V nedeľu 6. júna 2010 predpoludním sa na bratislavskom Primaciálnom námestí uskutočnila slávnostná svätá omša pri príležitosti sviatku Kristovho Tela a Krvi. Hlavným celebrantom bol pápežský nuncius Mons. Mario Giordana, homíliu predniesol bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Po svätej omši sa uskutočnila procesia ulicami Bratislavy.

Homíliu bratislavského arcibiskupa Zvolenského prinášame v plnom znení...

Milí bratia a sestry,

dnes sme sa zišli, aby sme slávili ako Cirkev naše najvzácnejšie tajomstvo: Eucharistiu, sviatosť oltárnu. Sme tu ako veľká rodina, ktorá sa stretá okolo stola, sme tu ako jedna z tých skupín po päťdesiatich, ktoré sedeli na zemi na pustom mieste a čakali, že dostanú sa najesť z chleba, ktorý rozmnožil Pán. Chlieb, ktorý nám on dáva je jeho telo, obetované za náš život a za život sveta.

Keď sa hebrejská rodina zišla ku veľkonočnej večeri, podľa Starého zákona bolo stanovené, aby najmladší člen rodiny na začiatku slávnosti položil otcovi rodiny otázku: Čo znamená táto slávnosť? (porov. Ex 12,26). Bola to otázka, ktorú niektorý (pravdepodobne apoštol Ján, ako najmladší z apoštolov) položil aj Ježišovi v ten večer, keď boli pripravený sláviť poslednú večeru Ježišovho pozemského života. A Ježiš odpovedal na túto otázku a pripomenul všetko to, čo sa slávilo od tej noci, keď odišli z Egypta, zabitím baránka, veľkonočnou večerou, že to všetko nebolo nič iné ako obraz a proroctvo o ňom, Božom Baránkovi, ktorý mal byť zabitý, aby odstránil hriechy sveta a aby sa stal pokrmom a nápojom pre svojich priateľov.

Aj my, ktorí sme sa zišli tu na slávenie nášho Pána, si znova kladieme rovnakú otázku: Čo znamená táto naša slávnosť? Nie preto, že by sme nevedeli, čo tu robíme, ale akoby sme chceli podnietiť Pána Ježiša, aby nám znova vysvetlili cez Cirkev svoje tajomstvo a aby nám pomohol k hlbšiemu pochopeniu.

A Pán Ježiš nám odpovedá predovšetkým slovami apoštola Pavla z druhého čítania, takto: Vždy keď jete z tohto chleba a pijete z tohto kalicha, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde (1Kor 11,26). Tieto slová apoštola Pavla nie sú ničím iným, ako vysvetlením slov, ktoré povedal samotný Pán Ježiš pri ustanovenie Eucharistie: Toto robte na moju pamiatku (Lk 22,19). A tu nachádzame aj kľúčové slovo, aby sme pochopili Eucharistiu: Eucharistia je pamiatkou. Ale čoho pamiatkou? Pánovej smrti, iste, ale nie iba Pánovej smrti. Pán Ježiš povedal: Na moju pamiatku, čiže Eucharistia pripomína jeho samého, celé tajomstvo jeho života, predobrazy v Starom zákone, ktoré predpovedajú Ježiša a ich uskutočnenie v Novom zákone.

Už hebrejská Pascha sa stala sviatkom, ktorý pripomínal celú históriu a jej najvýznamnejšie udalosti: stvorenie, obetovanie Izáka, odchod z Egypta, zmluva na Sinai, čiže Desať božích príkazov, a tak ďalej (všetky tieto veľké udalosti boli spojení aj liturgicky so slávením Paschy v tom zmysle, že to prijímali ako samozrejmé, že tie udalosti sa aj stali v dňoch Paschy a preto boli pripomínané v predvečer tohto sviatku).

A tak je to aj pre nás: Eucharistia je pripomienkou Pána a spásy, ktorú nám získal, a ktorá dosiahla vrchol v jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Je najväčšou pamätnou udalosťou Božieho ľudu.

Každý národ, ktorý má svoju históriu, má aj svoje „pamiatky“. Počul som s obdivom rozprávať o tom, čo znamená pre indický ľud v New Delphi, spomienka na Gandhiho: je to akoby kolektívna duša krajiny a prvú vec, ktorú cudzincovi odporúčajú, aby videl, je práve tento sviatok.

Aj Boží ľud má svoju pamiatku, ale je to živá pamiatka. Veľký rozdiel spočíva práve v tomto: je to živá pamiatka.

