Lectio divina textu Knihy Zjavenia svätého Jána apoštola: Zapečatená kniha v rukách Baránka (Zjv 5,1-14) z cyklu Útecha pre Baránkovu nevestu.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. decembra 2010.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (43.8MB, 128kbps)

Modlitba

Večný Otče,
svoju lásku k človeku najviac prejavuješ vo svojom Synovi,
ktorého si poslal, aby za nás vydal svoj život na kríži
a svojím zmŕtvychvstaním nám otvoril cestu k životu s tebou;
otvor naše mysle i srdcia, aby sme poznávali jeho tvár v slovách Písma,
a v sile Ducha o ňom vydávali vierohodné svedectvo.
O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Vstúpili sme do adventného obdobia, ktoré obracia našu pozornosť na historický príchod Pána Ježiša, keď sa stal človekom a narodil sa pred viac ako 2000 rokmi a pripomína nám aj príchod Pána Ježiša na konci vekov. Advent je intenzívny čas očakávania a prípravy na príchod Pána.

Dnešný úryvok z knihy Zjavenia svätého Jána nás chce posilniť v očakávaní a v nádeji na stretnutie s Pánom Ježišom, ktorý splnil svoje jedinečné poslanie pre dobro a záchranu ľudí. Je hodný našej vernosti, úcty a oslavy. Celé nebo aj zem sa mu klaňajú ako Bohu. Vypočujme si teraz posvätný text, ktorý nám predstaví víťazného Božieho Baránka.

Lectio

Zjv 5,1-14

¹ I videl som v pravici Sediaceho na tróne knihu popísanú znútra i zvonka a zapečatenú siedmimi pečaťami.
² A videl som mocného anjela, ktorý ohlasoval mohutným hlasom: "Kto je hoden otvoriť knihu a rozlomiť jej pečate?"
³ Ale nik na nebi ani na zemi, ani pod zemou nemohol otvoriť knihu a nazrieť do nej.
⁴ Ja som veľmi plakal, že sa nenašiel nik, kto by bol hoden otvoriť knihu a nazrieť do nej.
⁵ A jeden zo starcov mi povedal: "Neplač, lebo zvíťazil Lev z Júdovho kmeňa, Koreň Dávidov; on otvorí knihu a jej sedem pečatí."
⁶ I videl som v strede medzi trónom a štyrmi bytosťami uprostred starcov stáť Baránka, ktorý bol ako zabitý. Mal sedem rohov a sedem očí, čo je sedem Božích duchov, poslaných na celú zem.
⁷ On pristúpil a vzal knihu z pravice Sediaceho na tróne.
⁸ A keď ju vzal, štyri bytosti a dvadsiati štyria starci padli pred Baránkom. Každý mal citaru a zlatú čašu plnú kadidla, čo sú modlitby svätých
⁹ a spievali novú pieseň: "Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa
¹⁰ a urobil si ich kráľovstvom a kňazmi nášmu Bohu; a budú kraľovať na zemi."
¹¹Videl som a počul som hlas mnohých anjelov okolo trónu, bytostí a starcov. Boli ich myriady myriád a tisíce tisícov
¹² a volali mohutným hlasom: "Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie."
¹³ A všetko tvorstvo na nebi, na zemi, pod zemou i na mori a všetko, čo je v nich, počul som volať: "Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov."
¹⁴ A štyri bytosti volali: "Amen." A starci padli a klaňali sa.

Kontext úryvku

Dnešný text je pokračovaním vízie neba z predchádzajúcej kapitoly Knihy zjavenia. Tam je opísaná skutočnosť večného života prostredníctvom obrazu Pána Boha, Sediaceho na tróne, s postavami 24 starcov a 4 bytostí.

Teraz sa naša pozornosť sústreďuje na „otvorenie knihy“, a na toho, kto je hodný, aby ju otvoril, do nej nahliadol a vysvetlil jej obsah.

