Lectio divina textu evanjeliového stretnutia Ježiša s Máriou Magdalénou (Jn 20,11-18) z cyklu Stretnutia s Ježišom.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. apríla 2010.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (45.5MB, 128kbps)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky.
Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Stretáme sa vo  veľkonočnej oktáve. Radostné „aleluja“ z Ježišovho zmŕtvychvstania nás upevňuje vo vzťahu k vzkriesenému Ježišovi, ktorý tvorí základ našej viery. Viera v zmŕtvychvstanie sa rodí v Cirkvi postupne. Dozrievanie a rast vo viere je postupný proces. Ak objavíme, že vo viere nejde predovšetkým o nás, ktorí Boha hľadáme, ale o Boha, ktorý si nás našiel cez Ježiša a zjavuje sa vyvoleným svedkom, ktorých svedectvo je opora pre našu vieru. Dnes budeme spoločne uvažovať o stretnutí Márie Magdalény so zmŕtvychvstalým Kristom. Hoci Kristus je dôležitejší ako Mária, my upriamime pozornosť viac na ňu a na to, čo nám Sväté písmo hovorí o jej raste vo viere. Mária sa na počiatku zaujíma o osud Ježišovho tela, ale postupne sa v nej rodí viera v zmŕtvychvstalého Krista. To je skutočný rast a dozretie vo viere. Vypočujme si náš dnešný úryvok z evanjelia:

Lectio

Jn 20,11-18

¹¹ Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu ¹² a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo, jedného pri hlave, druhého pri nohách.
¹³ Oni sa jej opýtali: "Žena, prečo plačeš?" Vravela im: "Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili."
¹⁴ Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; no nevedela, že je to Ježiš.¹⁵ Ježiš sa jej opýtal: "Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?" Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: "Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem."
¹⁶ Ježiš ju oslovil: "Mária!" Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: "Rabbuni," čo znamená Učiteľ.
¹⁷ Ježiš jej povedal: "Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu."
¹⁸ Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: "Videla som Pána," a že jej toto povedal.

Kontext úryvku

Tento text je súčasťou veľkonočných rozprávaní, ktoré v Jánovom evanjeliu opisujú udalosti po Ježišovej smrti a jeho postupné zjavovanie. Všetko začína v nedeľu skoro ráno ešte za tmy, keď Mária ako prvá objaví prázdny hrob (20,1), ide a povie o tom Petrovi a inému učeníkovi (20,2), ktorí sa ponáhľajú k hrobu, aby sa sami presvedčili (20,3-10). Po nich je pri hrobe znovu Mária a náš text (20,11-18) opisuje, ako sa jej zjavuje Ježiš. Evanjelium pokračuje opisom, ako sa Ježiš ešte v ten istý deň zjavuje svojim učeníkom bez Tomáša vo večeradle (20,19-23) a o týždeň v nedeľu sa ukáže učeníkom, medzi ktorými je i Tomáš (20,24-29). Napokon sa Ježiš ešte raz zjavuje siedmim učeníkom pri Tiberiadskom jazere (Jn 21). Každé z týchto zjavení má osobitný obsah, Ježiš v nich prináša vždy nové posolstvo: poverenie učeníkov odpúšťať hriechy; výzva Tomášovi, aby veril; poverenie Petra pásť ovce. Zjavenie Ježiša Márii Magdaléne je v Jánovom evanjeliu prvé, ktoré otvára dlhšiu sériu udalostí o tajomstve Ježišovej osoby po zmŕtvychvstaní. Zjavenie je určené najskôr pre ňu samotnú, ale v závere zjavenia Mária dostáva poverenie ísť a oznámiť to „Ježišovým bratom“. Mária plní toto poslanie a učeníkom zvestuje, čo je Pán povedal (v. 18).

