Lectio divina biblického úryvku pod názvom Verím vo večný život (1 Jn 5,1-12) z cyklu Piť z prameňov nádeje v jubilejnom roku.
Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. mája 2025.
Zvukový záznam predneseného Lectio divina:
Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (56,0MB)
Modlitba
Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.
Uvedenie do stretnutia
V každom človeku je zakorenená túžba po niečom trvalom, po niečom, čo presahuje každodennosť. Túžime po láske, ktorá neumiera, po spravodlivosti, ktorá zvíťazí, po živote, ktorý sa neskončí. Naša viera túto túžbu nepopiera – naopak, dáva jej meno: večný život.
Viera vo večný život nie je útekom z reality, ani sladkou ilúziou. Je to zakorenenie nádeje v niečom, čo nie je výplodom nášho priania, ale Božím prisľúbením. Kristovo zmŕtvychvstanie nie je len udalosťou minulosti, ale základom budúcnosti, ktorú môžeme s dôverou očakávať.
Priblížme sa k týmto skutočnostiam našej viery a nádeje prostredníctvom úryvku z 5. kapitoly Prvého listu svätého apoštola Jána. Započúvajme sa najprv do posvätného textu:
Lectio
- 1 Jn 5,1-12
- 1 Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha. A každý, kto miluje Boha ako Otca, miluje aj toho, kto sa z neho narodil. 2 Podľa toho poznáme, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a plníme jeho prikázania. 3 Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké.
4 Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. 5 Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn?
6 On je ten, ktorý prišiel skrze vodu a krv, Ježiš Kristus. Nielen skrze vodu, ale skrze vodu a krv.
A Duch to dosvedčuje, pretože Duch je pravda. 7 Lebo traja sú, čo svedčia: 8 Duch, voda a krv; a títo traja sú zajedno.
9 Ak prijímame svedectvo ľudí, Božie svedectvo je väčšie; pretože Božie svedectvo je to, že svedčil o svojom Synovi.
10 Kto verí v Božieho Syna, má svedectvo v sebe. Kto neverí Bohu, robí ho luhárom, pretože neuveril svedectvu, ktoré vydal Boh o svojom Synovi. 11 A toto svedectvo je, že Boh nám dal večný život a tento život je v jeho Synovi.
12 Kto má Syna, má život; kto nemá Syna, nemá Boží život.
Kontext úryvku
Jadro nášho úryvku tvoria tri témy:
• viera v Krista,
• láska k Bohu a k blížnym,
• víťazstvo nad svetom.
Viera, láska a sloboda voči svetu sú tri znaky, ktoré predstavujú podobu nového človeka. Svätý apoštol Ján vo svojom listu píše o „novom človeku“, a ešte radšej to vyjadruje pomocou formulácie: „človek stvorený Bohom“. Tá novosť, ktorou je Bohom stvorený človek obdarený, nie je výsledkom ľudského úsilia, ale je výlučným Božím darom.
Prvou rozmerom „človeka stvoreného Bohom“ je teda viera: otvára (v. 1) a uzatvára (v. 5) úryvok.
V prvom verši sme počuli: „1 Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha.“ Táto formulácia vyjadruje, že schopnosť veriť je dôsledkom, plodom a výsledkom zrodenia z Boha a nie naopak. Nie je to viera, ktorá nás robí Božími deťmi. Znovuzrodenie je, ako už bolo povedané, výlučným Božím darom.
Predmet viery je označený dvoma už známymi formuláciami: Ježiš je Kristus (v. 1), Ježiš je Syn Boží (v. 5). Slovo Kristus pochádza z gréckeho slova Christos, čo znamená Pomazaný. Je to preklad hebrejského slova Mesiáš.
Ale je tu nový a prekvapujúci dodatok, ktorý sa nachádza v prvej časti 6. verša a je vyjadrený slovami: „On je ten, ktorý prišiel skrze vodu a krv, Ježiš Kristus.“ A je ešte zdôraznené v druhej časti verša: „Nielen skrze vodu, ale skrze vodu a krv.“ Svätý Ján totiž reaguje na polemiky jeho súčasníkov.
