Lectio divina textu evanjeliového stretnutia Ježiša so Samaritánkou (Jn 4,5-42) z cyklu Stretnutia s Ježišom.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. marca 2010.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (47.2MB, 128kbps)

Modlitba

Nebeský Otče, s vierou prijímam evanjelium. Verím, že obsahuje slová, ktoré majú byť svetlom na mojej životnej ceste. Pane Ježišu, láskou k tebe mi rozohrej srdce, ako horelo emauzským učeníkom, keď si im vysvetľoval Písmo a daj, nech ťa spoznám ako Spasiteľa. Duchu Svätý, ty si viedol evanjelistov pri písaní, prosím ťa, pomáhaj mi pochopiť slová evanjelií a daj mi silu podľa nich žiť a milovať Cirkev a mohol sa tak cez Ježiša opravdivým spôsobom klaňať Trojjedinému Bohu.

Uvedenie do stretnutia

V dnešný večer sa chceme spoločne zamýšľať nad stretnutím Pána Ježiša so Samaritánkou, ako nám ho približuje v 4. kapitole svojho evanjelia svätý apoštol a evanjelista Ján.

Keď čítame o okolnostiach, ktoré stretnutiu predchádzali, zisťujeme, že stretnutie malo v Božích plánoch veľmi konkrétne miesto.

Ježiš sa rozhodol opustiť Júdsko, lebo sa dozvedel, že sa farizeji znepokojili nad skutočnosťou, že on a jeho učeníci získali a pokrstili v Júdsku viac učeníkov ako Ján Krstiteľ.

Evanjelista Ján zaznamenáva zaujímavý detail. Hovorí, že Pán Ježiš cestou do Galiley „musel prejsť cez Samáriu“ (Jn 4,4). Cesta z Júdska do Galiley cez Samáriu bola najkratšou cestou. Nebola to však jediná cesta. Väčšina Židov v skutočnosti volila tú druhú, dlhšiu cestu vedúcu cez údolie Jordánu, a to z veľmi jasného dôvodu – aby sa vyhli Samaritánom, ktorí boli vo všeobecnosti voči Izraelitom nepriateľskí. Prečo teda Ježiš podľa sv. Jána „musel prejsť cez Samáriu“ na svojej ceste do Galiley? Zaiste za tým nebol iba praktický dôvod spojený s cestovaním, ale bolo za tým čosi dôležitejšie, čo bolo spojené s Ježišovým poslaním. A preto aj stretnutie so Samaritánkou nebolo náhodné, ale malo veľmi jasné miesto v Božom pláne.

Započúvajme sa teraz do textu, ktorý nám toto stretnutie približuje...

Lectio

Jn 4,5-42

⁵ A tak prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. ⁶ Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. ⁷ Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ ⁸ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. ⁹ Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. ¹⁰ Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť“, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ ¹¹ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? ¹² Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ ¹³ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. ¹⁴ Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ ¹⁵ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ ¹⁶ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ ¹⁷ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: „Nemám muža, ¹⁸ lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ ¹⁹ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. ²⁰ Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ ²¹ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. ²² Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. ²³ Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. ²⁴ Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ ²⁵ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ ²⁶ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“
²⁷ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ ²⁸ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: ²⁹ „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ ³⁰ Vyšli teda z mesta a šli k nemu. ³¹ Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ ³² On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ ³³ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ ³⁴ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo. ³⁵ Nevravíte aj vy: „Ešte štyri mesiace a bude žatva?’ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! ³⁶ Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač aj žnec. ³⁷ Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. ³⁸ Ja som vás, poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy, ste vstúpili do ich práce.“
³⁹ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ ⁴⁰ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. ⁴¹ A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. ⁴² A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
⁴³ O dva dni odišiel stade do Galiley. ⁴⁴ Lebo sám Ježiš sa osvedčil, že vo svojej vlasti prorok nemá úctu. ⁴⁵ Keď prišiel do Galiley, Galilejčania ho uvítali, lebo videli všetko, čo urobil cez sviatky v Jeruzaleme. Aj oni tam boli na sviatky.

Kontext úryvku

Tento dlhý biblický text môžeme rozdeliť na sedem častí.

Prvú časť textu, ktorú môžeme označiť ako úvod, tvoria verše 5-6 a predstavujú nám Ježiša, ako si unavený sadá k studni.

