbu. Tá v Knihe zjavenia poukazuje na nebeský priestor; ten kto ho nosí, je hoden nebeského života, alebo mu bola udelená už odmena spásy za bezúhonné konanie. V bielych rúchach sedelo tiež dvadsaťštyri starcov na trónoch (4,4). Palmy, ktoré držia ľudia v zástupe v rukách, symbolizujú radosť. Židia mávali ratolesťami z paliem na Sviatok stánkov: „V prvý deň si vezmete najkrajšie ovocie zo stromov, palmové ratolesti… a budete sa veseliť pred Pánom, svojím Bohom“ (Lv 23,40) a Ježiš bol pri vstupe do Jeruzalema vítaný palmovými ratolesťami (Jn 12,13). V grécko-rímskom svete bola palma znakom víťazstva a v egyptskej kultúre symbolizovala dĺžku života, resp. život po smrti. Tento obrovský zástup sa takto javí ako neustále radostná procesia víťazov. Text neskôr priblíži aj minulosť zástupu: „prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi“ (14). Určite tu ide o kresťanských mučeníkov, ktorí zomreli pri prenasledovaní v dôsledku cisárského kultu. Teraz už patria do nebeského chóru a majú účasť na eschatologickej blaženosti. Na rozdiel od 144 000 označených na zemi, ktorých skúšky ešte len čakajú, tento nespočítateľný zástup ich má už za sebou. Svätý Augustín o tejto skupine vraví: „Je to samotná Cirkev, ktorá je niekedy zahalená do temnoty a hmly pre množstvo urážok… ale aj vtedy žiari v tých, ktorí sú jej najvernejší“.

Objektom oslavy nesmierneho zástupu je Boh sediaci na tróne a Baránok, čo vyjadrí aj ich postoj a slová: všetci stoja pred trónom a Baránkom (v. 9) a volajú: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“ (v.10). Táto scéna oslavy Boha predchádza definitívnu oslavu Boha v nebeskom Jeruzaleme v Zjv 21-22.

Svojim slovami vyznávajú, že Boh je spasiteľ; má plán spásy, ktorý uskutočňuje na úrovni dejinných udalostí i na eschatologickej úrovni pri svojom tróne. Slovo „spása“ v Zjavení sa viaže na eschatologické víťazstvo, čím nadobúda význam vyslobodenia a víťazstva v prenasledovaní.

K zástupu sa v oslave Boha pripájajú anjeli stojaci okolo trónu, starcov a bytostí. Ich oslavná činnosť sa deje tiež v dvoch momentoch: „stáli okolo trónu... padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu“ (11) a slová: „Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen“ (12). Poklonu Bohu, ktorí zvyčajne konajú dvadsiati štyria starci (4,10; 5,14), tuná konajú aj anjeli stojaci okolo trónu.

Ich slová sú doxológiou so siedmymi atribútmi. Sú to podobné vlastnosti, ako tie pripísané Bohu, resp. Baránkovi aj na iných miestach v Zjavení (napr. „moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie“ 5,12). Táto Božia oslava sa podobá oslave zo Zjv 5. Kým v Zjv 5 je objektom oslavy Boh i Baránok spolu, v tomto momente sa väčší dôraz kladie na Boha a Baránok bude oslávený neskôr vo verši 17.

