Lectio divina textu evanjeliového stretnutia Ježiša s Jánom Krstiteľom (Mt 3,13-17) z cyklu Stretnutia s Ježišom.

Prinášame plný text, audio záznam a fotografie z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. februára 2010.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (41MB, 128kbps)

Modlitba

Pane, apoštoli  boli vtiahnutí do dôverného spojenia s Tebou
tým, že boli ponorení do Božieho slova.
Tvoje slovo je obmytím, Pane daj, nech nás očistí,
je stvoriteľskou mocou, daj nech nás premieňa na Božiu bytosť.
Tvoje slovo je ako dážď, ktorý zavlažuje zem,
zúrodňuje ju a dá jej klíčiť.
Dobrý Bože umožni, aby vďaka tvojmu slovu
vzklíčila a zakvitla aj suchá pôda
našich duchovných púští.
Vstupujeme teraz do priestoru ticha,
aby sme mohli účinne počúvať tvoje slovo,
Pane zachovaj v nás ticho aj po vypočutí tohto slova,
aby v nás naďalej prebývalo, žilo a hovorilo k nám. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Začiatok každej veci a činnosti do veľkej miery určuje, aká tá vec bude. Takisto ako základ vždy určí tvar budovy. Pevný a trvalý základ umožňuje vystavať budovu, ktorá mnoho vydrží.

Keď chceme lepšie pochopiť Ježišovo verejné pôsobenie, je dôležité, aby sme sa pozreli na jeho začiatok, na ktorom sa bude všetko ďalšie stavať. Tým začiatkom je Ježišov krst. Kľúčovú úlohu má pri ňom Ján Krstiteľ a aj prostredie Jordánu nie je náhodné. Rieka Jordán bola vždy hranicou niečoho nového. Najdôležitejšou postavou je však sám Ježiš, Syn a Boží sluha zároveň. Na neho sa upriamuje pozornosť, pretože v krste sa stal solidárny s nami hriešnikmi a z hriechu nás ide vykúpiť. Krst tak vystihuje v skratke nasmerovanie ďalšieho pôsobenia Ježiša. Práve preto sa tu zjavuje láska Otca k nemu. Je ňou Duch Svätý, ktorý zostúpil na Ježiša pri krste. Prežime dnes večer spoločne toto kľúčové stretnutie Ježiša s Jánom Krstiteľom cez opis udalosti v evanjeliu podľa Matúša.

Lectio

Mt 3,13-17

¹³ Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť.
¹⁴ Ale Ján mu odporoval a hovoril:
"Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?"
¹⁵ Ježiš mu však povedal:
"Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé."
Potom mu už neodporoval.
¹⁶ Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho.
¹⁷ A z neba zaznel hlas:
"Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie."

Kontext úryvku

V tomto texte vystupuje Ježiš prvý krát ako dospelý. Je to ten Ježiš, ktorého poznáme z rozprávania o jeho narodení (Mt 1-2). Stretnutia s Jánom Krstiteľom je zasadené do rámca Jánovej aktivity pri Jordáne (Mt 3,1-12), keď vyzýval na pokánie, „lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (3,2). Ľudia prichádzali a vyjadrovali pokánie vyznávaním hriechov a vonkajším úkonom krstu v rieke (3,6). Ján však upozorňuje, že pokánie sa má prejavovať aj skutkami – ovocím: „Prinášajte teda ovocie hodné pokánia“ (3,8).

Stretnutie je prvým verejným predstavením Ježiša. Je to prechod medzi tichou prípravou v Nazarete a jeho vystúpením na scénu a naplnením prísľubov. Táto stať je miniatúra obsahujúca celé evanjelium a zjavuje najhlbšie tajomstvo o Bohu: Božiu Trojicu, ako lásku medzi Otcom a Synom, ponúknutú Ježišom všetkým jeho bratom a sestrám.