Druhú časť tvoria verše 7-15 a opisujú nám prvý dialóg Ježiša so Samaritánkou, ktorý sa týka „vody, prúdiacej do večného života“.

Tretia časť sa skladá z veršov 16-19, v ktorých Ježiš odhaľuje súkromný život Samaritánky a ktoré vrcholia jej vyznaním: „Pane, vidím, že si prorok“.

V štvrtej časti – vo v. 20-26 – sa témou rozhovoru stáva pravé uctievanie Otca a na konci tohto rozhovoru Ježiš sám seba označuje za Mesiáša.

V piatej časti – vo v. 27-30 – Ježišov rozhovor so Samaritánkou prerušuje príchod učeníkov, čo sa stáva aj dôvodom, že Samaritánka odchádza do svojho mesta a rozpráva o svojej skúsenosti s Ježišom.

Šiesta časť – verše 31-38 – približuje rozhovor Ježiša so svojimi učeníkmi, v ktorom Ježiš vysvetľuje, že jeho pokrmom je plniť Otcovu vôľu.

A v poslednej, siedmej časti – vo veršoch 39-42 – sa opisuje, ako vďaka svedectvu Samaritánky mnohí zo Samárie uverili v Ježiša.

Vráťme sa však k prvej časti. Predstavuje Ježiša, ako si po úmornej ceste vyprahnutou krajinou sadá v cudzom kraji k studni, ako to kedysi v cudzine urobil Jakub alebo Mojžiš, ktorí si práve pri studni našli budúcu nevestu. Ježiš získa nakoniec celé mesto ako svoju nevestu, tak ako Boh túžil po svojom národe, ako ženích po neveste. Túto studňu podľa tradície vykopal sám patriarcha Jakub v blízkosti vtedajšieho mesta Sychar. Krátko nato okolo poludnia, kedy muži v Oriente odpočívali prichádza zámerne k studni žena, ktorej pestrý život občanom mesta známy a natrafí na Ježiša, ktorý sa jej hneď prihovára slovami: „Daj sa mi napiť!“ Samaritánka zostala touto jeho požiadavkou zaskočená. Boli tu minimálne dva dôvody, prečo sa jej Ježiš nemal ani len prihovoriť: bola to žena a navyše bola spomedzi Samaritánov, s ktorými sa Židia bežne nestýkali (porov. v. 9). Vtedajším dobrým mravom protirečila aj skutočnosť, že Ježiš zostal s touto ženou sám, pretože učeníci odišli do mesta zaobstarať nejaké jedlo. Odpoveď ženy na Ježišovu požiadavku nesie v sebe jednak počudovanie nad touto, pre ňu nečakanou situáciou a jednak aj určitý náznak pohŕdania. Hovorí: Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky? Akoby chcela vyjadriť, že Ježiš nežije v realite a nepozná situáciu, aká medzi Židmi a Samaritánmi panuje už po stáročia.

Evanjelista však zdôraznením týchto slov Samaritánky iba používa svoj bežný postup. Tak ako v mnohých iných textoch evanjelia, aj tu takýmto spôsobom vyjadruje počiatočnú neschopnosť človeka, ktorý sa stretáva s Ježišom, chápať hĺbku jeho posolstva. A toto hlboké posolstvo nasledujúce slová Ježiša ihneď vyjadria. Ježiš odpovedá Samaritánke: Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť“, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.

Ježiš tu vlastne naznačuje hlavný obsah rozhovoru so Samaritánkou. Prvá časť rozhovoru sa sústreďuje na živú vodu, ktorú Ježiš ponúka ako Boží dar. Hlavnou témou druhej časti rozhovoru bude práve otázka, kto sa to vlastne so Samaritánkou zhovára. Ako pochopila Samaritánka Ježišov odkaz na živú vodu? Tento výraz môže mať dva významy. Môže jednak označovať vodu vyvierajúcu z prameňa alebo prúdiacu v potoku na rozdiel od stojatej vody nachádzajúcej sa vo vodnej nádrži. Tento výraz však už od staroveku vyjadroval aj určitú duchovnú skutočnosť, ktorá presahovala hmotnú realitu vody. Samaritánka nepochybne Ježišove slová pochopila v ich prvom význame. Pravdepodobne verila prastarej tradícii, podľa ktorej voda v tejto studni v dobe patriarchu Jakuba bola taká hojná, že až pretekala z okraju studne, a tak na jej načerpanie nebolo potrebné žiadne vedro. Preto s určitou dávkou irónie Ježišovi odpovedala: Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?

