Lectio divina biblického úryvku pod názvom Mária, strach o Syna (Lk 2,41–51) z cyklu Ženy vo Svätom písme.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. marca 2026.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (47,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Venujeme sa významným ženám vo Svätom písme. Na predošlom stretnutí sme uvažovali nad Alžbetou, ktorá spolu s dieťaťom Jánom pod srdcom, boli naplnení veľkou radosťou z príchodu Boha na svet.

Dnes sa budeme venovať tej, ktorú „blahoslavia všetky pokolenia“ a ktorú si uctievame ako Sedembolestnú. A práve prostredníctvom tretej v poradí zo siedmich bolestí Božej Matky, ktorou bolo hľadanie strateného Syna, chceme počúvať posolstvo Slova a modliť sa.

Započúvajme sa do posvätného textu z 2. kapitoly evanjelia podľa svätého Lukáša:

Lectio

Lk 2,41-51

⁴¹ Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky.
⁴² Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom.
⁴³ A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. ⁴⁴ Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi.
⁴⁵ No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali.
⁴⁶ Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. ⁴⁷ Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.
⁴⁸ Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ ⁴⁹ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ 50 Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.
⁵¹ Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný.
A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.
⁵² A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.

Kontext úryvku

Príbeh o dvanásťročnom Ježišovi v chráme zaujíma osobitné miesto v úvodných posolstvách Lukášovho evanjelia.

v. 41

Ježišovi rodičia sa podľa zbožného zvyku vybrali na veľkonočné sviatky do Jeruzalema. Počet pútnikov do Jeruzalema v dňoch veľkonočných sviatkov presahoval počet obyvateľov mesta, predpokladá sa, že mohol prevýšiť sto tisíc pútnikov.¹ Motív veľkonočnej púte sa nachádzal v predpise, zachytenom v knihe Exodus², podľa ktorého sa všetci izraelskí muži majú ukázať pred Pánom Bohom počas troch hlavných sviatkov (Pascha, Turíce a Sviatok stánkov). Z posvätného textu vyplýva, že púte sa zvyčajne zúčastňovali nielen muži ale aj ženy a deti.

Vzdialenosť medzi Nazaretom a Jeruzalemom je približne 100 km. Ak započítame obchádzky, dostaneme sa na 120 km, čo je približne tri až štyri dni putovania.

v. 42

O Pánovi Ježišovi sa spomína, že mal dvanásť rokov, tento vek pravdepodobne súvisí s židovským zvykom zvykať dospievajúcich chlapcov rok pred dosiahnutím dospelosti na presné dodržiavanie zákona. Chlapec Ježiš prišiel do židovskej svätyne v dôležitej fáze svojho života. Evanjelista Lukáš už nehovorí o dieťati ale o chlapcovi a predstavuje ho ako pobožného a zákon dodržiavajúceho mladého príslušníka židovského národa.

v. 43

Evanjelista neuvádza o priebehu sviatku žiadne ďalšie informácie. Je len naznačené, že Ježišova rodina zostala v Jeruzaleme celý sviatočný týždeň. Zákon vyžadoval pobyt minimálne dva dni. Mária a Jozef teda robia viac, ako vyžaduje predpis.

Ťažisko nášho rozprávania spočíva vo vete „chlapec Ježiš zostal v Jeruzaleme“. Tu je prítomné dôležité teologické posolstvo celého príbehu o detstve: Mesiáš Ježiš nie je doma v Betleheme alebo Nazarete, ale v svätom meste Jeruzaleme³. Kým nábožní Židia po splnení svojich zákonných povinností odchádzajú späť domov, pre Ježiša v tomto zmysle neexistuje návrat. V našom úryvku sme počuli: „a jeho rodičia to nevedeli“. V priebehu rozprávania ide zrejme o to, že Mária a Jozef si nevšimli, že dieťa sa nevydalo na spiatočnú cestu.

v. 44

Pútnici z bezpečnostných dôvodov cestovali v skupinách, ktoré tvorili pútnici z miest a obcí, a tak sa mohlo stať, že niektorého z účastníkov stratili na dlhší čas z dohľadu. Rodičia predpokladajú, že Ježiš je niekde v skupine pútnikov – mladíkov, ktorí sa spolu medzi sebou. Až po celodennom pochode zistia, že tomu tak nie je. Hľadajú ho u príbuzných a známych, samozrejme bez úspechu. Rozprávanie evanjelistu predpokladá rodinný rozmer, ktorý si zaslúži pozornosť. Ježiš má príbuzných a známych; existuje teda rodinný kruh, ktorý o Ježišovi získal a zachoval určité spomienky, ktoré neboli od začiatku prístupné širokej verejnosti.

