V nedeľu 14. júna 2009 sa na bratislavskom Primaciálnom námestí uskutočnila svätá omša pri príležitosti sviatku Najsvätejšieho Tela a Krvi Kristovej, po ktorej nasledovala procesia cez mesto ku Kostolu sv. Jána z Mathy (Trojička). Hlavným celebrantom bolo apoštolský nuncius Mons. Mario Giordana, pričom homíliu predniesol bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Homíliu bratislavského arcibiskupa prinášame v plnom znení...
Drahí bratia a sestry,
Už viac rokov na tomto námestí slávime spoločne sviatok Najsvätejšieho tela a krvi Kristovej, možno by sme povedali, že sa to stalo tradíciou. No tradíciou nie v tom zmysle slova, že niečo konáme iba zo zvyku, z akejsi historickej zotrvačnosti, ale preto, že obsah slávenia prežil skúšku času a my dnes tu a teraz znovu prežívame tajomstvo božieho pôsobenia medzi nami. Jedinečnou a typickou črtou toho dnešného slávenia je následná eucharistická procesia. Našu pozornosť sa dnes pokúsme upriamiť na chlieb: chlieb prinášaný ako obetný dar; chlieb v rukách kňaza prepodstatnený na Kristovo telo; chlieb lámaný a rozdávaný ako pokrm pre duše; chlieb nesený v monštrancii v eucharistickom sprievode.
Aj na chlieb ako symbol sa viaže prastará tradícia, ktorej vrcholom bolo Ježišovo gesto, ktorým lámal chlieb v Jeruzalemskom Večeradle. Pre učeníkov veľké prekvapenie od chvíle, keď sa Majster odklonil od rituálnych zvyklostí židovskej večere a prehlásil, že tento chlieb, tento rozdávaný a rozlamovaný chlieb - to je on, to je jeho telo. Kým však nadišiel tento vrcholný moment Ježišovho účinkovania - keď s chlebom v ruke vyjavil, že on je tým prisľúbeným Mesiášom – áno, na tento moment Boh vyvolený národ dlhodobo pripravoval. Už povestnou mannou na púšti, ktorou ho Boh viedol, sýtil a formoval ľud putujúci k prisľúbenej domovine. Manna ako chlieb každodenný, vyžadovala každodennú dôveru v Božiu starostlivosť, v Božiu vernosť daným prisľúbeniam. Vtedy sa Mojžišovi súpútnici svojho vodcu pýtali „Man hu“, čo to je? Až Ježiš v dlhodobom významovom oblúku dal vyčerpávajúcu odpoveď: ja som chlieb z neba, ja som chlieb života, kto je moje telo a pije moju krv, dostane život večný v nebeskom kráľovstve.
Chlieb je aj sám osebe hutný, mnohorozmerný symbol, ktorého vznik, štruktúra i zacielenie sú už samé o sebe námetom na hlbšiu reflexiu. Jej východiskom nech sú slová, ktorými celebrant na každej omši ticho doprevádza prípravu obetných darov. Tie slová znejú: „dobrorečíme ti Bože, pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb, obetujeme ho tebe, ako plod zeme a práce ľudských rúk“.
Takže, „Plod zeme a práce ľudských rúk“, Tieto slová vyjadrujú zložitý proces, cez ktorý sa chlieb rodí zo spolupráce človeka a Boha. Áno, je to človek, kto seje, polieva, kultivuje, žne, zváža a uskladňuje. Aby napokon spracoval zrno na múku a tú múku na chlieb: to všetko činí naozaj človek. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je pri tom naprosto sebestačný. No kto dáva zemi plodnosť? A kto vložil do zrna energiu na vzklíčenie? A kto pomohol klíčeniu žiarou slnka a vlahou dažďa? Bez toho všetkého by sa človek namáhal márne, jeho sejba by bola bez ovocia. Popri všetkej tej ľudskej námahe je nevyhnutné ešte čosi, čo možnosti človeka presahuje a tým jeho existenciu podmieňuje: je to Božia múdrosť a vitalita vložená do najvnútornejšej logiky stvorenia. Zrno, aby vzklíčilo, potrebuje kontakt s pôdou. Pôda, aby bola úrodná, potrebuje vodu. Klíček, aby rástol, potrebuje slnko, jeho teplo a svetlo.