V úryvku sa štyrikrát opakuje vyjadrenie „videl som“, dáva mu tým štylistickú osobitosť a pomáha zamerať pozornosť na jeho osobité posolstvo.

Text lepšie porozumieme, keď ho rozdelíme práve na základe opakovania slovesa „vidieť“ (vv. 1, 2, 6, 11) na nasledovné 4 časti:

1: predstavenie knihy

2-5: kto je hodný knihu otvoriť

6-10: Baránok je hodný otvoriť knihu

11-14: nebeská oslava Boha a Baránka

Tieto časti na seba nadväzujú a rozvíjajú istý dej: najprv sa konštatuje, že nikto nie je hodný otvoriť knihu v podobe zvitku (vv. 1-5), potom sa však situácia zmení (vv. 6-10) a svätopisec spoznáva, že na úlohu otvorenia knihy je hodný Baránok. Posledná časť (vv. 11-14) sa sústreďuje na radosť v nebi, ktorej príčinou je skutočnosť, že Baránok je schopný zjaviť obsah zvitku.

Ústrednou témou a cieľom textu je predstaviť Baránka, ktorý bude hodný rozlomiť pečate zvitku a tiež predstaviť Baránkovu výsostnú moc a zvrchovanosť. Skôr ako príde k samotnému otváraniu pečatí (Zjv 6), dej sa dramaticky stupňuje: po počiatočnom hľadaní sa zisťuje, že jedine Baránok môže splniť úlohu otvorenia knihy, za čo je zasa Baránok oslavovaný obyvateľmi neba pri nebeskej liturgii.

Obraz nebeskej skutočnosti vychádza z pohľadu na oslavu toho, ktorý sedí na tróne, čiže Pána Boha (vv. 1-5). Sedenie na tróne zdôrazňuje centrálnu pozíciu a autoritu, ktorá Bohu prislúcha nielen v nebi ale v celom stvorení (Ž 47,9; Iz 6,1; Sir 1,8).

Sediaci na tróne je opísaný ako drží knihu (v. 1). „Kniha“ býva v Biblii často použitá pri nebeskom zjavení ako spôsob komunikácie a odovzdania posolstva. Napr. prorok Izaiáš sa vyjadril: „bude vám každé videnie ako slová zapečatenej knihy. Keď ju dajú tomu, čo vie čítať, so slovami: "Čítajže toto!" - odpovie: "Nemôžem, je zapečatená.“ (Iz 29,11). Skutočnosť, že kniha je zapečatená, zvýrazňuje skutočnosť, že v knihe je zjavenie určené pre budúcnosť alebo až pre koniec časov. Napr. v Knihe proroka Daniela nachádzame slová: „Ty však, Daniel, uzavri slová a zapečať knihu na posledný čas“ (Dan 12,4.9). Otvorením knihy sa zverejňuje jej posolstvo. Na stránkach Starého zákona nachádzame u proroka Ezechiela otvorenie knihy, ktoré prináša negatívne posolstvo: „Díval som sa a hľa, oproti mne vystretá ruka a v nej zvitok knihy. Nato ju roztvoril predo mnou a bola popísaná na prednej i zadnej strane. Boli v nej napísané žalospevy a vzdychanie a beda“ (Ez 2,9-10).

Sediaci na tróne drží knihu „v pravej ruke“, čím sa navodzuje starozákonná myšlienka Božej moci a autority (Ex 15,6.12; Ž 18,35; 20,6; 63,8; Iz 41,10; 48,13).

Knihu si treba predstaviť ako zrolovaný zvitok, ktorý sa vtedy bežne používal na písanie dlhších textov. Obsah knihy nie je známy, v tejto chvíli dôležitejšia je jej funkcia. Skutočnosť, že kniha je odovzdaná Baránkovi (v. 9) zvýrazňuje jedinečnosť Krista ako Baránka, ktorý dostáva svoju moc od Otca: prevzatie knihy, o ktorom sa hovorí vo v. 9 nášho úryvku, je tou istou skutočnosťou ako Baránkovo prevzatie moci, o ktorom sa píše vo v. 12.