Biblická spomienka je podstatne odlišná od čisto ľudskej spomienky, ktorá oživuje skutočnosť iba v mysli, v pamäti. Biblická pamiatka oživuje skutočnosť reálne, je to spomienka a prítomnosť súčasne. Spása a Kristova smrť prostredníctvom Eucharistie sa oživujú nielen v našej pamäti, ale oživujú reálne, je tu skutočná prítomnosť na oltári: je práve tá prítomnosť, aj keď tajomná a zastretá, ako bol Ježiš prítomný na Kalvárii, je to tá istá prítomnosť Vzkrieseného, ktorý hovorí: Dotknite sa ma, ja som to. (porov. Lk 24,39). My si pripomíname jeho samotného, jeho smrť, čiže my sme prítomní pri jeho smrti a zažívame na sebe samých očisťujúci účinok jeho krvi. Sme tu okolo oltára ako Panna Mária a Ján stáli pri kríži, ale je tu aj smutná možnosť, že by sme tu boli ako vojaci, ako nepriatelia a ako okoloidúci okolo kríža.

Všimnime si, ako nám dnes pomáha svätý apoštol Pavol odpovedať na otázku: Čo znamená táto slávnosť? Pavol nám pomohol pochopiť, že Eucharistia je predovšetkým pamiatka a prítomnosť Pána medzi nami, je najsilnejším prostriedkom, ktorý nás k nemu viaže a cez ktorý sa stávame jeho súčasníkmi, účastníkmi jeho smrti a zmŕtvychvstania.

„Aj my sme tam boli“, hovoril Hebrej v časoch Pána Ježiša, keď slávil Paschu (Pe-sachim, X, 5), aj my sme boli s našimi otcami, keď prechádzali cez Červené more, aby dostali na slobodu! Aj my sme boli tam – treba, aby sme povedali aj my kresťania – v deň, keď on nás oslobodil „z otroctva pre slobodu, z tmy pre svetlo, zo smrti pre život“ (Melitene di Sardi, Sulla Pasqua, 68).

Ale aj úryvok evanjelia opisom udalosti rozmnoženia chleba poskytuje nám odpoveď na otázku: Čo znamená táto slávnosť? Tu nachádzame odpoveď, ktorú si musíme nevyhnutne všimnúť, aby sme mohli pochopiť najpodstatnejší rozmer Eucharistie, totiž práve ten rozmer, ktorý ju približuje tak úplne nášmu každodennému životu. Tento rozmer je obsiahnutý v niektorých poznámkach, ktoré spôsobujú, že udalosť rozmnoženia chleba je symbolom Eucharistie a proroctvom o Eucharistii. Pán Ježiš na pustatine rozmnožil chlieb a rozdával ho zástupom prostredníctvom apoštolov, aby všetci, ktorí počúvali jeho slová, mali dostatok síl vrátiť sa domov, aby neodpadli na ceste a všetci jedli a nasýtili sa.

Pustým miestom je tento naša životná cesta, ktorou smeruje aj my do zasľúbenej krajiny: je pustým miestom z dôvodu, že tu prežívame často samotu, z dôvodu, že tu prežívame slabosť, nedostatok radosti, aj kvôli tvrdosti vo vzťahoch a neistote. Slová Pána Ježiša, ktoré sme počuli, ktoré nám pomohli pochopiť, tieto slová sú veľmi dôležité, ale stále trvá nebezpečenstvo „aby sme nezahynuli na ceste“, aby sme nestratili odvahu, aby sme sa nenechali prekvapiť pokušením a snáď aby sme si aj my nevytvorili naše zlaté teľa. Je veľkým darom, že okrem slova dostávame aj mannu. Práve preto nazývame Eucharistiu aj „pokrmom pútnikov“, ako sa zvykne v Cirkvi používať, pokrm tých, ktorí boli krstom oslobodení z otroctva sveta a ktorí teraz sú na ceste do zasľúbenej zeme.

Prorok Eliáš, keď utekal pred Jezabel, dostal sa jedného dňa na púšť, bol unavený, vyčerpaný, ľahol si do tieňa jedného kríka a povedal Pánu Bohu, že už ďalej nevládze, nech mu dovolí zomrieť a takto zaspal (porov. 1Kr 19,1). Sväté Písmo hovorí, že Eliáša sa dotkol anjel, zobudil ho, ukázal mu na bochník chleba a povedal mu: Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu. (1Kr 19,7). Eliáš zjedol chlieb a posilnený chlebom, putoval štyridsať dní cez púšť až prišiel k Božiemu vrchu. Aj my sme často unavení, a máme veľkú chuť povedať jednoducho: Stačilo. Cirkev dnes a počas celého roka nám opakuje slová, ktoré povedal anjel Eliášovi: Jedz a vydaj sa na cestu. Kto je z tohto chleba má večný život a Pán ho vzkriesi v posledný deň.

__________
Foto: Peter Zimen, TK KBS

Fotografie zo slávnosti je možné nájsť vo Fotoservise TK KBS.