V piatok 19. júna 2009, na sviatok Božského srdca Ježišovho, sa o 10.00 stretol v Katedrále svätého Martina v rámci slávnostnej svätej omše bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský s kňazmi svojej diecézy, a to pri príležitosti otvorenia Roku kňazov. Homíliu, ktorú predniesol, prinášame v plnom znení...
Drahí bratia v kňazskej službe!
Svätý otec Benedikt XVI. nás obdaroval ďalším vzácnym darom. Na záver roku svätého Pavla nás pozýva, aby sme v nasledujúcom roku slávili Rok kňazov. Je to výborná príležitosť pre všetkých, aby sme si hlbšie uvedomili, či už kňazi ale i laici, všetci spoločne, čo znamená kňaz.
Nasledujúce obdobie je darom pre nás kňazov, veď ako inak by sme chápali skutočnosť, že sa nám vytvára príležitosť k obnove vlastnej identity, k obnoveniu pôvodnej horlivosti, azda toho „prvotného zápalu“ novokňaza plného posvätných ideálov a plánov zacielených na spásu nesmrteľných duší.
Nasledujúce obdobie je darom aj ostatných veriacich, aby rozmýšľali viac nad svojimi kňazmi, čo znamenajú, aké majú poslanie, aké ťažkosti prežívajú, ako im môžu pomôcť, aby boli správnejšími kňazmi.
Celý budúci rok bude venovaný téme kňaza a už teraz je dobré modliť sa za to, aby “kňazský rok” priniesol čo najhojnejšie ovocie.
Povedzme v týchto súvislostiach celkom otvorene, že sa v tejto modernej dobe u kňaza môžu vyskytnúť aj dôvody k istému znechuteniu. Niekde vyprázdňujúce sa kostoly. Úbytok kandidátov kňazstva. Obviňovania Cirkvi z “dejinných chýb” a snaha manipulovať jej služobníkov do pasívnej kajúcnosti. Domnelé i skutočné, no mediálne rozmazané zlyhania niektorých jej služobníkov. Útoky na najzákladnejšiu dôstojnosť človeka. Podsúvanie obrazu netolerantnej Cirkvi v kontraste k demokratickej spoločnosti. Atmosféra zmyselnosti a emotivizmu, v ktorej sa čistý, Bohu zasvätený muž má cítiť naivný a neaktuálny.
Veci, samozrejme, nie sú až natoľko vyhranené, veď každodenná realita je omnoho zložitejšia. Každodenne sledujeme, že vedľa kúkoľa rastie veľa pšenice; že tmou preniká mnoho svetla; že kultúra smrti aktivizuje mnohých zapálených nositeľov kultúry života. Preto nie sú namieste porazenecké nálady ani prehnaný strach z akéhosi všemohúceho spiknutia proti Cirkvi a viere, ktorého akoby sme mali byť iba nemohúcimi svedkami.
Svätý otec, keď ohlásil kňazský rok, zároveň naznačil určité východiská pre prehĺbenie už spomenutej totožnosti kňaza, ktorá začína jeho srdcom - vnútrom; pokračuje cez najužšie vzťahy v komunite jeho rodiny, ktorou je Cirkev; napokon ústi do misie navonok “až na kraj sveta”. Slovom, Benedikt XVI. hovoril o doktrinálnom, hierarchickom, komunikačnom, ekleziálnom i misijnom aspekte kňazskej existencie a označil ich za “absolútne neodmysliteľné”.
Dnes nám nejde o vyčerpávajúci rozbor týchto pojmov (na to, napokon, máme práve začínajúci rok), ako skôr o naznačenie základných ideových línií, ktoré sa behom roka majú rozvinúť, prehĺbiť, zvnútorniť. Svätý otec zdôraznil, že neexistujú izolovane, ale sa vzájomne dopĺňajú a umocňujú.
Keď hovoríme o doktríne, náuke Cirkvi, uvedomujeme si, že tu nejde len o čisto intelektuálnu skutočnosť ale aj výsostne duchovnú. V biblickom zmysle slova je učeník ten, ktorý náuku najprv spoznáva, ale potom aj vnútorne prijíma a žije. To neprotirečí legitímnej snahe intelektuálne prenikať k podstate právd našej viery. Veď doktrína je vlastne chrbticou kňaza ako učiteľa, tú ohlasuje, ňou formuje veriacich, aby “vedeli, čomu uverili”. Prosme v celom kňazskom roku Ducha, ktorý nás podľa Ježišovho prísľubu “vyučí všetkej pravde”, aby nás pravda prenikala a zapaľovala odovzdávať ju - náležitými prostriedkami - ďalej.