Pečate, uzatvárajúce zvitok, zdôrazňujú rozmer zjavenia a odhalenia obsahu spisu. Počet pečatí sedem iba podčiarkuje, že nikto nepovolený nemôže knihu otvoriť, najmä keď bola takto zabezpečená v Božom mene.

Anjel vo videní (v. 2) vystupuje ako nebeský sprostredkovateľ, ktorý slovami a skutkami sprostredkuje ľuďom poznanie o Bohu (10,1; 18,21). Kniha so svojím posolstvom patrí do nebeskej sféry a môže byť otvorená alebo vysvetlená inak, len ako dar zhora: nikto na zemi ani pod zemou nie je schopný ju otvoriť a preniknúť do Božieho tajomstva, ktoré má byť zjavené. Cieľom otvorenia knihy nebude jej čítanie, otvorenie knihy spôsobí nástup posledných udalostí, na ktoré kniha poukazuje. Kniha je určená pre celé stvorenie; ale medzi stvoreniami nebol nikto „na nebi, na zemi a pod zemou“ (porov. v. 3), kto by bol schopný knihu otvoriť. Toto tvrdenie (vv. 3-4) vyvoláva smútok autora a aj nás čitateľov, ale aj zosilňuje výnimočnosť nasledujúcej správy: jeden zo starcov, ktorí sedia okolo trónu (v. 4) nakoniec ohlási, že niekto predsa len otvorí knihu (v. 5) a umožní uskutočniť jej posolstvo. Bohom poverená osoba je predstavená najprv prostredníctvom dvoch mesiášskych titulov: „víťazný Lev z Júdovho kmeňa“ a „Dávidov koreň“. Ide však o postupné predstavenie Baránka, ktorého budeme môcť spoznať v detailoch neskôr (v. 6).

Júda bol štvrtý syn v poradí z dvanástich synov starozákonného patriarchu Jakuba a už v Knihe Genezis je Júda charakterizovaný ako lev slovami: „Levom mladým si, Júda“ (Gn 49,9) a tento „lev“ má sľúbené, že bude panovať. Lev je symbolom sily, bojovnosti a pevnej vôle.

Z Júdovho kmeňa pochádzala i Dávidova rodina. Výraz „koreň Dávidov“ zasa poukazuje na proroctvo Izaiáša: „Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne... V ten deň bude koreň Jesseho stáť ako zástava národov, budú ho vyhľadávať kmene a jeho príbytok bude slávny“ (Iz 11,1.10). Jesse bol otcom kráľa Dávida. Izaiášom predpovedané pučanie koreňa Jesseho vysvetľuje svätý Pavol v Liste Rimanom ako vládnutie: „A Izaiáš hovorí: "Bude koreň Jesseho a ten, čo povstane vládnuť nad národmi: v neho budú dúfať národy".“ (Rim 15,12).

Boží Baránok vystupuje pred náš duchovný zrak ako potomok z Júdovho kmeňa a Dávidovho rodu. Z evanjelií poznáme tzv. rodokmene Pána Ježiša, začínajú slovami: „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho“ (Mt 1,1) (Lk 1,32.69; 2,4; 3,31; Rim 1,3; 2 Tim 2,8). Oba tituly sa navzájom dopĺňajú: „Júdov kmeň“ vyjadruje Ježišov pôvod v Izraeli a „Dávidov rod“ zasa opisuje Mesiáša ako proroka a kráľa.

Keď sa spomína víťazstvo Leva z Júdu (v. 5), navodzuje sa tak téma Ježišovho víťazstva. Uskutočnil ho cez smrť, ktorá priniesla konečné víťazstvo. Sám Ježiš hovorí „ja som premohol svet“ = „ja som zvíťazil nad svetom“ (Jn 16,33) a sv. Pavol dodáva: „Smrť pohltilo víťazstvo“ = „nad smrťou sa zvíťazilo“. (1Kor 15,54). Kristova smrť predstavuje zmierenie a víťazstvo nad negatívnymi skutočnosťami sveta, ktoré ľudí utláčajú.