Text state sa dá rozdeliť na tri časti, ktoré na seba nadväzujú:

Udalosť (Ježišov príchod a cieľ) - v. 13

Vysvetľujúci dialóg (zdôvodnenie krstu) - v. 14-15

Udalosť (nebeské zjavenie a vysvetľujúce slová) - v. 16-17

Ježišov príchod predpovedal Ján: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja“ (3, 11). Dôvod Ježišovej prítomnosti je daný stručne: „aby sa mu dal pokrstiť“ (3, 13b). Táto stručnosť si žiada vysvetlenie, prečo musel byť Ježiš pokrstený. Isté vysvetlenie sa v Ježišových slovách, že chce splniť všetko, čo je spravodlivé. Samotný akt krstu sa nespomína, pozornosť sa úplne sústredí na následné udalosti po Ježišovom vystúpení z vody; totiž na videnie (3, 16) a hlas z neba (3, 17): Boh má posledné slovo. Kontakt s Jánom Krstiteľom umožňuje Ježišovi začať jeho vlastné pôsobenie. A práve toto stretnutie a povaha udalosti má nesmierne veľký teologický význam.

Úvodné slová „vtedy prišiel Ježiš“ označujú Ježišovo verejné predstavenie. Podobnými slovami bol uvedený príchod Jána Krstiteľa: „V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ“ (3, 1). V oboch prípadoch je daný časový údaj („vtedy“ a „v tých dňoch“), príchod a meno osoby (Ježiš a Ján Krstiteľ). Príchod Jána aj Ježiša je významnou chvíľou, ktorá navodzuje stretnutie s Bohom. Tak ako prichádzajú Ježiš a Ján, tak prichádzal aj Boh v Starom zákone, aby sa stretol s ľuďmi napr. na Sinaji v Knihe Exodus: „A Pán opäť hovoril Mojžišovi: "Hľa, ja prídem k tebe v hustom mraku, aby ľud počul, keď sa s tebou rozprávam, a aby ti veril naveky."“ (Ex 19, 9). Vystúpením sa Ježiš dáva verejne poznať a prvý krát v evanjeliu aktívne koná a hovorí: pri jeho narodení konali a hovorili pri ňom iní (Mt 1-2), teraz koná a hovorí on sám. Ježišov krst sa udeje na mieste, kde je on sám ešte neznámy: postavy na scéne sú z Jeruzalema, Judey a z oblasti Jordánu: „prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu“ (3,5), kým z Galiley je iba on sám. Dôvod Ježišovho príchodu je uvedený slovami: „aby sa mu dal pokrstiť“ (v. 13b). Je to jeho pevné stanovisko a úmysel známy od začiatku, ktorý nezmení ani Jánova námietka.

Nevieme akým spôsobom Ježiš vyjadril svoj úmysel byť pokrstený (či aj slovami, alebo iba svojou prítomnosťou), alebo ako sa Ján dozvedel o tomto úmysle. Takisto text výslovne nehovorí, prečo Ján Krstiteľ odporuje. V jeho slovách je vyjadrený silný kontrast medzi Ježišom a ním samým, jasne vyjadrujúc, aké by malo byť ich poradie a úlohy: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (v. 14b). Osobné zámená tejto vety tvoria chiazmus, súbežne sú uložené do kríža v tvare x.

Z Jánových slov vyplýva úcta k Ježišovi a zároveň vedomie, že Ježiš je ten, ktorého cestu pripravoval: „To o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (3, 3). Ján v Ježišovi spoznáva jeho mesiášsku identitu a poslanie, ako nepriamo dokladá jeho neskoršia otázka: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (11, 3).

Jánove váhanie pokrstiť Ježiša je pochopiteľné, ak uvážime jeho skoršie kázanie vyjadrené slovami: „ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (3, 11). Ak v Ježišovi spoznal toho, koho ohlasoval a sám nie je hoden nosiť mu obuv, je logické, že váhal pokrstiť ho. Veď ako sa Ježiš bez hriechu môže podrobiť krstu spojenému s vyznávaním hriechov, keďže ľudia „vyznávali svoje hriechy a dávali sa krstiť v rieke Jordán“ (3, 6)?