v. 45

Evanjelista konštatuje, že rodičia sa vrátili do Jeruzalema – je už druhý deň. Aj to je motív, ktorý odráža jednoduchú realitu života: ustarostení rodičia hľadajú svoje dieťa na uliciach Jeruzalema.

v. 46

Evanjelista Lukáš vyjadril, že hľadanie sa skončilo po troch dňoch. Netreba predpokladať, že by údaj o troch dňoch mal nejaký osobitný význam⁴, skôr vyplýva z časového výpočtu uvedenej trasy cesty. Nakoniec ho nájdu, „sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky“. Ježiš teda nie je predstavený ako učiteľ, skôr sa poukazuje na jeho vynikajúca múdrosť. Ježiš nerobí nič mimoriadne, iba sa zúčastňuje diskusie s uznávanými učiteľskými autoritami. V počúvaní a otázkach dvanásťročného chlapca sa rešpektuje odborná kompetencia učiteľov zákona.

v. 47

Zároveň si však všímame, že je tu posun. Skutočná múdrosť, ktorá sa prejavuje v mimoriadnom pochopení Božej vôle obsiahnutej v zákone a v Ježišových odpovediach, prekvapuje a všetkých poslucháčov privádza do rozpakov. Sú očarení. Akoby sa tu už naznačoval aj dojem, ktorý už dospelý Pán Ježiš urobil na svojich poslucháčov pri svojom prvom verejnom vystúpení v synagóge v Nazarete⁵, tu je už „predstavený akoby dopredu“ ten základný rys Ježišovho kázania, „učil ako ten, čo má moc“⁶, tu sa prejavuje u chlapca, ktorý je od najmladšieho veku „plný múdrosti“⁷.

v. 48

V posvätnom texte je vyjadrenie, že Mária a Jozef „stŕpli od údivu“, iste to nemožno chápať ako prejav radosti zo stretnutia, skôr reagujú tak, ako sa ľudia správajú, keď sa stretnú s Božou mocou⁸. Znovu sú postavení pred skutočnosť, že Ježiš pochádza z úplne iného sveta. Ťažkosť porozumieť tomu, čo sa stalo, sa obzvlášť jasne prejavuje vo slovách matky: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ Nesmieme sa nechať odradiť obrazom „trpiacej Matky“ od kristologického posolstva, ktoré je zahrnuté vo výrazoch „dieťa“ a „tvoj otec“. Tým sa pripravuje Ježišova odpoveď.

v. 49

Ježiš odpovedá a vyjadruje svoje prekvapenie tým, že na požiadavku štvrtého prikázania odpovedá odkazom na svoj výlučný vzťah s Bohom. Je podrobený vyššej povinnosti; „povinnosť“ voči Bohu je pre neho prvým a najvyšším prikázaním. Jeho život nie je určovaný vôľou pozemských rodičov, ľudskými nariadeniami, zvyklosťami a obyčajmi, ale iba Bohom, nebeským Otcom. Preto musí byť tam, kde ide o Otca.

Prvé slová, ktoré počujeme z úst Pána Ježiša, sú výlučným vyznaním príslušnosti k „jeho Otcovi“.⁹ Oslovovať Pána Boha ako Otca, nebolo pre nábožných Židov žiadna neobvyklá vec. Ide však o rôzne stupne vedomia Syna alebo Syna Božieho. Nielen izraelský národ ako celok¹⁰, ale aj kráľ¹¹ a Mesiáš¹² sú považovaní za Božích synov. V neskoršom období sa presadila individualizácia vzťahu medzi otcom a synom. Nábožný Žid príležitostne hovorí o Bohu ako o „svojom otcovi“¹³ a zodpovedajúcim spôsobom o príslušníkoch národa ako o deťoch alebo synoch¹⁴.