V našom úryvku môžeme rozlíšiť dve časti:

a) Máriina neviera (11-15)

b) Máriina viera (16-18)

Text nedáva vysvetlenie, ako a prečo sa Mária v priebehu krátkeho času nachádza druhý krát pri hrobe po tom, ako ho ráno už opustila, keď šla za Petrom a druhým učeníkom (v. 1-2). Jánovo evanjelium takmer vždy uvádza pohyb osôb z jedného miesta na druhé. Iba tuná Mária stojí pri hrobe. Zatiaľ vie ona aj učeníci iba o prázdnom hrobe, ale nie o udalosti zmŕtvychvstania. Veď aj učeníkom povedala: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (20,2). Hoci Peter a milovaný učeník medzitým zistili čosi viac, Mária stále stojí vonku pri hrobe: neverí, alebo nerozumie, čo sa mohlo stať.

Mária Magdaléna pri hrobe plače. Jej plač je negatívna reakcia: vyjadruje bezmocnosť voči smrti a pripomína plač Márie z Betánie pri smrti Lazára: „Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený“ (Jn 11,33). Takýto plač môže viesť k beznádeji, takže aj „Ježiš zaslzil“ (Jn 11,35). Plač ako reakcia na smrť blízkeho je niečo prirodzené pre všetkých ľudí. Ale tu sa skrýva ešte niečo viac: je to pohoršenie nad zneuctením mŕtveho tela. Mnohé postavy v Písme vyjadrujú túžbu po pochovaní v rodinnom hrobe. Dôstojný pohreb je prejav úcty a zneuctenie hrobu či mŕtvoly je niečím neprípustným. Preto je prirodzené, že Mária prichádza a zaujíma sa o Ježišovo telo.

Keď sa Mária nahne do hrobu, koná presne tak, ako milovaný učeník pred ňou, ktorý „sa nahol a videl tam položené plachty“ (Jn 20,5). Mária na rozdiel od Petra a milovaného učeníka plachty a šatku nenájde, alebo nevidí; svoju pozornosť upiera na anjelov.

Prítomnosť anjelov dáva rozprávaniu iný charakter. Z ľudskej beznádeje sa stáva nádej. Tento bod je spoločný všetkým evanjeliám: Marek hovorí o mladíkovi oblečenom v bielom rúchu, ktorý sa zjavuje ženám (Mk 16,5), u Lukáša prichádzajú dvaja mužovia v žiarivom odeve (Lk 24,4) a Matúš spomína Pánovho anjela v odeve bielom ako sneh (Mt 28,2-3). Všetky štyri rozprávania obsahujú informáciu o bielom odeve. Táto farba pripomína nebeský svet a ich prítomnosť je znakom, že Boh vstupuje do deja. Aj v ich nasledovnej otázke ("Žena, prečo plačeš?" v. 13) je vyjadrený Boží pohľad: z ľudského hľadiska predsa bolo jasné, prečo plače. Boží pohľad je iný a v jeho optike niet dôvodu na plač. Anjeli stoja na mieste, kde bolo Ježišovo telo - pri hlave a pri nohách. Ich pozícia ukazuje, že to, čo sa udialo nie je dielo zlodejov, ale Boží zásah. Anjeli naznačujú to, čo Mária pochopí až neskôr.

Anjeli neoznamujú Márii veľkú správu, že Ježiš vstal z mŕtvych. Iba reagujú na to, že hľadá Ježiša. V rozprávaní synoptických evanjelií anjeli reagujú na fakt, že ženy Ježiša hľadajú a zároveň aj ako prvé ohlásia jeho zmŕtvychvstanie. U Jána je to sám Ježiš, ktorý sa Márií zjaví a dá sa spoznať.

Mária odpovedá anjelom takmer tými istými slovami, aké použila, keď prvý krát oznamovala Petrovi a druhému učeníkovi výsledok svojej prvej návštevy pri hrobe. Ježiša však už nazýva „môj Pán“ a vraví, že ona sama nevie, kde ho položili: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili“. Mária sa stále nachádza v stave nevedomosti a neviery: nevie a nerozumie, čo sa stalo. Ale je už viac zaangažovaná v danej situácií: Ježiš je pre ňu jej Pán – je dôležitý pre ňu a hľadá ho kvôli sebe.