vv. 13-17 Záver druhého videnia obsahuje dialóg svätopisca s jedným zo starcov. Jeho slová vysvetľujú videnie. Otázka starca má za úlohu vyvolať rozhovor. Ten, čo sa pýta, si nakoniec aj odpovedá a poučuje opýtaného, podobne to urobil Boh s prorokom Ezechielom : „A (Pán mi) riekol: "Syn človeka, ožijú tieto kosti?" Odpovedal som: "Pane, Bože, to ty vieš."“ (Ez 37,3). Vysvetlenie starca sa zameria na veľký zástup. Minulosťou zdôvodní prítomnosť zástupu pred Bohom a vysvetlí aj jeho budúcnosť. „Veľké súženie“ je podľa evanjelií obdobím, ktoré predchádza slávny príchod Syna človeka: „vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude“ (Mt 24,21); a „tie dni budú takým súžením, aké nebolo od počiatku, keď Boh stvoril svet, až doteraz a už ani nebude“ (Mk 13,19). Tuná „veľké súženie“ označuje celé dejiny vnímané z perspektívy Ježišových učeníkov, ktorí majú byť pripravení preukázať vernosť v súženiach a prenasledovaniach (Zjv 1,9; 2,9-10). V kresťanskom chápaní boli súženia a prenasledovania pokladané za súčasť eschatologického obdobia a náznak blížiaceho sa konca (Mk 13,9-20; Mt 24,9-22; Lk 21,12-24). Vytrvanie v súženiach sa v knihe tematicky vyjadrí rúchom a bezúhonným životom: „A smela sa obliecť do čistého, skvúceho kmentu; ten kment sú spravodlivé skutky svätých“ (19,8); „Blahoslavení sú tí, čo si vypierajú rúcha: budú mať moc nad stromom života a budú môcť vstúpiť bránami mesta“ (22,14). Život v zhode s vierou je nutná podmienka, aby kresťania dosiahli cieľ, ktorým je oslava a služba Bohu dňom i nocou. Obieliť si rúcha v Baránkovej krvi je na prvý pohľad paradoxné tvrdenie. Krv nemôže nikdy zbieliť šaty. Obielenie poukazuje na očistenia svojho života v krvi Spasiteľa, ktorý podstúpil smrť. Podobne sa očisťuje naše svedomie ako tvrdí Hebr 9,14: o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu. „Baránkova krv“, čiže „krv Ježiša Krista“ je častý biblický výraz, ktorý označuje Ježišovu výkupnú smrť na pozadí starozákonných zástupných a zmiernych obetí. Podľa Prvého Jánovho listu Ježišova krv očisťuje: „krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu“ (1 Jn 1,7). Vďaka tomuto očisteniu sú ľudia v zástupe schopní stáť pred Bohom v nebeskom chráme, kde sa pripájajú k oslave Boha. Na rozdiel od bohoslužieb v Jeruzalemskom chráme bude nebeská liturgia prebiehať bez prestania.

Súčasne s tým, čo vykonali títo Boží služobníci voči Bohu, sa opisuje to, čo koná Boh pre nich: bude nad nimi prebývať (15b), doslovne „spraví si nad nimi stan“. Bude mať s nimi vnútorné spoločenstvo, ako to bolo v prípade izraelského ľudu v púšti. Ozýva sa tu téma stánku stretnutia z Knihy Exodus a prítomnosť Boha medzi ľudom. Prísľub u proroka Ezechiela: „Môj príbytok bude nad nimi a budem ich Bohom, oni však budú mojím ľudom“ (Ez 37,27) sa blíži k eschatologickému naplneniu: „A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: "Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo"“ (Zjv 21,3-4).

Obraz Božej ochrany sa podáva cez beduínsky a pastiersky ideál života. Vo v. 16 sa hovorí „nebudú hladovať ani žízniť, nebude na nich dorážať ani slnko, ani iná horúčosť“, čo odráža tematiku z proroka Izaiáša: „Nebudú lačnieť ani žízniť, nespáli ich úpal ani slnce, lebo ich bude viesť ten, čo sa zľutoval, a popri žriedlach vôd ich napojí“ (Iz 49,10). Je to presný opak toho, čo sa stane s tými, ktorí budú postihnutí Božím hnevom: „Štvrtý anjel vylial svoju čašu na slnko: a bolo mu dané páliť ľudí ohňom. Veľká horúčava spaľovala ľudí a tí sa rúhali menu Boha, ktorý má moc nad týmito ranami; ale nerobili pokánie, aby mu vzdali slávu“ (Zjv 16,8-9). Obraz pastiera a pasenia vo v. 17a „Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života“ je ozvenou viacerých starozákonných textov: „I postavím nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť: svojho sluhu, Dávida; on ich bude pásť, on im bude pastierom“ (Ez 34,23). Pastierom je tu Baránok, Ježiš Kristus, podobne ako v Zjv 14,1-5 Baránok stojí na vrchu Sion a nasleduje ho 144 000 vyvolených. Je za tým myšlienka povolania apoštolov („Poďte a uvidíte!“ Jn 1,39) a obraz pastiera („Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas“ Jn 10,4).