Ježiš prvý krát v evanjeliu Matúša prehovoril. Je to mnohovravná reč: Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé. Ježiš hovorí z pozície vyššieho a Jánovi prikazuje: „Len to nechaj!“. Seba a Jána stavia na jednu úroveň, keď opisuje ich spoločnú úlohu: obaja spolu majú splniť „čo je spravodlivé“. Spravodlivosť je kľúčovým pojmom v Matúšovom evanjeliu a je cieľom bytia učeníkom: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (6, 33). Matúš píšuci evanjelium kresťanom zo židovstva, pre ktorých bol pojem spravodlivosť kľúčový, spomína ho najčastejšie spomedzi evanjelistov: v evanjeliu celkovo sedemkrát, pričom v Kázni na vrchu v kap. 5-7 zaznie výraz až päťkrát. Ak sa v Matúšovi spravodlivosť vzťahuje k ľuďom, označuje morálne správanie v zhode s Otcovou vôľou (Mt 5,10.20; 6,1). V Ježišovej reči označuje spravodlivosť spásnu Božiu aktivitu (5,6; 6,33), ktorú Ježiš spoznal a teraz sa jej podriaďuje. Tak ako sa naplní proroctvo Izaiáša pri Otcovom hlase z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie!“, tak sa aj „naplnenie každej spravodlivosti“ viaže na naplnenie proroctva. Spravodlivosť sa viaže na dokonalé plnenie Božej vôle, prípadne na uskutočnenie jeho spásnej a predpovedanej aktivity.

Neskôr Ježiš vo svojom kázaní spája Jánov príchod so spravodlivosťou: „Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti“ (Mt 21, 32). Keď Ježiš a Ján vedno konajú, čo je spravodlivé, posúvajú dopredu dejiny spásy a napomáhajú príchod Božieho kráľovstva.

V tomto momente Ján dosahuje vrchol svojho poslania a prenecháva ho tomu, koho ohlasoval. Ježiš krstom a podriadením sa Otcovej vôli vyjadruje, že začína svoje verejné pôsobenie zamerané na Božiu vôľu, koná “všetko spravodlivé”, čo sa musí splniť. Krst je začiatkom tohto plnenia Otcovej vôle, ktoré bude pokračovať vo verejnom účinkovaní. Ján tu vystupuje ako vzor učeníka a pohotovo poslúchne príkaz svojho majstra: „potom mu už neodporoval“. Počnúc týmto veršom, Ján ustupuje do úzadia a text príbehu ho už viac nespomenie.

Celá pozornosť sa tak upriami na Ježiša. Ani opisu Jánovho krstu sa nevenuje priestor. Nie že by nebol dôležitý, no kľúčovými pre pochopenie krstu sú skôr udalosti, ktoré po ňom nasledujú. Ježiš vystupujúci z vody Jordána pripomína izraelský národ, ktorý sa stal milovaným synom pri východe z Egypta výstupom spomedzi vôd Červeného mora („Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna”, Oz 11,1). Pri udalostiach Ježišovho narodenia sa začali „opakovať“ dejiny izraelského národa a s Ježišom sa začínalo tvoriť niečo nové.

Voda alebo rieka sú v Písme neraz miestom Božieho zjavenia, ako napr. u Ezechiela: „Keď som bol medzi zajatcami pri rieke Chobar, otvorili sa nebesia a videl som nebeské videnie” (Ez 1,1) a tiež u Daniela: „Vo videní som videl, že som pri rieke Ulai“ (Dan 8, 2). Takisto aj otvorené nebo je znakom, že ide o Božie zjavenie. Prvý mučeník Štefan v Skutkoch hovorí: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Sk 7, 56). Tento fakt je umocnený aj slovesom „otvorené“ v teologickom pasíve, ktorý vyjadruje Božiu prítomnosť nad vecami a jeho konanie. Text výslovne vraví, že Ježiš „videl Božieho Ducha“, zatiaľ čo o videní ostatných prítomných mlčí. Otvorené nebo nielen naznačuje, že ide o Božie zjavenie, ale takisto umožňuje, aby na Ježiša Duch zostúpil. Napĺňa sa tak prosba Izaiáša: „Kiež by si prelomil nebesá a zostúpil...“ (63,19).

„Boží Duch“, ktorý zostupuje je „Duch Pána“. Je to ten istý Duch, ktorý pomazáva Božieho služobníka: “Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom” (Iz 42, 1). V ňom má Pán zaľúbenie, tak ako v Ježišovi (Mt 3,17); splnilo sa tak, čo povedal prorok Izaiáš: „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom“ (Mt 12, 17-18). Podľa Jánových slov, Ježiš má krstiť Duchom Svätým a ohňom (v. 11). Hoci on sám bol od počatia “z Ducha Svätého” (1, 20), terajšie “pomazanie” je novým začiatkom pre verejné účinkovanie.