Predošlý prísľub o niekom schopnom otvoriť knihu sa vo vv. 6-10 definitívne napĺňa. V centre pozornosti je Baránok, ohlásený už skôr ako víťaz (v. 5). Výraz „Baránok“ sa v knihe Zjavenia používa až 29-krát na označenie Ježiša a je tak v knihe jeho najčastejším titulom.

Baránok sa nám predstavuje prostredníctvom dvoch protikladných vyjadrení: ako ten, kto stojí a zároveň je zabitý. Tieto dve charakteristiky vyjadrujú tajomstvo Ježišovej osoby.

Baránok, ktorý stojí, vyjadruje silu, moc a vládnutie. Je to poukaz na zmŕtvychvstanie. Skutočnosť, že baránok je zabitý, označuje zástupné utrpenie a smrť Ježiša, chápané ako obeta. Zabitie v podobe obety cez obraz baránka spomína štvrtý spev o Pánovom služobníkovi u Izaiáša: „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom“ (Iz 53,7)

Text v Knihe zjavenia pomáha chápať Ježiša ako veľkonočného baránka obetovaného pre záchranu ľudí: „Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus“ (1Kor 5,7). Jánovo evanjelium položí dôraz na predstavenie Ježiša ako baránka, ktorý sníma hriech sveta (Jn 1,29.36). Takéto chápanie Ježišovej smrti ako očistnej obety máme dosvedčené v liste Hebrejom: „...krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.“ (9,14). Obraz baránka sa chápe iba v jednotlivých krokoch: stojí a je ako zabitý poukazuje na smrť ako zmiernu obetu a na víťazstvo, podobne je tomu v 1Kor: „my však ohlasujeme ukrižovaného Krista... - Božiu moc a Božiu múdrosť.“ (1,23-24) V porovnaní s Jánovým evanjeliom prináša Kniha zjavenia nový rozmer Baránka, a to je jeho vláda nad svetom a dejinami ľudstva. (Po literárnej stránke sa to vyjadruje použitím odlišného gréckeho výrazu pre „baránka“, Zjv používa výraz arnion, ale Jánovo evanjelium amnos. Ide však o toho istého Baránka – Krista: ukrižovaný Baránok v Jn pomáha pochopiť vládnuceho Baránka v Zjv.)

Dosiahnuté víťazstvo Baránka nie je iba spomienka na minulosť, ale obsahuje v sebe aj náznak budúcnosti, keďže na jeho víťazstve bude mať účasť aj veľký zástup tých, ktorí zvíťazia spolu s ním: „ľudia z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa... budú kraľovať na zemi“ (v. 9-10) „videl som veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (7, 9-17).

Baránkovu podobu so siedmymi rohmi a očami (v. 6b) treba chápať symbolicky: číslo sedem vyjadruje dokonalosť a posvätný charakter, resp. Baránkov pôvod od Boha. Roh je znak sily, moci a vlády a oči zasa znakom Božej starostlivosti a vedomosti o zemi („Tých sedem, to sú Pánove oči, ktoré obchádzajú celú zem.“ Zach 4,10b). Baránok má teda nadprirodzený pôvod a charakter. Je sprostredkovateľom Božieho posolstva pre ľudí, čo zdôrazní motív prevzatia knihy z pravej ruky Sediaceho na tróne (v. 7). Kľúčový obrat celej scény nastáva práve v pristúpení Baránka, ktorý prevzal knihu z Božej pravice.

Na prevzatie knihy zareaguje celé nebo, ale i celá zem a všetko stvorenie.

