Lectio divina biblického úryvku pod názvom Súd ako miesto uplatnenia nádeje (Lk 16,19-31) z cyklu Piť z prameňov nádeje v jubilejnom roku.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. júna 2025.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (55,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Keď sa povie „Boží súd“, v srdci sa môže objaviť nepokoj. Súd evokuje predstavy prísnosti, trestu, zahanbenia... A predsa, vo svetle viery je Boží súd oveľa viac než spravodlivý rozsudok – je to stretnutie s Pravdou, ktorá miluje, s Kristom, ktorý nás pozná do hĺbky a predsa nás volá k sebe.

Boží súd nie je prameňom strachu pre toho, kto miluje, ale prameňom nádeje pre toho, kto túži po svetle. Je odpoveďou na otázku po spravodlivosti, je naplnením túžby po zmysle, je prísľubom, že dobro nebude nikdy zabudnuté a zlo nebude večné. V tejto modlitbovej meditácii sa chceme stíšiť otvoriť svoje srdce nádeji, ktorá prichádza z večnosti.

Vypočujme si najprv slová nášho dnešného posvätného textu zo 16. kapitoly evanjelia podľa svätého Lukáša.

Lectio

Lk 16,19-31

¹⁹ Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval.
²⁰ Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. ²¹ Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy.
²² Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona.
Zomrel aj boháč a pochovali ho.
²³ A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. ²⁴ I zvolal: »Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!«
²⁵ No Abrahám povedal: »Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. ²⁶ A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik - čo ako by chcel - nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.«
²⁷ Tu povedal: »Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. ²⁸ Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.«
²⁹ Abrahám mu odpovedal: »Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.«
³⁰ Ale on vravel: »Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.«
³¹ Odpovedal mu: »Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.«“

Kontext úryvku

Téma tohto rozprávania Pána Ježiša je veľmi jednoduchá. Hovorí o bohatom mužovi, ktorý si užíva svoje bohatstvo (materiálne, intelektuálne alebo náboženské) a pred svojimi dverami necháva trpieť chudobného, hladného, chorého a opusteného človeka.

Predstavuje sa ktorýkoľvek (teda menom neurčený) bohatý človek. Purpurová farba jeho vrchného odevu – vyrobená zo sekrétu morského slimáka – ho odlišuje od ostatných. Hoci sa o bohatom mužovi inak veľa nehovorí – alebo sa veľa nedá povedať –, charakterizujú ho jeho odevy. Takto vybavený každý deň vystavuje na obdiv svoje nadmerné bohatstvo.

V kontraste s ním sa objavuje chudobný, ktorý má výstižné meno. Lazar (Elazar alebo Eleazar) znamená: Boh pomáha. Predstavuje sa človek, ktorému už môže pomôcť len Boh. Nie je len chudobný, je chorý. Leží na ulici pred dverami bohatého. Na rozdiel od bohatých si Lazara musíme predstaviť skoro nahého – jeho utrpenie je preto rovnako viditeľné ako bohatstvo bohatých. Vredy sú typické pre oslabených trpiacich ľudí (porov. Jób 2,7; 2 Kr 20,7).

Obaja predstavení muži zomierajú v rovnakom čase. Ich životy sa zbiehajú. Ale: Lazar je odnesený anjelmi k Abrahámovi a spočíva na jeho lone, bohatý je (len) pochovaný. Tieto rozdielne osudy nie sú len odlišne „vykreslené“, ale naznačujú zásadný obrat. V konečnom dôsledku ten, kto sa pred Bohom chváli svojím bohatstvom, je v skutočnosti chudobný. Keď prišiel koniec jeho pozemského života, končí v hrobe, ktorý pre neho sa stáva peklom neúspechu.

Chudobný je naopak otvorený Božej veľkosti, teda Bohu, ktorý sa stará o všetkých chorých a vylúčených zo spoločnosti. Preto sa smrťou chudobného odhaľuje jeho poklad, ktorý mal pripravený hore v Abrahámovom lone, čo je naplnením všetkých prísľubov.

Na tomto pozadí, čiže na pozadí opustenosti pekla a pokoja Abrahámovho lona, sa odohráva dialóg, ktorý vedie Abrahám s bohatým mužom.

Bohatý muž predpokladá, že jeho osud je dôsledkom nevedomosti. Kým bol na svete, ako keby nevedel, ako veci fungujú. Preto prosí, aby boli jeho príbuzní na zemi upozornení na pravdu o chudobe a bohatstve. Odpoveď patriarchu Abraháma je neúprosná: stačí Mojžiš a jeho slovo. Ak ich pravda nepresvedčí, ani zázrak, ktorý by sa stal na zemi, by nepomohol.