Duch zostupuje na Ježiša “ako holubica”. Spojka ako vyjadrí len približný opis, ktorý sa nedá úplne slovami vystihnúť. Môže vychádzať z opisu stvorenia v Knihe Genezis, kde sa „Duch Boží vznášal nad vodami“ (Gn 1,2). V Ježišovi začína tiež nové stvorenie pripravené stretnúť sa s Bohom. Ak by sme udalosť krstu chceli dať do súvisu s holubicou z Noemovej archy (Gn 8,8-12), holubicu je tu znakom, že končí súd nad ľudstvom a nastoľuje sa definitívny pokoj. Ako hovorí Ján Zlatoústy: „V tomto prípade sa takisto zjavila holubica nie s olivovou ratolesťou, ale ukazujúc na toho, ktorý vyslobodzuje zo zlého a prináša nádej plnú milosti. Preto holubica nevyvádza iba jednu rodinu z archy, ale svojím zjavením vedie celé ľudstvo do neba. Namiesto olivovej ratolesti prináša celému ľudstvu možnosť byť prijatí za Božie deti“.

Zostúpenie Ducha znamená obrat v dejinách spásy pri mnohých vyvolených ľuďoch Starého zákona. Kde zostupuje Duch, tam sa začína Božie poslanie. Aj svätý Peter vo svojom kázaní bohabojným pohanom hovoril: „Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh“ (Sk 10,38).

Na udalosť zostúpenia Ducha naväzujú vysvetľujúce slová. Výraz hľa vo Svätom Písme neraz aktívne vťahuje poslucháča do deja. Zrazu aj on vidí a počuje, čo sa odohráva na brehu Jordána. Nielen Ježiš v príbehu prvý raz v evanjeliu prehovoril, prvý raz tu prehovoril aj Boh Otec. Prehovorí ešte raz pri Ježišovom premenení na vrchu Tábor. Udalosť krstu a premenenia Pána na vrchu sú dve kľúčové udalosti, kde sa dá Boh Otec počuť. Otcov hlas objasňuje identitu toho, ktorý dostal Ducha. „Hlas z neba“ je priamy Boží hlas s autoritou. Počúvame hlas z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“. Sú to slová vyznania lásky Otca k Synovi. Veta uvedená v tretej osobe: „toto je môj milovaný Syn“ robí z výroku a aj z celej udalosti verejné Božie zjavenie (teofánia), určené ľuďom prítomným pri Jordáne a nám čitateľom evanjelia.

Boh sám teda po krste Ježiša ohlásil tento fakt a predstavil ho svetu. Tento hlas zaznel, lebo Ježišov krst je základná voľba, ktorú bude napĺňať počas celého pôsobenia. Ježiš je pri Jordáne solidárny s nami hriešnymi ľuďmi, ponára sa do našej reality poznačenej hriechom s láskou väčšou ako smrť. V jeho krste ja predznamenaná smrť a zmŕtvychvstanie podstúpené kvôli našim hriechom a pre náš život. Syn sa tak stáva v krste naším bratom. Krst Ježiša je prvé predstavenie v evanjeliu, čo znamená, že on je Boh-s-nami, Emanuel. Udalosť krstu má programovú hodnotu: je semienkom, z ktorého vyklíči zvyšok a na ňom sa rozvinie a stane sa z neho strom života. V Otcovom výroku je Ježiš povolaný nielen ako Syn, ale je poslaný ako Pánov služobník. V knihe Izaiáša zazneli slová: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom“ (Iz 42, 1). Ježiš je jediný Syn, mocný a pomazaný a zároveň sa stane pokorným služobníkom, keď bude poslušne plniť Božiu vôľu, teda všetko čo je spravodlivé. On sám sa pokrstením Jánovým krstom rozhodol stať Pánovým služobníkom. Výkon tejto misie sa začína po krste vo verejnom účinkovaní a v jeho vrchole, utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní.

Meditatio

Stretnutie Ježiša s Jánom pri krste nám ľuďom dneška ponúka viacero podnetov pre život.