Štyri živé bytosti a 24 starcov (v. 8a) sú podľa Zjv 4 súčasťou nebeského kráľovského dvora. Úloha starcov a bytostí je sprostredkovateľská a liturgická: poukazujú na to citara a spev (14,2; 15,2) a tiež kadidlo a modlitby (8,3-4) oslavujú Krista Baránka. Toto je jediné miesto v knihe Zjavenia, kde členovia nebeského kráľovského dvora padli pred Baránkom a vzdali mu úctu, čo sa zvýrazní vo v. 14 aj výrazom „kľaňali sa mu“. Starci držia citary a kadidlo (v. 8b), čím sa vytvára prostredie, v ktorom sa prinášajú obetné dary, modlí sa, koná sa bohoslužba: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo“ (Ž 141,2), prosí žalmista. Je to „modlitba svätých“. Svätosť tu treba chápať nie v zmysle mravne dokonalých ľudí, ale ako ich spojenie s Bohom: sú oddelení a vykúpení z hriešneho sveta, oslobodení od hriechov ako osobitné Božie vlastníctvo. Modlitby takýchto ľudí sa dostanú pred Božiu tvár.

Starci spievajú novú pieseň Baránkovi (v. 9a), ktorá reaguje na prítomnú situáciu: Baránok je hodný otvoriť knihu a podať jej výklad. „Nová pieseň“ v Biblii oslavuje Božie skutky a často smeruje do budúcnosti, napr. v Žalme 40: „Vyslyšal môj nárek a vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu. Nohy mi postavil na skalu a kroky mi upevnil. Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu. Mnohí to uvidia a bázeň ich naplní a budú dúfať v Pána“ (3-4). Pieseň (vv. 9b-10) hymnicky vysvetľuje, prečo je baránok hodný otvoriť knihu. Tri dôvody smerujú do minulosti a opisujú skutky, ktoré vykonal (bol si zabitý... vykúpil si ...urobil si), kým jeden ukazuje do budúcnosti na dôsledky jeho konania pre tých, ktorí majú úžitok z jeho činov (budú kraľovať).

Baránok je „hodný“ vziať a otvoriť knihu, lebo bol zabitý. Ježiš svojou smrťou vykúpil ľudí Bohu. „Vykúpenie Bohu“ je výraz, ktorý naznačuje mimoriadnu príslušnosť k nemu. Toto vykúpenie nie je výkon ľudí, ale výsledok aktívnej Baránkovej činnosti. Uskutočňuje sa „krvou“, symbolizujúcou život. Ako píše svätý Peter: „zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1Pt 1,18-19).

Univerzalizmus vykúpenia sa vzťahuje na štyri skupiny. Vykúpení sú „z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa“. Kniha používa viackrát tieto výrazy s menšími obmenami na vyjadrenie univerzalizmu, ktorý presahuje rasový, sociálny alebo geografický pôvod (7,9; 10,11; 11,9; 13,7; 14,6; 17,15).

Časť vv. 11-14 opisuje ako sa postupne k dlhej piesni starcov pripája postupne kratšie a kratšie volanie anjelov (v. 12), celého stvorenstva (v.13) a štyroch bytostí (v. 14a). Anjeli tvoria súčasť nebeského chóra (7,11; Hebr 12,22).

Hoci predtým (v. 3) nebol „nik na nebi ani na zemi, ani pod zemou” schopný otvoriť knihu, teraz sa všetci pridávajú k oslave Baránka. Záverečná doxológia znie v nebeskom chóre, ale zapája sa do nej celé stvorenie. Táto úcta zo strany celého stvorenia vyjadruje božskú identitu toho, komu sa stvorenie klania: „aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca” (Flp 2,10-11). Volanie anjelov a stvorenstva potvrdzuje aj reakcia bytostí: “amen”, ktoré sa tak stotožňujú s predošlými volaniami. Starci pred Baránkom zintenzívnia svoju úctu k nemu liturgickým gestom kľaňania (v. 14), ako to urobili už pred Bohom (4,10). Všetky postavy na nebeskom kráľovskom dvore jednohlasne vyjadrujú, že práve Baránok je ten, ktorý je hodný vziať a otvoriť knihu a tak sprostredkovať Božie posolstvo.