Tu sme pri ďalšom, misijnom rozmere kňazskej identity. Totožnosť sa upevňuje, keď sa realizuje. Až keď prijaté a vnútorne absorbované pravdy vynesieme z vnútra duše na verejnosť našej už multikulturálnej spoločnosti, až vtedy si uvedomíme, kto sme a na čo sme povolaní. Pod bremenom konfrontácie s moderným svetom, ako stromy skúšané vetrom, zvlášť hlboko zapúšťame svoje bytostné korene, prehlbujeme ich a upevňujeme smerom k podstate. Prosme od Boha a na príhovor svätého Pavla ako apoštola národov zdravé kňazské sebavedomie, ktorého základom je pokora pred Bohom a vedomie veľkej úlohy pri ohlasovaní Slova, ohlasovaní slovom i vlastným životom.
K tomu je nevyhnutné rodinné zázemie, ktorým je pre kňaza predovšetkým Cirkev. Vedomie spolupatričnosti s vlastným presbytériom, spoločná skúsenosť z každodenných zápasov, možnosť spoločne zdieľať i korigovať vlastnú kňazskú cestu - a napokon, a na prvom mieste – vedomie, že jej pôvodcom a udržiavateľom je sám Ježiš Kristus: na základe týchto východísk ťažko si predstaviť kňaza ako súkromného podnikateľa, izolovaného vo vlastných predstavách. Preto je ďalším rozmerom “komunikačná”, či “komuniálna” stránka kňazskej identity: dnes tak mimoriadne dynamická komunikácia s prostredím farnosti (či inej oblasti určenia) prirodzene predpokladá komunikáciu s vlastným duchovným zázemím, s kolegami, spolubratmi, spolukňazmi. Je totiž dôležité, aby veriaci svojho pastiera vnímali ako človeka pevne zakotveného v kňazskom spoločenstve, ktoré mu dôveruje, v ktorom svoje povolanie prežíva spolu s ostatnými, spomedzi ktorých vzišiel a ku ktorým sa kolegiálne vracia.
O vzájomnej prepojenosti týchto vzťahov nám hovoril na nedávnom zasadaní KBS aj apoštolský nuncius Mario Giordana, podľa ktorého má „communio“, čiže “spoločenstvo“ aspekt spoločenstva veriacich s Kristom, spoločenstva veriacich s pastiermi a napokon spoločenstva pastierov medzi sebou.
Preto na začiatku kňazského roka prosme Pána, ktorý svojich učeníkov formoval ako spoločenstvo “dvanástich” a ďalších rozosielal po dvojiciach, prosme ho o otvorené, komunikatívne srdce, milujúce a budujúce Cirkev a v nej i spoločenstvo kňazov.
Napokon Svätý Otec v súvislosti s kňazskou identitou hovorí o hierarchii a disciplíne, pričom “disciplínu” odvodzuje od slova učeník - “discepolo”. Slová “hierarchia” a “disciplína” dnes mnohým neznejú príjemne, akoby popierali osobnú slobodu jednotlivca. Existuje však úzke prepojenie medzi nimi a účinnosťou kňazskej evanjelizácie, kňazského apoštolátu. Vnútorne prijatá a slobodne uskutočňovaná disciplína je súčasťou každodennej kňazskej askézy a v dlhodobej skúsenosti Cirkvi nevyhnutnou podmienkou pre naozaj trváce ovocie pastoračného nasadenia. Prosme Pána Ježiša, ukrižovaného a víťazného, za vnútornú duchovnú disciplínu opravdivých učeníkov.
A teraz sa spoločne modlime:
Pane Ježišu Kriste, z teba pochádza každé kňazstvo, veď nie my sme si vyvolili teba, ale ty si si vyvolil nás. Na začiatku kňazského roka ťa prosíme, požehnaj všetky jeho podujatia, aby sme si stále hlbšie uvedomovali vznešenosť svojho povolania a tvoju stálu prítomnosť a pomoc v našej kňazskej službe.
Panna Mária, matka kňazov, pros za nás, služobníkov tvojho syna, aby sme mu slúžili s plnou oddanosťou ako si nás k tomu pozvala v Káne Galilejskej, aby sme “urobili všetko, čo nám povie”.
Amen.
________
Foto: Peter Zimen, TK KBS
Fotoreportáž zo sv. omše je možné nájsť vo Fotobanke TK KBS.