Mária sa odvracia od anjelov, uvedomuje si prítomnosť kohosi ďalšieho v blízkosti. Je to Ježiš, ale ona ho nespozná. Opäť je zdôraznená jej neschopnosť veriť: nespozná – neuverí v Ježiša ani pri pohľade na neho. Mária sa veľmi podobá na ostatné postavy, ktorým sa Ježiš zjavuje: dvojica učeníkov na ceste do Emauz ho nespozná: „ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali“ (Lk 24,16) a nespoznajú ho ani učeníci loviaci ryby pri Tiberias: „Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš“ (Jn 21,4). Ježiš zjavuje čosi viac, ako len svoju fyzickú podobu – veď tú by museli všetci veľmi dobre poznať po dlhom čase strávenom s ním. Prečo ho nespoznávajú ani jeho najbližší? Vysvetlenie môže ponúkať dlhší záver Markovho evanjelia, kde sa Ježiš zjavuje „v inej podobe“: „Potom sa v inej podobe zjavil dvom z nich na ceste, keď išli na vidiek“ (Mk 16,12). Spoločným prvkom týchto všetkých rozprávaní je fakt, že to, čo ľudia vidia fyzickými očami nie je to, čo chce Ježiš o sebe zjaviť. Pravda o jeho zmŕtvychvstaní a oslávenej existencii sa nedá „vidieť“ – pochopiť ľudskou snahou. Až keď im budú „otvorené oči“ (používa sa tu teologický trpný rod tzv. passivum divinum na vyjadrenie Božej aktivity) Ježiša spoznajú: „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho“ (Lk 24,31). Až keď Boh zasiahne, možno Ježiša „spoznať“ – spoznať to, čo on chce zjaviť, spoznať pravdu o jeho zmŕtvychvstaní. A presne v tom momente sa stráca možnosť fyzického kontaktu, takže im zmizne z očí. Aj Mária Magdaléna pri hrobe „spoznáva“ Ježiša, až keď ju on osloví a dá sa jej spoznať (v. 16). A presne v tom momente Ježiš ukončuje fyzický kontakt a vzďaľuje sa. Ježiša po zmŕtvychvstaní možno poznať iba ako výsledok Božieho zjavenia a fyzický kontakt sa prerušuje.

Ježiš opakuje svoju zvyčajnú otázku, ktorú sa už pár krát v evanjeliu opýtal: „Koho hľadáš?“. Podobnú otázku položil na začiatku evanjelia Ondrejovi a inému učeníkovi v momente ich povolania (Jn 1,38), tam táto otázka predstavovala prvé Ježišove slová v Jánovom evanjeliu a potom tú istú otázku položil aj tým, ktorí ho prišli zatknúť do Getsemanskej záhrady (Jn 18,4). Vo všetkých týchto prípadoch sa nepýta preto, aby sa dozvedel niečo nové. Ježiš má všeobecnú vedomosť o ľuďoch a udalostiach a nepotrebuje sa dozvedieť nové informácie. Aj Natanael po stretnutí s ním vyhlási, že Ježiš je Boží Syn: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom." Natanael mu povedal: "Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!"“ (Jn 1,48-49) a pri udalosti v Getsemanskej záhrade evanjelista komentuje: „Ježiš vedel všetko, čo malo naňho prísť“ (Jn 18,4). Ježiš sa nepýta, aby sa od Márie čosi dozvedel – on vie, čo si Mária myslí. A práve táto otázka dosvedčuje jeho poznanie a jeho božstvo.

Ježišovo poznanie je v ostrom kontraste s Máriinou nevedomosťou a nedostatkom viery. Osobitosťou tejto udalosti je to, že ten, kto sa jej pýta, koho ona hľadá, je ten istý, koho hľadá. Mária ho dokonca pokladá za záhradníka, čo by bolo z jej pohľadu najprijateľnejšie vysvetlenie prítomnosti kohosi cudzieho skoro ráno v záhrade. Spôsob, akým vyslovuje svoju otázku a žiadosť o Ježišovo telo, ukazuje, kde sa Mária nachádza. Svojou otázkou vyjadruje iba prirodzený pohľad a ľudský záujem postarať sa o Ježišovo telo. V jej slovách niet viery v zmŕtvychvstanie a nevidieť, že by spoznala Ježiša Krista. Nemá ešte nadprirodzenú vieru a doteraz sa pohybuje len na ľudskej rovine.