Zdá sa, že zmysel, ktorý sa v podobenstve dáva bohatstvu a chudobe, je šokujúci až tak, že by mohol viesť k zjednodušeniu, že bohatý je odsúdený z jednoduchého dôvodu, že je bohatý. Tento úsudok nie je správny. Bohatý nie je odsúdený len pre svoje bohatstvo, ale preto, že nevedel prijať život ako dar a neponúkol svoju pomoc chudobnému, chorému a hladnému, ktorý umieral pred jeho dverami. Bohatstvo samo osebe nie je hriechom, ale hriechom je bohatstvo, ktoré dovolí, aby chudobní umierali bez pomoci, hriechom je nedostatok spolucítenia, čo rozdeľuje ľudí a umožňuje, aby sa niektorí akoby kúpali v hojnosti a iní hynuli v svete hladu a biedy.

Evanjelium hovorí, že bohatý sa dostal do pekla. To znamená, že jeho život skončil neúspechom. Uzavrel sa do svojich záujmov a bohatstva tak, že keď pri súde prišiel do Božieho svetla, ktoré je darom lásky, zistil, že je zbytočný a prázdny, a preto odsúdený. Z tohto hľadiska odsúdenie neznamená trest od Pána Boha, ktorý na konci nášho života zasiahne svojou mocou a vynesie svojvoľný rozsudok.

Odsúdenie spočíva v osude človeka, ktorý si zvolil formu existencie, ktorá je v rozpore s tajomstvom Boha a života, odsúdenie spočíva v stave človeka, ktorý sa rozhodol zostať bez milosti Božej lásky, ktorá zachraňuje, rozhodol sa žiť bez stretnutia s láskou, rozhodol sa žiť iba pre seba a nie svojich blížnych.

O chudobnom sa nám hovorí, že odovzdal svoj život do rúk Božích anjelov. Ruky anjelov sú znamením Božej lásky, jeho slova a jeho vplyvu na náš život. Anjeli ho odniesli do náručia Abraháma, to znamená na miesto naplnenia všetkých sľubov Izraela, na hostinu kráľovstva a milosti. Chudobný nie je spasený len preto, že mal v tomto svete smolu; je spasený, lebo je otvorený Bohu a necháva sa viesť silou jeho lásky a milosti.

V celom tomto príbehu pozorujeme existenciu individuálnej eschatológie, čiže každý človek nesie osobnú zodpovednosť za svoj život a večný osud závisí od jeho slobodného rozhodovania v čase. Nie je to teda abstraktná vízia budúcnosti, ale konkrétna výzva na život v pravde, viere a láske.

Na základe Pánových slov nie je potrebné čakať na koniec sveta, aby bola udelená odmena alebo trest. Samotná smrť, ktorá tvorí súčasť prechodu cez svetlo Božej pravdy, odhaľuje najhlbšie tajomstvá človeka. Je to teda smrť, ktorá nás vedie do sľúbeného lona života v plnosti, alebo smrť, ktorá nás ponára do priepasti neúspechu, opustenosti bez lásky.¹

Meditatio

Našu úvahu rozvíjajme teraz s pomocou toho, čo napísal blahej pamäti pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi, kde hovorí o Božom súde nad človekom ako mieste formovania a vyjadrenia nádeje.

Napísal takto:

„V slávnostnom Vyznaní viery sa ústredná časť, [...] končí slovami: „znova príde v sláve súdiť živých i mŕtvych“. Perspektíva súdu už od najskorších čias ovplyvňovala kresťanov v ich každodennom živote ako kritérium, podľa ktorého sa riadili v prítomnom živote, ako výzva pre ich svedomie a zároveň ako nádej v Božiu spravodlivosť. Viera v Krista sa nikdy nepozerala iba späť a nikdy len hore, ale vždy aj vpred, k hodine spravodlivosti, ktorú Pán opakovane predpovedal. Práve tento pohľad vpred dal kresťanstvu jeho zmysel pre prítomnosť.“

A potom pápež Benedikt XVI. svedčí, že kresťana pozerá správne dopredu, keď hľadí Ježiša Krista. Vyjadril to takto:

„Boh sám totiž vytvoril svoj obraz: v Kristovi, ktorý sa stal človekom. V ňom, Ukrižovanom, bola negácia falošných obrazov Boha privedená do krajnosti. Teraz Boh zjavuje svoju tvár práve na postave trpiaceho, ktorý prežíva situáciu Bohom opusteného človeka tým, že ju berie na seba. Tento nevinný trpiaci sa stal nádejou-istotou: Boh existuje a Boh vie vytvoriť spravodlivosť spôsobom, ktorý my nie sme schopní pochopiť, ktorú však napriek tomu môžeme vo viere tušiť. Áno, existuje vzkriesenie tela. Existuje spravodlivosť. Existuje aj spätné odňatie minulého utrpenia, náprava, ktorá opäť nastoľuje právo. Preto je viera v posledný súd predovšetkým a najmä nádejou, tou nádejou, ktorej nutnosť sa stala zjavná najmä v otrasoch posledných storočí. Som presvedčený, že otázka spravodlivosti predstavuje podstatný argument a v každom prípade najsilnejší argument v prospech viery vo večný život. Len potreba individuálneho uspokojenia, ktorého sa nám v tomto živote nedostáva, nesmrteľná láska, ktorú očakávame, to sú iste dôležité motívy viery v to, že človek je určený pre večnosť. Avšak iba v spojení s nemožnosťou toho, že by nespravodlivosť dejín mala mať posledné slovo, stáva sa plne presvedčivou nutnosť Kristovho návratu a nového života.