Je vysoko pravdepodobné, že apoštol svojimi slovami reagoval na osoby, ktoré vo vtedajšej dobe nesprávne tvrdili, že Syn Boží síce zostúpil pri krste na človeka Ježiša, čo je vyjadrené vodou, ale potom ho pred utrpením na kríži opustil, pričom utrpenie kríža je vyjadrené krvou. Nesprávne tvrdili, že Boží Syn prišiel na svet teda cez vodu krstu v Jordáne.
Svätý Ján ale tvrdí: božská prirodzenosť a ľudská prirodzenosť sú v Ježišovi úzko a neoddeliteľne spojené, sú spojené od začiatku do konca, sú spojené prítomné od krstu po kríž. Výraz „prišiel skrze vodu a krv“ teda zdôrazňuje posolstvo a pravdu, že Boží Syn je historický Ježiš, ktorý bol pokrstený a ukrižovaný.
Spoločenstvo veriacich, na ktoré sa obracia svätý Ján listom, zápasilo okrem iného aj so sklamaním a s pohoršením (a je to pohoršením stále), že Božie slovo je odmietané a prinajmenšom zdanlivo porazené a že zároveň slovo nepravdy je prijímané a prinajmenšom zdanlivo víťazné. Veriacim, ktorí dramaticky prežívali túto nepríjemnú situáciu a boli v pokušení straty dôvery, apoštol pripomína dôvod, prečo by mal byť každý veriaci optimistický: viera víťazí nad svetom. Napriek všetkému zdaniu, Božia pravda je vždy víťazná: iba pravá viera má budúcnosť, zatiaľ čo názory ľudí sú pominuteľné.
Môžeme dodať, že to dokazuje aj samotná história: tých učiteľov bludov, ktorí v tom čase hlásali fascinujúce a moderné myšlienky, dnes vnímame ako vzdialených a cudzích, zatiaľ čo hlas apoštola, ktorý sa dokázal udržať slobodný od vtedajších módnych trendov, si zachoval svoju plnú hodnotu. Nový človek nezostáva obeťou očarení sveta a jeho myšlienok. Znakom nového človeka je sloboda voči svetu a jeho módam.
Svätý Ján trikrát opakuje výraz „premáha svet“. Apoštol chce jasne povedať, že pre tých, ktorí stretli Krista, „očarenie starým životom bolo zlomené a príťažlivosť sveta stratila svoju moc“1.
V prvom vyjadrení je stanovený všeobecný princíp: „veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet“ (v. 4a).
V druhom je stanovená spojitosť s vierou: „a tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera“ (v. 4b).
V treťom (v. 5) je stanovená spojitosť s Ježišom Kristom: „Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn?“ Kto verí, prijíma za svoje víťazstvo Ježiša Krista nad svetom.
Víťazstvo je už hotovou skutočnosťou, už sa uskutočnilo v minulosti, ale zároveň zostáva niečím, čo si treba neustále privlastňovať.
Môžeme sa pýtať, v ktorých udalostiach z minulosti je prítomné spomenuté víťazstvo? Môžeme spomenúť udalosti, ktoré sa vzájomne súvisia. Prvou je Ježišovo víťazstvo nad svetom, ktoré Jánovo evanjelium spája s krížom: „dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16,33b; porov. Jn 12,31: „Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von.“).
Ďalšou udalosťou z minulosti je sviatosť krstu každého z nás a udalosť, vlastného obrátenia, alebo čas, kedy som začal svoju vieru žiť uvedomele.
Zvyčajne sa hovorí, že láska k blížnemu je overením Božej lásky. V Prvom liste svätého apoštola Jána sa tiež na inom mieste zdôrazňuje: „Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1Jn 4,20).
Je však zaujímavé, že v našom úryvku je overenie v istom zmysle obrátené: Božia láska je dôkazom pravej bratskej lásky.
Vo verši 2 sme počuli: „Podľa toho poznáme, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a plníme jeho prikázania.“
Svätý Ján, ako vždy, aj tu pripomína dva rozmery kresťanskej lásky (lásku k Bohu a lásku k bratom a sestrám). Zároveň potvrdzuje prvenstvo lásky k Bohu: nielen v tom zmysle, že človek musí milovať Boha nadovšetko a patriť mu úplne, ale aj v tom zmysle, že len v tejto úplnej príslušnosti k Pánovi nachádza láska k bratom a sestrám svoju pravosť.