Živá voda, ktorá je prisľúbená je čerstvou vodou z prameňa na rozdiel od vody zberanej a uchovávanej v cisterne. „Živá voda“ je obsah Ježišovho prísľubu v Jánovom evanjeliu („z jeho vnútra potečú prúdy živej vody“ Jn 7,38 porov. 4,14; 6,35). Eschatologické naplnenie sa dosiahne na konci knihy: „Ja som Alfa a Omega, Počiatok i Koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody“ (Zjv 21,6 porov. 22,1).

Boh im nakoniec zotrie slzy z očí (17b). Tieto slzy prelievali ľudia v zástupe v dôsledku prenasledovania a mučenia, ktoré sa raz skončia. Zopakuje sa prísľub z Izaiáša: „Zničí smrť navždy a Pán, Jahve, zotrie slzu z každej tváre“ (Iz 25,8). Ten istý prísľub sa vzťahuje i na nebeský Jeruzalem: „Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21,4).

Jednou z často diskutovaných otázok v tomto texte je vzťah medzi dvoma opísanými skupinami a síce 144 000 synov Izraela a nespočítateľný zástup v bielych rúchach. Ich presný počet na jednej strane a nesmiernosť zástupu na strane druhej signalizujú, že ide o dve odlišné skupiny. Tých 144 000, označených na čele Baránkovým menom „nasledujú Baránka, kamkoľvek ide“ (14,4). Potrebujú osobitnú ochranu vo forme pečate, pretože ešte budú čeliť protivenstvám a skúškam. Na druhej strane sú tí, ktorí už prešli súžením alebo Ježišova smrť bola tým veľkým súžením a práve tá ich urobila schopnými byť pri Bohu. Sú teraz pred ním aj so znakmi víťazstva (biely odev a palmy). Tieto dve skupiny predstavujú dva po sebe nasledujúce okamihy: historický Boží ľud ako pokračovanie Izraela a eschatologický Boží ľud nesmierny v zastúpení zo všetkých národov. Nakoniec máme pred očami definitívnu a úplnú univerzálnu spásu voči anticipovanej a limitovanej spáse. Definitívnu spásu stanovujú slová doxológie a svojím obsahom sú odrazom trvalej bohoslužby toho kráľovstva kňazov.

Meditatio

Náš text ponúka mnoho podnetov na zamyslenie. My si vyberieme dva z nich, ktoré môžu slúžiť na osobné rozjímanie.

Každý z nás sa v priebehu života iste už mnohokrát podpísal. Podpis vyjadruje náš súhlas s daným dokumentom, alebo si podpisom niečo privlastňujeme, či chránime pred zneužitím. Podobnú funkciu v dnešnom biblickom texte má pečať, ktorou je označených 144 000 z kmeňov Izraela. Je to pečať „živého Boha“ na vyjadrenie dôležitých skutočností: odteraz mu patria – sú jeho mimoriadnym vlastníctvom a on im poskytuje ochranu, takže im nič nemôže uškodiť. Táto myšlienka sa v dejinách Cirkvi veľmi skoro premietla do teológie sviatostí, najmä krstu a birmovania. Sú to sviatosti, pri ktorých je do duše človeka vtlačený nezmazateľný znak – čosi, čo sa nedá odstrániť ani vymazaním mena z krstnej matriky. Krst však nie je záťaž uvalená na malé dieťa, ale mimoriadny dar, ktorý dostáva popri dare fyzického života. Boh prisľubuje, že pokrstený človek mu bude patriť mimoriadnym spôsobom. Takisto mu prisľubuje ochranu v ťažkostiach života. Krst, ako aj ostatné sviatosti je platný samotným faktom jeho vyslúženia (milosť prichádza ako dar bez ľudskej zásluhy), a pozýva k ľudskej odpovedi vo forme zodpovedajúceho života. Krstom sa dostáva milosť vo forme „horčičného semienka“, z ktorého vyrastie mohutný strom, za podmienky, že padne do úrodnej pôdy. Milosť, ktorú dostávame vo sviatosti krstu je pre každého z nás prísľub Božej ochrany i výzva k zodpovedajúcemu spôsobu života.