Ježiš však jednoznačne chápal výraz „živá voda“ vo význame, ktorý s prirodzenou vodou nemal nič spoločné, a jasne to vyjadril slovami: Kto sa napije vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky... stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života. Touto vodou, o ktorej Ježiš hovorí a ktorú ponúka všetkým, či Židom alebo pohanom, je Duch Svätý. Žena však tieto Ježišove slová vôbec nepochopila, zostala úplne ponorená iba vo svojom príliš materiálnom ponímaní života. Nastal však u nej aspoň určitý posun vo vnímaní Ježiša. Vo svojej odpovedi na Ježišove slová o vode prúdiacej do večného života po prvýkrát oslovuje Ježiša výrazom „pane“. Už nebol pre ňu iba akýsi „Žid“, ktorý porušuje spoločenské zásady a pýta si vodu od nežidovskej ženy. Začala ho vnímať ako kohosi, komu síce príliš nerozumie, ale cíti, že má autoritu a že jeho slovo má v sebe akúsi zvláštnu hĺbku.

A vtedy Ježiš mení tému rozhovoru, ktorý už pomaly viazol. Upriamuje pozornosť na manželskú situáciu ženy. Nebola samozrejme za tým Ježišova zvedavosť, ale skôr jeho snaha priviesť Samaritánku k uvedomeniu si situácie, v akej sa nachádzala. Žena odpovedá najprv vyhýbavo slovami: Nemám muža. Ježiš však sám odhaľuje podrobnosti jej manželskej histórie, odhaľuje – čo žena sama priznáva – že žije v neplatnom manželstve, teda v stave hriechu. Ale zmyslom Ježišových slov nebolo odhaliť jej hriešnosť. Pozornosť sa skôr sústreďuje na Ježišovu moc poznať jej súkromný život.

Keď jej Ježiš hovoril o svojej schopnosti dať jej živú vodu, prúdiacu do večného života, to presahovalo jej chápanie. Ale keď odhalil tajomstvo jej súkromného života, to definitívne upútalo jej pozornosť. A v jej vnímaní Ježiša nastáva ďalší posun. Hovorí: Pane, vidím, že si prorok. Nebolo to zatiaľ príliš hlboké vyznanie. Keď nahliadneme do gréckeho originálu evanjelia, zistíme, že pred slovom prorok sa nenachádza člen. Zatiaľ teda Ježiša vnímala iba ako akéhosi proroka, ako niekoho s prorockými schopnosťami.

A aby odpútala pozornosť od svojho osobného života, pred židovským prorokom nastoľuje otázku, ktorá vždy rozdeľovala Židov a Samaritánov. Bola to otázka miesta pravého kultu, pravej bohoslužby. Je to Jeruzalem alebo hora Garizim? Ak je Ježiš skutočný prorok, a je schopný vidieť do vnútra ľudí, mal by poznať odpoveď aj na túto komplikovanú otázku.

Ak je otázka položená takto priamo – Jeruzalem alebo Garizim – Ježiš odpovedá: Jeruzalem. Nie Židia upadli do herézy, nie Židia prebrali do svojho náboženského života rôzne cudzorodé prvky, ale Samaritáni. Ježiš hovorí jasne: Spása je zo Židov. Ale čo je dôležité, nastáva doba, kedy už prestane byť dôležitý odveký spor ohľadom toho, ktorý z týchto dvoch národov je pravoverný. Nastáva doba, kedy miestom pravej úcty Boha nebude Jeruzalem alebo Garizim, ale pravá úcta Boha nájde svoje „miesto“ v klaňaní sa Otcovi v Duchu a pravde.

Nebeský Otec je totiž Otcom všetkých, Židov, Samaritánov i všetkých ostatných národov, a túži po pravej úcte, ktorá je vnútorná, pravdivá, vedená Božím Duchom, vychádzajúca z hĺbky srdca. Otec túži po takýchto ctiteľoch, teda nie po ctiteľoch, ktorí iba navonok uskutočňujú určité obrady, ale ich srdce je v skutočnosti od Boha ďaleko. Otec túži po ctiteľoch, ktorí sa otvárajú jeho Duchu.