Meditatio

Dnešný text nám ponúka viacero podnetov na zamyslenie.

Otázka: „Kto je hodný?“; a tiež odpoveď na ňu zaznieva v dnešnom texte opakovane. Kto je hodný vykonať úlohu, ku ktorej môže určiť iba Boh? Kto vysvetlí knihu, ktorú má Boh v ruke? Človek túži poznať, čo mu chce Boh povedať. Ľudia hľadajú a čakajú, kto prinesie slovo o Bohu a slovo od Boha. Ľudstvo hľadá a pýta sa, ako dosiahnuť šťastie, hľadá Mesiáša a čaká na spásu.

Ale aké je to „ľudské“ očakávanie a aká je predstava šťastia, ktoré sa snažíme dosiahnuť? Koľko krát sa ľudia dostanú do slepej uličky so svojou predstavou šťastia a svojou snahou dosiahnuť ho za každú cenu. Koľko nešťastia vieme spôsobiť, keď svojím konaním ideme proti Bohu a nerešpektujeme blížnych.

Očakávaný Mesiáš však vždy neplní ľudské predstavy úplne presne, tak ako nenaplnil všetky vtedajšie predstavy o veľkolepom víťazstve. Vo videní nevystupuje Ježiš iba ako lev, ktorý zvíťazil, ale je v diskrétnej podobe Baránka. Áno, tento baránok tým, že stojí, zvíťazil a získal v zmŕtvychvstaní nový život. A predsa je ako zabitý! To víťazstvo dosiahol štýlom Baránka: cez poslušnosť, obetu a zmierenie. Tento kontrast medzi dvoma obrazmi naznačuje kontrast medzi víťazným mesiášom očakávaným v židovskom národe a Ježišovým pozemským pôsobením, ktoré sa viac podobalo na tichého baránka. On bol a je odpoveďou na ich očakávania, no inou než chceli počuť. Taký istý kontrast možno existuje aj medzi naším očakávaním Boha a tým, aký naozaj je; medzi našou predstavou o spáse, a tým, čo nám on hovorí; medzi tým, kde šťastie hľadáme a tým, kde sa naozaj nachádza.

Práve teraz v Adventnom období si to chceme znova lepšie uvedomiť a byť otvorení voči Bohu, ktorý prichádza celkom ináč, než ho ľudia čakali. A predsa napĺňa naše očakávanie. Vzorom nám môžu byť aj slová Márie: „zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1,48)

Často zdôrazňovanými hodnotami v súčasnej spoločnosti je sloboda a dôstojnosť človeka, ktoré sú vlastné všetkým ľuďom bez rozdielu. V dnešnom texte sme počuli ako baránok „svojou krvou Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa“ (v. 9). Tieto slová veľmi silne zdôrazňujú myšlienku univerzalizmu a rovnosti medzi ľuďmi: pre Boha sú vykúpení všetci a všetci mu patria, resp. sú povolaní k tomu, aby mu patrili, bez ohľadu na to, do akej etnickej, sociálnej, alebo spoločenskej skupiny patria. Tak ako základné ľudské práva, aj naša príslušnosť k Bohu nie je výsledkom toho, čo sami dokážeme, alebo si vyberieme. Je to jednoducho naše ľudské povolanie, ktoré máme na základe toho, že sme ľudia. Sami sme si ho nedarovali, ani nezvolili, ale je nám dané tým, čo Kristus pre nás aktívne vykonal: svojou krvou nás vykúpil pre Boha, takže mu celkom patríme. Patríme mu od začiatku nášho života, tak ako mu patrí každý od počiatku sveta, veď „všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1,16-17). Pre nás to má významné dôsledky: pre Boha nie sme bezvýznamný prášok, alebo kvapka v mori. Máme pre neho veľkú hodnotu, ako hovorí aj sv. Pavol: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8,32). Pamätajme vždy a nezabudnime nikdy na na hodnotu, ktorú ako ľudia máme od Boha.