Božia láska umožňuje, povznáša a očisťuje bratskú a sesterskú lásku. Viera sa javí ako predpoklad lásky k blížnemu. Božia láska neruší lásku k bratom a sestrám a nezbavuje ju jej naliehavosti a konkrétnosti. Overovať lásku k bratom a sestrám na Božej láske neznamená zneužívať človeka na dosiahnutie Božieho cieľa. Naopak, znamená to milovať ho s Božou slobodou, s jeho silnou láskou v celej jej konkrétnosti: znamená to byť schopný, ak to láska vyžaduje, zostať aj sám, odmietnutý a ukrižovaný, ako Kristus; znamená to nakoniec byť presvedčený, že prvým spôsobom milovať blížneho je priviesť ho k Bohu. A to je ďalší znak nového človeka.
Uvažovanie svätého Jána, ktoré zdanlivo obracia kritérium overovania, je veľmi jednoduché. Je to ako v rodine, apoštol tvrdí: „každý, kto miluje Boha ako Otca, miluje aj toho, kto sa z neho narodil” (v. 1b). Všimnime si, ako je tu láska k Bohu predstavená ako niečo veľmi konkrétne: milovať Boha znamená dodržiavať prikázania (v. 3), a tie sa, ako vieme, sú zhrnuté v bratskej láske. „A jeho prikázania nie sú ťažké“, dodáva Ján.
Táto myšlienka sa vyskytuje aj inde. V starozákonnej knihe Deuteronómium (30,11-14) sa píše: „Veď tento príkaz, ktorý ti dnes dávam, nie je pre teba vysoký ani ďaleký; [...] Naopak, veľmi blízko sú tie slová; (sú) v tvojich ústach, v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil.“ Božie prikázania boli teda už pre vyvolený národ Izrael možné, blízke, nie ťažké. Boli tu prikázania a zároveň Boh, ktorý pomáha ich dodržiavať. A nejde o prikázanie uložené človeku zvonku, ale je to požiadavka, ktorá vychádza z vnútra človeka samého.
A v Matúšovom evanjeliu nachádzame slová: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ (Matúš 11,30) Ježišov zákon je podstatný, jasný a dostupný pre každého. Aj apoštol Ján dosvedčuje túto pravdu.
Dôležitou témou nášho úryvku je téma svedectva a v závere nášho úryvku sa téma svedectva prelína s témou života.
Najprv (v. 6b) sa hovorí, že svedčí Duch, ale potom sa dodáva, že svedkovia sú traja (v. 7), pričom sa však hneď upresňuje, že tri svedectvá sú zhodné (v. 8), smerujú k jednote. Ako chápať túto jednotu a mnohorakosť?
Jednota a mnohorakosť svedectva má, ako uvidíme, svoju logiku. Je dobré si uvedomiť aj to, že apoštol Ján vo svojom liste rád využíva rôzne významy tých istých pojmov.
Voda a krv sa teda vzťahujú na život Pána Ježiša od krstu v Jordáne po kríž a zdôrazňujú jeho plnú historickú realitu: práve tento život je miestom, kde Boh vydal svedectvo o svojom Synovi, pri krste v Jordáne zázrakmi a na kríži.
Svedectvo je v každom prípade na viacerých úrovniach, ktoré sú navzájom prepojené. Prameňom je Boží Duch, ktorý však svedčí prostredníctvom Ježišovho príbehu a prostredníctvom svedectva tradície, ktorá ho odovzdáva, alebo aj prostredníctvom sviatostí, čiže prostredníctvom života Cirkvi.