Táto Ježišova odpoveď asi opäť presahovala chápanie tejto ženy, a preto Samaritánka prejde k ďalšej z tradícií, ktorá bola v jej náboženskom spoločenstve živá, k tradícii o príchode Mesiáša. Hovorí: Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko. Chcela teda vyjadriť, že očakávaný Mesiáš napokon odhalí pravdu v plnosti. Ježišova reakcia na tieto jej slová bola však viac ako prekvapivá. Odpovedá jej veľmi priamo slovami: To som ja, čo sa rozprávam s tebou.

U synoptikov a najmä v evanjeliu sv. Marka sa často stretávame s tzv. Ježišovým mesiášskym tajomstvom, teda s tým, že požadoval od ľudí, ktorých uzdravil alebo inak im pomohol a ktorí začínali tušiť, že je očakávaným Mesiášom, aby o tom nikomu nehovorili. Voči Samaritánke sa správa presne naopak – o svojom mesiášskom poslaní hovorí pred ňou úplne otvorene. Ba dokonca cez slová „ja som“ (v našom preklade „to som ja“) naznačuje z tajomstva svojej božskej identity ešte omnoho viac.

Samaritánka zatiaľ samozrejme Ježišove slová plne nepochopila, ale Ježiš si už našiel svoje miesto v jej srdci. Už pre ňu nebol iba akýsi Žid, ktorý porušuje bežné zvyky, už pre ňu nebol ani iba človek s výnimočnými prorockými schopnosťami. Veľmi reálne začínala počítať s možnosťou, že Ježiš by mohol byť ten, ktorého očakávali, že Ježiš by mohol byť Mesiášom.

A práve v tejto chvíli vrcholného odhalenia Ježišovej identity, prichádzajú Ježišovi učeníci. Prirodzene nevedeli, čo sa pri Jakubovej studni odohralo a dosť udivene sa pozastavili iba pri skutočnosti, že sa Ježiš rozprával s nežidovskou ženou. Evanjelista nám prezrádza, aké otázky im vtedy vírili hlavou, ale zostali ticho, nik z nich nenašiel odvahu spýtať sa Ježiša na zmysel toho stretnutia.

Rušivý príchod učeníkov a ich zmätené správanie dalo podnet k odchodu ženy. Evanjelista zaznamenáva zaujímavý detail, že žena si pri studni zabudla džbán. Akoby pod vplyvom svojich dojmov zabudla, načo vlastne ku studni prišla. Alebo to bolo možno aj znamenie, že pre ňu sa príbeh aj napriek jej odchodu ešte nekončí. A naozaj, len čo prišla do svojho mesta, ihneď všetkým hovorí o svojej skúsenosti a pobáda ich, aby sa išli pozrieť na „človeka“, ktorý by mohol byť Mesiášom. Nebola o tom sama zatiaľ plne presvedčená, uvedomovala si, že tvrdiť čosi také s istotou nebolo jednoduché. Ale na druhej strane stretnutím s Ježišom bola veľmi zasiahnutá. A práve asi toto bolo dôvodom, že jej posolstvo našlo medzi Samaritánmi pomerne širokú odozvu.