Až následne prichádza moment nadprirodzeného zjavenia. Všetko sa mení Ježišovými slovami, keď ju oslovuje po mene: „Mária!“. Ježiš plní prísľub zo svojej reči v evanjeliu a je tým Dobrým pastierom, ktorý volá svoje ovce po mene: „On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich“ (Jn 10,3) a „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa,“ (Jn 10,14). Na toto oslovenie Mária počúvne hlas pastiera, odpovedá a Ježiša nazýva titulom, ktorý často používal počas svojho verejného pôsobenia – „rabbi“: „Oni mu povedali: "Rabbi - čo v preklade znamená: Učiteľ -, kde bývaš?“ (Jn 1,38). Nespoznáva iba Ježišovu božskú identitu použitím titulu Pán, ale titul rabbuni je oslovenie veľmi osobné: Ježiš je „nielen“ Pán, ale i jej učiteľ, rabbuni. Mária konečne našla vieru a v Ježišovi spoznáva svojho výlučného učiteľa, ktorého poznala a nasledovala počas jeho verejného pôsobenia. Takto aj záver evanjelia ukazuje príklad osobného obrátenia a viery v Ježiša. Na začiatku to bol Nikodém (3,1-21) a Samaritánka s obyvateľmi Sycharu (4,42), ktorí v Ježišovi spoznali Spasiteľa a na konci je to Mária Magdaléna. Obnovuje sa prerušený vzťah, ktorý sa zdal navždy stratený Ježišovou smrťou. Teraz však bude na hlbšej rovine, veď Mária spoznala Ježiša ako „svojho Pána a učiteľa“. Po zmŕtvychvstaní už nemožno Ježiša poznať tak ako predtým. Buď je vzťah osobný, alebo nie je žiadny.

Vyznanie viery v Ježiša automaticky vyvoláva túžbu byť s ním. Ježiš jej hovorí: „Už ma nedrž“, čo možno chápať aj v časovom význame: už ma nezdržuj. Je to blízke skúsenosti žien z Matúšovho evanjelia, ktoré mu pri zjavení objali nohy: „Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: "Pozdravujem vás!" Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu“ (Mt 28,9). Držanie, alebo objatie nôh nie je prejavom strachu z opätovnej straty, ale túžbou po trvalom a dlhodobom vzťahu. S Ježišom už nemôže mať taký vzťah, ako mala predtým. Pozerať na Ježiša vierou znamená zmenu všetkého. Odteraz sa bude kontakt s Ježišom uskutočňovať vierou.

Zdá sa, akoby sa Ježiš niekam ponáhľal. Jeho „hodina“ (čiže udalosti spojené s koncom jeho pozemského života a vstup do Otcovej slávy) ešte stále prebieha. Ešte nie je všetko naplnené, Ježiš ešte nesplnil všetky prísľuby dané učeníkom: musí opustiť svet a ísť k Otcovi: (14,12.28; 16,10.28), musí im poslať Tešiteľa (14,16.26; 15,26; 16,7). Ježiš aj výslovne vraví: „veď som ešte nevystúpil k Otcovi“ – návrat k Otcovi je záver jeho hodiny. Kým Ježiš ešte nevystúpil, jeho hodina sa stále napĺňa, stále je tu. Preto aj Mária dostáva príkaz: „choď k mojim bratom a povedz im: vystupujem k môjmu Otcovi“. Učeníci sa od nej majú dozvedieť, že je živý, že je na ceste k Otcovi a dokončuje svoje spásonosné poslanie. Vystupovanie k Otcovi nie je chvíľková činnosť, ale istý postup prípadne cesta, na ktorej sa Ježiš nachádza. Obsah a zmysel Ježišovho diela učeníci spoznali už z jeho reči pri poslednej večeri: ide pre nich pripraviť miesto v Otcovom dome (Jn 14,2), chce ich naplniť radosťou (14,18-19; 16,16-22), začína sa nové spoločenstvo s Otcom (Jn 14,21-23), obdobie účinnej modlitby (Jn 14,12-14; 16,23-24).