Pozorne si všimnime, že svedectvo o Bohu prichádza z minulosti, ale naďalej je prítomnou skúsenosťou v Duchu Svätom. Minulosťou je história Ježiša so všetkou váhou svedectva, so všetkými dôkazmi, ktoré nám dokázal ponúknuť (slová, zázraky, kríž a zmŕtvychvstanie), ale prítomnou je tradícia, ktorá ju odovzdáva a Boží Duch, ktorý nám ju umožňuje prijať a robí ju vierohodnou pre nášho ducha, keď nás robí schopnými, aby sme verili. Boží Duch pripomína a zvnútorňuje, priťahuje, presviedča. Nehovorí svoje veci, ale zvnútorňuje, aktualizuje a prehlbuje tie staré. „Duch je pravda“, svedčí apoštol Ján (v. 6b). Nestačí povedať, že Duch je pravdivý. Pravda je pre Jána zjavením Boha, je Božím plánom spásy, ktorý sa napĺňa darovaním Božieho Syna. Boží Duch je ten, kto zjavuje a zosobňuje túto pravdu, premieňa ju z objektívnej na subjektívnu, z historickej na súčasnú. Tak ako Ježiš je pravda (Jn 14,6), aj Duch je pravda. Ježiš je vtelením Božieho plánu spásy do dejín ľudstva, Duch je ten, kto nám zvestuje Ježiša.
Následne sme počuli, že kto neprijíma toto svedectvo, považuje Boha za klamára (10b). Ide o všeobecné tvrdenie, ale Ján má na mysli aj konkrétny fakt. „Kto neverí Bohu, robí ho luhárom, pretože neuveril svedectvu, ktoré vydal Boh o svojom Synovi“(v. 10b)
Apoštol Ján má na mysli udalosti, ktoré sa stali, na krízu viery, ktorá zasiahla spoločenstvo a ktorej dôsledky pretrvávali. Inými slovami, svätý Ján myslí na tých, ktorí opustili spoločenstvo a prijali mylné náuky.
V závere nášho úryvku nachádzame spojenie svedectva a života. Počuli sme: „A toto svedectvo je, že Boh nám dal večný život a tento život je v jeho Synovi“ sa vyskytuje dvakrát, aj vo verši 9 a v druhej časti verša 11, Prvýkrát je predmetom svedectva Syn, druhýkrát večný život.
Syn a život sú prepojení. Život je v Synovi, kto má Syna, má život. Ale pozrime sa na to lepšie: predmetom svedectva nie je život, ale „že Boh nám dal večný život“; teda udalosť, historický čin. Svedectvo nemá iný predmet ako príchod a dar Ježiša.
V konečnom dôsledku sú jasné tri veci: život nie je získaným vlastníctvom, ale darom zadarmo („Boh nám dal večný život“); nachádza sa v Kristovi a v nikom inom („a tento život je v jeho Synovi“), je prítomným a aktuálnym vlastníctvom („Toto som vám napísal, aby ste vedeli, že máte večný život vy, čo veríte v meno Božieho Syna.“).2
Meditatio
Dnes sme pozvaní, aby sme si uvedomili, že Boží Duch Svätý nás pozýva v našom vnútri, aby sme prijali svedectvo, že „že Boh nám dal večný život a tento život je v jeho Synovi.“
Svätý Otec blahej pamäti pápež František v jednej zo svojich katechéz o nádeji povedal:
„[...] Apoštol Pavol uzatvára svoj List Rimanom týmto žičením - dobre počúvajte, aké krásne je to prianie -: „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou“ (Rim 15,13). Zamyslime sa trochu nad obsahom týchto nádherných slov.
Výraz „Boh nádeje“ neznamená len to, že Boh je predmetom našej nádeje, čiže tým, ku ktorému dúfame, že jedného dňa dôjdeme vo večnom živote; znamená tiež to, že Boh je tým, kto nám už teraz dáva dúfať, dokonca dáva nám „v nádeji sa radovať“ (Rim 12,12): radovať sa už teraz z toho, že dúfame, a nie iba dúfať, že sa raz budeme radovať.
Je to radosť z dúfania, a nie dúfanie, že budeme mať radosť. [...] Ľudia potrebujú nádej, aby žili, a potrebujú Ducha Svätého k tomu, aby mohli dúfať.
Počuli sme, že sv. Pavol pripisuje Duchu Svätému schopnosť dať nám dokonca „oplývať nádejou“. Oplývať nádejou znamená nikdy sa nenechať odradiť; znamená to dúfať „proti každej nádeji“ (Rim 4,18), čiže dúfať aj vtedy, keď sa vytráca každý ľudský dôvod k nádeji, ako to bolo u Abraháma, keď mu Boh kázal obetovať svojho jediného syna, Izáka, a ako to bolo ešte viac u Panny Márie pod Ježišovým krížom.