Skôr ako však Samaritáni prišli k Ježišovi, evanjelista „medzitým“ vo v. 31-38 približuje Ježišov rozhovor s učeníkmi. Učeníci počas Ježišovho rozhovoru so Samaritánkou pripravili nejaké jedlo, a preto sa na Ježiša obrátili slovami: Rabbi, jedz. Ježiš však na ich ponuku nereagoval a svojou odpoveďou ich chcel upriamiť na skutočnosť duchovného pokrmu. Učeníci Ježišove slová však nepochopili, veľmi podobne ako žena na začiatku príbehu nepochopila Ježišove slová o živej vode, prúdiacej do večného života. A preto im Ježiš začal vysvetľovať, že jeho skutočným pokrmom je plniť vôľu Otca a dokonať jeho dielo. Súčasťou tohto diela je pomôcť spoznať Otca aj mimo hranice Izraela. A pomocou podobenstva o siatí a žatve Ježiš učeníkom vysvetlil, že aj oni sa na tomto poslaní majú podieľať. Žatva je v Písme obrazom konca a Božieho súdu, a aj tu naznačuje dovŕšenie časov v Ježišovi, ktorý tento prišiel zberať úrodu a Boží súd sa začína v jeho prijatí vo viere alebo odmietnutí. A práve vo v. 39 začína posledná časť textu. Prichádzajú Samaritáni a stretnutie s Ježišom vyvrcholí tým, že mnohí v neho uverili. I keď na počiatku ich viery stálo svedectvo Samaritánky o Ježišovi, evanjelista zdôrazňuje, že Samaritáni sami uverili v Ježiša – a to vďaka osobnej skúsenosti, vďaka tomu, že počas dvojdňového pobytu Ježiša v ich meste mali možnosť sami prejsť cestou, ktorou predtým prešla Samaritánka. Tri dni pobytu Ježiša v Samárii vzbudili vieru tohto národa v Ježiša, čím sa začali klaňať Bohu v opravdivom Duchu. Pohnutú minulosť Samárie v odklone od pravej viery v Boha veľmi dobre symbolizovala práve žena Samaritánka s jej smilnou minulosťou s rôznymi mužmi. Už sv. Augustín vnímal za piatimi mužmi narážku na päť kultov rôznych pohanských božstiev uctievaných v Samárii po páde Samárie a obsadení Asýrčanmi (porov. 2Kr 17,30-31). Vierou v Ježiša sa prichádza k úcte Boha na každom mieste zeme.

Meditatio

V úvode sme si všimli detail evanjelia, že toto stretnutie so Samaritánkou bolo pre Ježiša veľmi dôležité, ba nevyhnutné. Ježiš neobišiel Samáriu, tak ako to bolo medzi Židmi tej doby bežné, pretože vôľou nebeského Otca bolo, aby ho i títo ľudia spoznali a správnym spôsobom uctievali. Ježiš si po úmornej ceste vyprahnutou krajinou sadá v cudzom kraji k studni, ako to kedysi v cudzine urobil sluha Abrahám, patriarcha Jakub alebo Mojžiš. Všetci práve po rozhovore pri studni a ponuke vody našli budúcu manželku pre seba, poprípade sluha Abraháma pre Izáka (Gn 24; 29; Ex 2,15-22). Ježiš si po rozhovore pri studni si získal vieru ženy a obyvateľov celého mesta v neho samého, akoby našiel v nich svoju nevestu. Týmto stretnutím sa rozvíja kľúčový obraz túžby Pána Boha po svojom národe, ktorý sa usiloval už v Starom zákone cez prorokov získať svoju nevernú nevestu, izraelský ľud. Stačí uviesť príbeh proroka Ozeáša alebo stať Ezechiela 16. Ale aj Ježiš sa v evanjeliách predstavuje ako ženích, ktorý túži po hlbokom zväzku so svojím ľudom (Mk 2,18-22; Jn 2).

Z tohto pohľadu možno úplne iným spôsobom chápať slová, ktorými Ježiš začal svoj rozhovor so Samaritánkou – slová: Daj sa mi napiť! Hoci sa Ježiš nachádzal pri studni, ktorá bola odpradávna známa svojou hojnou osviežujúcou vodou, a hoci bol Ježiš „unavený z cesty“, nechcel zahasiť svoj fyzický smäd, ale túžil skôr uhasiť svoj duchovný smäd po viere a oddanosti Samaritánky a celého jej ľudu. Aj tu vyšiel s aktivitou Ježiš a žena zareaguje viackrát otázkami, ktoré odrážajú jej nepochopenie, no napokon sa dopracuje k pravde o Ježišovi.

Reakcia Samaritánky bola spočiatku dosť rezervovaná a v podstate odmietavá. Nebola príliš ochotná uhasiť ani ten Ježišov fyzický smäd a už vôbec sa od nej nedal očakávať nejaký postoj, ktorý by aspoň sčasti uhasil Ježiš duchovný smäd. Bola príliš spútaná spôsobom svojho dovtedajšieho života a na intelektuálnej a duchovnej rovine bola až príliš obmedzená tradičným vnímaním skutočnosti, ktoré bolo však v jej prípade bezduché a neosobné.

Ježiš sa však nevzdával, skúšal ju presvedčiť rozličnými spôsobmi. Keď zistil, že nie je zatiaľ schopná prijať jeho duchovné posolstvo, sám sa prispôsoboval spôsobu jej chápania. A napokon sa mu predsa len podarilo vzbudiť v nej aspoň určitý záujem – záujem o jeho identitu – na ktorom sa dalo stavať ďalej.