[...]

Svet bez Boha je svetom bez nádeje (porov. Ef 2,12). Len Boh môže nastoliť spravodlivosť. A viera nám dáva istotu, že on tak robí. Obraz posledného súdu je spočiatku hrozivým obrazom, no napriek tomu obrazom nádeje. Pre nás možno rozhodujúcim obrazom nádeje. Nie je však aj strach naháňajúcim obrazom? Povedal by som, že je obrazom, ktorý volá na zodpovednosť, teda obrazom toho zhrozenia sa, o ktorom svätý Hilár hovorí, že každý náš strach pochádza z lásky. Boh je spravodlivosť a nastoľuje spravodlivosť. Práve v tomto je naša útecha a naša nádej. V jeho spravodlivosti je však aj milosť. Vieme to, ak sa pozrieme na ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. Oboje – spravodlivosť i milosť - treba vidieť v ich správnom vnútornom prepojení. Milosť nevylučuje spravodlivosť. Nie je pokrivením spravodlivosti. Nie je utierkou, ktorá všetko zmaže, takže čokoľvek sa na zemi udialo, má napokon rovnakú hodnotu.

[...]

Smrťou sa životná voľba, pre ktorú sa človek rozhodol, stáva definitívnou a s týmto svojím životom stojí pred Sudcom. Jeho voľba, ktorá sa formuje počas celého života, môže mať rôznu podobu. Môžu byť ľudia, ktorí v sebe samých úplne zničili túžbu po pravde a ochotu milovať. Ľudia, v ktorých sa všetko stalo lžou; ľudia, ktorí žili nenávisťou a pošliapali lásku v sebe samých. Takáto perspektíva je otrasná, ale v niektorých postavách našich dejín možno s hrôzou tieto črty rozpoznať. V podobných jedincoch by už nebolo nič, čo by sa mohlo uzdraviť, a deštrukcia dobra sa stala neodvratnou. Toto sa označuje slovom inferno, peklo. Na druhej strane tu môžu byť najčistejšie osoby, ktoré sa nechali plne preniknúť Bohom a v dôsledku toho sú úplne otvorené pre blížnych; ľudia, ktorých spoločenstvo s Bohom už teraz usmerňuje celé ich bytie a ich putovanie k Bohu smeruje už len k naplneniu toho, čím sú už teraz.

[...]

Podľa našich skúseností však ani jeden, ani druhý stav nie je bežným prípadom ľudskej existencie. Vo veľkej väčšine ľudí – ako môžeme predpokladať – zostáva v hĺbke ich bytosti prítomná posledná vnútorná otvorenosť pre pravdu, lásku a Boha. V konkrétnych životných rozhodnutiach ju však zatláčajú stále nové kompromisy so zlom, množstvo špiny zakrýva čistotu, po ktorej zostáva vyprahnutosť a ktorá neustále z celej tej nízkosti vychádza na povrch a zostáva v duši prítomná. Čo sa stane s podobnými jedincami, keď sa objavia pred Sudcom? Stanú sa azda všetky špinavosti, ktoré sa nahromadili v ich živote, v jedinom okamihu bezvýznamné? Alebo čo iné sa stane? Svätý Pavol nám v Prvom liste Korinťanom ukazuje odlišné chápanie Božieho súdu nad človekom podľa jeho stavu. Robí tak za pomoci obrazov, ktoré chcú istým spôsobom vyjadriť neviditeľné, aj keď tieto obrazy nemôžeme previesť na pojmy, pretože jednoducho nemôžeme nahliadnuť do sveta za smrťou, ani z neho nemáme žiadnu skúsenosť. Pavol hovorí o kresťanskej existencii predovšetkým to, že je postavená na spoločnom základe: Ježišovi Kristovi. Tento základ pretrváva. Kým sme zostali pevne stáť na tomto základe a vybudovali na ňom svoj život, vieme, že tento základ nám nemôže odňať ani smrť. Potom Pavol pokračuje: „Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1Kor 3,12-15).