Ježišovo oslovovanie Otca síce predpokladá tento spôsob chápania vzťahu s Bohom v judaizme, ale nemožno ho z neho jednoducho odvodiť. Slová dvanásťročného chlapca Ježiša nie sú tak vyjadrením nábožnosti, ktorá ho spája s mnohými inými veriacimi, ani nejde o prvé vyjadrenie mesiášskeho poslania. V tomto prípade ide skôr o zreteľné vymedzenie sa voči nároku pozemského otca, zakotvenom v štvrtom prikázaní, a o vyjadrenie jedinečného vedomia Syna.

Pán Ježiš urobil svoje vlastné vedomie Syna základom nového vzťahu veriacich k Bohu. Pri pohľade späť na celé Lukášovo rozprávanie o detstve musíme dospieť k záveru, že jeho kristologické posolstvo smeruje k tomuto vrcholu.¹⁵

Slovo o „nepochopení“ rodičov ďalej rozvíja to, čo už bolo naznačené vo verši 43 b. Ani mimoriadne vyvolenie Márie nemohlo a nemalo objasniť posledné tajomstvo tohto dieťaťa. Človek je pri stretnutí s Božím zjavením vždy preťažený. Mária patrí rovnako ako Ježišovi učeníci a jednoduchí ľudia v Galilei medzi veriacich, ktorí sa musia cez všetku neistotu spoľahnúť na Božie vedenie.

v. 51

Rozprávanie o udalosti v Jeruzaleme sa rýchlo blíži k záveru. Ježiš ako Boží Syn patrí svojmu Otcovi, a preto sa vymyká dosahu prirodzenej autority pozemských rodičov. Teraz však ide s nimi do Nazareta a je im poslušný. Tým sa nechce povedať, že napriek predchádzajúcej epizóde v chráme sa napokon presadil poriadok štvrtého prikázania, ani že ide len o „vonkajšiu“ poslušnosť, ktorá však neovplyvňuje vnútornú slobodu a nezávislosť Božieho Syna. Tým, že sa Ježiš podriaďuje prirodzenému poriadku¹⁶, prijíma svoju ľudskú prirodzenosť v plnej dôslednosti. Žije v skrytosti Nazareta ako „syn tesára”; Nový zákon nehovorí o tejto najdlhšej časti Ježišovho života. Svätý apoštol Pavol to však v Liste Filipanom teologicky interpretuje slovami: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Fil 2, 6-8).

Dve záverečné vety nášho úryvku znejú ako dozvuk, ktorý má celý úryvok prepojiť so všetkými rozprávaniami o detstve Pána Ježiša v Lukášovom evanjeliu. O Márii je vyjadrené rovnako ako po návšteve pastierov: „A jeho matka uchovávala všetky tieto slová vo svojom srdci.“

V hlbšom zmysle sa tu predstavuje vzor viery jednotlivca a spoločenstva, cez ktorých sa opísané udalosti stávajú prístupné nasledujúcim generáciám. Pre evanjelistu Lukáša je touto poznámkou smerujúcou do budúcnosti naplnená spásonosná úloha Márie.

v. 52

Rovnako patrí k záveru rozprávania aj vyjadrenie o raste v múdrosti a veku. Táto záverečná veta zhrňuje obsah posolstva rozprávania o vysokom porozumení dvanásťročného chlapca (v. 47), na druhej strane však tiež jasne ukazuje, že s ľudským rastom súvisí hlbšie preniknutie do tajomstva božieho spásneho plánu.¹⁷

Meditatio

Okrem rozprávania o narodení Pána Ježiša nám svätý Lukáš zachoval aj vzácnu časť tradície z Ježišovho detstva, v ktorom sa osobitým spôsobom odzrkadľuje Ježišovo tajomstvo. Dozvedeli sme sa, že Ježišovi rodičia putovali každý rok na veľkonočné sviatky, na sviatok Paschy, do Jeruzalema.

Počas spiatočnej cesty sa stalo niečo prekvapujúce. Ježiš zostal v Jeruzaleme a jeho rodičia si to všimli až na konci prvého dňa cesty. Evanjelista hovorí, že Ježiša našli až po troch dňoch v chráme, kde sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky (porov. Lk 2,46).

Tie tri dni boli dňami trápenia spôsobeného Ježišovou neprítomnosťou, dňami temnoty, ktorých ťažobu cítiť zo slov matky: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ (Lk 2,48)

Ježišovo božské poslanie prekračuje všetky ľudské meradlá a stále bude pre človeka tajomstvom. Mária v tej chvíli musela precítiť niečo z meča bolesti, o ktorom jej hovoril Simeon (porov. Lk 2,35). Čím bližšie sa človek dostáva k Ježišovi, tým viac je vťahovaný aj do tajomstva jeho utrpenia.