Text 4. kapitoly evanjelia sv. Jána sa už od starokresťanských čias používal pri katechéze katechumenov. Aj kvôli tomu sa toto dôležité evanjelium číta na tretiu pôstnu nedeľu v nedeľnom cykle A, avšak liturgia ho umožňuje čítať každú 3. pôstnu nedeľu alebo v dňoch týždňa po nej. Pôstne obdobie je totiž obdobím, kedy vrcholí príprava katechumenov, ktorí majú byť pokrstení na veľkonočnú vigíliu. A dôvodom, prečo sa tento text pri príprave katechumenov tak hojne využíval a stále aj využíva, je ten, že v ňom máme možnosť sledovať, ako postupne Samaritánka odhaľovala za pomoci Ježiša jeho pravú identitu.

Ako sme na to už viackrát poukázali, najprv v ňom Samaritánka videla iba akéhosi obyčajného Žida. Aj toto samotné je už dôležitá výpoveď o Ježišovi. Ježiš bol skutočným človekom, rodeným Židom, potomkom Abraháma, Izáka a Jakuba a práve zo židovského národa prichádza spása.

Vďaka rozhovoru s Ježišom však žena sama dospela k poznaniu, že Ježiš nie je obyčajným človekom, nie je jedným z mnohých, ale že je v ňom čosi, čo ho robí podobným slávnym izraelským prorokom. Samaritánka začala teda Ježiša vnímať ako kohosi, kto má osobitné schopnosti, ktoré môžu mať pôvod iba v Bohu.

Ďalším krokom v odkrývaní Ježišovej identity je vnímanie Ježiša ako očakávaného Mesiáša. Samaritánka – a spolu s ňou aj katechumeni – sú týmto evanjeliovým textom vedení k tomu, aby v Ježišovi spoznali toho, ktorý sa stáva naplnením celých dejín Izraela.

Výpoveďou, že Ježiš je očakávaným Mesiášom Židov sa však odhaľovanie Ježišovej identity v tomto texte ešte nekončí. Ježiš svojimi slovami, ktoré sú v našom slovenskom preklade preložené: To som ja, čo sa rozprávam s tebou, vyjadruje o sebe ešte čosi omnoho hlbšie. V skutočnosti by totiž gréckemu originálu evanjelia lepšie zodpovedal preklad: Ja som, čo sa rozpráva s tebou. A práve cez tieto slová Ja som, ktoré sú totožné so slovami, ktorými Boh zjavil svoje meno Mojžišovi, ako nám o tom hovorí Kniha Exodus v 3. kapitole, naznačujú najhlbšie tajomstvo Ježišovej osoby, tajomstvo jeho Božskej prirodzenosti.

A posledným dôležitým titulom, ktorý je Ježišovi prisúdený v dnešnom našom texte, je titul Spasiteľ sveta. Je to tvrdenie, ktorým končí tento text a ku ktorému dospeli vďaka dvojdňovej osobnej skúsenosti s Ježišom samotní Samaritáni. Sami uznali to, o čom najprv Ježiš hovoril v súkromí so Samaritánkou, že jeho poslanie plniť vôľu Otca a dokonať jeho dielo sa neobmedzuje na židovský národ, ako sa to dovtedy chápalo, ale je otvorené pre celý svet. Ježiš nie je len privátnym, ani nacionálnym, ale univerzálnym spasiteľom pre všetkých ľudí.

Touto cestou postupného odhaľovania Ježišovej identity prešla najprv Samaritánka pri hlbokej studni a vďaka Ježišovi si prehlbovala postupne na neho svoj pohľad a vďaka jej svedectvu k viere v Ježiša dospeli aj jej krajania. A vďaka jej ceste vo viere sa splnila Ježišova prosba zo začiatku: Daj sa mi napiť. Určite sa však dá povedať, že tento text evanjelia sv. Jána nehovorí iba o uhasení Ježišovho smädu. Tento text rozpráva rovnako aj uhasení smädu Samaritánky i všetkých jej krajanov, ktorí uverili v Ježiša. Spočiatku ten svoj smäd vôbec nevnímali. Keď však prenikli do tajomstva Ježišovej identity, pochopili to, o čom hovoril Ježiš so Samaritánkou na začiatku, že on dáva živú vodu, prúdiacu do večného života, a po tejto živej vode veľmi zatúžili. Samaritánka prišla s džbánom k studni po obyčajnú vodu. Keď však naozaj objavila prameň živej vody, o ktorej hovoril Ježiš, svoj džbán už nepotrebovala, pretože Ježiš jej uhasil jej smäd v prehojnej miere. A tak môžeme povedať, že evanjelium rozpráva o tom, ako bol uhasený Ježišov smäd cez uhasenie duchovného smädu Samaritánky i jej krajanov.