Ján Krstiteľ nie je nezávislý, ale jeho bytie je úplne orientované na Ježiša. Jeho prvotným cieľom je utvorenie priestoru pre Ježiša. Sám sa postupne vytráca a stáva sa iba siluetou na pozadí, o ktorej sa hovorí stále menej; zamĺkne on sám a aj slová o ňom. Ján je predstavený z „kresťanského hľadiska“: je hlasom pre Ježiša, podobá sa asketickému Eliášovi bytím aj slovami; Ján hlása a krstí a tým pripravuje miesto pre Ježiša. Jeho skutky smerujú k tomu, kto je neporovnateľne väčší. Môžeme povedať, že v ňom sa ukazuje zmysel a vzor kresťanského života: jeho plná angažovanosť a zanietenosť pre Ježiša je vzorom pre nás kresťanov a výzvou pre naše plné nasadenie v rôznych oblastiach života a spoločnosti. A dokonca ani takáto aktivita nie je cieľom sama o sebe. Ján sa postupne aj s aktivitou zo scény vytráca a prenechá priestor Ježišovi. Aj v dnešnom svete a v spoločnosti, kde prvé miesto veľa znamená, platí stále výzva: svojím životom ukázať na Ježiša, väčšieho od nás. Nestavať seba samého do centra všetkého, ako by išlo iba o mňa. Kresťanský život znamená predovšetkým utvárať priestory pre Boha, aby sa v nich rozvinula „Božia vec“. A pre túto skutočnosť sa oplatí byť prehliadnutý, neuznaný i zabudnutý. Ak toto platí pre všetkých kresťanov, o to viac to platí pre kňazov a zasvätené osoby: pracujú nie pre svoje, ale pre Božie záležitosti a jeho slávu. A Boh zaujme len ten priestor, ktorý mu je naklonený a otvorený pre neho. Kým ho však my ľudia zaberáme, Boh čaká. Až keď ustúpime do úzadia, dáva svojmu dielu vyrásť.

Napriek tomu, že Ján pripravuje cestu a priestor pre Ježiša, Ježiš je v pevnom vzťahu s ním. Musia sa stretnúť a práve toto stretnutie objasní ich vzájomný vzťah. Paradoxom je, že Ježiš žiada krst od toho, ktorý sám potrebuje krst „Duchom Svätým a ohňom“ (3,11). Hoci Ježiš Jána prevyšuje a neskôr jednoznačne prekoná, svoje verejné účinkovanie viaže na jeho aktivitu a i neskôr sa k nej hlási slovami: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (11,11). Všetko veľké začína najprv skromne a musí mať pevné korene. Neuznať vlastné korene je nielen znakom povýšenosti a pýchy, ale nesie to v sebe aj nebezpečenstvo pádu a zbúrania iluzórne dokonalej stavby. Bez pevných základov nemožno obstáť. Iba kto počúva Ježišove „slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale“ (7,24). Každý človek, kresťan a aj kňaz musí zostať spojený so základom, z ktorého vyrástol a musí naň pamätať. Náš život bude úspešný, iba ak je týmto základom Ježiš Kristus, na ktorom budujeme. Tu platia slová sv. Pavla: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus“ (1Kor 3, 10-11).

Celá pozornosť sa postupne v úryvku preniesla na Ježiša, aby sa mohla odhaliť jeho mimoriadna identita a veľkosť. Nebeský hlas potvrdzuje, že iba Ježiš a nik iný je vlastný „Boží Syn“. Ježišova božská identita sa bude stále viac a viac odhaľovať. Čítanie slova o ňom nám ozrejmuje, kto je Ježiš naozaj a čo jeho život a dielo znamená. Táto pravda, že Ježiš je Boží Syn, je určená pre všetkých. Nesmieme si ju držať iba pre seba, skrývať ju, alebo sa za ňu dokonca hanbiť, ale cez nás sa má šíriť a stať známou. Treba ju vyznávať a k Ježišovi sa hlásiť za každých okolností (porov. Mt 10, 32-33). Všetci veriaci – kňazi, laici i zasvätené osoby majú vo svete mnoho príležitostí, ako o božstve Krista vydať svedectvo. Chopme sa týchto možností, ktoré nám život a naše povolanie ponúka.