Ježišova odpoveď na matkinu otázku je prekvapujúca: Ako to? Vy ste ma hľadali? Nevedeli ste, kde je Synovo miesto? Nevedeli ste, že musí byť v Otcovom dome, „v tom, čo je Otcovo“ (Lk 2,49)? Ježiš rodičom hovorí: Som presne tam, kam patrím - u Otca, v jeho dome.

Na tejto odpovedi sú dôležité dve veci. Mária povedala: „Tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ Ježiš ju opravuje: Ja som pri Otcovi. Nie Jozef je môj otec, ale niekto druhý - sám Boh. Jemu patrím a u neho som. - Dalo by sa Ježišovo Božie synovstvo vyjadriť zreteľnejšie? S tým súvisí aj druhý rozmer. Ježiš hovorí o svojej povinnosti, ktorú si plní, Dieťa, Syn, musí byť pri Otcovi.

Tak sa ukazuje, že to, čo sa najprv javilo ako neposlušná sloboda voči rodičom, je v skutočnosti prejavom práve jeho synovskej poslušnosti. Ježiš nezostal v chráme preto, aby sa vzoprel rodičom, ale naopak, ako poslušný syn, ktorý preukazuje svojmu Otcovi tú istú poslušnosť, ktorá ho neskôr priviedla na kríž a ku vzkrieseniu.

Svätý Lukáš opísal Máriinu a Jozefovu reakciu dvoma vetami: „Nepochopili slovo, ktoré im hovoril,“ a „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci.“ (Lk 2,50.51) Ježišove slová sú na tú chvíľu príliš veľké. Aj Máriina viera je vierou „na ceste“. Je to viera, ktorá sa často ocitá v tme a musí dozrievať nato, aby túto tmu prekonala. Mária Ježišovým slovám nerozumie, no uchováva ich vo svojom srdci a necháva ich tam postupne dozrievať.

Ježišove slová sú vždy väčšie než náš rozum. Vždy presahujú naše chápanie. Je preto pochopiteľné, že sme v pokušení zmenšovať ich a prispôsobovať našej mierke. Aby sme vedeli správne porozumieť Pánove slová, potrebujeme pokoru zachovať práve tú veľkosť jeho slov, ktorá presahuje naše možnosti a Ježišove slová nezmenšovať. On nám zveruje niečo veľké. Viera znamená podrobiť sa tejto veľkosti a postupne do nej vrastať.

„Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. [...] A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“ (Lk 2,51-52) Po okamihu, v ktorom zažiarila väčšia poslušnosť, ktorú Ježiš prežíval, sa teraz vracia do bežnej situácie svojej rodiny - k pokore prostého života a k poslušnosti voči svojim pozemským rodičom.

Dôležité je aj to, že evanjelista Lukáš nehovorí iba o Ježišovom vzmáhaní sa vo veku, ale aj v múdrosti. Na jednej strane je z odpovede dvanásťročného Ježiša zrejmé, že veľmi dôverne, zvnútra pozná svojho Otca - Boha. Iba on pozná Boha nie vďaka svedectvu ľudí, ale poznáva ho v sebe samom. Ako Boží Syn je k Otcovi v jedinečnom vzťahu, ktorý je vzťahom medzi dvomi osobami. Žije v jeho prítomnosti. Hľadí na neho. Evanjelista Ján hovorí, že on jediný spočíva na Otcovom srdci, a preto môže o ňom priniesť zvesť (porov. Jn 1,18). Práve toto sa odráža v odpovedi dvanásťročného Ježiša: On je u Otca a hľadí na veci a na ľudí v jeho svetle.

A napriek tomu je pravda, že jeho múdrosť sa vzmáha. Ježiš ako človek nežije v abstraktnej vševedúcnosti, ale je zakorenený v konkrétnych dejinách, v priestore a čase, v obdobiach ľudského života, a v tomto kontexte sa stvárňuje aj konkrétna podoba jeho poznania. Zreteľne sa tu ukazuje, že Ježiš myslel a učil sa na ľudský spôsob.