Okrem toho Ježiš napĺňa ešte ďalšiu dôležitú vec. Hoci viackrát v evanjeliu vyjadruje svoj vzťah k Otcovi a tých, ktorí uveria nazýva „Božie deti“ (1,12), nikdy tieto slová neadresuje priamo učeníkom. Iba Ježiš jediný je Boží Syn. Teraz keď posiela Máriu s posolstvom k bratom, nemá to byť popis faktov, čo sa stalo. V slovách pre Máriu Ježiš vyjadril hlbokú zmenu situácie. Ježiš vystupuje k Otcovi a Mária sa má vrátiť k učeníkom, ktorých Ježiš prvý raz nazval „moji bratia“, totižto mocou Ježišovho vystúpenia a daru Ducha dostanú účasť na jeho synovstve. Ježišova hodina – okamih vystúpenia k Otcovi prináša a vytvára novú situáciu: Boh a Otec Ježiša bude takisto Boh a Otec jeho bratov. Vďaka tomuto novému vzťahu vytvorenému Ježišovým prechodom zo sveta k Otcovi v jeho hodine („Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi.“ 13,1), ich už nenazýva učeníkmi, ale bratmi. Popri ich odlišnosti od Ježiša sa zdôrazňuje aj ich podobnosť. Nie oni si volia, ale Boh ich prijíma.

Mária presne plní príkaz, ktorý dostala: ide a hovorí. Tá Mária, ktorá so strachom a otázkami stála pri hrobe, teraz od hrobu odchádza a zvestuje. Predtým hovorila o tele (v. 2.13.15) toho, ktorého nasledovala na zemi. Teraz zvestuje „svojho Pána“. Na začiatku nebola schopná pochopiť slová anjelov pri hrobe, teraz sa sama stáva poslom (anjelom) o Ježišovom zmŕtvychvstaní.

Meditatio

Náš dnešný text silno upriamuje pozornosť na postavu Márie pri jej stretnutí s Ježišom. Môžeme si všimnúť viaceré momenty tohto stretnutia, ktoré sú práve pre nás podnetné.

Vytrvalosť a vernosť

Veľkosť ľudí nespočíva iba v mimoriadnom nadaní a schopnostiach. Mnohí významní ľudia z dejín nedosiahli svoje postavenie iba vďaka nadaniu, ale aj vďaka pracovitosti a vytrvalosti. Aj Mária Magdaléna nám ukazuje podobný príklad. Hoci jej v evanjeliu zďaleka nepatrí najdôležitejšie miesto medzi tými, ktorí Ježiša nasledovali, v tomto úryvku sa ukazuje jej vernosť a dôslednosť. Zaujíma sa o Ježišov osud, chce sa dozvedieť čo sa stalo s jeho telom. K hrobu prichádza skoro ráno pred všetkými, prináša správu Petrovi a druhému učeníkovi, a potom je znova pri hrobe. Dobrý učeník je ten, ktorý chce byť pri svojom majstrovi. Mária pri ňom chce byť až do konca a poskytnúť mu aj poslednú službu, ktorou je starostlivosť o jeho telo. Vernosť povinnostiam, vernosť povolaniu a blízkosť k Ježišovi je cesta, ako byť dobrým učeníkom. Od väčšiny ľudí sa nežiadajú heroické skutky a nadľudský výkon. Stačí byť verní a dôslední v tom, čo máme a k čomu sme povolaní. Tam sa učíme Ježiša lepšie nasledovať a stávame sa „mimoriadnymi“ ľuďmi. Kiež by aj všetci kňazi a zasvätené osoby, ale i všetci laici tak túžili byť s Ježišom a učiť sa od neho, aby o všetkých mohli platiť slová: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25,21). Boh odmieňa našu vernosť v malých veciach Božskou odmenou.