To je prvá fáza premeny, ktorá pokračuje ďalšou, nemenej dôležitou: zomletím zrna. Už starokresťanský myslitelia vnímali toto zomieľanie ako úkon symbolizujúci premenu prostredníctvom utrpenia. Zomletie zrna vyjadruje zaujímavú duchovnú skúsenosť, že tvrdý, drsný, zdrvujúci tlak napokon predsa prináša čosi pozitívne, dobré, konštruktívne. Čo sa najprv javí ako zrno nenávratne stratené v hĺbke mlyna, napokon vychádza ako sypká múka, základ dobrého chleba. Ježiš, chlieb z neba, bol takpovediac „zomletý“ ľudskou zradou a nenávisťou na kríži a na chvíľu akoby sa naozaj stratil. No na tretí deň z mlyna výsmechu a odmietnutia vyšiel ako víťaz, ktorého emauzský učeníci rozpoznali práve pri lámaní chleba. V podobnom duchu možno chápať aj žiaru ohňa pri pečení múky: kým mletie akoby vyjadrovalo utrpenie a tlak zvonku, oheň, prenikajúci celé vnútro cesta, predstavuje utrpenie Ježiša ako človeka, pálčivú bolesť prežarujúcu až na dno jeho láskavého srdca. To je ten pálivý oheň bolesti a utrpenia z nelásky tých, ktorých on miloval až do krajnosti. Ježiš oheň ľudskej nenávisti svojou bezpodmienečnou láskou premenil na oheň Ducha svätého – veď to on uschopňoval a inšpiroval prvé kresťanské komunity schádzať sa a lámať chlieb pri vzdávaní vďaky.
Lámaný chlieb, jediný peceň, vznikol z mnohých zŕn nazbieraných z rôznych kopcov, rozličným pšeničných lánov: vyjadruje jeden peceň, jeden duchovný organizmus bratov a sestier zjednotených v Kristovi. „A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele?“ - pýtal a svätý Pavol Korinťanov a pokračoval: „keďže je jeden chlieb, my – MNOHÍ - sme JEDNO telo, lebo všetci máme podiel na JEDNOM chlebe“ (1Kor 10). Zjednocujúca sila Ježišom darovaného - a Ježiša sprítomňujúceho - chleba sa uskutočňuje na každej svätej omši: starí a mladí, duchovne pokročilí i práve duchovne prebudení, domáci i hostia - a predsa, všetci na slová „telo Kristovo“ odpovedia rovnakým „amen“: naozaj, aká rôznorodosť a aká jednota v láske ku Kristovi; aká rozmanitosť a predsa jednota v otvorenosti prijať Chlieb života; aká pestrosť - a predsa jednoliatosť v túžbe žiť Kristovo evanjelium.
Hovorí sa, že odborníci vedia na výzore ľudí rozpoznať spôsob ich stravovania. Malo by to viacnásobne platiť o kresťanoch: kiež by na nich ľudia rozpoznali, čím sa pravidelne duchovne sýtia, kiež by im Kristus, prijatý do srdca, žiaril z tváre, reakcií, slov. činov. „Keď prijímame obyčajný chlieb, naše telo si ho premení na seba“ – uvažoval svätý Augustín – „keď jeme chlieb z neba, eucharistiu, on si premieňa nás, Kristus sám nás pripodobňuje sebe“.
Aj počas procesie, v ktorej budeme za niekoľko chvíľ kráčať ulicami nášho mesta, uprime svoj zrak na eucharistického Krista. Vykročme s Ježišom, ako s ním kráčali jeho súčasníci. Zahľaďme sa naňho sústredene, ako tí malomocní, ktorí prichádzali k nemu s vierou, že ich uzdraví. Zahľaďme sa ako Peter, ktorí kráčal po vlnách, kým jeho dôveru neprevýšil príboj Genezaretského jazera. Uprime naňho naše pohľady, ako tých päťtisíc počúvajúcich, ktorí uprednostnili pokrm jeho slova pred materiálnym pokrmom. Kráčajme v tichej adorácii a volajme ako nevidiaci Bartimej z kraja cesty, že aj my túžime zažiť jeho svetlo. Hľaďme naňho ako Nikodém počas diskrétneho rozhovoru a prosme ho o premieňajúce formujúce podnety. Hľaďme naňho a kráčajme s ním v rozhovore ako emauzský učeníci a spolu s nimi ho rozpoznávajme v rozdávanom chlebe. Pripojme sa k nemu so Šimonom Cyrénskym a Veronikou a nesme spolu jeho kríže. Pridajme sa k Magdaléne, Márii, Jánovi a Petrovi - a nehľadajme živého medzi mŕtvymi.
Kráčajme za ním a on nás povedie. On, živý chlieb, chlieb zo zomletých zŕn, z múky zamiesenej vodou, z cesta prežiareného ohňom. On nás povedie a nedovolí, aby nás zomlela hektická súčasnosť, ale dá nám z mlyna každodenných povinností vyjsť s čistým štítom, zocelených a rozhodnutých odolávať, aby sme vytrvalo šírili dobro. Voda krstu, sejba slova a oheň Ducha kiež by nás premenili na ľudí naozaj „dobrých ako chlieb“. Kiež by sme my, sýtený a kráčajúci za „chlebom z neba“ – Kristom, potom kráčali cestami našej dynamickej prítomnosti a tam ponúkali oporu a povzbudenie najmä tým, ktorých život unavil, znechutil, ubil. Buďme dobrý ako Kristus – chlieb, a sýťme láskou tých, ktorý vyhladli a prahnú po niekom, kto im pomôže nájsť pokrm, po ktorom už človek nevyhladne.
Amen.
__________
Foto: Peter Zimen, TK KBS
Fotoreportáž zo slávenia je možné nájsť vo Fotobanke TK KBS.