Je naozaj zrejmé, že Ježiš je pravý človek a pravý Boh, ako to vyznáva viera Cirkvi. Vzájomné prenikanie týchto dvoch dimenzií v konečnom dôsledku nemôžeme dokonale zadefinovať. Zostáva tajomstvom, ktoré sa však celkom konkrétne odhaľuje v krátkom príbehu o dvanásťročnom Ježišovi.¹⁸

Oratio

Pane, ďakujem Ti, že môžem Tvoju matku Máriu a svätého Jozefa vnímať ako duchovne blízke osoby, lebo aj oni spoznávali, kým si Ty, stratili Ťa a s bolesťou Ťa hľadali.

Ďakujem Ti, že Ťa môžem vždy znova a znova hľadať, keď si uvedomím, že som Ťa stratil. Akým cenným duchovným darom je už samotné poznanie, že som sa od Teba odvrátil, že som na Teba zabudol, že si sa mi stratil a že som pozvaný, aby som Ťa hľadal. Keď si uvedomím, že som Ťa stratil, keď sa znova odvážim na cestu, aby som Ťa hľadal, iste dostávam tieto podnety Ducha Svätého aj na príhovor Sedembolestnej Márie a svätého Jozefa.

Ďakujem Ti aj za tie radostné chvíle, keď Ťa nachádzam, keď mi dávaš duchovným dar istoty Tvojej blízkosti.

Prepáč, že bývam sklamaný a pasívny, keď prežívam skúsenosť ako Mária a Jozef, že nevládzem pochopiť všetky Tvoje slová v úplnosti. Prepáč, že si ich aj zjednodušujem, zľahčujem, že Tvoje slovo niekedy rozrieďujem, aby nebolo tak náročné.

V tejto chvíli Ťa osobitne prosím o duchovný dar pokory a trpezlivosti čakať a zároveň ísť dopredu na svojej životnej ceste, aj keď nerozumiem všetkému, čo hovoríš. Mám nádej, že na príhovor Sedembolestnej, budem vládať si uchovávať v srdci všetky udalosti a slová, v ktorých si prítomný, aby som ich mohol raz správne porozumieť.

Pane, o chvíľu sa vrátim do svojho domáceho prostredia, potom do práce, k priateľom, k obvyklému rozvrhu, k každodenným bremenám a námahám.

Som vďačný a teším sa, že teraz môžem vnímať Tvoj blízkosť, ktorá je tajomne aj blízkosťou Otca v Duchu Svätom a že mi dávaš duchovnú silu svojho Ducha. Obdivujem Ťa, Pane, dávaš mi život.¹⁹

Contemplatio

„V srdci mi znejú tvoje slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár.“

(Ž 27, 8)

__________

¹ Odhad počtu pútnikov v židovských dokumentoch (Flavius Josephus, Židovská vojna, VI, 9,3 § 423 a nasl.) je s dvoma miliónmi sedemsto tisícami nerealistický, dnes biblisti predpokladajú počet v desiatkach tisícov (J. Jeremias, Jerusalem, str. 96 a nasl. vypočítal 125 000 pútnikov).

² Ex 23, 14-17: „Tri razy do roka mi budeš sláviť sviatky! Zachováš sviatok Nekvasených chlebov: sedem dní budeš jesť nekvasené chleby, ako som ti prikázal, v určenom čase v mesiaci abíb! Veď v ňom si vyšiel z Egypta. Ale neprídeš predo mňa s prázdnymi rukami! Okrem toho (zachováš) sviatok Žatvy, prvotín svojej práce, toho, čo si zasial na poli, a sviatok Oberania na konci roka, keď zoberieš z poľa svoju úrodu! Tri razy do roka sa ukáže každý muž pred Pánom, svojím Bohom!“

³ Porov. Lk 2, 22: „Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi.“

⁴ Tri dni medzi smrťou a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša.