Človek má v stvorení osobité postavenie aj tým, že si dokáže uvedomovať zmysel vlastnej existencie a plánovite sa snažiť o dosiahnutie svojich životných cieľov. To sa neraz prejavuje vo forme individualizmu: ľudia sa chcú presadiť, dosiahnuť dobrý výsledok, vyniknúť a byť hrdinom. Pre mnohých sa to stáva dôležitou súčasťou života. Vznešené ideály a túžba po veľkých veciach boli vždy vnímané pozitívne a slúžili ako príklady hodné nasledovania, ako to vidíme na životoch svätých. Nebezpečnými sa tieto postoje stávajú vtedy, keď stavajú na trón človeka dávajúc mu miesto, ktoré patrí Bohu. Pri snahe o osobnú veľkosť a túžbe po veľkých veciach treba pamätať, že oslavujeme nie seba, ale Boha, od ktorého pochádzajú všetky ľudské schopnosti a dary. Zmyslom ľudského života nemá byť oslava seba, ale jeho. Je pozoruhodné, že náš dnešný text kladie veľký dôraz na kolektív: okolo trónu sú štyri bytosti, 24 starci a nespočítateľné množstvo anjelov. Všetci sa zjednocujú v oslave Baránka, čo je najvyšší zmysel ich prítomnosti v texte. Ich hodnota ako jednotlivcov sa pritom žiadnym spôsobom nedegraduje. Práve naopak: ako súčasť spoločenstva a komunity napĺňajú svoje poslanie, ktorým je oslava Boha a Baránka ako Božieho posla. Ich počet a zaradenie do kategórií, ale aj slová sú odlišné: hoci každý odlišným spôsobom napĺňa svoje poslanie. Vrchol a zmysel ich existencie je Božia oslava. Aj my ako ľudia patríme do rôznych skupín, alebo stavov. Napriek mnohým rozdielom, jedno by nám malo byť spoločné: cieľ našej existencie. Spoločne, ako ľudská rodina vzdávame Bohu vďaku a oslavu. Najkrajšie je to asi vyjadrené pri liturgických sláveniach: ľudia zastupujúci odlišné skupiny, názory a stavy… sa zjednocujú a vzniká jednoliata oslava Boha. Najvznešenejším cieľom ľudského života je oslava Boha vo všetkom podľa slov sv. Pavla: „všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi“ (Kol 3,17).

Oratio

Teba, Bože, chválime, teba, Pane, velebíme,
Teba, večný Otče, uctieva celá zem.
Tebe všetci anjeli, tebe nebesia i všetky mocnosti,
bez prestania prespevujú:
Svätý, svätý, svätý Pán, Boh zástupov.
Plné sú nebo i zem tvojej veleby a slávy.
Teba oslavuje slávny zbor apoštolov;
teba velebí veľký počet prorokov;
teba chváli vznešený zástup mučeníkov;
teba oslavuje svätá Cirkev po celej zemi,
teba, Otče, nesmierne velebného,
i tvojho milovaného, pravého a jediného Syna,
aj Ducha Svätého, Tešiteľa nášho.
Kriste, ty si kráľ slávy. Ty si Otcov Syn od večnosti.
Ty si neváhal vstúpiť do života Panny,
stal si sa človekom, aby si vykúpil človeka.
Ty si zvíťazil nad smrťou
a otvoril si veriacim nebeské kráľovstvo.
Ty sedíš po pravici Boha v sláve svojho Otca.
Veríme, že ako sudca ešte raz prídeš.
Preto ťa prosíme, pomáhaj svojim služobníkom,
ktorých si vykúpil predrahou krvou.
Pripočítaj nás ku svojim svätým vo večnej sláve.

Contemplatio

„Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť,
sláva a moc na veky vekov.“

(Zjv 5,13)