Táto cesta viery sa ponúka každému z nás. Ježiš adresuje svoje slová: Daj sa mi napiť! A jeho smäd sa uhasí vtedy, ak aj my práve v ňom objavíme zdroj živej vody. Ježiš ešte raz žiada o vodu, na kríži na Veľký piatok, keď volá: Žíznim (Jn 19,28). Je smädný z utrpenia, ktoré mu pripravil človek, ale má smäd aj po splnení Otcovej vôle (Žalm 63,2), ktorý sa chce dať ľuďom poznať a sám si hľadá pravých ctiteľov. Možno aj v našom prípade, tak ako sme tu videli u Samaritánky, bude potrebné, aby sme najprv uznali chyby svojho života, ďalej aby sme sa oslobodili od príliš materiálneho pohľadu na svoj život, vymanili sa z často až príliš tradičného, neosobného prežívania svojej viery, a tak otvorili sa tak Ježišovmu posolstvu, daru jeho Ducha a aby sme spolu s jeho učeníkmi zatúžili spolupracovať na Ježišovom poslaní plniť Otcovu vôľu, ktorý chce dať svojho Ducha tým, ktorí o neho stoja a tým dokoná aj cez nás ľudí svoje dielo vo svete.

Oratio

Pane, bol si unavený a posadil si sa k studni. (porov. Jn 4,6) Prečo sa nám ukazuješ ako unavený. Ty, ktorého prítomnosť nás posilňuje a bez ktorého slabneme, čo nám chceš povedať svojou vyčerpanosťou? Je to pre náš pozvanie, veď si povedal: Klopte a otvorí sa vám (porov. Mt 7,7), klopeme, Pane, aby si nám pomohol porozumieť Tvoju únavu.

Unavil si sa kvôli nám. Vidíme Ťa aj plného sily a aj vyčerpaného, aj silného a aj slabého. Si plný sily, lebo „na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ (Jn 1,1) a „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1,3). Kto môže byť silnejší ako ten, kto stvoril svet bez námahy? Je možné vidieť ho slabého? „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Pane, Tvoja sila nás stvorila a Tvoja slabosť znamená Tvoju nesmiernu lásku, že si sa stal človekom, že si prišiel medzi nás, Tvoja slabosť nás znovuzrodzuje. Tvoja sila pôsobí, že jestvuje to, čo predtým nejestvovalo a Tvoja slabosť spôsobuje, že to, čo jestvuje, nemusí zahynúť. Pane, Ty nás svojou slabosťou živíš, obnovuješ, v Tvojej slabosti je naša spása.¹

Pane, Ty, ktorý si prameň života a sily, posadil si sa unavený pri pozemskom prameni. A vtedy Samaritánka vyšla zo svojho mesta Sychar, vzala na ramená nádobu. Kto by nenazval prešťastným odchod a príchod tejto ženy? Vydala sa na cestu zašpinená a vrátila sa ako obraz Cirkvi, bez poškvrny. Vyšla a nabrala do seba život ako špongia; vyšla a niesla nádobu, vrátila sa a priniesla Boha. Kto by nenazval túto ženu blaženou? Kto by si neuctil túto ženu, ktoré vyšla spomedzi pohanov? Veď je obrazom Cirkvi, aj ona dostala od Krista radosť a spásu.²

Contemplatio

Pane, daj mi takej vody, aby som už nebol smädný, aby som už nebola smädná.

(porov. Jn 4,15)

__________

¹ por. Agostino, In Ioan. 15, 6-7; III Domenica di Quaresima, A, clerus.org/bibliaclerusonline/it/index2.htm

² por. Romano il Melode, Hymn. 19, 4-5; III Dom. di Quar., A, clerus.org/bibliaclerusonline/it/index2.htm