Hlas z neba predstavuje Ježiša ako toho, v ktorom má Boh zaľúbenie: Ježiš je Boží služobník. Ako služobník napĺňa starozákonné proroctvá tým, že prijíma ducha: „Tak sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom“ (Mt 12, 17-18). Berie na seba neprávosti: „Aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8, 17) a dáva svoj život ako výkupné: „ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28). Týmto všetkým je aj vzorom pre spravodlivých, ktorí trpia. Veď on sám chce splniť „všetko, čo je spravodlivé“ (v. 15). Pokorne prijíma dobrý i zlý podiel, sadá si so slabými a bezmocnými a nakoniec je vydaný do rúk mocných. Tu nám Ježiš ukazuje, čo to znamená byť Synom a učí nás, čo to znamená byť prijatými za synov: nie vyvyšovať sa, alebo hľadať výhody pre seba, ale je to výzva prijať aj posledné miesto, ako služobník. V Ježišovi sa všetci stávame Božími adoptovanými deťmi. Tešiac sa z našej hodnosti, nezabúdajme ani na druhú časť nášho synovstva, tak ako Ježiš: „hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5, 8).

Hoci téma exodu nie je pri krste jednoznačne vyjadrená, istá súvislosť s ním existuje. Tak ako po prechode Červeným morom Izrael vošiel na púšť, aby prešiel mnohými skúškami, aj Ježiš po krste odchádza na púšť, kde sa postí a je pokúšaný 40 dní. Ani krst ho neurobil imúnnym pred pokušením. S pokušením musíme v živote stále počítať a je potrebné naň byť pripravený, nie tým, že ho budeme démonizovať alebo zľahčovať. K pokušeniu treba mať realistický prístup využijúc milosť, ktorú dostávame od Boha a robí nás „novým stvorením“, ktoré sa oblečie v Krista. „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Gregor Naziánsky hovorí: „On vystupuje z vody a vynáša so sebou svet do výšav a vidí, ako sa trhá a otvára nebo, ktoré Adam zavrel sebe i svojim potomkom tak, ako bol raj zavretý ohnivým mečom“. Obliecť si Krista a pripodobňovať sa mu, je naším povolaním. Ak prijímame, že on sa krstil s nami, hriešnymi ľuďmi a my sa necháme krstiť v ňom, vtedy sa premieňame na neho. Krst je naše zrodenie k životu Syna.

Ježiš však nie je akýmsi nedosiahnuteľným vzorom, ktorý nikto z ľudí nemôže nasledovať. Ježišovo synovstvo zjavené pri krste a jeho úloha Božieho služobníka sú v súlade s Božou vôľou. Plnením spravodlivosti, Ježiš koná Božiu vôľu, ktorej obsahom je dať svetu spásu. Sv. Ambróz komentuje týmito slovami: „Duch Svätý zostúpil ako holubica… Prečo zostúpil? Nie preto, že by Pán Ježiš Kristus sám potreboval posvätenie, ale aby mohol posväcovať a aby aj Duch mohol posväcovať“. Identita Ježiša ako Božieho Syna nesie so sebou moc a autoritu, akú nemôže mať nikto z ľudí. Ježišova autorita a poslanie sa však neprejavujú vládnutím a nadradenosťou. Ježiš, Boží Syn je sluha a plní Bohom zverenú službu: prináša kráľovstvo svojím utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním. Práve Božie kráľovstvo je centrálnou témou celého evanjelia. Náš krst v Kristovi je vnorenie sa do jeho vnorenia sa do nášho života, pokrstený je ponorený do krstu Krista, čím sa mu pripodobňujeme a do neho sa obliekame. Trojica pri jeho krste sa zvoláva pri našom krste v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Krstom sme sa stali vlastne služobníkmi plniacimi Otcovu vôľu a napomáhame jej uskutočňovaniu vo svete nie z pozície autority a nadradenosti, ale pokorne pre dobro ostatných: „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom“ (Mt 20, 26-27).

Oratio

Keď si zavŕšil tridsať rokov,
ako čas pre rast Tvojho tela,
svätý muž, ktorého porodila neplodná žena, Ťa pokrstil,
Otec a Duch Svätý vydali svedectvo o Tebe,
stalo sa to, nie že by si potreboval očistiť sa,
Ty, ktorý nám poskytuješ očisťujúce slovo,
ale aby si spôsobil, že Adamov hriech,
Ty si ho zmyl vodou Jordána.
Očisti tiež mňa od vín na mojej duši,
od čierneho blata mojich hriechov,
tak ako kedysi pri mojom krste,
moju dušu, ktorú nechal som hriechami znova starnúť.¹

Contemplatio

Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.

(Mt 3,17)

__________

¹ NERSES SNORHALI, Jesus, 340-342, clerus.org/bibliaclerusonline/it/index2.htm