Často keď sa hovorí o „Cirkvi“, v bežnom chápaní si predstavíme kňazov a biskupov, napr. v zmysle, že Cirkev niečo učí a pod. Keď sa zasa spomenú „veriaci“, v mysli sa nám vynorí obraz pokrstených laikov, teda tých, ktorí neprijali kňazskú vysviacku. Oba tieto obrazy nie sú celkom presné: Cirkvou, resp. členmi Cirkvi sú predsa aj tí, ktorí neprijali vysviacku a na druhej strane i kňazi patria do skupiny veriacich, keďže majú vieru. Tento malý príklad chce ukázať, že Cirkev žije a prejavuje sa v rozličných formách a stavoch, a predsa je to stále jedna Cirkev, ktorá by mala zachovať a žiť jednotu. Aj dnešný biblický text hovorí o dvoch odlišných skupinách: jedna je ohraničená počtom (144 000) a opisuje tých, ktorí sú pripravení čeliť výzvam a pokušeniam. Druhá skupina je neohraničená a zahŕňa tých, ktorí úspešne prešli cez nástrahy a ťažkosti života, už sa očistili v Baránkovej krvi a dosiahli cieľ svojho života – Božiu oslavu. Hoci sú to dve odlišné skupiny, spájajú sa v jednom spoločnom videní a v spoločnom posolstve pre čitateľov. Cirkev má svoju nebeskú úroveň reprezentovanú spoločenstvom svätých; to sú bratia a sestry, ktorí sú už úplne Boží, sú s Bohom. Nám zostáva možnosť komunikácie s týmto nesmiernym zástupom víťazov, ktorý ďakuje práve Baránkovi za výsadu mať podiel na plnom živote.

Cirkev žije v odlišných formách, na odlišných miestach a v rôznych kultúrach. Snaží sa nájsť spôsoby priblížiť sa k ľuďom a osloviť ich primeranými spôsobmi a ponúknuť im kontakt s osobou Ježiša Krista. Je náš ľudský príspevok – snaha nájsť cesty a spôsob ako žiť hodnoverne Kristovo evanjelium s jeho výzvami a formami zodpovedajúcimi nášmu povolaniu. Kristus nám zasa prisľúbil potrebnú pomoc z jeho strany: ochranu pre všetkých ktorí to potrebujú a inšpiráciu pre tých, ktorí hľadajú. Pamätajme, že oslava Boha je konečný cieľ ľudského života i existencie Cirkvi v jej rôznych formách. Táto oslava sa uskutoční v plnosti na konci, ale začína všade tam, kde sa Cirkev prejavuje a žije. Modlime sa, aby všetci členovia Cirkvi a všetky prejavy jej existencie slúžili a smerovali nie k oslave vlastnej, ale k oslave Boha. Takisto, modlime sa za jednotu Cirkvi i za jednotu kresťanov, aby vždy svojím životom svedčili o spásonosnej vôli Krista, veľkého pastiera oviec (Hebr 13,20).

Oratio

Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou. Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?

Duša sa mi rozplýva pri spomienke, ako som putoval ku vznešenému stánku a vstupoval do domu Božieho s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou uprostred zástupov sláviacich sviatky.

Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, moju spásu a môjho Boha.

Vo dne mi svoju milosť udeľuje Pán. V noci mu zasa ja spievam a modlím sa k Bohu môjho života.

Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ? Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, spásu mojej tváre a môjho Boha.

(Ž 42, 2.3.5.6b.9.12)

Contemplatio

Pane, ty si naša spása. Na tvoj ľud nech zostúpi tvoje požehnanie.

(Ž 3,9)