Rozum a viera pri spoznávaní Boha

Niekedy ľudia hovoria: „keby som Boha videl vlastnými očami, keby som sa ho mohol dotknúť, alebo ho pochopiť mojim rozumom, určite by som uveril“. Takáto argumentácia síce hovorí niečo dôležité opisujúc túžbu poznať Boha, ale jej chybou je, že končí tam, kde sa o Bohu hovoriť iba začína. Aj Mária sa najprv snažila všetko pochopiť vlastnými silami: hľadala prirodzené vysvetlenie toho, čo sa stalo, aký osud stihol Ježišovu mŕtvolu, kto je to, čo sa s ňou rozpráva a ako by mohla získať Ježišovo telo späť. To všetko je ľudský pohľad na udalosti a snaha nájsť rozumové vysvetlenie, alebo aspoň najlepšie možné praktické riešenie. A nepomáhajú ani náznaky: anjeli stojaci pri mieste, kde bolo Ježišovo telo, ani fyzický pohľad na Ježiša. Zapojiť ľudské uvažovanie a logiku do hľadania pravdy o Bohu je dôležité. Dar rozumu, ktorý máme, tiež pochádza od Boha a rozvinúť ho je v súlade s jeho vôľou. Zároveň si treba byť vedomý hraníc, na ktoré náš rozum pri hľadaní Boha nutne naráža. Rozumom sa môžeme k tajomstvu Boha priblížiť, ale nie ho preniknúť a pochopiť úplne. Vždy využívajme tento veľký dar, ktorý máme, v súlade s tým ako nám bol daný: pomáha nám pochopiť niečo z Božieho tajomstva, ktorý sa nám zjavuje, podľa slov sv. Pavla: „to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,20).

Boh sa dáva spoznať

Mnohí ľudia, ktorí zažili obrátenie, hovoria o prechode od neviery k viere. Všetko je zrazu viditeľné a pochopiteľné. Niečo také zažije Mária pri stretnutí s Ježišom. Všetko čo bolo predtým, je zrazu nepodstatné. Ostáva iba Ježiš, ktorý Máriu volá po mene a ona ho nazýva „svojím učiteľom“. Obrátenie a viera je Božia iniciatíva. Za obrátenie seba, alebo druhého sa možno modliť, ale nedá sa vynútiť. Viera nie je naše právo, ale milosť a odpoveď na Božie zjavenie. A v tom všetkom je Ježiš na centrálnom mieste: on volá po mene a čaká na odpoveď. Čaká, kým ho ľudia príjmu ako svojho Pána. S týmto vedomím teba k viere vždy pristupovať. Hoci sa kňazi vo svojej službe viery mnohých ľudí „dotýkajú“, musia vždy ostať s bázňou stáť pred týmto tajomstvom Božej iniciatívy a ľudskej odpovede. Boh neustále ľudí volá vo svojom synovi: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1,1-2a). Kiež by aj ľudia boli ochotní veľkodušne odpovedať!

Viera ako cesta

V Skutkoch apoštolov je kresťanská viera viackrát nazvaná ako „Cesta“ (9,2; 22,4; 24,14.22). Toto pomenovanie veľmi dobre vyjadruje stav, v ktorom sa nachádza aj Mária Magdaléna. Aj jej život a skúsenosť s Kristom je ako cesta. Po ceste sa kráča a pohybuje vpred. Pre ňu je to cesta postupného objavovania viery, postupného zjednocovania sa s Kristom. Od strachu a neviery cez postupné prijatie chce Ježiša držať. Nakoniec ho znova ohlasuje: už nie ako neistotu a oznam o prázdnom hrobe: „odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20,2b), lež ako správu o zmŕtvychvstaní a Ježišovom spásonosnom diele „povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi … a Mária …zvestovala učeníkom: "Videla som Pána"“ (20,17-18). Toto je základná kresťanská skúsenosť: sme ľudia cesty a sme ľudia na ceste. Naša viera nie je rovnaká, ako ani my nie sme rovnakí. Dôležité je vedieť, kde na tej ceste sme a ktorým smerom máme ísť, aby sme rástli a Ježišovi sa lepšie pripodobnili. Vo viere môžeme a máme rásť. To je dobrá správa a zároveň výzva neuspokojiť sa s tým, čo máme, ale vieru si vždy upevňovať. Stále platia Ježišove slová: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7,13-14).