Duch Svätý umožňuje túto neporaziteľnú nádej tým, že nám vnútorne dosvedčuje, že sme Božími deťmi a jeho dedičmi (porov. Rim 8,16). Ako by mohol ten, ktorý nám dal vlastného jediného Syna, nedarovať nám spolu s ním aj všetko ostatné? (porov. Rim 8,32) „Nádej nezahanbuje“, bratia a sestry, nádej nesklame, „lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5). Nesklame preto, lebo je tu vnútri Duch Svätý, ktorý nás pobáda ísť vpred, vždy vpred. A preto nádej nesklame.
A ešte viac: Duch Svätý nás nielenže uschopňuje dúfať, ale nás aj robí rozsievačmi nádeje, aby sme aj my - ako on a vďaka nemu - boli „paraklétmi“, čiže utešiteľmi a ochrancami bratov. Rozsievači nádeje. Kresťan môže zasievať trpkosť, môže rozsievať pochybnosti, a toto nie je kresťanské. A ty, ak takto konáš, nie si dobrým kresťanom. Rozsievaj nádej: šír olej nádeje, šír vôňu nádeje, a nie ocot trpkosti a beznádeje.
Blahoslavený kardinál Newman v jednom svojom príhovore povedal veriacim: „Poučení naším vlastným utrpením, našou bolesťou, dokonca našimi vlastnými hriechmi, budeme mať myseľ a srdce vycvičené pre každé dielo lásky voči tým, ktorí to potrebujú. Podľa miery našich schopností budeme utešiteľmi na obraz Parakléta - čiže Ducha Svätého - a vo všetkých významoch, ktoré v sebe nesie toto slovo: zástancami, pomocníkmi, tešiteľmi. Naše slová a naše rady, náš spôsob konania, náš hlas, náš pohľad budú milé a upokojujúce“ (Parochial and plain Sermons, 5. diel, Londýn 1870, s. 300n.).
A predovšetkým chudobní, vylúčení a nemilovaní sú tými, čo potrebujú niekoho, kto sa pre nich stane „paraklétom“, čiže utešiteľom a ochrancom. Tak ako sa Duch Svätý stáva pre každého z nás, [...], tešiteľom a ochrancom. To isté musíme robiť pre tých najnúdznejších, pre tých najviac odpisovaných, pre tých, čo to najviac potrebujú, pre tých, čo najviac trpia. Byť obrancami a utešiteľmi. [...]“ (Pápež František, audiencia 31. mája 2017)3
Oratio
Prejdime k osobnej modlitbe. Začnime modlitbou jubilejného svätého roka 2025:
Otče na nebesiach, vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, našom bratovi, si nám daroval vieru a skrze Ducha Svätého si do našich sŕdc vlial lásku.
Daj, nech viera a láska prebudia v nás blaženú nádej na príchod tvojho kráľovstva.
Nech nás tvoja milosť premení na starostlivých pestovateľov semien evanjelia, ktoré zúrodnia ľudstvo a vesmír v dôvernom očakávaní nového neba a novej zeme, keď sa po porážke zlých mocností navždy zjaví tvoja sláva.
Nech milosť tohto jubilea oživí v nás pútnikoch nádeje túžbu po nebeských dobrách a vyleje na celý svet radosť a pokoj nášho Vykupiteľa.
Tebe, svätý Bože, nech je vo večnosti chvála a sláva na veky vekov. Amen.
Contemplatio
„Duch to dosvedčuje, [...] že Boh nám dal večný život a tento život je v jeho Synovi.“
(1Jn 5,6.11)
__________
1 R. Bultmann, Le lettere di Giovanni, Brescia 1977, str. 192.
2 porov. Maggioni Bruno, La prima lettera di Giovanni, Assisi 2011, str. 164-174.
3 https://www.vatican.va/content/francesco/it/audiences/2017/documents/papa-francesco_20170531_udienza-generale.html