⁵ Lk 4, 22: „Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“

⁶ Mk 1, 22: „I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.“

⁷ Lk 2, 40: „Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“

⁸ Ex 3, 6: „A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha.“ Iz 6, 5: „Tu som povedal: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami; a moje oči videli kráľa, Pána zástupov.“ Mt 13, 54: „Prišiel do svojej vlasti a učil ich v synagóge. Oni sa divili a hovorili: „Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc?“ Mk 6, 2: „Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?!“ Mk 7, 37: „a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“

⁹ Ešte tu nie je chvíľa, kedy Pán pozve k osloveniu Boha, ako „nášho Otca“, Mt, 6, 9: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno.“

¹⁰ Ex 4, 22-23: „Potom povieš faraónovi: Toto hovorí Pán: »Izrael je môj prvorodený syn.« Povedal som ti: Prepusť môjho syna, aby mi slúžil! Ty si však odmietol prepustiť ho. Preto ja usmrtím tvojho prvorodeného syna.“; Nm 11, 12: „Či som ja nosil všetok tento ľud vo svojom lone? Ja som ho priniesol na svet, že odo mňa žiadaš: »Zanes ho na svojich prsiach, ako dojka nosí dojča, do krajiny, ktorú si ty prisahal dať ich otcom?«“; Dt 32, 6. 18: „Takto sa odplácate Pánovi, ľud zadubený a hlúpy?! A nie je on tvoj otec, ktorý ťa stvoril, nie on ťa stvárnil a pevne postavil? [...] Skalu si zanedbal, ktorá ťa zrodila, a zabudol si na Boha, svojho Tvorcu.“; Iz 63, 16: „Ako statok, čo zostupuje dolinou, tak ho viedol Pánov duch.“ Tak si viedol svoj ľud, aby si urobil slávnym svoje meno.“; Iz 64, 7: „Teraz však, Pane, ty si náš otec, my sme len hlina a ty si náš tvorca, všetci sme dielom tvojich rúk.“; Jer 31, 9. 20: „Prichádzajú s plačom, no vediem ich s potechou, zavediem ich k potokom vôd po rovnej ceste, kde sa nepotknú, lebo som Izraelov otec a Efraim je môj prvorodený. [...] Či mi je Efraim drahým synom? Či je rozkošným dieťaťom? Veď kedykoľvek mu hrozím, znovu si musím naň spomenúť a trasie sa mi preň vnútro, musím sa nad ním zmilovať“ – hovorí Pán.“; Mal 1, 6: „Syn si má ctiť otca a sluha svojho pána. Ak som ja otec, kde je úcta ku mne? Ak som Pán, kde je bázeň voči mne? – hovorí Pán zástupov vám, kňazi, ktorí opovrhujete mojím menom. Ale vy sa pýtate: »Akože opovrhujeme tvojím menom?«“; Mal 2, 10: „Či nemáme všetci jedného otca? Či nás nestvoril jeden Boh? Prečo ste si navzájom neverní, že znesväcujete zmluvu vašich otcov?“

¹¹ 2 Sam 7, 14: „Ja mu budem otcom a on mi bude synom. Ak sa previní, budem ho karhať ľudským prútom a ľudskými ranami.“; Ž 89, 27: „On bude volať ku mne: »Ty si môj otec, môj Boh a útočište mojej spásy.«“

¹² Ž 2, 7: „Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“

¹³ Sir 23, 1: „Pane, Otče a Vladár môjho života, neprenechaj ma im napospas, nedopusť, aby som nimi klesol.“; Sir 51, 10-11: „Obkľúčili ma zovšadiaľ a nemal som pomocníka,ohliadal som sa po ľudskej pomoci, ale nebolo nikoho. Pane, rozpomenul som sa na tvoje milosrdenstvo, na to všetko, čo si pôsobil od večnosti.“; Múd 2, 16: „Pokladá nás za spotvorených, bočí od ciest našich ako od nečistoty, blahoslaví koniec spravodlivých, chválieva sa, že Boh je mu otcom.“

¹⁴ Ž 73, 15: „Keby som si povedal: „Budem rozprávať ako oni,“ to by som, veru, zradil pokolenie tvojich synov.“

¹⁵ Tak dostávajú platný výklad teologicky otvorené výroky ako Lk 1, 32. 35: „On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida [...] Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ ; Lk 2, 11. 30. 32: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. [...] lebo moje oči uvideli tvoju spásu, [....] svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“

¹⁶ Porov. Kol 3, 20: „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi!“; Ef 6, 1: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé.“

¹⁷ Porov. Josef Ernst, Das Evangelium nach Lukas, Regensburg 1977, str. 86-90.

¹⁸ Porov. Jozeph Ratzinger, Ježiš Nazaretský, Prológ, Ježišovo detstvo, Trnava 2012 str.111-117.

¹⁹ Porov. Maria Anastasia di Gerusalemme, Grembi che danzano, Padova 2008, str. 174-177.