Rast viery a jej šírenie

Niektorí ľudia vravia: „ja verím iba tomu, čo vidím“. Tento výrok však má slabý bod: to čo vidíme už nemusíme veriť. Presne to isté nám ukazuje aj Mária. To čo vidí už nemusí, ba vlastne ani nemôže veriť. Potom ako Ježiša spoznala, chce ho držať, chce s ním ostať. To by bolo ako „vidieť“ obsah našej viery a mať fyzickú istotu. O obsahu viery nemožno mať fyzickú istotu, ale iba istotu viery. To je to, čo Ježiš ponúka. Márii nedovoľuje fyzicky sa ho držať a zdržiavať ho od naplnenia jeho poslania. V momente, keď Ježiša spoznáva ako Krista, ako svojho Pána, on sa jej vzďaľuje a ostáva prístupný iba vierou. Takto sa z jej istoty, ktorú chcela držať znova stáva „neistota“. Alebo vlastne „istota viery“. S Ježišom ako zmŕtvychvstalým Pánom už nemožno mať taký vzťah ako predtým. S vierou je všetko ináč. Na jednej strane sa Ježiš vzďaľuje nášmu fyzickému chápaniu a kontaktu, ale na druhej strane umožňuje hlbší vzťah. O vieru musí prosiť každý kresťan. Osobitne kňazi a zasvätené osoby nech prosia o dar viery, ktorá mení pohľad na svet a umožňuje stretnúť Ježiša ako „môjho Pána“. Modlime sa spoločne: „Daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17,5). Zmyslom viery nie je držať ju niekde ukrytú, ale používať: vyznať ju verejne a šíriť ju. To nám ukazuje aj Mária Magdaléna: hneď po stretnutí s Kristom ide k bratom a ohlasuje im správu o zmŕtvychvstaní – ohlasuje im Krista, v ktorého uverila. Viera je poklad, ale kým tento poklad ostane ukrytý, neprináša úžitok pre toho, kto ho má, ani pre nikoho iného. Tým sa nakoniec aj stráca jej hodnota. Živá a dobrá viera sa nemusí schovávať. Keď sa viera nešíri, nie je dobrá. Netreba čakať na dokonalú vieru, lebo takú nikdy nemáme. Vo viere môžeme a musíme rásť. A to sa deje, keď sa o ňu delíme.

Oratio

Pane Ježišu, Mária Magdaléne bola pri Tvojom hrobe a plakala. Už predtým zistila, že hrob je prázdny, už predtým bežala a oznámila to apoštolom, už predtým sa Peter a Ján presvedčili aj sami, že hrob je prázdny. Oni sa vrátili domov a Mária sa vrátila k hrobu a plakala. Asi to bol jej hlboký cit, ktorý ju zdržal, hlboká bolesť nad tým, že si bol zabitý, že Ti zobrali pozemský život a ešte, ako si myslela, že niekto zobral aj Tvoje telo. Jej bolesť však bola veľká predovšetkým preto, lebo nevedela, kde by našla potechu vo svojej bolesti.

Pane, ale prečo sa Mária znova nahla do hrobu? Veď už vedela, že je prázdny. Môžeme si myslieť, že to bolo Tvoje vnuknutie, duchovný podnet. Nahla sa do hrobu a počula otázku anjelov: Prečo plačeš?, ale tá otázka znela ako výzva: Neplač! Bola to otázka, ktorá znela ako správa, ako posol, čiže anjel radosti, že nie je dôvod, aby plakala.

Mária sa obrátila od hrobu a uvidela Teba, Pane Ježišu. Videla Ťa, Pane, ale ešte Ťa nespoznala. Myslela si, že vidí záhradníka.

Možno sa Mária ani toľko nemýli. Vari nie si pre ňu duchovným záhradníkom, keď si do jej srdca zasadil semeno čnosti mocou Tvojej lásky? … Oslovil si ju najprv: „Žena,“ a potom si ju oslovil aj vlastným menom. To ako keby si jej povedal: „Spoznaj toho, ktorý pozná teba!“ A preto, že Mária bola oslovená menom, spoznáva Ťa, už nie je k Tebe obrátená len svojou tvárou, ale už sa k Tebe obrátilo aj jej srdce. (porov. Gregor Veľký, Homílie k 40 evanjeliám) Pane, Ty si ju v srdci pozýval, aby Ťa hľadala, Ty si ju učil rozlišovať ľudské od božského, Ty si jej pomohol, aby Ťa spoznala ako Vzkrieseného.

Contemplatio

Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: "Videla som Pána"

(Jn 20,17)