V tomto zmysle sa v každom prípade jasne ukazuje, že spása ľudí môže mať rôzne formy, že niektoré stavby môžu od základov zhorieť; že na spásu treba prejsť „ohňom“ v prvej osobe, aby sa človek mohol stať otvoreným pre Boha a zaujať miesto pri stole večnej svadobnej hostiny.

[...]

Niektorí súčasní teológovia zastávajú názor, že oheň, ktorý horí a zároveň zachraňuje, je samotný Kristus, Sudca a Spasiteľ. Stretnutie s ním je rozhodujúcim aktom súdu. Pred jeho pohľadom vyjde najavo každá faloš. Spojenie s ním, ktoré spaľuje a premieňa, aby nás oslobodilo, spôsobuje, že sa stávame opravdivo sebou samými. Veci vytvorené počas života sa potom môžu zdať ako suchá slama, prázdne vychvaľovanie sa a môžu zmiznúť. Avšak v bolesti tohto stretnutia, pri ktorom sa nám zjavne ukáže všetko nečisté a nezdravé z nášho života, spočíva spása. Jeho pohľad, dotyk jeho srdca nás uzdraví prostredníctvom premeny, ktorá je iste aj bolestná „ako prechod ohňom“. Napriek tomu je to však blažená bolesť, v ktorej nás svätá moc jeho lásky prenikne ako oheň a umožní nám byť napokon nami samými a tým aj Božími. Tak sa stáva jasným aj vzájomné prelínanie sa spravodlivosti a milosti: nie je bezvýznamné, aký bol náš spôsob života, ale ak sme aspoň nasmerovaní ku Kristovi, k pravde a láske, naša špina nás nepoškvrňuje naveky. Koniec koncov táto nečistota už zhorela v Kristovom utrpení. Vo chvíli súdu zakúsime a prijmeme túto prevahu jeho lásky nad všetkým zlom vo svete i v nás. Bolesť lásky sa stane našou spásou a našou radosťou. Je jasné, že „trvanie“ tohto premieňajúceho horenia nemôžeme merať chronologickými mierami tohto sveta. Pretvárajúca „chvíľa“ tohto stretnutia sa vymyká pozemskému plynutiu času. Je to čas srdca, čas „prechodu“ do spoločenstva s Bohom v Kristovom tele. Boží súd je nádejou jednak preto, že je spravodlivosťou, ale aj preto, že je milosťou. Ak by bol len milosťou, ktorá by robila bezvýznamným všetko, čo je pozemské, Boh by nám zostal dlžný odpoveď na požiadavku spravodlivosti, na otázku, ktorá je pre nás rozhodujúca zoči-voči dejinám i samotnému Bohu. Ak by bol iba spravodlivosťou, mohol by byť napokon pre nás všetkých dôvodom strachu. Vtelenie Boha natoľko navzájom spojilo súd i milosť, že spravodlivosť je pevne stanovená: všetci očakávame našu spásu „s bázňou a chvením“ (Flp 2, 12). Milosť zas nám všetkým umožňuje dúfať a s plnou dôverou kráčať v ústrety Sudcovi, ktorého poznáme ako nášho obhajcu, advocatus, parakletos (porov. 1 Jn 2, 1).“ (Benedikt XVI., Spe salvi, body 41-47)²

Oratio

Pane,
Tvoj súd nie je výkrik hnevu, ale hlas pravdy. Nie je to hrozba, ale tvoja ponuka obnovy. Sudcom si ty – Ten, ktorý sa za mňa obetoval. Tvoje rany hovoria viac než zákony. Tvoj súd mi dáva istotu, že sa raz všetko objasní. Že dobro, ktoré nik nevidel, bude odhalené. Že slzy nevinnej obete nebudú márne. Že temnota nebude mať posledné slovo.

Pane, nauč ma žiť každý deň tak, aby som nečakal na tvoj súd s úzkosťou, ale s túžbou po svetle, ktoré ma očistí.

Pane Ježišu, verím, že tvoj súd je plný lásky a spravodlivosti. Dôverujem, že tvoje oči vidia viac než ľudské slová a masky. Chcem sa ti dnes odovzdať celý – so všetkým, čo vo mne je. Obmy ma svojou milosťou. Zbav ma strachu a naplň moju dušu nádejou, že moje kroky k dobru nie sú zbytočné, že každé „áno“ láske má večný význam. Nech sa môj život stane modlitbou, ktorá bude pripravená na stretnutie s Tebou – nie v strachu, ale v radosti. Amen.

Contemplatio

„Tešíme sa na blahoslavenú nádej a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista.“³

alebo

„Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme, že keď sa zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“

(1 Jn 3,2)

__________

¹ porov. Lk 23,43: [Ježiš] „mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“; Sk 7, 54-60: „Keď to počuli, pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol. Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel.“

² https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/encyklika-spe-salvi

³ porov. Tit 2,11-14: „Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch.“